Krivenie pravdy aj šírenie nevkusu

Slovensko, 19. 10. 2009 (Verejná správa 21/2009)

Koncom roka 2005 prišlo v Markíze k zásadnej zmene majiteľov. Jej boss predal svoj väčšinový podiel americkej spoločnosti CME.

A ako reagovali novinári, ktorí Ruskovi verne slúžili?

Pokúsim sa odpovedať slovami Štefana Hríba (.týždeň, 20. 3. 2006), ktorý sa vari po prvý raz a naposledy pokúsil o objektívnosť a ostro sa pustil do kolegov, síce s rovnakým politickým naturelom, ale pritom konkurentov a protivníkov:

„... služobníctvo, ktoré sa len vďaka Ruskovi hrialo na výslní, sa opäť raz rýchlo otriaslo. A akoby nič, ide sa ďalej. Hlásia, moderujú, pýtajú sa, spovedajú. Všetko má byť zabudnuté, zahladené, stratené. Lenže nie je, pretože nielen Rusko, ale aj celá jeho hviezdna rota tu predsa krivila pravdu. Veď nie on, ale oni tu večer čo večer vytvárali dojem, že lož je pravda, hlúposť je múdrosť a nevkus pritom odievali do hávu vkusu.

Oni, Dano Krajcer, Zlatica Puškárová a všetci tí, čo zo spravodajstva Markízy neodišli, ani keď už bolo jasné, že to nie je spravodajstvo, ale reklamná agentúra jej nehodného šéfa, sú zodpovední. A oni, nielen pešiaci, čo plnili najhoršie zadania, by mali odísť, a to sami, ak tu má niekto uveriť, že Markíza bude iná...“

Veru tak. Niekoľkí odišli, väčšina z nich však zostala. A prečo by aj nie? Veď novinárska duša je často už taká – kam vietor, tam plášť.

Nastalo gazdovanie po americky. Postupne sa začínala meniť politická orientácia vysielania, drukovanie sa pomaly obracalo iným smerom. Jednoznačnú podporu (umne skrytú) získaval dzurindovský prúd za svoje poklonkovanie a služobníčkovanie Spojeným štátom americkým.

Prirodzene, prišlo aj k popretŕhaniu Ruskových aktivít v Markíze. Jeho nadácii Markíza a minerálnej vode Markíza zakázalo vedenie televízie používať slovo Markíza v názve. Nadácia sa musela odsťahovať aj z priestorov televízie.

V tom čase (po skúsenostiach s Mojsejovcami – aký to paradox!) televízia vkladala neobyčajne veľké nádeje do nevkusnej reality show Big Brother (Veľký brat).

Veľkému bratovi predchádzal veľký huriavk, malo ísť o neopakovateľnú bombu, ktorá sa stretla v zahraničných televíziách údajne s veľkým diváckym ohlasom.

Čo je vlastne reality show Big Brother?

Ponižovanie, deptanie, narcizmus

Pomôžem si s viacerými citáciami z knihy Dietera Prokopa Boj o médiá . Pri analýze tohto programu používa šesť základných téz:

„Prvá téza: V programe Veľký brat účastníkov ponižujú, deptajú, ale len do tej miery, aby zdramatizovali boj o život.“

Veľký brat je všade. Ukazuje ľudí v spálni, pri sprchovaní, ako aj pri umývaní záchoda. To je ponižujúce. Ponižujúce sú tiež detské úlohy, ktoré účastníci dostávajú: skákanie vo vreciach, stavanie nezmyselných trpasličích chalúpok. Rovnako však predkladajú divákovi aj šťastie. Ľudia tancujú, radujú sa, keď sa im dajaká úloha podarí, atď. Istá miera poníženia je dramaturgicky nevyhnutná, pretože účastníkov treba inscenovať predovšetkým ako bojovníkov o život.

Uväznení ľudia vedú medzi sebou konverzáciu. Väčšinou ide o vlastné pocity a nálady. Vystavujú na obdiv niečo, čo komerčné televízie už dávno akceptovali – narcizmus.

V druhej téze ide o odstrel neprispôsobivých: „Veľký brat sa tvári akoby išlo o formát mydlových opier. V skutočnosti však ide o talkshow – bez zabávača.“

Tretia téza: „Nijaký zabávač s úlohou postarať sa o vyrovnávanie spravodlivosti nikdy nekoná tak, aby všetci účastníci mali rovnaké šance. Existujú len kamery, ktoré pozorujú voľnú hru, meranie sily a slabosti. Veľký brat je vlastne modelom postfordistickej flexibility – slabí sú na odstrel.“

Štvrtá téza: „Program Veľký brat divákov fascinuje, lebo v ňom populistický diktátor vzbudzuje falošné nádeje.“

V Orwellovom románe 1984 bol Veľký brat strašidelným obrazom diktatúry. Teraz sa maskuje. Inscenujú ho ako pomocníka, ktorý nenechá človeka samotného. Tomuto pomocníkovi však nemožno dôverovať. Ak sa naňho pozrieme pozornejšie, Veľký brat nie je nič iné ako osud vo veku postfordizmu. Bojovníci o život musia ustavične ospevovať svojho kontrolóra a diktátora. Je to skúška toho, ako ďaleko zájdu ľudia, ktorí bažia po úspechu. Nikto z uväznených sa nebráni – v tomto smere sú účastníci pokusnými králikmi.

Piata téza: „Keďže Veľký brat sa pohráva s veľkými fantáziami, podsúva sa mu obrovská marketingová moc.“

Diktátor dáva svojim poddaným nádej, nechá ich veriť, že s jeho pomocou zbohatnú a stanú sa slávnymi. A to bez námahy a kvalifikácie...

Šiesta téza: „Program Veľký brat fascinuje aj preto, že obsahuje i oslobodzujúce okamihy, hľadanie šťastia hneď a teraz.“

Diváci nie sú len brutálnymi ostreľovačmi a hazardnými hráčmi. Fascinovane sa prizerajú na to, ako sa ľudia usilujú taktickou komunikačnou prácou niečo zo seba urobiť. Sú to ľudia, ktorí hľadajú spasenie, spočívajúce v peniazoch a sláve.

Rada pre vysielanie a retransmisiu viackrát upozornila TV Markízu, že časovým zaradením programu Big Brother súboj – Nominácia na 19,45 hod. (24. 10. 2005 a 20. 12. 2005) ohrozuje fyzický, psychický a morálny vývoj maloletých detí či narúša ich duševné zdravie i emocionálny stav – a vysielateľovi uložila pokutu spolu vo výške 800-tisíc Sk. Za reláciu Big Brother to však neboli jediné pokuty.

Poľná tráva reality show

Takáto reality show a mnohé jej podobné veľmi prudko a agresívne vplývajú na myslenie a činy divákov. Podnecujú ich do negativizmu, do podceňovania morálky, vedú ich k snobstvu, velikášstvu, k pachteniu sa po moci a bohatstve.

Ako tvrdia dnes v Markíze, nasadenie tohto programu bolo jedným z najhorších strategických rozhodnutí. Museli totiž zrušiť všetky formáty, z ktorých roky žila a ktoré fungovali. Klesla jej sledovanosť, 35-percentný podiel na trhu sa v Big Brother znížil na 24 percent. Len čo sa televízia vrátila k zaužívaným reláciám, sledovanosť sa značne zvýšila.

Vysielanie sa začalo uberať... podľa mňa skrytým americkým smerom. Uvediem príklad z Televíznych novín (31. 1. 2006): v jednom príspevku priniesla obrazovú informáciu, že americká poštárka postrieľala sedem kolegov a potom spáchala samovraždu. Príčiny jej konania nie sú známe.

Televízia JOJ však v ten istý deň ako príčinu uviedla, že dotyčnú poštárku prepustili z práce. V prípade Markízy išlo o typické zamlčovanie informácie.

Alebo si postavme pod drobnohľad Televízne noviny z 21. 1. 2007. Redaktor v jednom z príspevkov skonštatoval, že Ficova strana má takmer 50-percentné sympatie občanov Slovenska. To sa však „objektívnym“ markízakom akosi nepáčilo a nepozdávalo. A preto dali slovo politológovi, o ktorom vedeli, že brnkne na správnu strunu. A aj brnkol – tváril sa, že tomu vysokému percentu vôbec nerozumie, veď ako môže niekto získať také vysoké sympatie, keď sa prezentuje úplne nezmyselnou zahraničnou politikou, uskutočňuje plošné personálne výmeny! Uzavrel to ozajstnou perlou: zrejme je to tak, lebo sa to (hlúpym) občanom páči. Leško a Bútora k tomu súzvučne dodali: Na vysokom percente sympatizantov Smeru má podstatnú zásluhu bohaté Dzurindovo dedičstvo, a nie kroky Ficovej vlády.

Nie ináč vyznela aj správa v Televíznych novinách (9. 2. 2007) o obmedzovaní zákona o prístupe k informáciám. Vraj zasadnutia vlády budú neverejné. Zasvätený divák by sa mohol spätne hneď opýtať, kedy boli zasadnutia vlády verejné?

Pokiaľ sa pamätám, nikdy!

Nuž, taká je objektivita, vykresľovanie pravdy v televízii Markíza,

v televízii toľko ospevovanej i zatracovanej.

