Začalo sa blýskať aj spod Tatry (TA3)

Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 23/2009)

Analýzu slovenských masmédií uverejňujeme podľa knižnej predlohy, ktorá vyšla v roku 2008 pod názvom Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. V našom časopise publikované časti knihy prechádzajú redakčnou úpravou a sú aktualizované autorom. V tomto čísle završujeme uverejňovanie tých pasáží knihy, v ktorých autor rozoberá pôsobenie najznámejších televíznych staníc (III. až VIII. Kapitola). Nabudúce prejdeme k analýze rozhlasového vysielania.

Blesky udierajú tam, kde ukazujú majitelia. Lenže tí sa menia. Takže poďme pekne po poriadku.

Vysielateľom programu TA3 je spoločnosť C.E.N., s. r o., ktorej základy položil Martin Lengyel, niekdajší hovorca Mikuláša Dzurindu. Vznikajúca televízia mala byť skrytou hlásnou trúbou vtedajšieho premiéra. A aj bola!

Jej zrod bol však opradený záhadami – personálnymi i finančnými. Už pred vznikom podpísala TA3 zmluvu s neslávne presláveným nebankovým subjektom Horizontom Slovakia na odvysielanie reklamy na štyri roky vopred v hodnote 150 miliónov korún. Aj to je určitá odpoveď na to, kam sa po čiastkach podelo 14 miliárd korún, ktoré zinkasovali spoločnosti Horizont a BMG od klientov. Oficiálne sa uvádza, že obe spoločnosti vynaložili na reklamu vo všetkých médiách takmer 1,4 miliardy korún. To všetko sa dialo bez akéhokoľvek zásahu Dzurindovej vlády.

Položme si otázku: Prečo asi? A každý na ňu hľadajme svoju odpoveď.

Asistovanie vládnej moci

TA3 začala vysielať v septembri roku 2001. V prvopočiatkoch výdatne asistovala vtedajšej vládnej moci – zaručoval to konateľ vysielateľskej spoločnosti Martin Lengyel. Za peniaze od Vladimíra Fruniho sa štúdio dalo celkom dobre vybaviť. Pred parlamentnými voľbami roku 2002 to prišlo celkom vhod. Veď ako inak by mohli venovať toľko vysielacieho času predvolebným aktivitám SDKÚ?

Svedčia o tom viaceré príspevky, aj ten z 22. augusta 2002. Týkal sa kampane pred voľbami do NR SR. Do vysielania zaradili aktualitu z predvolebného mítingu SDKÚ, ktorému venovali takmer dve a pol minúty. Moderátorka priblížila atmosféru a priebeh podujatia. Do viacerých záberov kamery sa dostali logá SDKÚ, transparent hlásajúci, že modrá zmrzlina je zadarmo a podobne.

Nešlo o nič iné ako o politickú reklamu.

Roku 2003 prišlo k určitému preskupeniu majiteľov. Lengyel už nebol konateľom spoločnosti. Tá sa dostala do rúk finančnej skupiny J&T a čiastočne sa začal meniť aj obsah. Programové bloky sa ďalej rozširovali a spestrovali. A politická orientácia? Do parlamentných volieb v roku 2006 televízia veľmi okato uprednostňovala vtedajšiu koalíciu. Nič zásadné sa nezmenilo ani po voľbách. Ba naopak, krátko po nich bolo spravodajstvo doslova zaplavené hystériou z toho, čo sa na Slovensku udialo a čo nás v nastávajúcom období čaká.

Začiatkom roka 2007 prišlo opäť k zmene majiteľov. J&T a Ivan Kmotrík si navzájom „vymenili“ médiá. Tendenčnosť a jednostrannosť sa pomaly vytráca, televízia postupne naberá kurz serióznosti, pravda, po určité hranice. Skupinové záujmy vždy vyvolávajú manipuláciu. Zo strany majiteľov i samotných redaktorov. Tak to bolo aj začiatkom roka 2008, keď si niektorí žurnalisti pod rúškom slobody tlače chceli robiť, čo sa im zapáči.

V júni 2008 obvinili niektorí mediálni analytici a médiá televíziu TA3, že si spravodajstvo dáva zaplatiť a že informuje len o tých firmách, ktoré si u nej objednávajú inzerciu a reklamu. Nemienim takú prax ospravedlňovať, treba však dodať, že podobné metódy používajú takmer všetky masmédiá. Bolo by preto férové a dôveryhodnejšie, keby sa analýzy orientovali na celé masmediálne spektrum.

Dôkazom toho je verejnosti menej prístupný videokomentár zástupcu šéfredaktora denníka SME Lukáša Filu pod názvom Čierne zoznamy sú v každej redakcii (25. 6. 2008), kde sa konštatuje, „že istá forma čiernych a bielych zoznamov existuje v každej redakcii... filtrovať ľudí a filtrovať názory patrí k základnej úlohe médií a k ich povinnosti informovať ľudí. (Nie je to volanie po cenzúre? - pozn. autora). Problém je, ak o tom, kto sa objaví a neobjaví v novinách alebo na televíznej obrazovke, rozhodujú peniaze... recipient potom nemôže mať istotu, či človek, ktorý ho o niečom presviedča, je zaplatený alebo nie.“

Aká to prostoduchosť! Škoda len, že L. Fila nezačal od seba a nezoznámil nás s čiernymi a bielymi zoznamami vo vlastnej redakcii. To by bolo určite najzaujímavejšie čítanie v celom denníku.

Mediálne kotrmelce

Ide o také kotrmelce, ktoré sú v žurnalistickej praxi dosť častým javom. Niektorým novinárom, najmä mladším, sa jednoducho zavše znepáči, že im nadriadení zasiahnu do textu, že ich upozornia na nepresnosť či chybu. Vzápätí je oheň na streche. Oponujú okliešťovaním slobody tlače, cenzúrou, zasahovaním do osobnej slobody!

Tentoraz sa to vyskytlo v súvislosti s televíziou TA3 – s avizovaným odchodom jej šiestich redaktorov. Do pózy obhajcov nespokojných žurnalistov sa postavili niektoré médiá, a to bez serióznej analýzy a bez poznania podstaty veci.

Zoberme si napríklad pasáž z článku pod titulkom TA3 opúšťajú redaktori (SME, 28. 2. 2008): „Viaceré kauzy sa nesmeli hrať, z vysielania sťahovali či prestrihávali reportáže, ktoré neboli v prospech niektorých vládnych strán, povedal jeden z redaktorov.“ Jeden z redaktorov? Čo je to za fakt!

Denník argumentuje nepodpísaným, čiže nelegitímnym zápisom z porady šéfredaktora, ktorý napísal a rozposlal všetkým redakciám jeho asistent, človek z televízie prepustený. Pri posudzovaní celej kauzy denníku neprekáža ani vyhlásenie TA3, že články o cenzúre považuje za hrubo manipulatívne, pretože ide o iniciatívu ľudí, ktorí z televízie odišli alebo plánujú odísť.

V tejto chvíli nezaškodí menšie odbočenie ku kategórii slobody a osobitne ku slobode médií. Podaktorí žurnalisti tieto filozofické kategórie nepoznajú alebo nechcú poznať. Nijaké právo, teda ani právo slobody slova, sa nemôže uplatniť bez obmedzenia, absolútne. Ináč povedané, rozsah mojej slobody slova sa končí na tom mieste, kde ohrozujem slobodu slova iného, urážam ho, neoprávnene atakujem a nedám mu priestor na vyjadrenie. Sloboda tlače si vyžaduje aj veľkú mieru zodpovednosti.

Nie nadarmo platia vo väčšine krajín sveta etické kódexy novinárov. V slovenskom kódexe sa konštatuje: „Pri výkone svojich práv a slobôd sa každý podrobuje iba takým obmedzeniam, ktoré stanovuje zákon výlučne preto, aby sa zabezpečovalo uznanie a zachovanie práv a slobôd ostatných a vyhovelo spravodlivým požiadavkám morálky, verejného poriadku a všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti“ (Čl. 29, ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).

Žiaľ, pre mnohých novinárov je tento kódex iba zdrap papiera. Vo viacerých redakciách majú vlastné kódexy, akési povinné cviky, ktoré už nie sú v móde, prednosť sa dáva voľnej jazde, kde sa zväčša používajú všetky prvky manipulácie. Ak sa recipient bráni, vyleje sa naňho špina od výmyslu sveta. Veď ja som novinár, kto je viac!

Tým, čo sa vidia v americkej slobode tlače, môžem odkázať len jedno: ak si v USA trúfnete ohovárať vlastnú redakciu, ihneď letíte a sotva si nájdete nové miesto. Keď to urobíte po svojom odchode, všetko je v poriadku. A ešte niečo: V denníku New York Times prechádzajú články redaktorov rukami siedmich supervízorov a až potom sa dostanú do tlače...

Nepáčia sa mi ani krokodílie slzy oplakávajúce slobodu médií u nás. Poniektorí plačkovia akoby už zabudli na analýzu, ktorú sami uverejnili: „Medzinárodná novinárska organizácia Reportéri bez hraníc hodnotila situáciu v oblasti slobody tlače v 169 krajinách. Slovensko patrí medzi najslobodnejšie v oblasti slobody médií. V celosvetovom rebríčku skončili lepšie len Island a Nórsko, Slovensko a Estónsko sa umiestnili na bronzovej priečke.“ (Hospodárske noviny, 17. 10. 2007). Česká republika sa ocitla na 14. mieste, USA na 48., Poľsko na 56., Rusko na 144., a na poslednom 169. mieste Eritrea.

Denník SME to priklincoval preň svojráznym titulkom (22. 10. 2007): Sloboda tlače? Závisí od metodiky . Podľa nich je americký Freedom House objektívnejší ako Reportéri bez hraníc. Nuž, raz vyhovuje to, inokedy ono.

Nedá mi nepichnúť ešte do jedného osieho hniezda – do harmatanca, ktorý sa rozkrútil okolo premiérovho výroku, v ktorom denníky SME, Pravda a televíziu TA3 označil za prostitútky (presnejšie, ani neoznačil, skôr ich vyzval, aby sa prestali správať ako prostitútky), ktoré sú schopné v mene peňazí napísať čokoľvek.

Nemienim brániť výrok Roberta Fica, nazdávam sa, že mal k problému pristupovať s nadhľadom a primeranou dávkou irónie. Ale aj „majster tesár sa utne“ ak je pod ustavičným tlakom arogancie, nevyberaných útokov proti svojej osobe. Pozrime sa, ako vyzerali mediálne titulky, nadtitulky a podtitulky, útočiace na R. Fica, nehovoriac už o obsahu:

Pena okolo úst (.týždeň, 25. 2. 2008), R. Fico – nepriatelia: novinári,opozícia, obchodníci, zdravotné poisťovne, ľudia (Nový Čas, 22. 2. 2008), Premiér sa inšpiruje životom rímskeho diktátora Caesara (Plus jeden deň, 14. 12. 2007), Po viac ako desaťročí má Fico rolu Mečiara, Maďarič hrá Slobodníka a Kubiš predstavuje Hamžíka v predstavení,ktoré beznádejneprepadlo už pri svojej premiére (SME, 25. 1. 2008), Fico a Mečiar majúspoločné: kritici sú nežiaduci – patrón krajiny – túžba po moci – nenahraditeľní (Nový Čas, 9. 1. 2008), Vládna koalícia sa vrátila k spôsobom totalitného režimu (SME, 23. 2. 2008).

Osobitnú pozornosť si zaslúži citát z článku P ako paranoja (stihomam) od šéfredaktora Pravdy Petra Šabatu (23. 2. 2008): „Pre prípad schválenia nového tlačového zákona v pôvodnej podobe treba dodať, že tento článok vzniká len a len preto, že termín paranoja slávy 125. výročie...“ Autor tvrdí, že prechodné či dlhodobejšie paranoidné črty vykazuje 25 – 50 percent dospelej populácie, ilustrujúc to na politikoch. Rád by som ho upozornil, že symptómami paranoje sú aj strata schopnosti porovnávať a hľadať protirečenia, teda strata schopnosti sebapoznávania.

Nemálo pohŕdavých slov sa ušlo R. Ficovi aj za jeho komentár k Súhrnnej správe o stave spoločnosti Slovensko 2007, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky – IVO (editori: Martin Bútora – čestný prezident, Grigorij Mesežnikov – prezident, Miroslav Kollár – riaditeľ). Na prvej strane knihy je „umelecké“ dielko - valec a na zadnej strane diaľnica. Jej mottom je, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny (akýže to nezmysel!). Premiér si na adresu autorov knihy dovolil povedať iba to, že nie sú objektívni a mali by jasne naznačiť, že reprezentujú pravicu.

A to si, preboha, dovoliť nemal!

Prieskumy a píplmetre sa rozchádzajú

Televízie sú najsledovanejším médiom, preto zároveň nesú v sebe najväčšie nebezpečenstvo manipulácie. Slovenský divák má najradšej filmy a správy, po nich športové relácie a komédie. Vkus Slovákov je podobný vkusu ostatných Európanov. Aj tam vedú filmy, po nich správy, šport, seriály a telenovely. Vyplýva to z rozsiahleho prieskumu spoločnosti UPC, ktorý sa uskutočnil roku 2006 v 13 európskych krajinách. Podľa prieskumu si na Slovensku film najradšej pozrie 51 percent divákov, správy 45 percent. Správy uvádza ako obľúbený program viac ako polovica mužov, no len tretina žien. Najmenší záujem o správy je v kategórii do 30 rokov, najväčší medzi dôchodcami. Ženy a mladší si skôr pozrú film.

Vkus žien a mužov je na Slovensku v mnohom rozdielny. Príznačné pre slovenských divákov je, že muži najradšej sledujú spravodajstvo, šport a televízne dokumenty, kým ženy sa chcú skôr zabávať – majú rady komédie a súťažné programy. Šport ako obľúbený program označilo až 56 percent mužov, no len 6 percent žien. Úplne opačne je to pri telenovelách. Tie si s radosťou pozrie 30 percent žien, iba 4 percentá mužov.

Starší ľudia majú radšej správy, dokumenty a prírodopisné filmy. Kultúrne programy a programy medicínskeho charakteru nie sú na Slovensku veľmi obľúbené, sledujú ich v priemere len 3 percentá divákov.

Realita podľa píplmetrov je trocha iná ako údaje, ktoré ľudia uviedli v prieskume. Aj keď v prieskume označilo reality show ako svoj obľúbený program len nepatrné percento divákov, v skutočnosti majú tieto programy stále vysokú sledovanosť.

Podľa píplmetrov na Slovensku dlhodobo vedú spravodajské programy – Televízne noviny Markízy . No hneď po nich relácie s prvkami reality show a súťaženia, ako napríklad Let´s Dance, SuperStar ,Pošta pre teba ,Zámena manželiek ,Hodina pravdy či Hviezdy na ľade . SuperStar dokonca lámali rebríčky sledovanosti.

Spravodajský bulvár

Slovenské televízne stanice pristúpili roku 2006 k inému typu bulváru – k bežnému spravodajstvu pridávajú aj tzv. odľahčené správy. Na Markíze sa volajú Reflex , na JOJ-ke Črepiny plus . Najnovším televíznym hitom sú kriminoviny.

Účelom je odlákať divákov konkurencii.

Hoci obe televízie sa vyhýbajú pomenovaniu bulvárny formát, jeho obsah určite taký je. Reflex na Markíze má podtitul – Príbehy, ľudia a emócie – a zachytáva udalosti, ktoré sú šokujúce a vzbudzujú záujem. Črepiny plus televízie JOJ nie sú ani tak o celebritách, ako o zaujímavostiach, o ľuďoch, ktorí majú niečím nezvyčajný život alebo zažili niečo netradičné.

Naše televízie manipulujú nielen s mienkou divákov, ale aj s poprednými hercami. A to prostredníctvom finančných prostriedkov, ktorými ich lanária. Do lacných šou privábia za peniaze významné herecké osobnosti, a tie potom dávajú výpovede z divadiel. Je to škoda pre našu kultúru a umenie, pre divadlá i pre nás všetkých.

Pre reguláciu médií sú rozhodujúce dva dôvody.

Po prvé, pluralita informačných zdrojov sa považuje za základ demokracie. Preto treba pomocou zákonov nastoliť pravidlá, ktoré budú túto pluralitu zabezpečovať. Aj keď pravidlá jestvujú, striehne tu veľa subjektívnych faktorov, ktoré sa ich usilujú obchádzať, prekrúcať, prispôsobovať ich danej politickej situácii. Ako vravia bratia Česi – co je psáno, to je dáno! Aj keď to nie je dokonalé, pomáha to redukovať žurnalistické excesy.

Po druhé, počet možných vysielačov je zatiaľ obmedzený technickými prostriedkami. V Európe, vrátane Slovenska, existuje tzv. duálny systém, ktorý dokáže v rámci možností zabezpečiť servis televíznym divákom či už ide o spravodajstvo a publicistiku, alebo ide o infozábavu.

V tejto súvislosti sa vyskytuje veľa výhrad voči verejnoprávnym médiám. Niektorí odborníci ich spochybňujú a tvrdia, že patria do starého železa. Opak je však pravda. Nebyť ich, súkromné televízie by si z divákov robili bábky na povrázku. Nejaké hranice, i keď často otesávané, musia predsa jestvovať.

Často badať, že verejnoprávne médiá sú vystavené politickým tlakom. Žiaľ, u nás nie je oddelená manažérska štruktúra od šéfredaktorskej, nie sú presne rozdelené právomoci, nejestvuje redaktorský kódex, ktorý by stanovoval spôsob riešenia sporov redaktorov a manažérov a zabezpečoval im spoluúčasť na riešení personálnych otázok.

Ak hovoríme o vymývaní mozgov, neslobodno zabúdať ani na regionálne a lokálne televízie; tie majú k divákom najbližšie, oslovujú ich témami, ktoré sa bytostne týkajú ich života, každodenných starostí, problémov v jednotlivých mestách a dedinách. A práve tu sa otvára veľký priestor na manipuláciu s mienkou a názormi občanov, na posúvanie ich postojov do rovín, ktoré sú v súlade s cieľmi a zámermi majiteľov týchto televízií.

Namieste je otázka: Kto tieto televízie vlastní?

Odpoveď je jasná a jednoznačná – sú to regionálne úrady a inštitúcie, mestá, fyzické osoby, ktoré sú úzko prepojené s týmito štruktúrami.

A tak vyzerá aj ich vysielanie. Nazdávam sa, že to nepotrebuje ďalšie vysvetlenie a komentár. Vari len jedno – na Slovensku je takých televízií neúrekom.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť