Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Viesť obec je poslanie, nie prebenda

Slovensko, 14. 1. 2010 (Verejná správa 25-26/2009)



Starosta obce v zásade býva jedným z dvojice najdôležitejších orgánov obecnej samosprávy. Vo väčšine európskych krajín má táto funkcia dlhodobú tradíciu, niekde ju však zaviedli iba nedávno, alebo dokonca nie je. Tak ako kolektívny zastupiteľský orgán, i starostu vyberajú rôznym spôsobom, čo si všíma v ďalšej časti cyklu Obecná samospráva v Európe PhDr. Daniel Klimovský, PhD., z Technickej univerzity v Košiciach.


V krajinách s postom starostu na čele obce sú veľmi rozdielne podmienky aj limity pre kandidátov. Zvyčajne ide o vekové požiadavky. Napríklad v Rumunsku musia mať kandidáti na starostu aspoň 23 rokov, v niektorých nemeckých spolkových krajinách je táto veková hranica posunutá na 25 rokov a v Bavorsku je na výkon starostovskej funkcie dokonca stanovená aj maximálna veková hranica. Nie všade platí požiadavka trvalého bydliska kandidáta v príslušnej obci. Tak je to napríklad v Holandsku. Aj dĺžka funkčného obdobia starostov je v európskych krajinách rozdielna. Pohybuje sa od jedného roka, napríklad v britských podmienkach, až do deviatich rokov v niektorých nemeckých spolkových krajinách. Pravidlom však býva štvor až šesťročné funkčné obdobie.


Pri voľbách starostov sa využívajú rôzne mechanizmy. Možno sa stretnúť aj s tým, že sa dá hlasovať proti kandidujúcej osobe. Tak je to v niektorých nemeckých spolkových krajinách, a to v prípadoch, ak sa o funkciu uchádza iba jedna osoba. Pokiaľ ide o spôsob odvolávania starostu, ten sa zvyčajne odvíja od modelu kreovania tejto funkcie. V praxi to znamená, že ten, kto starostu do funkcie uvádza, má aj právo zbaviť ho tejto funkcie. Táto zásada neplatí napríklad na Ukrajine. Starostu síce volia obyvatelia obce, no odvolať ho môže aj obecné zastupiteľstvo, a to dvojtretinovou väčšinou svojich členov. Zaujímavým inštitútom je konštruktívne vyslovenie nedôvery, ktoré sa uplatňuje v španielskych obciach s viac ako 250 obyvateľmi. Spočíva v tom, že starosta môže byť zo svojej funkcie odvolaný iba vtedy, ak je zároveň zvolený nový.


Štandardné cesty na radnicu


V Európe sa pri kreovaní funkcie starostu využívajú tri základné modely: menovanie vyššou politickou autoritou, voľba v kolektívnom zastupiteľskom orgáne obce a priama voľba obyvateľmi obce. Každý model má svoje výhody i nevýhody a môže mať špecifické črty podľa miestnych podmienok, potrieb a záujmov. To v konečnom dôsledku určuje aj postavenie starostov v jednotlivých krajinách.


Niektoré však nevyužívajú iba jeden model. Napríklad v Rakúsku sa v niektorých spolkových krajinách uplatňuje priama voľba starostu obyvateľmi obce, no v iných voľba kolektívnym zastupiteľským orgánom obce. V Španielsku model kreovania funkcie starostu závisí od veľkosti obce. Kde majú menej ako 250 obyvateľov, volia starostu priamo obyvatelia obce. V obciach s vyššou populáciou volí starostu kolektívny zastupiteľský orgán obce. Podobne je to v Bulharsku. Starostu volia priamo v dvoch kolách, pričom v prvom kole sa využíva princíp absolútnej väčšiny. Starostovia figurujú aj v sídelných častiach týchto obcí, ale zatiaľ čo „veľkých“ starostov volia rovnako, starostov mestských častí volia mestské rady miest, v ktorých sa dané mestské časti nachádzajú. V usadlostiach potom vystupujú takzvaní starostovskí poverenci, ktorých volia príslušné obecné rady. Spomeňme ešte Nórsko, kde obce majú právo vybrať si medzi priamou voľbou starostu obyvateľmi obce a voľbou kolektívnym zastupiteľským orgánom obce.


Zhora menovaný starosta


Pre tento model platí, že post starostu sa obsadzuje menovacím aktom, ktorý vykonáva nejaká vyššie postavená politická autorita. Môže to byť vláda, určený člen vlády alebo hlava štátu, napríklad panovník. Kolektívny zastupiteľský orgán obce je zvyčajne v pozícii konzultanta a môže ponúknuť aj vlastný návrh alebo odporúčanie. Konečné rozhodnutie však drží vo svojich rukách vyššia politická autorita. Tento model je typický pre krajiny Beneluxu. Aj keď by sa mohlo zdať, že vyššia politická autorita nie je pri svojom rozhodovaní ničím viazaná, nie je to tak. Existuje mnoho podmienok, ktoré musia byť splnené. Navyše, často nejde iba o subjektivistické, ľubovoľné rozhodnutie jednotlivca, ale o viacstupňový proces výberu, ktorého výsledkom je deklaratórne vymenovanie víťazného kandidáta.


Napríklad v Holandsku je starosta hlavou obce menovanou do funkcie vládou na šesťročné, opätovne obnoviteľné obdobie. V obciach, ktoré majú menej ako 15 000 obyvateľov, disponuje menovacím právom minister vnútra a kráľovských vzťahov a kandidáti sa môžu prihlasovať na základe kritérií, ktoré stanovujú obecné rady. Po vyradení uchádzačov nespĺňajúcich niektorú zo základných podmienok zostavuje obecná rada komisiu, ktorá vyberá dvoch konečných kandidátov. Potom má obec dve možnosti. Po prvé, môže týchto kandidátov odporučiť kráľovskému komisárovi pôsobiacemu v provincii, ktorý tento návrh postúpi vláde a tá rozhodne s konečnou platnosťou. Môže však postupovať i tak, že osloví obyvateľov, aby v referende rozhodli o vhodnejšom kandidátovi. Rozhodnutie obyvateľov obec potom tlmočí kráľovskému komisárovi a ten vláde. Doteraz sa ešte nestalo, aby takto vybraného kandidáta vláda odmietla. Je však nevyhnutné zdôrazniť, že prvý uvedený spôsob sa využíva častejšie. Navyše, mnohokrát dochádza k situácii, že novo vymenovaný starosta ani nie je obyvateľom príslušnej obce.


Starosta z vôle zastupiteľstva


Pri využívaní tohto modelu v praxi existujú medzi jednotlivými krajinami mnohé rozdiely. Aplikujú ho tak staré členské štáty Európskej únie, napríklad Španielsko, Dánsko alebo Francúzsko, ako i noví členovia, napríklad Malta, Česká republika alebo Litva, no aj nečlenské krajiny, napríklad Nórsko. Ide o model, pri ktorom je nevyhnutný konsenzus, na základe ktorého kolektívny zastupiteľský orgán obce starostu zvolí. Keď sa tak z rôznych dôvodov nestane, výkonom funkcie je poverený niektorý člen príslušného zastupiteľského orgánu, prípadne iný, špeciálny zástupca. Napríklad v Českej republike menuje riaditeľ krajského úradu spomedzi svojich zamestnancov takzvaného správcu obce. Podobný spôsob sa využíva aj vo Francúzsku, kde však zasahuje prefekt ako reprezentant štátnej správy na úrovni departementu. Zaujímavým príkladom je voľba starostu v španielskych podmienkach - v obciach s viac ako 250 obyvateľmi. Ak ani jeden z kandidátov nezíska v obecnej rade absolútnu väčšinu a uplynie kalendárny mesiac odo dňa konania volieb členov obecnej rady, potom sa starostom stáva líder víťaznej kandidátnej listiny.


V zásade platí, že členovia kolektívneho zastupiteľského orgánu obce, ktorým obyčajne býva obecné zastupiteľstvo alebo obecná rada, si zvolia starostu zo svojho stredu. Tak je to napríklad v niektorých rakúskych spolkových krajinách. V Európe sa ale možno stretnúť i s tým, že kolektívny zastupiteľský orgán obce môže do tejto funkcie ustanoviť aj osobu, ktorá nie je jeho členom. Typickým príkladom je Poľsko, kde rada obce alebo mesta volí starostu (v prípade miest s populáciou prevyšujúcou 100 000 obyvateľov prezidenta mesta) buď spomedzi svojich členov, alebo na základe podanej žiadosti z radov obyvateľov príslušnej obce.


Aj v rámci samotného volebného mechanizmu existujú rozdiely. Princíp jednoduchej väčšiny sa využíva pri obsadzovaní funkcie starostu na Ukrajine alebo v prípade tretieho kola Francúzsku (ak starostu nezvolia v prvých dvoch kolách, v ktorých sa vyžaduje absolútna väčšina hlasov, potom už na zvolenie kandidáta do funkcie starostu stačí dosiahnuť jednoduchú väčšinu). Princíp absolútnej väčšiny - okrem už spomínaných prvých dvoch kôl volieb starostu vo Francúzsku - využíva aj Dánsko, kde starostu taktiež ustanovujú do funkcie voľbou v obecnej rade. V Európe navyše existujú aj krajiny, kde sa na obsadenie postu starostu vyžaduje kvalifikovaná väčšina hlasov. Tak je to v Poľsku, kde rada obce volí starostu obce dvojtretinovou väčšinou.


Od spôsobu kreovania funkcie starostu závisí aj jeho vzťah ku kolektívnemu zastupiteľskému orgánu obce. Napríklad vo Veľkej Británii starosta iba navonok reprezentuje obecnú radu a predsedá jej zasadnutiam. Naproti tomu vo Francúzsku je starosta mimoriadne silným obecným orgánom, lebo vo svojich rukách koncentruje mnoho právomocí rozhodovacieho i výkonného charakteru. Pozíciu takto voleného starostu môžu tiež oslabovať rôzne iné obecné orgány, ako je to napríklad v Nórsku. Tam obecné zastupiteľstvo ustanovuje nielen starostu, ale i výkonný výbor, ktorý je významným obecným orgánom politického charakteru, a tiež riaditeľa obce, ktorý stojí na čele obecnej administratívy.


Priamo volený starosta


Tento model sa stal módnym, prinajmenšom však vzorovým modelom a v posledných dvoch dekádach ho zaviedli i v takých krajinách, kde ho dovtedy nevyužívali. Názorným príkladom môže byť postupné zavedenie tohto modelu v jednotlivých nemeckých spolkových krajinách, ale i v Anglicku, Walese, Írsku alebo Nórsku. Tento trend sa uplatnil tiež v Maďarsku, kde sa priama voľba starostu obyvateľmi obce zaviedla až v roku 1994, pretože dovtedy bol tento model využívaný iba v obciach s populáciou do 10 000 obyvateľov. Tento model sa pomerne bežne využíva aj v ostatných postsocialistických krajinách – v Rumunsku, v Slovinsku aj na Slovensku. Jeho využitie sa zdôvodňuje vyššou legitimitou, ktorú má takto ustanovený starosta, pričom sa vychádza z premisy, že všetka samosprávna moc v obci pochádza od jej obyvateľov. Jeho nevýhodou je vyššia miera rizika, že starostom sa stane nekompetentná osoba, prípadne ho kolektívny zastupiteľských orgán obce nebude akceptovať a tým sa naruší riadny chod obce.


Podmienkou úspechu v priamej voľbe je zisk absolútnej alebo relatívnej väčšiny oprávnených voličov. Príkladom prvej možnosti je voľba starostov v talianskych obciach, ktorých populácia prekračuje hranicu 15 000 obyvateľov, a v rumunských obciach. Druhá možnosť sa uplatňuje v Španielsku pri voľbách starostov obcí s menej ako 250 obyvateľmi.


Špecifickou modifikáciou je voľba starostu spoločne s voľbou členov kolektívneho zastupiteľského orgánu obce. Starostom sa stáva líder kandidátnej listiny politickej strany, ktorá získala vo voľbách do príslušného zastupiteľského orgánu najviac odovzdaných platných hlasov. Takto sa obsadzuje funkcia starostu v Portugalsku alebo v Grécku.


Ide to i bez starostu


Medzi európskymi krajinami možno nájsť i také, v ktorých sa inštitút starostu v našom poňatí nevyužíva. Názornými príkladmi sú Island, Švédsko a Lotyšsko. Treba však zdôrazniť, že na Islande sa pojmom „starosta“ označuje zamestnanec obce, titulovaný tiež ako obecný správca. Vo Švédsku sa rozlúčili s funkciou starostu počas komunálnej reformy v roku 1971. Pokiaľ ide o Lotyšsko, niektorí odborníci považujú funkciu predsedu obecnej rady za ekvivalent postu starostu. Dlhé roky nevyužívali funkciu starostu ani vo Fínsku. To sa zmenilo v roku 2007, keď bol v Tampere zvolený prvý fínsky starosta. Experiment s ustanovením starostu v tomto meste je pritom spojený s uplatnením modelu voľby starostu kolektívnym zastupiteľským orgánom obce.


Vo Švédsku si obecné zastupiteľstvá volia rôzne obecné výbory, z ktorých najdôležitejšie úlohy zabezpečuje výkonný výbor. Na jeho čele stojí predseda, respektíve komisár, ktorého však nemožno považovať za starostu. Administratívne záležitosti zabezpečuje administratívny obecný aparát na čele s riaditeľom, respektíve manažérom.


Veľmi podobne funguje aj systém obecnej samosprávy v Lotyšsku. Na čele obecných rád stoja ich predsedovia, ktorých taktiež nemožno považovať za starostov. Okrem toho obecné rady vytvárajú rôzne komisie. Riadenie obce je profesionalizované a vykonáva ho manažér obce označovaný aj ako výkonný riaditeľ. Do funkcie ho ustanovuje príslušná obecná rada na návrh svojho predsedu.


Zaujímavo je riešená funkcia starostu na Islande. Predseda obecnej rady , ktorému môžu byť zverené niektoré výkonné funkcie v prípade, že obecná rada nevytvorí pozíciu obecného správcu, je volený členmi obecnej rady na jej prvom zasadnutí na obdobie jedného kalendárneho roku. Tú istú osobu možno zvoliť do tejto funkcie i opakovane, no v prípade, že stratí podporu v obecnej rade, príde o svoj post ešte pred uplynutím svojho funkčného obdobia. Obecný správca je naproti tomu zamestnancom obce, ktorý svoju funkciu vykonáva zvyčajne počas funkčného obdobia obecnej rady. Výnimočne môže byť obecný správca zamestnaný aj na neurčité obdobie a v islandských podmienkach sa možno stretnúť i s tým, že jedna osoba vykonáva funkciu obecného správcu pre viaceré obce naraz; dochádza k tomu zásadne v prípade malých obcí.


Hľadanie optimálneho modelu


V zásade pre systémy obecných, respektíve lokálnych samospráv v európskych krajinách platí, že využívajú aj funkciu starostu. Rozhodovanie o tom, ktorý z prezentovaných modelov kreovania tejto funkcie by sa mal využívať, však nie je vôbec jednoduché. Napríklad trend zavádzania modelu priamej voľby starostu obyvateľmi obcí odborné kruhy neprijímajú až tak bezvýhradne. Ani občania krajín, ktoré ho zaviedli, nevnímajú tento krok vždy jednoznačne pozitívne. Dokumentovať to možno aktuálnou situáciou vo Veľkej Británii a Nórsku.


Ešte v roku 2000 schválil vtedajší kabinet Tonyho Blaira zákon o lokálnej vláde, ktorým bola do anglických a waleských podmienok uvedená možnosť priamej voľby starostu obyvateľmi lokálnych jednotiek. Rozhodnutie mali v rukách lokálne rady, no ani jedna nerozhodovala samostatne a všetky delegovali toto rozhodnutie prostredníctvom miestnych referend na obyvateľov. Celkovo sa dodnes uskutočnilo 37 takýchto referend, no iba v 12 z nich, vrátane Londýna, hlasujúci podporili zavedenie tohto modelu. Vo Walese sa dodnes uskutočnilo dokonca iba jediné takéto referendum a obyvatelia príslušnej lokálnej jednotky zavedenie priamej voľby starostu odmietli. Výnimočným prípadom je Stoke-on-Trent. Po tom, čo 2. mája 2002 obyvatelia tohto mesta schválili v miestnom referende zavedenie priamej voľby starostu (za zavedenie hlasovalo približne 58 % zúčastnených voličov), sa po viac ako šiestich rokoch, 23. októbra 2008, konalo referendum o zrušení tejto priamej voľby. Referendum bolo úspešné (za zrušenie hlasovalo približne 59 percent zúčastnených voličov) a Stoke-on-Trent sa stalo prvým britským mestom, kde sa rozhodli pre návrat k modelu voľby starostu kolektívnym zastupiteľským orgánom obce.


Možnosť zvoliť si model kreovania funkcie starostu dostali v roku 1992 aj nórske obce. Môžu si vybrať medzi priamou voľby starostu obyvateľmi obce a voľbou starostu kolektívnym zastupiteľským orgánom obce, čo už má v krajine istú historickú tradíciu. Príklon k prvej možnosti vôbec nie je taký rýchly a intenzívny, ako by sa dalo očakávať. Zatiaľ čo v roku 1999 využilo tento model v rámci komunálnych volieb 20 obcí, v roku 2007 to bolo 49 obcí, čo predstavuje iba čosi viac než 11 percent všetkých nórskych obcí.


Daniel KLIMOVSKÝ




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.