Kde je pravda?

Nech si divák vyberie sám!

Aj tak sa dá robiť spravodajstvo?

Do očí bijúcu manipuláciu predviedla TV Markíza v Televíznych novinách (14. 4. 2007). Historickú udalosť pre celé Slovensko – slávnostne otvorenie novej budovy SND – priblížila divákom priamym vstupom asi takýmto spôsobom (budem parafrázovať): O niekoľko sekúnd sa staneme svedkami prestrihnutia pásky... najprv dáme slovo niektorým hercom a spevákom, aby nás zasvätili do svojich citov a pocitov... respondenti odpovedajú... medzitým sa uskutočňuje slávnostné prestrihnutie pásky... redaktorka pokračuje – páska je už prestrihnutá, divadlo sa stáva prístupné pre celú verejnosť.

Nijaký priamy záber na prestrihnutie pásky, nijaká zmienka o tom, že ju prestrihli prezident Gašparovič, minister Maďarič a generálna riaditeľka SND Hroncová.

Záver: manipulácia efektom zásteny, ignorovanie slávnostného aktu a jeho aktérov zastreté odpoveďami respondentov, čo v danom momente vyznelo ako podlizovanie sa umelcom.

Takýmto pseudoreportážam sa majú v Markíze od koho učiť. Efekt zásteny v USA veľmi často používajú všetky médiá. Tak to bolo aj s informovaním o americkej invázii do Panamy, ktorá prebiehala v rovnakom čase ako revolučné udalosti v Bukurešti. Počet mŕtvych bol v Paname dvakrát vyšší. Prečo sa nemalo o tom hovoriť? Z jednoduchého dôvodu! Americká armáda nedovolila novinárom nakrúcať vojnové scény, nijaké obrazy z bojov. Je to prosté: neviditeľná vojna nepôsobí, nepoburuje verejnú mienku.

Veru, aj tak sa dá robiť spravodajstvo!

Podobné veci si nemohla nevšimnúť ani Rada pre vysielanie a retransmisiu. Napríklad príspevok Brutálna zábava odvysielaný v Televíznych novinách 26. 2. 2007 (zábery upálenia mačky nahraté na mobil) ohrozoval fyzický, psychický a morálny vývin maloletých. Za takto spracovaný materiál udelila vysielateľovi pokutu milión korún. Rovnakú sankciu vymerala aj za príspevok Tragická nehoda (Televízne noviny, 24. 8. 2007), v ktorom prezentovali zábery zomierajúceho vodiča havarovanej dodávky, čím zasiahli do ľudskej dôstojnosti, základných práv a slobôd iných. Podrobnejšie túto tému rozpitvali v relácii Reflex (24. 8. 2007), za čo si TV Markíza vyslúžila pokutu tri milióny korún.

V polovici januára 2008 začala Markíza vysielať nové 50-minútové večerné správy rozdelené reklamou na dve časti – TN Headlines a TN Dnes. Nepriehľadná štruktúra správ a rýchla reakcia konkurencie však spôsobili, že v čase tesne po 19. hodine televízia prišla o 400-tisíc divákov. V tejto podobe vydržali šesť týždňov. Potom sa vedenie rozhodlo vrátiť k pôvodnej tvári Televíznych novín . Spravodajský blok zostal rozšírený z pôvodných dvadsať na päťdesiat minút. Po Televíznych novinách nasleduje rovnako dlhá relácia Dnes .

Mediálne kotrmelce

V  tomto prípade až megakotrmelce súvisiace s fungovaním samotných médií, čiže nie s treťou stranou, ale so zainteresovanou stranou, ktorá všetkými prostriedkami bojuje o bezbrehosť svojho pôsobenia.

Tentoraz sa vyfarbil denník SME v článku Právo na odpoveď má byť aj v televízii (13. 2. 2008), kde sa okrem iného konštatuje: „Ministerstvo kultúry pripúšťa, že by mohlo právo na odpoveď nariadiť aj iným televíziám. Koaličným poslancom sa to páči...“

A ešte niekoľko citácií z toho istého článku, svedčiaceho o tom, že pre väčšinu parlamentných poslancov je znalosť mediálnych zákonov španielskou dedinou:

Gyula Bárdos , podpredseda SMK: Týmto opatrením „by sa znemožnila činnosť médií a bol by to škandalózny návrh ako v prípade printových médií“.

Pavol Minárik, predseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá: „Narobili si jeden problém, ak si chcú narobiť druhý, nech sa páči!“

Poslanec za SDKÚ Tomáš Galbavý predpokladá, že Slovensko by sa v prípade predloženia takého návrhu dostalo do pozornosti celej Európy aj sveta.

Nečudo, že Ministerstvo kultúry SR ešte v ten deň zareagovalo na tieto výroky nasledujúcim vyhlásením: „Denník SME vo svojom dnešnom vydaní prišiel v článku Právo na odpoveď má byť aj v televízii s tvrdením, ktoré je vymyslené a ktoré mu rezort kultúry nepotvrdil. Ministerstvo kultúry vo svojej reakcii na otázky SME ani v jednej vete netvrdilo, že pripúšťa, že by právo na odpoveď mohlo zapracovať aj do zákona o vysielaní a retransmisii: „...Je nám ľúto, že si redakcia SME neoverila fakty a na svojej titulnej strane uverejnila zavádzajúce informácie. Takýto postup považujeme za neprofesionálny a nekorektný.“

V médiách sa z vyhlásenia neobjavila ani jedna veta. S odvetou bol však spomínaný denník dostatočne rýchly – v minikomentári Mediálni opravári (14. 2. 2008) uviedol: „Kým právo na necenzurovanú voľnú odpoveď by tlači život skomplikovalo, televízie by zničilo. Ostáva dúfať, že nápad zaviesť právo na odpoveď do televízie je len ďalším prípadom unáhleného, nereálneho, nepremysleného vyhlásenia poslancov...“

Uvedenie na pravú mieru

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim zasadiť túto problematiku do správneho a pravdivého rámca. V smernici Európskeho parlamentu a Rady Európy 97/36/ES z 30. júna 1997 sa zaviedlo právo na odpoveď, týkajúce sa všetkých televíznych médií. V októbri 1998 prijali v Štrasburgu Protokol pozmeňujúci európsky dohovor o cezhraničnej televízii . NR SR s ním vyslovila súhlas 19. septembra 2000. V článku 18 nazvanom Právo na odpoveď sa konštatuje: „Každá zmluvná vysielacia strana zabezpečí, aby každá fyzická osoba alebo právnická osoba bez ohľadu na štátnu príslušnosť alebo miesto trvalého bydliska mala možnosť uplatniť právo na odpoveď alebo domáhať sa iného primeraného opravného prostriedku, či už zákonného, alebo správneho, vo vzťahu k programom vysielaným vysielateľom...“

Následne ho zakomponovali do nášho zákona o vysielaní a retransmisii (pravidlá pre všetky audiovizuálne médiá) ako právo na opravu (§ 21), a to buď nesprávnym prekladom, respektíve ho takto zámerne označili, pretože dovtedy platný tlačový zákon nepoznal pojem právo na odpoveď. Či je to tak, či onak – jednotlivé odseky tohto paragrafu sa veľmi podobajú pasážam práva na odpoveď v novom tlačovom zákone.

A nemôže to byť ani ináč, pretože v odporúčaniach Európskeho parlamentu a Rady Európy z 30. 4. 2004 v súvislosti s právom na odpoveď sa uvádza: „Bez toho, aby boli dotknuté predpisy prijaté členskými štátmi v rámci občianskeho, správneho a trestného práva, by akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorej legitímne záujmy, ale aj reputácia a dobré meno boli dotknuté uverejnenými alebo odvysielanými tvrdeniami, mala mať právo na odpoveď alebo ekvivalentné opravné prostriedky.“

Fakty vravia za všetko – právo na odpoveď (trochu iná verzia) v elektronických médiách už dávno jestvuje. Bol by som preto rád, keby mi v denníku SME poradili, ako sa dá zaviesť zavedené.

A ešte niečo k tzv. zástrčkovému zákonu: podľa Hospodárskych novín je iba rozpočtovou protézou na pár sezón à la Bay Watch – topiaceho vynesieme na pláž, zachránime mu život a pošleme ho do nemocnice. V podobnom tóne sa nesú viaceré žurnalistické informácie. Politici SDKÚ boli potmehúdsky za to, aby sa koncesionárske poplatky zrušili a všetko sa hradilo zo štátneho rozpočtu a z reklamy. Ono je to vlastne všetko naruby: ak by prišla s týmto návrhom koalícia, spustili by sa hromy-blesky, že chce týmto spôsobom ekonomicky ovládnuť verejnoprávne médiá. Z tejto hry jednoznačne vysvitá, že SDKÚ sa usiluje zapáčiť občanom, nebodaj ich ochrániť pred poplatkami. Veď načo by platili, keď to môže za nich zatiahnuť štátny rozpočet?! Pozoruhodná rozšafnosť! Pritom opozícia zrejme dobre vie, že všeobecný trend vo svete je čo najviac znižovať finančnú podporu štátu smerom k verejnoprávnym médiám. Sleduje sa tým postupné a úplné odbúranie ekonomickej závislosti od štátnej moci a správy.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť