Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Test na hrane medzi životom a smrťou

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 25-26/2009)



Kto sa čo i len trochu obtrel o naše veľhory, alebo aspoň z diaľky vnímal ozvenu udalostí a skutkov ľudí, čo dotvárali ich príťažlivý kolorit, pestrú a zavše i dramatickú kroniku v posledných desaťročiach, vie, že meno „tatka“ Ladislava Janigu a jeho syna Jozefa je s nimi spojené aspoň tak pevne, ako bronzové tabuľky na žulových balvanoch symbolického cintorína pri Popradskom plese. V rozhovore s podplukovníkom Ing. Jozefom JANIGOM (1968) – terajším riaditeľom Horskej záchrannej služby – uvažujeme nad mottom na jednej z nich: Tatry lákajú, odmeňujú, ale aj trestajú.


Ak by sme sa pristavili pri spomínanom epitafe alebo nad častým konštatovaním hory sú krásne i kruté - čo by vám napadlo ako prvé?


Tragédia českého turistu z tohtoročného leta v oblasti Končistej, ktorý tam spadol a utrpel zranenia, ktoré neboli zlučiteľné so životom. Nemali sme o ňom nijaké informácie, ani presnejšie údaje, až znepokojený telefonát jeho manželky po niekoľkých dňoch – že sa nevrátil domov – dával tušiť nešťastie. Pátrali sme po ňom päť dní, kým sa nám ho podarilo nájsť, čiastočne aj pomocou lokalizácie jeho mobilného telefónu a s veľkým prispením letky ministerstva vnútra. Na myseľ mi schádza i lavínové nešťastie koncom zimy v Doline siedmych prameňov pod Chatou Plesnivec, odkiaľ odišli dvaja poľskí občania po turistickom chodníku v relatívne dobrom počasí, ale krátko na to padla v tejto oblasti veľká základová lavína obsahujúca množstvo vytrhaných kmeňov, konárov, kamenia i balvanov veľkých aj päť krát tri metre. V noci táto obrovská masa mokrého snehu zmrzla, stal sa z nej malý ľadovec. Dlho sme nevedeli, či ich pochovala alebo nie. Všetko nasvedčovalo, že zostali v nej. Potok, ktorý tadiaľ tečie, vynášal pachy zakaždým inde. Psy vetrili, ich správanie naznačovalo, že je hrobom nešťastných turistov. Pri jej prekopávaní sa striedali záchranári zo všetkých našich stredísk. Bolo to vyčerpávajúce hľadanie. Mŕtve telá otca a jeho dcéry našli po týždni.


Koľko takýchto prípadov bolo v uplynulých mesiacoch?


Do konca októbra sme v v slovenských horstvách zaevidovali osemnásť obetí. Z toho dvanásť vo Vysokých Tatrách. Zasahovali sme štyristosedemdesiatšesťkrát, čo je v porovnaní s vlaňajškom viac o desať percent. Na lyžiarskych svahoch sme mali deväťstodeväťdesiat zásahov, čo je trochu menej ako minulý rok pre známe príčiny, ktoré spôsobila ekonomická kríza a jej vplyv na turistiku.


So záchranárskou profesiou ste spojený pevnými väzbami i najdramatickejšími udalosťami, aké sa v našich horách stali. Váš otec pracoval v Tatranskej horskej službe vyše tridsať rokov. Tatry sa mu stali láskou i osudom. Pri havárii vrtuľníka v Mlynickej doline v roku 1979 takmer zhorel, ale silou vôle sa vystrábil z ťažkých zranení a znovu sa vrátil do hôr. Bolesť sa mu stala takou samozrejmou ako dych. Poslednú plastickú operáciu absolvoval iba vlani. A bola posledná?


Žartom hovorieva, že do nemocnice chodí ako na „estekáčku“. Že mu lekári skontrolujú súčiastky a zreparujú ho, aby znovu mohol v horách ďalší rok fungovať.


Sotva mal ktosi silnejší vzor, či príklad vo svojej blízkosti. Takže pýtať sa vás na pohnútky stať sa horským záchranárom je asi zbytočné. Aké boli schodíky, čo vás priviedli medzi nich?


Prácu záchranárov v horách som spoznával odmalička. Ako chlapci sme chodili značkovať chodníky, zaoberali sa prevenciou a zúčastňovali sme sa aj na menej náročných akciách – trebárs pri transporte zranených. Ako študent som prázdniny trávil v horskej službe na brigáde. Spoznal som prakticky všetko, čo sa s touto profesiou spájalo. Počas štúdia na vysokej škole dopravy a spojov som sa od tejto profesie trochu vzdialil. Ako aktívny horolezec som sa aspoň venoval športu, ktorý je nevyhnutným predpokladom na túto prácu. Po promócii som nakrátko zakotvil v reklamnej agentúre, ale len čo sa uvoľnilo miesto, nastúpil som v roku 1996 do Tatranskej horskej služby ako záchranár. Aj vtedy sa do jej radov dalo dostať len cez výberové konanie, takže som musel absolvovať od kondičných testov až po tatroznalectvo všetko, čo musí adept ovládať.


Mohli by ste aspoň stručne priblížiť súčasné kritériá?


Zásady upravuje Zákon 315/2001 Z. z. O hasičskom a záchrannom zbore. Kritériá nie sú o nič menej náročné ako v minulosti. Skôr sú ešte ťažšie. Rozhoduje psychická a zdravotná spôsobilosť – to je nevyhnutný predpoklad. Kondičné previerky ukážu adeptove fyzické predpoklady a zdatnosť. Zahrňujú vytrvalostný beh, lezenie na skale i v ľade a lyžovanie v neupravenom teréne. Toto musí ovládať, aby sa v procese prijímania o ňom vôbec uvažovalo. Nasledujú testy, osobný i komisionálny pohovor, kde sa posudzuje znalosť zo zákonných noriem a preveruje vzťah človeka k tejto práci a ďalšie dispozície. A stále ešte nie sme na konci. Až keď je voľné miesto, podľa poradia sa vyberie uchádzač, ktorý je potom zaradený do prípravnej štátnej služby. Budúci záchranár musí absolvovať nadstavbu maturitného štúdia v odbore zdravotnícky záchranár – je to dvojročné pomaturitné štúdium. A musí získať aj odbornú spôsobilosť na záchranárstvo v horách. Aby sme to zjednodušili – adepti vedia liezť, vedia lyžovať, ešte sa musia naučiť zachraňovať. Nie je to iba práca s lanom, spúšťanie a vyťahovanie, ale aj problematika meteorológie, geológie, manažmentu rizík a zásahov, psychológie...


V roku 2002 sa dovtedy dve samostatne pôsobiace profesionálne organizácie horských záchranárov včlenili do novovytvorenej Horskej záchrannej služby. O rok neskôr ste sa dostali pod strechu ministerstva vnútra. Ako sa to odzrkadlilo na funkčnosti a schopnosti organizácie vykonávať to poslanie, ktoré má?


Jednoznačne pozitívne. Horským záchranárom sa zvýšili mzdy na úroveň príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Dnes nikto nemôže na nikoho ukazovať prstom a tvrdiť, že tí alebo hentí sú na tom lepšie. Záchranné zložky majú rovnaké podmienky na svoju prácu, sú si rovnocenné, čo možno iba uvítať. Ustálil sa sociálny status pracovníkov horskej záchrannej služby, čo tiež vnímam veľmi pozitívne. O výraznom kvalitatívnom skoku možno hovoriť v súvislosti s materiálovým a technickým vybavením. Podstatne sa zvýšila aj miera ochrany a bezpečnosti samotných záchranárov.


Takže Grammingerova sedačka čí kanadské transportné sane sú už minulosť?


Sane ešte dosluhujú na lyžiarskych svahoch. Používame už modernejšie transportné prostriedky – výkonné vozidlá, skútre, štvorkolky. Sedačka sa už dlhšie nepoužíva. Na budúci rok skončíme aj s oceľovými lanami, na ktorých – a na navijáku – bola Grammingerova sedačka zavesená. Prechádzame na iné technológie. Sme úplne niekde inde, ako pred desaťročím.


Vaša najbližšia partnerská organizácia Tatrzańskie Ochotnicze Pogotowie Ratunkove (TOPR) má storočnú tradíciu. Aká je spolupráca s poľskými záchranármi v súčasnosti, keď hranica medzi našimi krajinami je už iba symbolická?


 Je veľmi dobrá a kontakty sú takmer denné. Od roku 2004 máme podpísanú vzájomnú zmluvu o spoločnom postupe pri prevencii, školení i záchrane. Pôsobíme v horstve, ktoré je spoločné obidvom štátom. Po vstupe do Schengenu vyvstával otáznik, čo bude ďalej? Naša spolupráca sa ešte utužila. Spoločne postupujeme a zasahujeme nielen na hraničnej čiare, ale ak je to potrebné aj ďalej na území toho-ktorého štátu. Samotná súčinnosť pri zásahoch je iba špička, ktorá je nad celých radom vzájomných spoločenských, športových, kultúrnych a iných kontaktov, ktoré sa dlhodobo rozvíjajú.


Táto kooperácia so susedmi neraz rozhodla o úspešnosti náročných zásahov a záchranárskych akcií.


Presne tak. Sú to vyvážené misky váh. Poľskí záchranári majú výborne prepracovaný systém leteckých zásahov a vynikajúcu speleologickú službu. My im vypomáhame najmä vtedy, ak je treba pri akciách použiť psov. Nedávno napríklad, keď na slovenskej strane neboli vhodné letové podmienky a zo západnej steny Lomnického štítu vypadol český horolezec, požiadali sme o súčinnosť Poliakov, ktorí ihneď vyrazili a pomohli nám. Keď na poľskej strane spadla veľká lavína, ktorá zasypala štyroch ľudí, prileteli po našich záchranárov a ich štvornohých pomocníkov do Jasnej, kde boli na výcviku, naložili ich do vrtuľníka a previezli k nim. Do troch hodín takto našli postihnutých.


Lavínové psy Yoko, Udo, Áron boli kedysi pojmami. Majú teraz medzi štvornohými pátračmi nasledovníkov?


Prijali sme zásadu, že v prípade, ak sa takto nájde postihnutý – či už živý alebo mŕtvy – nebudeme vyzdvihovať prácu jedného psa alebo psovoda. Na lavínisku je to vždy tímová činnosť a práca. A vyčleňovať či legendarizovať iba jedného psíka by nebolo správne. Máme ich dvadsaťštyri a všetky majú najvyšší rating. Naša kynológia je veľmi kvalitná a uznávaná. Už to nie sú psy len na lavíny, ale sú vycvičení aj na vyhľadávanie nezvestných v lesnom teréne, závaloch, ruinách a inde. Sú univerzálnejší ako v minulosti.


V každom zo šiestich oblastných stredísk máme záchranárov so špecializáciou na pozemnú záchranu, speleozáchranu, kynológiu, lavínovú problematiku i leteckú záchranu. Speleológov je sedemnásť. Špecialisti na leteckú záchranu sú vo všetkých oblastiach, kde horská služba pôsobí. Túto odbornosť má až osemdesiat percent záchranárov.


Dobrovoľní členovia horskej služby sú vaša pravá alebo ľavá ruka?


Určite pomocná. Zásahy v horách sú veľmi špecifické. Aby sme ich mohli úspešne zvládnuť, na to treba odborný tím – profesionálov, ktorí vždy idú ako prvý sled. Druhý sled tvoria dobrovoľníci. Nastupujú, keď je pri zložitom zásahu, pri dlhých transportoch alebo pri pátraní po nezvestných, keď pri hľadaní postihnutých v lavínach treba nasadiť väčší počet ľudí. Pravdaže, aj oni musia byť odborne spôsobilí. Odborná spôsobilosť u nás má „životnosť“ dva roky. Po ich uplynutí každý jeden záchranár musí absolvovať preškolenie. Kto nesplní kritériá a podmienky nemôže túto činnosť vykonávať. Platí to pre profesionálov i dobrovoľníkov bez výnimky.


V súčasnosti existuje sedem či osem dobrovoľníckych záchranárskych organizácií. Je to na prospech?


Nie. Prevláda názor, že štiepenie nie je dobré a len jednotná organizácia dobrovoľníkov by bola tou pravou pomocnou rukou. Uvažuje sa o vytvorení novej stavovskej organizácie – asociácie záchranárov. Nechcem nadhodnocovať heslo v Jednote je sila, ale je to tak.


V úvode sme spomenuli epitaf zo symbolického cintorína pod Ostrvou. Jeho ideu od roku 1934 vytrvalo presadzoval akademický maliar Otakar Štafl a ďalší nadšenci.


Zvon odliaty známym zvonolejárskym rodom Dytrichovcov v Brodku pri Znojme, zvonička, detvianske kríže i každá tabuľka na tomto pietnom mieste naplňujú mystikou motto, ktoré mu predurčili jeho zakladatelia – byť mŕtvym na pamiatku a živým na výstrahu. Na prelome tisícročí tu bolo 240 tabuliek s vyše tristo menami. Pripomínajú tragédie, ktoré sa v horách stali. Tých je, pravdaže, oveľa viac. Už pred desaťročím prevýšil ich počet tisícku.


Tento rok je zvlášť pamätný. Pred tridsiatimi piatimi rokmi spadla zo svahov Patrie veľká lavína. Zasiahla komárňanských študentov na lyžiarskom výcviku a dvanástich pochovala. Tri desaťročia uplynuli od spomínanej tragickej havárie vrtuľníka MI-8. Jeho pád a následný požiar prežil iba jeden pilot a váš otec, čo mnohí prirovnávajú k zázraku. Zázračné bolo aj to, čo nasledovalo. Najmä úsilie lekárov a jeho boj o prežitie. Neuveriteľný zápas. Už rok po tragédii ste spolu vyliezli na Lomnický štít. Mali ste vtedy dvanásť a filmári o tom nakrútili dokument Tatko a ja. Tabuľku na cintoríne pod Ostrvou má Jozef Psotka, ktorý pred štvrťstoročím zaplatil za svoj výstup na vrchol Mont Everestu životom. Tiež ďalšie himalájske obete Just, Božík, Becík a Jaško. Pätnásť rokov uplynulo od smrti inej tatranskej legendy – horského nosiča a spisovateľa Bela Kapolku…


Do tohto roku sa zlialo viac takýchto pamätných a smutných výročí. Každé z týchto nešťastí ťažko prežívali záchranár i ľudia, čo v horách žijú. Veď väčšinu obetí a postihnutých dobre poznali. Blízki a príbuzní sa s týmito tragédiami určite nikdy nevyrovnajú.


Ktoré vlastnosti na vašom otcovi vám najviac imponujú?


Najmä vytrvalosť, ktorá ho znovu vrátila medzi horských záchranárov a do plnohodnotného života – k rodine, k záľubám a koníčkom.


Nezdedili ste aj jeho umelecké bunky?


Myslím si, že som toho ako syn zdedil viac – dobrého i zlého, ale fotografovať na takej úrovni určite nebudem, aj keď to robím často a rád. Skúšal som raz urobiť snímku z rovnakého miesta a pri rovnakých podmienkach. Tá jeho bola predsa len iná, lepšia. Takže ten kumšt je v čomsi inom. Po obrazovej publikácii Tatry z oblakov napísal teraz spomienkovú knihu Návrat do hôr. Pútavo v nej píše nielen o tých najzložitejších zo siedmych stoviek výstupov, ktoré absolvoval v rôznych horstvách sveta, ale aj o práci horského záchranára, ktorú vždy vnímal ako činnosť s najvyšším stupňom odbornosti, znalosti, obetavosti – ako test na hrane života a smrti.


Súhlasím s ním, že kým nosiči, horolezci alebo horskí vodcovia, ktorých má vo svojom hodnotovom rebríčku veľmi vysoko, si môžu čas vzhľadom na svoj program a cieľ vybrať, záchranár takú možnosť nemá. Ak treba, musí vyraziť vždy a kamkoľvek bez ohľadu na počasie, do terénov ohrozovaných lavínami, padajúcimi kameňmi, cez deň i v noci, či je piatok alebo sviatok.


Niekedy ich osudové vážky prechýlia k záhrobiu, ako v prípade Eugena Šándoryho, Bernarda Jamnického, Milana Kriššáka, Pavla Húsku, Martina Hudáka, Štefana Eštočka, Ľuboša Jurského, Vlada Tatarku.


Pod smrť tých prvých sa podpísala najmä nevhodná letecká technika na horskú záchranu. Verím, že nič podobné tomu, čo sa stalo 25. júna 1979, sa už nikdy nestane. Do osudu posledných dvoch zasiahli eventuality, ktoré sa nedali predvídať. Horolezecké či skialpinistické nácviky nemožno robiť v skleníku. Robia sa v horách, v reálnych podmienkach. Je s tým spojené riziko, ktoré nie vždy možno eliminovať.


Začiatkom novembra sa vo Vysokých Tatrách začína zimná uzávera. Hory sa pre návštevníkov znovu otvoria na budúci rok uprostred júna. Je toto obdobie pre záchranárov pokojnejšie?


Zhruba šesťdesiat percent záchranárskych zásahov vo vysokohorskom teréne je v lete, zvyšok pripadá na zimu. Tá kladie na záchranárov oveľa vyššie nároky. Svoju rolu pritom zohráva teplota, vietor a najmä lavínové nebezpečenstvo.


Poučili sa z tragédií avanturisti, ktorí riziko i varovania prehliadajú a nechávajú sa viesť novodobým zaklínadlom, ktorým sa stal adrenalín?


Dlho som o tom uvažoval. Na budúci rok si budeme na Slovensku pripomínať šesťdesiat rokov profesionálnej záchrany v horách. To znamená, že taký istý čas sa ktosi profesionálne venuje aj prevencii. Štatistiky však za ten čas vykazujú zhruba rovnakú úmrtnosť. Niežeby prevencia nezaberala, ale vždy sa nájde ktosi, kto na to nehľadí a uprednostní vlastné, neraz veľmi nebezpečné a riskantné pohnútky. V Tatrách takéto konanie prinesie každý rok v priemere vyše tucet zbytočných úmrtí a vo všetkých slovenských horstvách 22 až 23 mŕtvych.


Z adrenalínových či extrémnych športov vrásky nemám. Výstroj a výbava tých, čo sa na to dali, je neporovnateľná s ich predchodcami pred pár rokmi. Už takmer niet úrazov, ktoré by išli na vrub zlého technického vybavenia. Na paragliding, skialpinizmus a extrémne lyžovanie sa dávajú už skúsení ľudia. Tí nám percento zásahov nezvyšujú. To skôr laici, ktorí do exponovaného terénu vchádzajú bez patričných skúseností. Enormne rastie najmä počet pátraní.


Po takmer desaťročnom pôsobení na riadiacich postoch môžete tiež bilancovať. Čo vás pri pohľade späť napĺňa uspokojením a s čím sa chcete popasovať v ďalšom období?


Keď sme začali v horskej záchrannej službe s reformou, povedal som si, že sa pousilujem dosiahnuť to, po čom túžili naši otcovia a s čím sa trápili moji predchodcovia. Prvé – platové náležitosti – tie sme vyriešili. Sociálne podmienky tiež. Materiálno-technické zázemie je uspokojivé. Postavenie v určitom systéme je zabezpečené zaradením do štátnej služby. Piatym bodom bolo včlenenie do integrovaného záchranného systému, čo sa práve deje. Už chýba len komplexne vyriešenie leteckej záchrany v horách. Ale to je úloha do budúceho obdobia.


Čo by ste si v ňom želali?


Zdravie. Lebo keď je človek zdravý, všetko ostatné si dokáže urobiť a zabezpečiť tak, aby bol spokojný a šťastný. Želám ho aj vašim čitateľom i návštevníkom hôr. Aby pri odchode z nich mali na tvári úsmev, nie grimasu bolesti.


Zhováral sa Emil SEMANCO



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.