Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Zjavná jednostrannosť našej tlače

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 1/2010)



Aké sú naše tlačové médiá? Komu nahrávajú, koho negujú? V prospech koho hádžu, povedané tenisovou terminológiou, lobové loptičky, a to tak, aby sa dalo do nich presne trafiť?


Zameranie lobingu významných slovenských tlačových médií je pre každého zasväteného človeka viac ako jasné: ich správanie je v podstate rovnaké – fandili a fandia, až na výnimky, ultrapravicovým, pravicovým a neoliberálnym názorom, ktoré akoby boli posvätné a najspravodlivejšie zo spravodlivých. Pritom tie slabšie a menšie médiá si berú za vzor tie silnejšie, tých tzv. najuznávanejších a najrenomovanejších autorov – modly, ktoré svietia všetkým na cestu.


Takýto postup sa stal u nás módny. A žurnalistickú módu dnes na Slovensku určujú predovšetkým zahraničné vydavateľské domy, ako je Ringier (Švajčiarsko), Perex (Anglicko), Petit Press (Nemecko), ale aj domáce, ktoré sú takisto financované nielen zo slovenských zdrojov.


Aké sú špecifické prostriedky manipulácie tlačových médií verejnou mienkou?


Predovšetkým je to jednostrannosť. Jednostrannosť našich tlačových médií, a nielen tlačových, lež vlastne všetkých, je nespochybniteľná. Napríklad na činoch a skutkoch Ficovej vlády nevedia a či nechcú nájsť jednu suchú nitku, hoci sa nám v ekonomickej a sociálnej sfére celkom darí (už počujem hlasy, že je to výlučne zásluha Dzurindu). Aj preto vymýšľajú všakové prieskumy a konštrukcie, len aby dokázali pravdivosť svojej diskutabilnej tézy.


S názorom poukazujúcim na tendenčnosť slovenských médií sa stretávam na každom kroku, a napokon netaja sa ňou ani médiá. Ako príklad odcitujem časť z editoriálu časopisu .týždeň (30. 4. 2007):


„... Prečo nemá ľavicová vláda medzi novinármi pre svoje zámery takmer žiadnu myšlienkovú oporu? Prečo kľúčové činy tejto vlády neoceňuje ani jediný denník, ani jediná televízia, a dokonca – ani jediný kvalitný novinár? Prečo tu takmer všetci novinári bránia reformy – investorov a slobodu pre firmy, a prečo takmer všetci kritizujú rozdávanie dôchodcom, rušenie konkurencie a posilnenie odborov?


Problém Ficovej vlády s médiami je omnoho prozaickejší. Za dlhých 17 rokov od pádu komunizmu sa väčšina novinárov vymenila. A tí mladší predsa len postupne pochopili, že „socík“ nemôže fungovať. Naopak, väčšina Ficovej vlády je spred roka 1989, takže Marxovi ešte stále intuitívne verí. V tomto je celý dnešný problém. Táto vláda rada ruší konkurenciu, prerozdeľuje od všetkých k niektorým, presúva dôraz od súkromného k štátnemu, od Západu k Východu, od trhu k moci úradníkov. A novinárom (konzervatívnym, liberálnym a dokonca aj ľavicovým) je už tá ideová starina proti srsti. „Socík“ je im jednoducho smiešny, a s ním aj Tomanová, Jahnátek a – Fico. Tento problém nevyriešitlačový zákon, zaspatý Syndikát, ani súd. Ten problém je dôsledkom celkom inej tragédie.“


Také je dnešné videnie žurnalistov!


Médiám nebude nikto diktovať (poznámka autora – okrem majiteľov a politických manipulátorov), tvrdí v glose Ťažko radiť v súvislosti so zavedením práva na odpoveď do návrhu tlačového zákona Konštantín Čikovský ((Sme, 30. 4. 2007)). Ďalej uvádza: „Médiá sú dosť silné na to, aby ich bolo možné donútiť zverejňovať v každom vydaní príhovor každého, kto sa cíti byť dotknutý, že niekto si dovolí informovať a hodnotiť jeho prácu. Lebo to je pre úradníkov a politikov ideál.“


Ďalší frapantný výrok nájdeme v Novom čase v článku Pokračuje vovojne s novinármi (27. 4. 2007): „S kritikou vlády nesúhlasia ani vydavatelia. Neexistuje žiadna analýza, ktorá by dokázala, že po nástupe novej vlády uverejňovali viac neobjektívnych správ.“


Nejestvovanie nijakej analýzy na túto tému je ozaj argument ako bič! Ale na seba, na samotné médiá. Ak totiž neexistuje žiadna analýza, ako je vôbec možné tvrdiť, že spravodajstvo je objektívne! Takže nám neostáva nič iné, iba sa spoľahnúť na názory občanov, ktorí tvrdia úplný opak.


Orientácia slovenských tlačových médií nie je len nejakým jednorazovým aktom, premennou hodnotou, lež niečím, čo sa sformovalo a formovalo krátko po novembri 1989, nabralo svoju stabilnú politickú patinu podporenú želaním a spoločenskou turbulenciou majiteľov. Takáto patina nechytá hrdzu. Naopak, v procese politického boja vystupuje na povrch čoraz vyhrotenejšie.


SME


Tak dajako je to aj s denníkom Sme, ktorý už pri svojom zrode dostal patinu neoliberalizmu, ktorá sa raz zmäkčuje a inokedy pritvrdzuje. Navonok sa usiluje prezentovať nezávisle, slobodne, lenže aj toto úsilie je iba nutnou pretvárkou pre čitateľov.


Ilustrovať to možno prakticky na každom vydaní. V článku Ficov vabank za naše peniaze (30. 6. 2006) sa popri iných naivných tvrdeniach hovorí: „Fico si svojich partnerov vyvolil nie preto, lebo musel, ale preto, lebo chcel. A urobil najväčšiu hlúposť vo svojej politickej kariére. Doplatíme na ňu všetci. Fico pretočil hodiny na Slovensku o osem rokov dozadu – možno aj v zmysle ekonomiky, ale celkom určite v zmysle spoločenského vývoja. Jeho voľba poškodí jeho voličov i nevoličov, poškodí občiansku spoločnosť, a rovným dielom poškodí slovenskú ľavicu i pravicu.“


Ukazuje sa, že autor článku Peter Javůrek nie je dobrým futurológom. Tvrdenie, že Fico pootočil o osem rokov hodiny dozadu, mu akosi nevyšlo. Nevyšlo mu to s ekonomickým vývojom, eurom, nevyšlo mu to s výrokom o poškodení Ficových voličov či nevoličov, slovenskej ľavice i pravice. Môžbyť s pravicou bude mať čiastočne pravdu, pretože je ustavične rozhádaná a pomaly a isto stráca sympatie občanov a preferencie voličov.


Svoj modus vivendi denník plasticky dokumentoval krátko po voľbách článkom Zavládne Hnutie za slovenský národný Smer! (2. 7. 2006), kde si môžeme prečítať aj toto:


„Nemienim zdieľať depresívne pocity, ktoré sa po oznámení zloženia vládnej koalície rýchlo rozšírili v mojom okolí. Takú radosť Ficovi neurobím, lebo mi celkom stačí, keď vidím, ako sa smeje do tváre všetkým ostatným, predovšetkým vlastným voličom. Je na zaplakanie... že pod heslom sociálno-národného štátu budeme okrádať vlastnú budúcnosť.


Dúfam, že sa nová koalícia rozpadne skôr, než rozpúta boj o ovládnutie verejnoprávnych médií, zrealizuje veľké štátne zásahy do ekonomiky, zvýši hospodársky dlh, odoženie potenciálnych investorov, zmení zahraničnopolitickú orientáciu krajiny, verejnú diskusiu nahradí štadiónovým hulákaním a spustí hon na údajných vnútorných nepriateľov. Dvaja z troch koaličných partnerov s tým všetkým majú bohaté skúsenosti.“ Toľko citát.


Dúfam, že autora Michala Hvoreckého už prešli depresívne pocity. Veď je ešte mladý! Ficovi určite radosť robiť nemusí. On to totiž ani nepotrebuje. Stačí mu, keď má jeho vláda širokú podporu a sympatie vo verejnosti. A na veľký smútok Hvoreckého dodávam, že koalícia sa zatiaľ nerozpadla a vyzerá to tak, že sa ani nerozpadne. Vlastne – prečo by sme mali každému želať iba to najhoršie?!


Paradoxne z dnešného pohľadu vyznieva aj poznámka či kvázi minikomentár Kde je vôľa? (14. 7. 2006), v ktorom sa okrem iného zdôrazňuje:


„Vláda ešte nemá dôveru parlamentu, ale dôveru trhu už nemá. V stredu sa koruna zosunula od volieb tretíkrát a centrálna banka znova musela zasiahnuť. Na intervencie minula zhruba pätinu devízových rezerv Slovenska... Politika intervencií centrálnej banky je udržateľná, a teda racionálna len potiaľ, pokiaľ sa jej vláda bude správať racionálne. Za oslabenie koruny nesie totiž zodpovednosť práve ona... Vyvstáva pred nami paradox: na jednej strane bude vláda svojou reálnou politikou podkopávať tvorbu bohatstva a rast životnej úrovne, na druhej strane bude viac pomáhať stále chudobnejším. To je pochmúrna špirála prerozdeľovania. Smer záhuba.“


Autor Ivan Štulajter sa musí ozaj čudovať. Koruna sa totiž vyšplhala do takých výšok, v akých sa ešte nikdy neocitla. Zaujímavosťou podľa autora je však fakt, že za oslabenie koruny niesla vinu Ficova vláda a o jej náramný boom sa zaslúžila predchádzajúca vláda – Dzurindova.


Zdá sa, že I. Štulajter má obrátenú logiku!


Aj Peter Schutz v článku Fico kráľ dôvery (18. 9. 2006) vykúzľuje takéto vety: „... po voľbách býva častým javom, že vládne strany sa posilňujú. Politicky nekorektne sa tomu hovorí efekt stáda a vyjadruje túžbu patriť k väčšine. V prvých mesiacoch bežne zvyknú stúpať ratingy aj politikom, ktorí nešíria ilúzie, že s nimi prichádza roh hojnosti a buržoáziu zdania až sčernie. Konštatovanie, že obrovská dôvera na začiatku a drvivá prehra na konci volebného obdobia sa vôbec nevylučujú, je banálne. Logicky však pokračuje v otázke, čo z takýchto preferencií vôbec vyplýva. Nič!... S takou mediálnou politikou, akú robia Fico s Glendovou, a s takým množstvom absolútnenekomunikatívnych ministrov sa dá vyhrávať len na Slovensku. Ale to je už o inom.“


Podľa Schutza sa Slováci, vulgo povedané, vyznačujú efektom stáda. Pán redaktor nás ozaj pekne opuncoval. Určite by mu však stádovitosť neprekážala, keby to stádo silno tiahlo na pravú stranu. Vtedy by stádovitosť nazval zrejme inteligenciou. A preferencie? Tie akiste uznáva iba vtedy, keď sa nimi môžu popýšiť politické strany, popri ktorých kráča ako ich spolupútnik. A na záver zase to zlé Slovensko: Vraj, takí Fico a Glendová môžu vyhrávať iba u nás.


Denník Sme občas využíva aj metódu zalepenia očí – vtedy uverejní materiál, ktorý nesúzvučí s jeho politickou orientáciou. Vystaví ho do svojej výstavnej skrine len tak, aby sa nepovedalo.


S týmto zacielením nepochybne publikovali aj rozhovor s hudobníkom Jožom Rážom (8. 3. 2007). Určite si tým nepoškodili, veď vydanie išlo doslova na dračku. Publikovali netradičné názory a zároveň ukázali, že sa neboja ani takýchto myšlienok!


Nebyť však toho, že išlo o Joža Ráža, zrejme by niečo také v ich denníku nikdy neuzrelo svetlo sveta!


Pravda


Denník Pravda prešiel od roku 1990 viacerými názorovými peripetiami. Na začiatku, za šéfredaktorovania Petra Sitányiho, sa prikláňal k ľavici, konkrétne k SDĽ, jeho nástupca Pavol Minárik, za minulého režimu spravodajca vo Varšave, sa stal pápežskejší ako pápež a s jemu príslovečným entuziazmom sa hodil do náručia dzurindovskej koalície. Keď sa Pravdy majetkovo zmocnili Harvardské fondy, menovite ich predstaviteľ Juraj Široký, denník sa myšlienkovo, aspoň čiastočne, začal otáčať smerom za Smerom. Lenže aj to už je minulosť – pretože krátko pred parlamentnými voľbami sa denník dostal do rúk Angličanov – Daily Mail a General Trust – tí ho pretvorili a pretvárajú na svoj politický obraz.


Aký?


Stačí si spomenúť, čo považujú v Pravde za koaličný luxus . Dozvieme sa to z poznámky otitulkovanej rovnakým názvom (5. 2. 2007). Citujem to podstatné:


„Vládni politici si zrejme povedali – osem rokov sme sa dusili v opozícii, tak čo by sme si teraz nedopriali. Prvé, čo zaujímalo nastupujúcich ministrov, boli nové luxusné limuzíny. Nebudú predsa na sebe šetriť a jazdiť v ojazdených štvorročných kárach. Dnes prišli na rad ich kancelárie. Účet za prestavbu a výbavu kancelárií šéfov rezortov a ich štátnych tajomníkov na štyroch ministerstvách – 35 miliónov. Že dosť? No a? Z cudzieho krv netečie...“


Neviem, či autorka Vanda Vavrová použila tento text už dávno predtým. Pokojne mohla. A to aj roku 1998 či 2002, stačilo vymeniť iba názvy strán a koaličných partnerov. Odporúčam jej, aby si túto poznámku uchovala až do roku 2010.


Zdá sa, že v Pravde si s upresňovaním faktov ťažkú hlavu nerobia.


Ilustrovať to možno aj na atakoch voči vtedajšiemu predsedovi najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi. Súd rozhodol na základe zverejnených glos, článkov a karikatúr súvisiacich s jeho osobou zaplatiť Harabinovi 3 milióny korún za nemajetkovú ujmu a tiež zverejniť rozsiahle ospravedlnenie. V rozsudku sa uvádza, že úsudky a tvrdenia denníka, i texty, ktoré boli vložené do jeho úst na karikatúrach, nemali skutkový základ. Ináč povedané, Pravda, aký to paradox s jej názvom, nevedela doložiť a podložiť to, o čom napísali.


Dag Daniš vo svojom kvázikomentári Ružoví kapitalisti (2. 5. 2007) už tradične vyčíta premiérovi: „Ficova vláda prekonala deviaty mesiac. Ale, nič sa jej nenarodilo. Robert Fico uviazol. Stále mu nevychádza kľúčový zámer. Teda: ušetriť na spotrebe vlády (úradníkov). A získané peniaze postupne nalievať do zdravotníctva, školstva, sociálnej siete. Či do sľúbených trinástych dôchodkov... Fico dokazuje, že aj neplodná vláda môže byť dôveryhodná. A (dočasne) celkom úspešná. Najmä ak vystrieda vládu, ktorá bola plodná, ale nedôveryhodná.“


Toľko o „mienkotvorných“ denníkoch!


O bulvárnych denníkoch Nový čas a Plus jeden deň sa netreba osobitne zmieňovať. Každý ich dobre pozná, každý vie, čo všetko dokážu.


Pristavím sa ešte pri niektorých časopisoch: najčítanejšom týždenníku Plus 7 dní a ultrapravicovom ortodoxnom časopise .týždeň.


Plus 7 dní


Plus 7 dní bol spočiatku serióznym týždenníkom, usiloval sa o objektivitu a vyváženosť. S jedlom však rastie chuť! A to najmä vtedy, keď sa treba prispôsobiť trhu, v ktorom začína prevládať bulvár. Seriózny týždenník svoje stránky čoraz viac okoreňoval a okoreňuje pikantnosťami, polopravdami a niekedy aj výmyslami.


Začneme rokom 2007.


Premiérova hovorkyňa Glendová sa odviezla do roboty na bavoráku, patriacom firme jej frajera, v týždenníku uverejnili článok pod názvom Agentka? (23. 2. 2007). Nazdávam sa, že autor popustil riadne uzdu fantázii a z celkom normálnej veci (len aby prilákal čitateľov) urobil doslova špionážny scenár. V slušnej spoločnosti je to ozaj priveľa. A to aj napriek tomu, že išlo o auto s utajeným číslom. Takých totiž behá po Slovensku celá fúra.


Na ukážku odcitujem niekoľko viet: „Jej (Glendovej) radosť bola pochopiteľná, veď doteraz sa musela pri jazdách do práce uskromňovať v služobnej Škode Octavia... A vrcholom všetkého je, že evidenčné číslo vyblýskaného štvorkolesového tátoša podlieha utajeniu.“


Zaujal ma aj článok Agent Fico (25. 4. 2008), reagujúci na kauzu tunel Branisko, a to nielen svojím titulkom, ale aj textom: „Premiér Robert Fico sa minulý týždeň zahral na veľmi zlého tajného agenta. Bez servítky zverejnil takzvané operatívne informácie, ktoré majú pochádzať od spravodajských služieb, a tak je viac ako isté, že podliehajú utajeniu. Ako hlava Bezpečnostnej rady by mal ovládať aspoň základy toho, ako s citlivými informáciaminarábať.“


Ak je niekto agent, tak je to určite autor článku, lenže v tomto prípade agent s teplou vodou. Napísať totiž o tom, čo by mal R. Fico ovládať, a pritom nemať o tom ani šajn – je pitoreskné a zábavné.


.týždeň


.týždeň tvorí osobitnú kapitolu medzi našimi týždenníkmi. Svojím ultrapravičiarskym a demagogickým naladením stojí na názorových postoch, ktoré ho deklasujú pred všetkými rozumnými ľuďmi. Za celým projektom .týždňa stojí Martin Lengyel, niekedy redaktor Twistu, neskôr hovorca SDK, potom hovorca predsedu vlády, nakoniec zakladateľ TA3, financovanej z nebankových subjektov cez fiktívneho britského investora, čo sa neskôr ukázalo ako veľký podfuk (Trend, august 2001). Jeho posledné verejné angažmán bolo hlavný poradca Viktora Juščenka pri príprave Oranžovej revolúcie na Ukrajine. Finančne za .týždňom dlhý čas stál veľkopodnikateľ Ladislav Rehák. Najnovšie je spoločníkom vydavateľskej firmy aj exminister zdravotníctva Rudolf Zajac. V .týždni začal s prognózami po parlamentných voľbách akoby symbolicky Daniel Bútora, čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky. V článku Dospelosť? (17. 7. 2006) predznamenáva takýto vývoj: „Čo to znamená pre nasledujúce roky? Najskôr musí prísť vecné posúdenie toho, o aké komplikácie vlastne pôjde. Časť plánov a projektov Smeruje hlúpa a pre hospodárstvo škodlivá...“


V prognostickom vykladaní kariet pokračoval aj Peter Schutz. Dokumentuje to v článku Ficov problém (21. 8. 2006), keď uvádza: „Skúsenosť s vládami, ktoré riešili finančné tiesne dávno pred tou Ficovou alebo aj dnes (Gyurcsány) a tvárili sa pritom menej ľavicovo, nás však učí, že všetky nápady sa spravidla končia pri – zvyšovaní daní. Situácia, keď sa vláda s najľavicovejšou rétorikou zubami-nechtami drží kritérií Maastrichtu, je príliš bizarná na to, aby trvala dlho. Zákony moci a prírody dobehnú aj Fica s Počiatkom. Keby totiž títo populisti, ako ich všade titulujú, doviedli Slovensko k euru v januári 2009, bol by to jeden z najväčších paradoxov európskej politiky.“


Schutzovi ako takmer vždy predpoveď nevyšla: euro v januári 2009 určite bude, potvrdili to aj orgány Európskej únie. Paradoxom slovenskej žurnalistiky však ostáva, že sa autor z toľkých omylov ešte nepoučil.


Zaujímavé je, s akým zanietením bojuje týždenník proti „slepcom“ v článku Slovensko v zovretí slepcov Novembra (23. 4. 2007). Citujem: „Ak je možné po necelom roku od parlamentných volieb vysloviť nejaké ich obecnejšie zhodnotenie, potom voľby priviedli k moci generáciu slepcov Novembra 89. Spolu s touto skupinou ľudí sa do spoločenského života prinavrátili zvyšky správania, ktoré boli charakteristické pre obdobie konca normalizačného režimu. Časť okolia generácie slepcov v súčasnej hierarchii moci dopĺňajú ľudia, ktorí pre svoj vek už nemajú priamy vzťah k tomuto dátumu. Pre nich tento deň neznamená štátny sviatok pripomínajúci významný medzník dejín Slovenska, ale iba akýsi deň pracovného voľna v kalendári...“


Autor Ľuboš Kubín, zdá sa, strašne rád vyrába slepcov. Chybou je, že sa na to podujme len v určitej a jednej skupine obyvateľstva, na tú druhú akosi zabúda. Lenže potom by najskôr potreboval okuliare on.


(Pokračovanie nabudúce)


Pavol DINKA



Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.