Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9382

 

 

 

Systém je znovu založený na lži

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 1/2010)



Stať, ktorú po redakčnej úprave a preklade z češtiny dnes publikujeme, bola uverejnená v Literárnej a kultúrnej prílohe Salon denníka Právo číslo 269/2009. Jej autorom je medzinárodne uznávaný český filozof. Pôvodný titulok znel Od reálneho socialismu k reálnemu kapitalismu, doplnený nadtitulkom K dvacátemu výročí Velké listopadové sametové revoluce.


Viktor Kravčenko bol po druhej svetovej vojne najslávnejší sovietsky prebehlík. Jeho kniha Zvolil som si slobodu bola nielen manifestom antikomunizmu, ale tiež prvé pravdivé svedectvo o hrôzach gulagov a napríklad aj o hladomore na Ukrajine. Keď jeho osobu komunistický týždenník Les Lettres Françaises zhanobil, Kravčenko sa obrátil na francúzsky súd. Proces storočia – ako sa mu vtedy hovorilo – napokon vyhral. Jeho neskorší život bol však tragický. Znechutený mccarthyzmom a americkým kapitalizmom, napísal v roku 1950 knihu Zvolil som si spravodlivosť. Tá sa už do antikomunistického krámu nehodila, veľa sa o nej nehovorilo. Kravčenko napokon odišiel do Bolívie, kde peniaze, ktoré získal za svoju prvú knihu, použil na podporu chudobných roľníkov. V roku 1966 spáchal samovraždu, ale možno bol aj zavraždený.


Môj emigrantský osud nebol taký dramatický, pociťujem však s týmto mužom hlbokú spriaznenosť v obrane pevného puta medzi „voľbou slobody“ a „voľbou spravodlivosti“. Postkomunistickú Európu pod heslom „trhová ekonomika“ ovládla bezohľadná sloboda víťazov privatizácie – čo je iba španielska stena, za ktorou sa kapitalizmus vyzlieka z posledných zvyškov demokracie... Priepasť medzi slobodou a spravodlivosťou sa rozširuje.


Definícia spravodlivej spoločnosti


Čo je spravodlivosť? V preambule Ústavy ČR sú určené znaky „nespravodlivej spoločnosti“, proti ktorej máme právo (povinnosť?) bojovať násilím približne takto: 1. radikálny a trvalý rozpor politického rozhodovania a štátnej moci s tradíciou spoločnosti; 2. zákony a postupy štátu nezodpovedajú idei zákona, takže pod pojmom „zákon“ sa presadzujú príkazy a rozkazy vládnucej oligarchie; 3. neexistuje nijaká legálna cesta na zmenu situácie.


Spravodlivú spoločnosť teda môžeme definovať týmito tromi princípmi: historickosť, legálnosť, reverzibilita.


Princíp historickosti stanovuje, že nijaký zákon sa nemôže odvolávať na nehistorickú legitímnosť, na akúsi pravdu, ktorá smie byť ľuďom nanútená – trebárs vedecký komunizmus alebo zjavené Božie slovo. Inšpirácia zákonodarcu nesmie byť „metasociálna“, utopická. Každý zákon musí byť legitimizovaný historickou skúsenosťou tých, ktorí ho budú musieť rešpektovať. Princíp legálnosti stanovuje, že zákon musí zodpovedať idei zákona – musí byť legitímny (reprezentovať vôľu ľudí), neutrálny (aplikovaný nezávislou súdnou mocou) a univerzálny (platiť pre všetkých, vrátane zákonodarcov, a nikomu menovite nevnucovať špecifické správanie sa). Princíp reverzibility potom stanovuje, že každý zákon možno zmeniť zákonnou cestou.


Myslím si, že z týchto troch princípov môžeme odvodiť síce jednoduchú, ale postačujúcu definíciu spravodlivej spoločnosti: je to spoločnosť, v ktorej zákonodarca neprichádza „zvonka našich historických svetov“, zo „záhrobia“ absolútnych právd; zákony musia byť všeobecné, nikomu menovite nesmú vnucovať určité konanie a musia platiť pre všetkých členov spoločnosti i pre zákonodarcov samotných, pričom priestupky proti zákonu posudzuje nezávislá súdna moc; bez zákonom zaručenej možnosti zmeny, bez slobody bojovať o novú definíciu toho, čo je relevantné v situácii, v ktorej musíme konať, je každá spoločnosť nespravodlivá. Spravodlivosť v tomto zmysle nie je nejaký konečný stav spoločnosti, ale „vždy zvnútra zmeniteľné“ pomery, ktoré sme dokázali nastoliť ako historicky situované spoločenstvo občanov v rámci svojich obmedzených skúseností.


Nastolili sme po roku 1989 spravodlivú spoločnosť podľa týchto kritérií? Myslím si, že nie. Všeobecný odpor proti politike ukazuje, že konanie politikov je v radikálnom rozpore s tradíciou krajiny, súkromné vlastníctvo sa stalo zjavenou pravdou - dogmou, ktorú nemáme právo kritizovať (viď zákaz organizácie mladých komunistov), dovolať sa zákonom zaručených práv je nákladné, korupcia všadeprítomná.


Najnebezpečnejším rysom ponovembrového vývoja je to, že politika sa stala skôr sprisahaním proti verejnosti než konaním v jej mene. Politici sa občanov na nič nepýtajú, ako to dokazuje ich odpor k inštitútu referenda.


Falošné hrozby antikomunizmu


Po roku 1989 verejný priestor v Čechách ovládla norma „kto nie je antikomunista, je komunista“. Podľa nej maccarthisti likvidovali ľavicových intelektuálov, podľa nej naša pravicová tlač likviduje legitímnosť akejkoľvek alternatívy k status quo, vrátane reforiem prezidenta Obamu. Podľa zásady „kto nie je komunista, je antikomunista“ po Februári 1948 komunisti likvidovali sociálnych demokratov, nezávislé odbory a nekomunistických robotníckych vodcov.


Mám však špecifický stredoeurópsky dôvod, prečo nie som postkomunistickým antikomunistom. Jednou z najčiernejších stránok 20. storočia je rola, ktorú v ňom zohrali nositelia mentality „nášho všetkého“, našej krvi a identity, našej kultúry, našich hodnôt, našej „škovránčej reči“. Boli to hysterici z periférií, ktoré vznikli v strednej Európe po rozpade nadnárodnej Rakúsko-Uhorskej ríše. Extrémnym výhonkom ich mentality bol Hitler. Títo démoni zo strednej Európy nikdy neodtiahli, stále tu prežívajú v kultúrnom a morálnom podzemí.


Normalizácia po roku 1969 z nás urobila perifériu Európy, v ktorej sa darilo rôznym resentimentom, rasizmom, chlácholivým gýčom a zjednodušeniam. Český antikomunizmus parazituje na komplexoch „nesamozrejmého národa“, národa stále ohrozeného, ak už nie vo svojej existencii, nuž aspoň vo svojej medzinárodnej povesti. V čase súčasnej ideovej prázdnoty je jednoduché vo verejnej mienke nesamozrejmého národa vyvolať vlnu strachu o „naše všetko“ – napríklad heslami „Paroubek nás vráti pred November“ alebo „Klaus je najlepší Putinov priateľ“.


Antikomunizmus svojimi súčasnými mediálnymi výstupmi účinne zakrýva skutočné hrozby – rýchlo rastúcu nerovnosť, dopady globalizácie, ekologickú krízu, ideológiu bezohľadnosti, prerastanie ekonomickej, politickej a mediálnej moci.


V knihe Kapitalizmus a občianske cnosti citujem jednu vetu z inauguračného prejavu prezidenta Reagana: „Najdôležitejšie na tomto dni odovzdávania moci je to, že je to obyčajný deň v dejinách národa, ktorý sa opakuje po stáročia“. Demokracia je najmä tradícia zmeny. Zmeny prichádzajúcej však v mieri – po storočia neprerušenom a stávajúcim sa tak spoločenským dedičstvom. Jadrom liberálnej demokracie je práve táto všednosť zmien, ktoré neprichádzajú z nebezpečného a nepriateľského „vonkajška spoločnosti“, ale sú výsledkom sporov medzi slobodnými občanmi vnútri spoločnosti.


V dejinách moderného českého národa však deň striedania vlád nikdy nebol obyčajným dňom v živote občanov, ktorý sa opakuje... Najčastejšie bol dňom poníženia jedných a víťazného ručania druhých. Postkomunistický antikomunizmus nadväzuje na túto českú hrôzu zo zmien tým, že démonizáciou opozície robí z dňa demokratického striedania vlád deň ohrozenia a strachu.


Deň striedania vlád zostáva všedným dňom v živote štátu, pokiaľ zmeny nie sú príliš radikálne, inak by väčšinu ľudí vydesili. Nesmú však byť iba „opravou povrchu“, to by ľudia stratili dôveru v schopnosť opozície prinášať skutočné zmeny.


Žijeme v postdemokracii – hlása rad politických filozofov. Táto premisa pre mňa znamená najmä to, že demokracia stratila schopnosť byť kompromisom medzi hĺbkou zmien a ich legitímnosťou – prijateľnosťou pre väčšinu. Mnoho miliónov Američanov je bez primeraného zdravotného poistenia – a teda, bez ľudských práv. Napriek tomu sa prezidentovi Obamovi len s veľkými ťažkosťami darí presadiť proti tlaku lobujúcich zástupcov súkromného kapitálu aspoň čiastočnú nápravu takého zrejmého systémového nedostatku.


Idey, ktoré doteraz z hĺbok živili demokraciu, umierajú na nedostatok kyslíka pod zamrznutým povrchom postdemokratických spoločností. Názov mojej poslednej knihy Spoločnosť nevoľnosti označuje tiež toto beznádejné kmitanie medzi neznesiteľnou povrchnosťou a nedosiahnuteľnou hĺbkou zmien.


České predsedníctvo EÚ bolo groteskné tým, ako naši zástupcovia napomínali európske štáty, že nie sú dosť protiruské. Toto protiruské besnenie malo dva vrcholy: obviňovanie prezidenta Obamu z mníchovanstva, pretože zrušil radar v Brdoch, a list „bývalých postkomunistických politikov“, v ktorom Obamu nabádajú, aby s Ruskom rokoval iba z pozície sily.


Budovanie novej železnej opony


Aj výročie paktu Ribbentrop – Molotov bolo príležitosťou na veľké varovanie pred Ruskom. Áno, tento pakt bol oportunistický, ale prišiel predsa po Mníchovskej dohode! Keby Hitler zaútočil na Rusko hneď v roku 1939, Francúzsko a Anglicko by sa mu na pomoc neponáhľali a ruský národ by riskoval vyhubenie. Extrémy prichádzali aj v 20. storočí v akejsi postupnosti.


Tajný dodatok k menovanému paktu je potom naozaj podielom na zločinnej vojne. Počas Norimberského procesu sa obhajcovia obžalovaných usilovali tento dodatok prečítať, ale víťazný Západ im to nedovolil. A nielen to. Spojenci vedeli, kto bol pravým vinníkom masakry v Katyni, napriek tomu však zbabelo dovolili, aby Rusi pripísali Katyň na rováš nacistom. Ak by Spojenci našli odvahu túto kauzu otvoriť, už vtedy by došlo k roztržke medzi ZSSR a Západom, čo by nás uchránilo pred Februárom 1948, studenou vojnou, a možno by to viedlo aj k Stalinovmu pádu. Norimberský proces by potom bol naozaj začiatkom novej epochy v dejinách demokratických štátov – politika a etika by sa ocitli v celkom novom vzájomnom pomere. Neurobili to, ich včerajší nenormálny oportunizmus im preto nedáva právo, aby boli dnes morálnymi sudcami Ruska.


Globálny kapitál hrá s občanmi presilovku: zákon ďaleko, hypotéky blízko, korupcia všade, odbory iba niekde, tlač konformná. Dnešné Rusko je v tomto všeobecnom rámci demokratické menej, viac alebo rovnako ako USA, Česko alebo Taliansko. Demokratizácia Ruska nám však dala šancu, akú sme v takej miere ešte nemali: môžeme predsa vývoj v Rusku ovplyvniť, môžeme vstupovať do ruského verejného priestoru v rôznych formách, ako je spolupráca s univerzitami, kultúrna výmena, účasť na kongresoch, festivaloch, organizovanie spoločných akcií. Naša malá a skromná Univerzita v Terste napríklad spoluprácu s ruskými univerzitami rozvíja.


Je tragické, že česká pravica a pravicová tlač svojou protiruskou kampaňou budujú novú železnú oponu medzi nami a Ruskom. Premárňujú šancu ovplyvňovať tamojší vývoj a hlbšie mu porozumieť!


Ovládanie väčšiny bohatou menšinou


Komunizmus bol život v jednom verejnom klamstve, ale v pluralite súkromných právd. Na chalupách, v hrabalovských medzisvetoch, v ostrovčekoch pozitívnej deviácie, v paralelných polis, v pracovných spoločenstvách sa dalo žiť zmysluplne. V izolácii alebo vo vezení skončil iba ten, kto sa pustil do boja s verejnou lžou. Taký Don Quijote bol pre systém nebezpečný práve preto, že ten systém bral vážne – vyčítal mu, že klame, hoci to mal každý občan považovať za normálne. Výrečný je dokument Roberta Sedláčka Tenkrát 3, mapujúci „život ľudí za komunizmu vo výpovediach ich samotných“. Václav Klaus tu napríklad hovorí o voľbách – verejnom klamstve číslo jeden: „Áno, vedeli sme, že vo voľbách komunizmus neporazíme, vedeli sme, že nie je zmysluplné dajako s touto lžou zápasiť.“ Reálny komunizmus bol „verejnou lžou“, ktorej sa človek musel rituálne ukloniť vhodením lístka do volebných urien, ale nezápasiť s ňou. Iba reformní komunisti zápasili s verejnou lžou, pretože si priali, aby socializmus bol verejnou pravdou. Nebolo to reálne, súčasná demokracia na ich boj nijako nenadväzuje.


Globálny kapitalizmus stojí na verejnej pravde a súkromných klamstvách. Sme slobodní, vraví nám verejná pravda, volíme si svojich zástupcov, máme ústavu, rozhodujeme o tom, v akej spoločnosti chceme žiť. Väčšinou sme však uväznení v asymetrických ekonomických vzťahoch, naša budúcnosť závisí od okolností, ktoré kontroluje kapitál. Jeho manažéri si od nás veľmi ľahko vynucujú poslušnosť.


Demonštranti proti stretnutiu finančníkov v Prahe, tuším v roku 2000, istotne stratili ilúzie o možnosti niečo zmeniť verejnou akciou. Média sa vulgarizujú, idey do nich prenikajú stále ťažšie. Určite mnohých novinárov takýto ponižujúci vývoj uráža, ale nájsť inú prácu je ťažké, majú hypotéky. Sú slobodní?


Michael Moore v rozhovore o svojom filme O kapitalizme s láskou hovorí: „Demokracia musí byť každý deň súčasťou tvojho života... Ale trávime osem, desať, dvanásť hodín nášho dňa v práci, kde nemáme právo povedať svoj názor. Až antropológovia za štyristo rokov... nás budú študovať, povedia si:... Mysleli si, že sú slobodní, že žijú v demokracii, ale trávili desať hodín denne v totalitnej situácii, v ktorej tolerovali, aby 5 percent najbohatších ľudí ekonomicky ovládalo zvyšných 95 percent. Vysmejú sa nám...“


Aby sme mohli brať vážne pojem demokracie, museli by sme demokratizovať ekonomické rozhodovanie. To predovšetkým znamená, že by sa na ňom museli podieľať nielen shareholders – akcionári a manažéri, ale tiež stakeholders – tí, čo budú ich rozhodnutiami nejako zasiahnutí. Od demokratizácie ekonomiky sa stále viac a rýchlejšie vzďaľujeme, aj keď nie bez odporu aktívnych menšín. Padol Berlínsky múr, ale do neprípustnej výšky vyrástla nepriepustná bariéra medzi stále menšou menšinou shareholders a stále väčšou väčšinou stakeholders.


Zajtra už bude neskoro


Výrazom reálny socializmus sme označovali systém, ktorého rozpory sme považovali za demokraticky neriešiteľné. Vtedy by bolo nereálne usilovať sa podriadiť verejnú lož pravde našich súkromných životov; stačilo sa čas od času verejnej lži ukloniť, ako Severokorejci pred pomníkom „Milovaného Vodcu“.


V reálnom kapitalizme je to naopak: nemá zmysel bojovať o to, aby verejná pravda bola pravdou i v našich súkromných životoch. Realista sa v reálnom kapitalizme jednoducho prispôsobí tomu, že verejná pravda je iba rituálom, ktorý v súkromí neplatí – v zamestnaní alebo v banke máme z demokracie permanentnú výnimku. Tak, ako v reálnom socializme bol disidentom ten, kto chcel, aby verejná lož bola pravdou – dnes je disidentom ten, kto sa snaží prekročiť hranicu medzi verejnou pravdou a súkromnou lžou, kto chce, aby verejná pravda platila aj v jeho súkromnom živote, ktorý určujú najmä ekonomické vzťahy.


Sociálna demokracia sa o demokratizáciu ekonomického rozhodovania usilovala – často úspešne. Ekonomická globalizácia však znovu postavila demokraciu pred otázky, na ktoré nevie odpoveď ani ľavica, ani pravica. Jeden volebný plagát hlásal: ODS je riešenie. Pripomína mi to newyorské metro, kde v šesťdesiatych rokoch ktosi pod nadpis Boh je odpoveď! pripísal: Aká bola otázka?


Dvadsať rokov po novembri 1989 je otázka jasná: Systém je opäť založený na lži, len ju teraz máme viac pri tele, pretože sa presunula do našich súkromných životov. Ako žiť v pravde dnes?


Jasná je aj odpoveď: Musíme začať rúcať berlínsky múr medzi demokraciou a ekonomikou. Dnes, zajtra už bude neprekonateľný.


Václav BĚLOHRADSKÝ



Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.