Maloduché úteky veľkých manipulátorov

Slovensko, 9. 9. 2009 (Verejná správa 18/2009)

V analýze profilu médií na Slovensku po roku 1989 sme v predošlom čísle pokračovali rozborom situácie v elektronických médiách, konkrétne vo verejnoprávnej Slovenskej televízii. Rozbor je súčasťou IV. kapitoly knihy Slovenské masmédiá – metódy manipulácie, strany 54 – 86. Dnes uverejňujeme ďalšiu pasáž z tejto kapitoly, ktorá popisuje stav v STV v čase, keď jej generálnym riaditeľom bol R. Rybníček.

Relácia Reportéri nebola až taká strašná, strašné však boli reportáže šéfredaktora Eugena Kordu. Ostatní reportéri sa držali v úzadí, nechcelo sa im a ani si netrúfli súperiť so svojím šéfom. Nebolo vari jedinej relácie pod vedením Kordu, ktorá by neškrípala pokiaľ ide o objektivitu a overovanie faktov. Spomeniem jednu za všetky: Korda v reportáži rozoberal kauzu Hedvigy Malinovej. Predvádzal v nej také kúsky, z ktorých doslova sršala jednostrannosť, skryté narážky a hrubá falzifikácia faktov. Ostro kritizoval políciu, ministerstvo vnútra, prikyvoval Malinovej, jej priateľovi, približoval ju ako tú najúbohejšiu obeť. A pritom druhá strana – vyšetrovateľ, prokurátor, detailná konfrontácia výpovedí absolútne absentovali. Ani na um mu neprišlo pozvať ich, pýtať sa ich na kontroverzné fakty a porovnávať. Ani to nemohol urobiť, inak by mu zámer určite nevyšiel.

Tak vznikol paškvil, ktorý nemá nič spoločné so žurnalistickou tvorbou.

TV JOJ odvysielala na druhý deň doslova paródiu na jeho reportáž. Malinová spolu s priateľom kráčali po chodníku, redaktor sa pýtal a priateľ Malinovej jednostaj opakoval to isté: Vám nič nepovieme, my máme na to vlastné médiá, dajte nám pokoj... my máme vlastné médiá, my vám nič nepovieme.

Nie náhodou bol formát Reportéri centrom pozornosti aj televíznej rady. Dá sa povedať, že práve ona dostávala najviac sťažností. Rada pre vysielanie a retransmisiu evidovala roku 2006 desať a roku 2007 trinásť sťažností. Pri Reportéroch v porovnaní s podobnými reláciami v iných televíziách bolo sťažností oveľa viac. Napríklad Paľbaz TV Markíza mala za to isté obdobie iba jednu kauzu a jedna bola v štádiu vyšetrovania. Relácia Čierny Peter na TA3 nezaznamenala nijakú sťažnosť. V súvislosti s Reportérmi bolo v apríli 2008 rozbehnutých osemnásť súdnych sporov. Investigatívna publicistika sa dá robiť aj tak, aby nebola dotknutá nijaká zo zainteresovaných strán. Minimálne pri dvoch reportážach (Podozrivá polícia, Podozrivá republika) išlo zjavne o neobjektívnosť a jednostrannosť.

Problémy, ktoré táto relácia spôsobila, nie sú dodnes vyriešené. Napríklad Rada pre vysielanie a retransmisiu, ako sa konštatuje v zápisnici číslo 5/2008, začala správne konanie za reportáž Hluční susedia (27. 11. 2007), kde zrejme prišlo k prezentácii jednostranných informácií a názorov bez toho, aby bola zabezpečená názorová pluralita v rámci vysielanej programovej služby. Nie náhodou nový generálny riaditeľ Štefan Nižňanský na jednom zasadnutí rady roku 2008 vyhlásil, že právnu zodpovednosť za pokuty či právne dohry v relácii Reportériby mali niesť jej autori. Preto je rozhodnutý preveriť aj prípady z minulosti.

Umenie na periférii

Vo verejnoprávnej STV zatlačili vo veľkej miere na perifériu všetko, čo súvisí s hodnotovou orientáciou a kultivovaním človeka – ozajstnú kultúru a umenie. Akoby tieto fenomény ľudia ani nepotrebovali. Nedávno nás v Pravde akýsi mediálny expert presviedčal, že ľudia si už inscenácie nežiadajú, ale chcú sledovať zábavné súťaže a reality show. Neviem, či sa pri tom opieral o nejaké hodnoverné sociologické výskumy, alebo len vychádzal, bohužiaľ, z vysokej sledovanosti niektorých vkus diváka kaziacich zábavných programov STV a komerčných staníc.

Ak sa chcete dopracovať k slušnému televíznemu programu, tvrdí Vladimír Blaho, zostáva vám akurát ARTE, ČT 2 a s istou výhradou aj STV 2. Práve do druhého verejnoprávneho okruhu sa pustil istý analytik, ktorého pohoršilo, že občania by mali platiť manipulačný poplatok za sledovanie TV aj napriek tomu, že spomínaný okruh vraj sleduje len 55-tisíc televíznych divákov. Je pravda, že na našej i na českej „dvojke“ sa niektoré hodnotné filmové cykly pričasto opakujú, podobne ako náučné seriály o architektonických pamiatkach, portréty umeleckých osobností či zaujímavé historické dokumenty z dielne BBC. No aj tak je to aspoň čosi, čo prekračuje úroveň lacného útoku na bránicu či na najnižšie ľudské pudy.

Pôsobenie Rybníčka v STV zhodnotil aj Pavel Dvořák, známy historik a publicista. Škoda len, že sa ozval až po odchode Rybníčka z televízie. Citujem:

„To, čo sa odohrávalo po nástupe Richarda Rybníčka a jeho ľudí, nemalo obdobu. Hromadné prepúšťanie bolo nepripravené, okrem iných odstreľovali aj tých najlepších... keď sa prestali vyrábať pôvodné televízne programy, novinári opäť jasali. Nespokojní sú vraj len ´urazení umelci´. Neviem, kto vymyslel tento termín, ale mal by sa hanbiť. Degraduje národnú kultúru a jej predstaviteľov stavia proti národu. Ešte aj vtedy, keď sa Rybníček vzdal funkcie, použila tento termín známa novinárka z jedného týždenníka. Ľutovala, že odchádza človek, ktorý vytiahol televíziu z úbohého stavu, hoci mu možno chýbal širší kultúrny rozmer. Nuž chýbal a nahradil ho kultom ,hviezd´.“

Na Slovensku sa zvyčajne argumentuje peniazmi, lenže v kultúre nie sú peniaze cieľom, ale prostriedkom. Nerobme z kultúry politiku, lebo ona musí stáť mimo politiky, či dokonca nad ňou. Kultúra nie je „super“ na pár rokov, ale trvalá hodnota. A tá bude platiť aj potom, keď mnohí z dnešných politikov budú zabudnutí.

Rybníčkovo zastieranie vlastnej neschopnosti

Od začiatku šéfovania Richarda Rybníčka v STV išlo o premyslenú hru a manipuláciu s verejnou mienkou, o pózu „odbornosti“ zastierajúcu skutočnú neschopnosť. Výsledok sa ukázal ako katastrofálny. Po jeho odchode ostala televízia programovo vyprázdnená, spoločensky a kultúrne bezvýznamná a na pokraji finančného kolapsu. Rybníčkov manažment porušoval zákony, manipuloval s informáciami a zneužíval program na svoju sebaprezentáciu.

Ako píše Peter Mrva v denníku SME (1. 8. 2006), NKÚ na začiatku roka 2006 konštatoval, že pri kontrole hospodárenia neboli dodržiavané podmienky zákona o verejnom obstarávaní, STV porušila ustanovenie zákona o správe majetku štátu, porušila zákon o DPH.

Činnosť Slovenskej televízie fakticky riadi a kontroluje Rada STV. Je volená parlamentom, a ten vlastne nesie najväčšiu zodpovednosť za to, čo sa v nej odohráva. Alibistický postoj týchto subjektov spôsobil stav, aký nebol hádam v nijakej verejnoprávnej televízii na svete. A za to všetko by si mala spytovať svedomie vtedajšia parlamentná väčšina, ktorá ľudí do Rady STV zvolila.

V polovici roka 2006 Rybníček odchádza z STV. Odchádza dobrovoľne, predčasne, zrejme mu to poradili z KDH a SDKÚ! Blíži sa totiž voľba nového generálneho riaditeľa; treba to ešte stihnúť pred doplňovacími voľbami Rady STV, aby sa podarilo dosadiť do tohto politicky i finančne lukratívneho kresla kandidáta s rovnakou politickou orientáciu, akú mal on.

Slovenskú televíziu začína dočasne riadiť jeden z členov Rybníčkovho top manažmentu Branislav Zahradník, vtedy funkcionár SDKÚ, poslanec bratislavského mestského zastupiteľstva. Akiste ho pochytil strach, lebo sa chcel od svojho priateľa a jeho praktík dištancovať. V médiách vyhlasuje, že Rybníček založil pred dvoma rokmi šesť dcérskych spoločností, vraj s cieľom sprehľadniť finančné toky, ušetriť peniaze Slovenskej televízii.

Opak bola pravda!

Do dcérskych spoločností tiekli z materskej Slovenskej televízie desiatky miliónov korún. Najčastejšie prostredníctvom zámenných zmlúv – STV dcérskym spoločnostiam platila za služby reklamným priestorom, hoci predaj reklamy mala v predmete činnosti len jedna z nich.

Pozitívne nastavené toky peňazí sú podľa Zahradníka dokázateľné len v dvoch spoločnostiach – Koncesia a 1.2 média, ktorá pre STV predávala reklamu. Zmluvy s dcérskymi spoločnosťami podpisoval Rybníček s iným členom vedenia z STV, ktorý bol zároveň konateľom. Zmluvy na najvyššie sumy sa podpisovali najčastejšie s vtedajším štatutárnym zástupcom STV Marcelom Parom, ktorý bol konateľom dvoch spoločností.

Nie je jasné, aké objednávky išli do dcérskych spoločností, čo presne vykonávali a kam z nich išli peniaze. Medzi službami, ktoré si STV od dcérskych spoločností objednávala, boli aj poradenské činnosti, pri ktorých ťažko dokázať, či a v akom rozsahu sa poskytovali. Ak poradenstvo poskytovali konatelia, je to absurdné, pretože za to už mali plat v STV.

Konateľov spoločností, ktorými boli bývalí členovia vedenia, Zahradník odvolal a na ich miesta dosadil zamestnancov televízie, aby tak získal kontrolu nad spoločnosťami.

Od tej chvíle začali Zahradníka prezývať buldozér. „Rýpal“ sa (určite oprávnene) v ekonomike, za ktorú ako člen vedenia v nemalej miere zodpovedal, „odhŕňal“ preňho nepohodlných moderátorov, „vyhrabával“ z archívov výšky nekresťanských odmien, ktoré bývalý šéf STV veselo rozdeľoval svojim verným.

Zahradník bol „sklamaný“. „Ak sa potvrdí pravdivosť údajov,“ vyhlasoval, „budem to vnímať ako Rybníčkovo ľudské zlyhanie.“

A veru Rybníček rozhadzoval ako zo svojho. Napríklad v októbri 2005 sa štedro odmenil Marcelovi Parovi – 50 percent zo základnej mzdy plus 1 milión korún. Potešiť sa musel aj Brian Lipták, ktorý si strčil na odmenách do vrecka 50 percent zo základnej mzdy plus 500-tisíc korún, zle neobišla ani Stela Ochodnická s odmenou 50 percent zo základnej mzdy plus 350-tisíc Sk. Nebudem pokračovať ďalej...

Nástup Hrehu a Hríbovo zhasnutie lampy

Voľby nového generálneho riaditeľa STV sa v treťom štvrťroku 2006 všelijako zakukľovali. Vždy chýbali nejaké hlasy na zvolenie. Až 11. decembra 2006 Rada STV hlasovala a hlasovala... Napokon sa postup do finálového kola ušiel Radimovi Hrehovi. Tam stačila jednoduchá väčšina, čiže osem hlasov, získal o jeden viac.

V tejto súvislosti sa vráťme k onej kontroverznej relácii (začiatok januára 2007), ktorá vlastne definitívne zhasla neobjektívny a jednostranný paškvil Pod lampou . Hríb v nej tendenčným spôsobom atakoval vedenie STV, že sa odvážilo dotknúť Kordu a Kyšku. Do relácie neočakávane pozvali Kordu, v tom čase už uvoľneného z postu šéfa Reportérov,inak však mohol ostať v redakcii pracovať. Na druhú stranu, ako vždy, zabudli. A Korda kydal, kydal a kydal.

Ako k tomu prišlo?

Sám Hríb o tom vo svojom editoriáli (.týždeň, 15. 1. 2007) píše: „Hľadali sme tému Pod lampou tak ako každý týždeň a našli sme fascinujúcuotázku, ako sa z neživej hmoty stala pred miliónmi rokov živá. Hľadali sme zaujímavých hostí, tak ako každý týždeň, a našli sme dvoch skvelých fyzikov a jedného skvelého biológa. A hľadali sme ešte niečo, čím by sme to celé trochu ozvláštnili... okrem iného to bol osobný príbeh Eugena Kordu, zakladateľa Reportérov STV, ktorý bol opäť raz vyhodený pre politické tlaky... A potom sme sa už iba pýtali Eugena, ako tie tri dlhé roky v STV prežíval. Hovoril o tvorivej voľnosti, ktorú ešte donedávna mal na svoju prácu, nebol nahnevaný ani presvedčený o svojej bezchybnosti. Bol len smutný...“

A vtedy sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Generálny riaditeľ Hreha pozeral reláciu a po tomto nechutnom úvode sa rozhodol zúčastniť sa na diskusii. Ihneď sa pobral do STV. Keď sa to Hríb dozvedel, okamžite skončil vysielanie Pod lampou. Žeby sa zľakol pána Hrehu? Nech je to už akokoľvek, týmto krokom takmer na dve hodiny znefunkčnil program STV 2. Ešte šťastie, že v televízii pohotovo zareagovali a pustili náhradný program.

V editoriáli (.týždeň, 29. 1. 2007) Hríb konštatuje: „Keď som pred troma týždňami premýšľal, ako sa postavím k politickému odvolaniu dvoch kolegov z STV, znovu a znovu mi napadlo jediné – nemôžem mlčať, nemôžem sa tváriť, že mňa sa to netýka, aj keď mne zatiaľ nikto nič nezakazuje...“

Pán Hríb, znovu sa pýtam, kde ste boli, keď za panovania Materáka a Rybníčka vyšmarili z televízie vyše tisíc ľudí? Na dvoch vám záležalo, a čo tí ostatní?

Hríb smútil, najmä však v spomínanom editoriáli: „Keď som v našej poslednej relácii hovoril Dobrú noc – boli to dve najťažšie slová, aké som v STV za tri roky vyslovil... To, čo sme urobili, bolo označené za neprofesionálne, teatrálne, egoistické gesto, za zneužitie televízie, či dokonca za sabotáž. Každý, od nevkusného bulváru po vyberanú elitu, zrazu vedel, ako inak sme to všetko mali urobiť, čo všetko sme mali a čo sme určite nemali povedať, koho sme mohli a koho sme nesmeli pozvať. A nikto sa nepýtal, prečo sme to urobili práve takto... Napríklad Samo Abrahám zasa celkom vážne napísal, že sme neprávom mali monopol na televíznu diskusiu. Ozval sa aj Robert Kotian, ktorý ma nazval sráčom. Havran mladší ma označil za subkultúrneho politika, ľavicové Slovo ma pasovalo za sebeckého a drzého manipulátora, ktorý každéjedno Pod lampou naplnil aroganciou a pohŕdaním.“

Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že na Hríbove relácie prichádzalo veľa sťažností. Na tú poslednú reláciu reagovali i rozličné médiá, a to predovšetkým negatívne. Uvediem niekoľko ohlasov:

Ivan Netík v príspevku Kto klame (Nový Čas) uviedol: „Hríb klame v tom, keď neprizná, že fraška skrátenej relácie Pod lampou bola o jeho egu...“

Tom Nicholson (názorovo spriaznený s Hríbom) nemôže v SME (16. 1. 2007) povedať nič iné, len vytknúť moderátorom ich neprofesionálnosť. Veď ináč by sa sám zosmiešnil! A preto píše: „Po prvé, bolo to porušenie základného pravidla novinárčiny, ktoré znie, že obe strany sporu musia dostať príležitosť prezentovať svoj pohľad na pravdu. Novinár sa musí usilovne snažiť vyhľadávať účastníkov nových príbehov, aby im dal príležitosť reagovať na obvinenia z prečinov a krívd.“

Na dôvažok Miroslav Kusý v SME (22. 1. 2007) dodáva: „Štefan Hríb zneužil svoju reláciu v STV Pod lampou na to, aby namiesto plánovanej besedy o vede vyjadril svoj politický postoj k STV. Zneužil privilégium priameho vysielania na akciu, ktorá prekračovala pravidlá hry, ku ktorej nemal oprávnenie ani núdzový dôvod jediného možného riešenia problému, o ktorý mu išlo. Bola to typická partizánska akcia.“

V Novom Čase (13. 1. 2007) Marian Matyáš v článku Križiak

konštatuje: „Lampa zhasla... za verejnoprávne peniaze, a pre diváka.“

Médiá si svojím huriavkom vyžiadali ešte mimoriadnu reláciu Pod lampou za účasti generálneho riaditeľa Hrehu. Tentoraz bol organizátorom diskusie sám Hreha. V úvode dal slovo Hríbovi, ktorý vyhlásil, že opúšťa reláciu, v ktorej nie je prítomná druhá strana (myslel tým Kordu a Kyšku, ktorí prišli o funkcie, nie však o miesta; ten druhý bol predtým šéfredaktorom spravodajskej relácie). Lenže chyba lávky. Pre Hrehu nebol druhou stranou predsa Korda a Kyška, lež Hríb.

Podaktorí žurnalisti a analytici spájali Hrehu so Smerom; v tejto súvislosti sa objavilo veľa dohadov, nepodložených tvrdení aj okatých lží.

Môžbyť sa to spočiatku aj tak javilo. Viaceré indície a fakty nasvedčovali tomu, že Radim Hreha zrejme STV v pravom slova zmysle neriadil, ale boli to predovšetkým významní mediálni podnikatelia, ktorí si do najvyšších manažérskych funkcií dosadili svojich ľudí a prostredníctvom nich dirigovali chod tejto verejnoprávnej inštitúcie.

Pokúsim sa na základe získaných faktov, dokumentov, ale aj indícií odhaliť pravdu, nazrieť pod pokrievku, ktorá je pre verejnosť tabu. Osobitne sa sústredím na to, čo sa pod onou pokrievkou varilo a pieklo od začiatku roka 2007.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť