Európa sa ocitla v réžii korporácií

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 24/2009)

Len málo Európanov si uvedomuje, ako systematicky pracujú lobistické organizácie na ovplyvňovaní politiky Európskej únie. S vytváraním jednotného európskeho trhu únia už približne pätnásť rokov presadzuje aj ekonomickú globalizáciu. Aj v súčasnosti sa pretvára európske spoločnosti tak, aby sa medzinárodne konkurencieschopné. Súčasne aktívne podporuje dereguláciu obchodu na transatlantickej a globálnej úrovni.

Kriticky uvažujúci ekonómovia združení v skupine Monitor korporatívnej únie hovoria, že politiku Európskej únie ženie túžba po zabezpečenom a ničím nehatenom prístupe na trh tak, aby všetky miestne regulácie boli odstránené a mohlo vzniknúť takzvané globálne ihrisko s rovnými šancami. Podobnou logikou sa riadi politika globálnych veľmocí, pričom dominantné politické bloky spojili svoje sily v rámci Svetovej obchodnej organizácie, aby spoločne odstraňovali bariéry obchodu a investícií aj v menej vyspelých krajinách. Výstižne to opisuje Josh Karliner v knihe Planéta korporácií. „Japonsko, Európsku úniu a Spojené štáty je možné do značnej miery považovať za tri veľké korporatívne štáty, ktoré vzájomne spolupracujú, inokedy zase medzi sebou súťažia, ale vždy dôsledne presadzujú záujmy svojich súperiacich nadnárodných korporácií po celom svete.“

Obchod so svetom

Jasným príkladom synergie medzi korporáciami a politikou je Transatlantický obchodný dialóg (TABD). Aj keď verejnosť na oboch stranách Atlantiku nie je o ňom väčšinou informovaná, od roku 1995 Európska únia a Spojené štáty spolupracujú na systematickom odstraňovaní bariér transatlantického obchodu a investícií. Organizácia spája viac než sto kapitánov priemyslu z EÚ a USA a v tomto procese hrá od začiatku kľúčovú úlohu. Člen Monitoru korporatívnej únie Olivier Hoedeman hovorí, že TABD ochotne a ústretovo informuje o tom, čo považuje za bariéry pre obchod, a vlády sa potom usilujú tieto „nedostatky“ odstraňovať. Vo Washingtone a v Bruseli je zasahovanie Transatlantického obchodného dialógu do politického procesu vlastne už inštitucionalizované. Toto zoskupenie chce odstraňovať netarifné bariéry obchodu vrátane európskeho systému ekologického označovania produktov a obmedzovania marketingu geneticky modifikovaných produktov, pričom v Spojených štátoch odstraňuje aj predpisy o finančnej podpore miestnych ekonomík. Pred desiatimi rokmi bol Transatlantický obchodný dialóg prekrstený na Transatlantické ekonomické partnerstvo. Prijatím tajnostkárskej metódy postupných krokov sa toto zoskupenie zo strategických dôvodov vyhýba akejkoľvek zmienke o transatlantickej zóne voľného obchodu, ktorá je konečným cieľom celého procesu.

Zatiaľ čo Transatlantické ekonomické partnerstvo ešte nebolo cieľom sústredenej kampane aktivistických skupín, Multiratelárna dohoda o investíciách (MAI) sa tomuto osudu nevyhla. Kontroverznú dohodu o investíciách pripravila Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Po celý čas rokovaní bola MAI udržiavaná v tajnosti. Jej tvorcovia ju ustavične prispôsobovali požiadavkám medzinárodného obchodu. Rozhorčenie verejnosti však nakoniec viedlo k jej zániku. Keby bola táto dohoda prijatá, znemožňovala by mnohé opatrenia regulujúce investície a chrániace miestne ekonomiky, pracovné práva a životné prostredie. Nadnárodným korporáciám by poskytla možnosť žalovať vlády v netransparentom medzinárodnom súdnom procese a požadovať kompenzácie za to, že uskutočňujú politiku, ktorá je podľa korporácie diskriminačná. Úspešná kampaň verejnosti proti MAI zabránila najhoršiemu. Európska komisia však pevne stála za touto dohodou a presadzovala jej prijatie aj napriek odporu verejnosti. Zápas viedol vtedajší komisár EÚ pre obchod sir Leon Brittan, ktorý bol prívržencom tvrdých neoliberálnych postojov.

Európska komisia viedla tiež kampaň za radikálne kolo liberalizácie obchodu a investícií v Svetovej obchodnej organizácii (WTO). Komisia pri príprave využila svoje kontakty s európskym priemyslom a vyzvala siete korporácií, aby EÚ poskytli podklady. Tento vzťah medzi politikou a korporáciami upevnila Dohoda o finančných službách v rámci WTO. V rámci nej sa objavil formálny doplnok o paralelnom procese „dialógov“ s občianskou spoločnosťou.

História prvých štyroch rokov existencie WTO je temná, pretože prispela k ekologickému a sociálnemu rozvratu mnohých komunít. S jej dohodami boli spokojné najmä veľké korporácie. Komunity a malí farmári na celom svete utrpeli veľké straty. Model ekonomického rozvoja tejto organizácie je nezlučiteľný s ekologickou udržateľnosťou. Ekonóm Erik Wesselius konštatuje, že v rozhodnutiach o obchodných sporoch týkajúcich sa ovocia, hovädzích hormónoch a mnohých ďalších produktoch Svetová obchodná organizácia stavia obchod na prvé miesto pred všetky environmentálne, sociálne, spotrebiteľské a zdravotné ohľady.

Deficit demokracie

Rozhodovanie o politike medzinárodného obchodu investícií je jednou z oblastí, kde je deficit demokracie najvýraznejší. Členské štáty EÚ delegovali väčšinu svojich právomocí smerom nahor a Európskej komisii pridelili rolu určovateľa agendy. Komisia koná za svojich členov a v spoločnosti WTO má výlučné právo prichádzať s novými obchodnými iniciatívami. Väčšinu rozhodnutí Európskej únie o obchode a investíciách prijíma výbor ministerských úradníkov jednotlivých členských štátov a zástupcov Európskej komisie. Len na rokovania o veľkých a kontroverzných otázkach sú prizývaní aj ministri hospodárstva. „Komisia je ako pes na veľmi dlhej vôdzke,“ poznamenal člen Európskeho parlamentu Michael Hindley. Napriek tomu, že Európsky parlament je informovaný, rozhodujúce právomoci v oblasti politiky zahraničného obchodu mu chýbajú. Národné parlamenty nemajú efektívnu kontrolu nad ministrami EÚ jednak preto, že nemajú dostatok informácií, jednak preto, že si nedostatočne uvedomujú význam rozhodnutí o medzinárodnom obchode a investíciách. Našťastie, vďaka verejnému rozruchu okolo Multilaterárnej dohode o investíciách a katastrofálnej globálnej finančnej kríze sa politika únie stáva stále viac predmetom pozornosti.

Súčasná finančná kríza je názornou ukážkou nestability deregulovanej globálnej ekonomiky. „Európska únia však zväčša stále odmieta akékoľvek úvahy o prehodnotení súčasného modelu ekonomickej globalizácie. Niet pochýb, že sa chce vyhnúť debate o skrytých nebezpečenstvách deregulácie zavedenej v uplynulom období, pretože svoje ambície uplatňuje pri presadzovaní takejto politiky v rámci Svetovej obchodnej organizácie,“ konštatuje O. Hoedeman. Podľa neho sa v rozpore so sľúbeným „prekvapkávajúcim efektom“ ekonomického rastu vyvolaného medzinárodným obchodom globálne rozpory medzi bohatými a chudobnými naďalej zväčšujú.

Globalizácia vo svojej súčasnej forme nesie zodpovednosť za dramatický nárast nerovnosti vo svete. „V roku 1965 bol priemerný osobný príjem v krajinách G7 20-krát vyšší než v siedmich najchudobnejších štátoch sveta. V roku 1995 bol tento rozdiel 39-krát vyšší,“ hovorí sociologička Ann Doherty. Nerovnosť v príjmoch a spoločenská polarizácia sa prehlbujú aj vo vnútri jednotlivých krajín.

Z obchodnej a investičnej politiky Európskej únie najviac profitujú tie európske nadnárodné spoločnosti, z ktorých sa stali globálni hráči. Ku korporáciám ako Nestlé, Shell, Unilever, ktoré desaťročia profitovali zo svojej nadnárodnej veľkosti a boli prítomné vo viac než sto krajinách sveta, pribudli v globálnom meradle ďalšie spoločnosti z dielne Európskeho okrúhleho stola priemyselníkov. V rozširujúcej sa globálnej ekonomike dominujú veľké nadnárodné spoločnosti so sídlom v Spojených štátoch, v Európskej únii a v Japonsku. Päťsto najväčších spoločností má pod kontrolou tri štvrtiny svetového obchodu s viac než tretinou všetkých výrobných prostriedkov. Takmer každý sektor globálnej ekonomiky ovláda hŕstka nadnárodných spoločností. V poslednom čase ide najmä o služby, automobilový, elektrotechnický a farmaceutický priemysel.

„V budúcich rokoch sa táto ekonomická tyrania bude len stupňovať. Nadnárodné korporácie budú naďalej profitovať zo svojej veľkosti a z technologickej prevahy, pričom ich pozíciu pevne podoprú politika a pravidlá Svetovej obchodnej organizácie a Medzinárodného menového fondu, “ myslí si ekonóm John Gray, autor knihy Falošné predstavy globálneho kapitalizmu.

Márne ilúzie

Hoci sa nadnárodné korporácie prezentujú ako tvorcovia blahobytu a zamestnanosti, čísla prezrádzajú opak. Jednou z hlavných charakteristík konkurencieschopnej a ziskovej korporácie je zbavovanie sa pracovníkov. Len v období 1993 až 1995 obrat najväčších sto nadnárodných spoločností vzrástol o 25 percent, ale v priebehu rovnakého obdobia znížili tieto spoločnosti stav svojich pracovníkov o štyri percentá. Tendencie nadnárodných korporácií k fúziám, presídľovaniu výroby, automatizácii a centralizácii produkcie jednoznačne vedú k zvyšovaniu nezamestnanosti. Niektorí prepustení pracovníci nachádzajú uplatnenie u subdodávateľov, ktorých nadnárodné spoločnosti stále viac využívajú ako pružný zdroj pracovných síl. Pritom subdodávatelia sú často šikovne podnecovaní jeden proti druhému. Výsledkom sú nižšie mzdy a zhoršujúce sa pracovné podmienky pre zamestnancov.

Ekonomická globalizácia a deregulácia vytvorili začarovaný kruh, v ktorom závislosť na investíciách núti pracovníkov, komunity a vlády do stále ostrejšej vzájomnej súťaže o čo najnižšie mzdy, dane, laxné environmentálne predpisy a iné faktory, ktoré by mohli ovplyvniť investičné podmienky. Medzinárodná konkurencieschopnosť sa stáva najdôležitejším ukazovateľom rozvoja spoločnosti. Nevyhnutne to znamená špirálovitý pokles sociálnych a environmentálnych štandardov a oneskorovanie potrebných opatrení v týchto oblastiach.

Ak vezmeme do úvahy zrýchlený úbytok prírodných zdrojov, napríklad ťažbou ropy, dobývaním rúd, rybolovom či lesníctvom, ako aj obrovské množstvo energie používané na presun tovarov po zemeguli, niet pochýb, že ekonomická globalizácia v réžii korporácií je v svojej podstate dlhodobo ekologicky neudržateľná.

Je nesporným faktom, že zvyšujúci sa rast, investície, monopolizácia a koncentrácia, na ktoré sa nadnárodné spoločnosti spoliehajú, vedú k stratám pracovných miest a degradácie životného prostredia. Tieto skutočnosti sú hlavným nedostatkom súčasného neoliberálneho ekonomického modelu. Našťastie, v Európskej únii a inde vo svete pribúdajú požiadavky, aby táto nekonečná honba za dereguláciami bola zastavená.

Alexander SOTNÍK

Späť