Hráč, ktorý nikdy nestál v ofsajde

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 4/2010)

Keď začiatkom tohto roka prezident republiky udeľoval v historických priestoroch Slovenskej národnej rady najvyššie štátne vyznamenania dvadsiatim popredným osobnostiam, medzi laureátmi bol aj filmový a divadelný herec, čerstvý osemdesiatnik Jozef Dóczy, ktorý medzi nitrianskymi divadelníkmi pôsobí vyše šesťdesiat rokov. Jubileum si vlani pripomínala aj jeho materská scéna, ktorá vznikla v roku 1949 ako Krajové divadlo v Nitre. Po Andrejovi Bagarovi ho pomenovali v roku 1979. Za šesťdesiat rokov existencie uviedlo takmer štyristo premiér a len ťažko by sme našli titul, v ktorom dramaturgia a režisér nenašli pre Jozefa Dóczyho priestor na účinkovanie. Herec s charakteristickou nadsádzkou tvrdí, že vytvoril tristošesťdesiat postáv a neboli to iba také, o ktorých sa vraví, že hral „odchádzajúce kroky“, alebo vystúpenia, kde má aktér jednu repliku: „Pani kňažná, doniesol som list...“

Teatrológovia, divadelní a filmoví kritici, odborníci z divadelného ústavu a televíznych archívov evidujú, že za päťdesiatpäť sezón vytvoril stopäťdesiat dramatických, komediálnych i muzikálových postáv, účinkoval vo vyše dvadsatich filmoch a v štyroch stovkách televíznych inscenácií a programov.

„ Pán Dóczy patrí medzi slovenské herecké legendy a som veľmi rád, že som mu mohol k životnému jubileu zablahoželať. Jeho mimoriadny herecký talent ma očaril. Najviac sa mi páčili jeho filmové a televízne veselohry, najmä jeho účinkovanie spolu s Františkom Dibarborom vo filme z roku 1960 Skalní v ofsajde“, povedal Ivan Gašparovič pri osobnej audiencii oslávenca v Prezidenstskom paláci. Prezident tiež vyzdvihol skutočnosť, že napriek mnohým ponukám zostal po celý život verný svojmu rodnému mestu a nitrianskemu divadlu. Keďže Jozef Dóczy je veľký hráč, ktorý nikdy nestál v ofsajde – ani vtedy nie, keď sa Dibarbora, Mrvečka, Kleis a ďalší skalní usilovali dostať za každú cenu na futbalový zápas Československa s Brazíliou – ubezpečil, že stále má chuť baviť divákov, a ak mu to zdravie dovolí, chcel by na divadelnom ihrisku „dribľovať“ ešte aspoň päť sezón.

Obchodník s ilúziami

Ak by sa raz ktosi pustil do písania hercových memoárov, hneď po základných dátach z jeho rodného listu – vystaveného v Nitre 19. novembra 1929 – by musel uviesť, že jeho rodičia bohatstvom neoplývali, ak by už rovno nechcel napísať, že boli nemajetní. Bývali v dome u Kramera oproti hotelu Tatra, neskôr na Kupeckej ulici neďaleko divadla. Otec bol invalidný dôchodca, ťažký astmatik. Divadlo mal nadovšetko rád – aj ho s ochotníkmi hrával. Mamička slúžila ako kuchárka u biskupa Nécseya. Na Farskej ulici chodil malý Jožko do materskej školy ku kláštorným sestričkám. Tam už v útlom veku privoňal k divadlu. Keď povyrástol, hrával divadlo u saleziánov a v ochotníckom súbore Nitran.

V dome bolo kvetinárstvo. Keď v nitrianskom divadle hosťoval František Krištof Veselý, ktorý bol operetnou hviezdou prvej veľkosti, dámy z okolia a jeho obdivovateľky si tu objednávali kvety a po Jožkovi ich posielali do divadla. Bol to jeho prvý divadelný honorár.

V posledných dňoch vojny dopadli na mesto bomby. Zabili vyše tristoštyridsať ľudí. Bombardéry zasiahli nielen divadlo, ale aj dom, v ktorom žili Dóczyovci. Tí, našťastie, prečkali nálety schovaní na Zobore, chlapca zobrali mníšky do kláštora. Po návrate našli všetko zborené a zničené požiarom. Zachránili si aspoň holé životy. Biskup ich ubytoval na hrade. Lenže v malej kutici im bolo tesno. Preto Jožko častejšie býval u rodiny v Preseľanoch. Keď sa naskytla príležitosť, aby uľahčil rodičom, šiel do učenia za obchodníka.

Učeň – mučeň sa potvrdzovalo aj na ňom. Robieval všetko, pomáhal, umýval dlážku, tlačil kapustu do sudov, roznášal klobásy a objednaný tovar po domoch. Neraz ho bolo vidieť ako trieli po meste s veľkou krošňou na chrbte s tovarom. Bol silný, štíhly, s postavou v páse precviknutou ako salónka. Prischlo mu to. Prezývali ho Salónka.

Obchodník s ilúziami.Veď ich aj učili, ako predať zdochnutého kapra a predstierať, že žije. A Jožo vedel za pultom ešte aj zažartovať, akoby to bola zlatá rybka...

Dodnes ráta bez kalkulačky a balíček zabalí uhľadne, ako kedysi tovar. 

Keď hrmia delá...

V roku 1949 sa stal vedúcim predajne v Čermanoch. Musel zložiť kauciu dvadsaťtisíc korún na prípadné manko. Nikdy nijaké nemal.

Dedina bez elektriny a večery dlhé. Čím ich vyplniť? Znovu skúšali divadlo, organizovali tancovačky, zabávali sa, ako vedeli. S kamarátom Rolfesom vymysleli gramofónový orchester a založili dychovú hudbu, ale zahrať vedeli iba Červenú sukničku a Škoda lásky...

Ej, veru, škoda. Odtiaľ – z Čermanov narukoval na vojnu do Plzne medzi delostrelcov. Hoci sa hovorieva Inter arma silent musae..., jeho múzy nemlčali. Zostavoval pre kamarátov v rovnošatách programy, recitoval a vyhrával armádne súťaže. Chceli ho natrvalo zverbovať do armádneho divadla Jindřicha Plachtu, ale on sa veľmi chcel vrátiť domov.

Len čo vyzliekol mundúr, utekal na prvý vlak. V Nitre ho povýšili. Pasovali ho za vedúceho obchodného oddelenia. Jeho však ťahalo divadlo, magnetizovala ho scéna. A farárkovia zatiaľ zboka odhovárali rodičov: „Hádam z neho nechcete mať cirkusanta, veď ste pobožní ľudia a Jožko aj miništroval...“ Nepochodili. V kancelárii potravinového družsva mal v šuflíkoch vždy viac divadelných textov, než úradných spisov. Keď nitriansky poslanec Andrej Bagar obnovoval v päťdesiatych rokoch profesionálny súbor, ponúkol mu miesto. A to boli vo vtedajšom Krajovom divadle také osobnosti, ako Vlado Müller, Pavol Haspra, Dušan Blaškovič, Viera Strnisková či Magda Paveleková.

„Od nich som sa naučil, ako vonia skutočné herectvo. Ľudia si myslia, že herci sú komedianti, ktorí iba pijú a zabávajú sa, ale ja som celkom iný človek. Všetko, čo robím, robím zo srdca, tak ako víno z mojej vinice,“ uzatvára kapitolu o svojich začiatkoch bárd nitrianskeho divadla a dodáva: „Divadelné dosky a obecenstvo mi stále pridávajú impulzy do života.“

Stálica na scéne i vo filme

Herecké umenie predviedol nielen na divadelných doskách, ale aj v množstve televíznych inscenácií – od klasických po súčasné drámy a komédie, seriály či rozprávky – účinkoval vo filmoch aj v rozhlase. Režiséri ho obsadzovali do rolí, kde mal stvárniť zložité charakterové postvy. Srdcia divákov si však získal sviežimi kreáciami vo veseloherných úlohách, kde vynikol ako majster karikatúr ľudských charakterov.

Patrí aj k najväčším stáliciam televíznej obrazovky. Takmer štyristo televíznych relácií v televíznom archíve hovorí jasnou rečou. Na obrazovke sa s ním diváci prvýkrát stretli 18. apríla 1960 v priamom prenose z vtedajšieho Krajového divadla v Nitre, kde v adaptácii prózy Janka Jesenského Demokrati stvárnil postavu doktora Landíka pod režijným vedením Pavla Haspru.

Charakteristický zjav i umelecký prejav Jozefa Dóczyho televízni tvorcovia vždy dokázali naplno využiť v rôznych žánroch. Ako ryba vo vode sa cítil najmä v komédiách. Vynikajúco napríklad stvárnil postavu Macáka v legendárnom a často reprízovanom trojdielnom televíznom filme Sváko Ragan. Nezabúdali na neho ani tvorcovia programov pre deti a mládež, kde účinkoval v množstve rôznych rozprávok, inscenácií a seriálov. V pamäti televíznych divákov azda najviac utkvel ako ujo Horák v dlhodobom dramaticko-vzdelávacom cykle Detektív Karol. Hercov skvelý rozprávačský talent naplno využili i tvorcovia zábavných relácií. Z najnovšej televíznej produkcie je istým spôsobom symbolické jeho účinkovanie v seriáli Obchod so šťastím.

Záhrada s múzami

Pod Zoborom sú najkrajšie nitrianske záhrady. Jedna z nich mu patrí vyše tridsaťpäť rokov. Spočiatku nevedel, čo s ňou robiť. Poradil sa. Vysadil vinič, zasadil stromy. Odvtedy v nej bývalo vždy dosť hrozna i ovocia. Za pár rokov sa z neho stal záhradník, ktorý novej záľube načisto prepadol. Zamiloval sa do pôdy s náruživosťou, akú pociťoval k Thálii. To je pre neho typické. Do všetkého sa vrhá strmhlavo a s plným nasadením. Prvým burčiakom síce ošpricoval celú garáž i auto, ale z chýb sa stali poučky. Jeho víno neskôr priťahovalo na vinohradnícky kopec kolegov-hercov, veselé partie. Prichádzali v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Vedel im nachystať lukulské hody. Preslávil ho Dóczyho guláš, lebo aj vo varení je majster. Čo sa len s Milanom Kiššom a Karolom Spišákom navymýšľali úskokov, aby prekabátili ženy a mohli si v pokoji dopriať omšového bez spovede.

To by boli historky o skalných v útoku.

Ale tie ich finty sa prezradia až v memoároch. Ak ich ktosi napíše.

Emil SEMANCO

Späť