Cykly vývoja kapitalistického systému

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 4/2010)

Súčasná ekonomická kríza, ktorá má globálny charakter a zasahuje do života občanov i takých štátov, ktoré sa donedávna tešili rastu výroby i životnej úrovne, vedie k hlbšiemu zamýšľaniu i nad podstatou systému, ktorý túto krízu vyvolal. Autor dnešného článku je poslancom Európskeho parlamentu za Českú republiku.

Jedným z najpodnetnejších výsledkov výskumu v oblasti spoločenských vied po roku 1917 boli štúdie N. D. Kondratieva z dvadsiatych rokov minulého storočia. Tento vynikajúci ekonóm uverejnil v roku 1925 článok Veľké cykly konjunktúry. Svoje základné myšlienky potom v rozvinutej podobe predstavil vo februári 1926. Spracoval empirický materiál týkajúci sa zmien cien tovarov, kapitálových úrokov, miezd, ťažby surovín, obratu zahraničného obchodu, výroby kovov za obdobie 140 rokov. Výsledkom jeho analýz bolo zistenie, že do vzniku jeho štúdie sa uskutočnili tri veľké konjunktúrne cykly. Prvým bol interval od 80. rokov osemnásteho storočia do obdobia 1844 - 1851, ďalším bol úsek od rokov 1844 - 1851 do rokov 1890 - 1896. Napokon Kondratiev vymedzil tretí cyklus, ktorý sa začal v rokoch 1890 – 1896 a ktorý podľa neho vstúpil v období 1914 - 1920 do klesajúcej vlny.

Hoci existujú výrazné odchýlky v jednotlivých krajinách, tieto cykly sú medzinárodným javom a prechody medzi nimi sú spojené so zásadnými zmenami vo výrobnej technike viazanými na vynálezy a objavy. Materiálnym základom veľkých cyklov je opotrebovanie, výmena a rozširovanie základných investičných fondov, ktoré vyžadujú dlhý čas a značné náklady. Táto výmena má skokový ráz a jej prejavom sú konjunktúrne vlny interpretáciu dnešnej epochy a tiež aj na obdobie súčasnej ekonomickej krízy.

Na Kondratieva nadviazal Joseph Alois Schumpeter v knihe Hospodárske cykly s podtitulom Teoretická, historická a štatistická analýza kapitalistického procesu (1939). Schumpeter analyzuje vnútorné a vonkajšie činitele spôsobujúce cyklický vývoj kapitalistického ekonomického systému a vyčleňuje aparát schopný postihnúť a merať priebeh cyklu.

Cykly spája s vlnami inovácií, ktoré sa síce opierajú najmä o technické posuny vpred, ale neobmedzujú sa na ne. Sem patria napríklad zmeny potrieb, dopytu, kultúrneho ovzdušia. Ani Kondratiev, ani Schumpeter nevenujú dosť pozornosti tomu, ako pôsobia cykly na premeny pracovnej sily. Upozorňuje na ne napríklad Ch. Freeman. Schumpeterov model multicyklického vývoja spája Kondratievove dlhé cykly (priemerný interval 57 rokov), Juglarove stredné cykly (priemerne 9,5 roka) a Kitchenove krátke cykly (v priemere 3,2 roka). Spojenie s inováciami je nejasné pri krátkych cykloch, ale pri stredných cykloch uvádza Schumpeter väzby na inovácie tak v priemysle, ako aj v obchode. Najviac sa však venuje Kondratievovým cyklom, z ktorých prvý siaha od 80. rokov osemnásteho storočia do roku 1842 a je naplnený procesmi tvoriacimi obsah priemyselnej revolúcie. Druhý cyklus (1842 - 1897) je vekom pary a ocele, tretí (začína sa v roku 1898) vypĺňa expanzia elektriny, chémie a motorov.

Hybnou silou vývoja je zmena

Významným činom je kniha nemeckého autora G. Menscha Technologický pat, ktorá vyšla v roku 1975. Mensch analyzuje zrod 112 veľkých vynálezov a 126 základných technických inovácií umožňujúcich zavedenie vynálezov do priemyselnej výroby. Preskúmal obdobie od 80. rokov devätnásteho storočia do 60. rokov dvadsiateho storočia. Napriek relatívne vyššej vynálezcovskej činnosti, je však zavádzanie vynálezov do praxe nerovnomerné a spája sa so stúpajúcimi vlnami kondratievovských cyklov. Inovačné cykly (1764, 1825, 1886, 1935) sú v strede depresie a po nich dochádza k nárastu aktivity.

Kondratievovské cykly podľa Menscha vyzerajú takto: 1785 - 1842 (67 rokov), 1842 - 1897 (55 rokov), 1897 - 1940 (43 rokov), 1940 - 1995 (55 rokov). Každý cyklus charakterizujú vedúce odvetvia (prvý uhlie a železo, druhý para a oceľ, tretí chémia a automobily, štvrtý kozmonautika, jadrové zbrane a počítače) a vedúce krajiny (prvý Veľká Británia, druhý Veľká Británia a Nemecko, tretí USA a Nemecko, štvrtý USA a Japonsko). Podľa Menscha sa mal začať piaty cyklus v roku 1995 a mala mu predchádzať vlna inovácií v roku 1989, pričom desaťročie inovácií sa malo začať v roku 1984. Hlavné slovo malo patriť výrobe mikroprocesorov, genetickému inžinierstvu, novým materiálom a zmenám v energetike.

Celý rad vecí z tejto prognózy sa napĺňa. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov sa rozbieha nová priemyselná revolúcia. „Deindustrializačné odľahčenie“ v hlavných ekonomikách Západu je len prechodná etapa k reindustrializácii na báze novej techniky, novej vedy, novej spoločenskej štruktúry. S čím Mensch nemohol počítať, bolo rozšírenie trhov od osemdesiatych rokov, keď bolo možné delokalizáciou výrazne znižovať náklady, pád krajín sovietskeho bloku, ktorý dal kapitálu možnosť udržať ziskové marže bez väčších technologických posunov. Nepočítal tiež s inováciami vo finančnom sektore, ktoré dlho pomáhali obstarávať likviditu a napokon prispeli k rozpútaniu ničivej krízy.

Zlepšovanie systému zvnútra

Mensch naznačil sociálne determinanty zavádzania inovácií kapitalistami, ale nevysvetlil niektoré okolnosti. Nielen relatívnu tendenciu k skracovaniu cyklov, ale predovšetkým fakt, že konjunktúrne cykly súvisia so základnými spoločenskými premenami, z ktorých viaceré majú priamo ráz sociálnych otrasov. Existujú aj dlhé cykly určované pohybom cien poľnohospodárskych výrobkov od 14. storočia (80 - 140 rokov), ktoré sú zavŕšené agrárnymi krízami.

Zdá sa, že určujúce je kolísanie miery zisku s tendenciou k poklesu v rámci dlhej vlny. Možno sa domnievať, že pre rozbeh vlny je dôležité dosiahnuť kritickú hustotu kapitálu preskupením zdrojov v čase krízy. Umožňuje nasadenie inovácií vo veľkej koncentrácii, v zhlukoch, čím sa skokom zvýši miera zisku. Vytvorí sa tak hnací motor, potenciál, operačný priestor dlhej vlny, ktorý sa potom postupne štrukturalizuje a vyčerpáva.

Proces vnútroformačných zmien mení aj sociálno-politický systém. Pracujúci musia hľadať nové organizačné a akčné formy hospodárskeho nátlaku, staré už nie sú tak účinné. V čase opadnutia viditeľných foriem politického protestu sa objavuje prenesenie pocitu priechodnosti systému do ekonomického zápasu: kolektívne zmluvy, štrajky, svojpomocné siete. To bolo od 90. rokov devätnásteho storočia, v povojnovom období, rovnako ako v nedávnej minulosti. Dnes sa však v systéme vyjednávania objavujú stále väčšie trhliny. Dnešná robotnícka trieda vyspelých západných krajín je vo svojej väčšine za zlepšenie systému, znútra, nie na účet dočasného alebo čiastočného poklesu narušenia produktívnych síl. Nie je vylúčené, že realita krízy zmení aj vzorce kolektívneho správania. Na možnosti spojenia teórií dlhých vĺn so sociálnymi konfliktami upozorňujú napríklad štúdie Erica Hobsbawma.

V čase oživenia rastie miera zisku, v čase rozkvetu začína pomaly klesať. Pokles sa zrýchľuje v čase nestability (súčasná situácia), v období depresie miera zisku klesá na najnižšiu hranicu. Jej pohyb nie je synchrónny s úrokovou mierou, pohyb miery zisku je v kontrafáze vo vzťahu k úrokovej miere s odstupom niekoľkých rokov. Miera zisku teda nie je len ukazovateľom efektívnosti, ale slúži aj ako stimulátor a regulátor produkčného procesu. Pokles miery zisku poukazuje na vyčerpanie efektívnosti ekonomiky danej vlny, na konflikt produktívnych síl a produkčných vzťahov, na nevyhnutnosť preskupenia kapitálu a produktívnych síl. Vo veľkých krízach sa mení štruktúra ekonomiky aj produkčné vzťahy. Prudko narastá inovačná činnosť v súvislosti s ohrozením reprodukčného procesu.

Vyostrenie sociálnych protikladov

Aj intenzita triedneho zápasu robotníckeho hnutia vykazuje zhluky, koncentráciu: 1810 - 1820 (s vrcholom 1811 - 1812), 1866 - 1877 (vrchol 1870 - 1871), 1911 - 1922 (vrchol 1917), 1967 - 1973 (vrchol 1968 - 1969). Niekedy je vyvrcholením revolúcia. Tieto protisystémové hnutia sa časovo zhodujú so začiatkom fázy nestability, signalizujú rozpory a disfunkcie vo vnútri systému. Všetky vrcholy intenzity triednych zápasov nasledujú po období vzostupu, rastu reálnych miezd a vysokej miery zamestnanosti, ale s najvyššou možnou nerovnosťou rozdelenia príjmov a sociálnou polarizáciou. Rastú teda napríklad aj príjmy, ale ešte väčšmi rastie nerovnosť, očakávania sa nekryjú s reálnym priebehom, sociálny status s reálnym postavením. Nerovnosť sa zväčšuje na konci vlny a to vyvoláva rozpory v sociálno-politickom systéme. Triedne zápasy urýchľujú rozpad dlhej vlny a zvyšujú nevyhnutnosť preskupenia produktívnych síl spoločnosti.

Od Menschových čias sa objavilo viacero čiastkových štúdií, monografií i zborníkov na tému dlhých vĺn. Na základe prác A. Kleinknechta (Londýn 1987) a J. J. van Duijna (Londýn 1983) doplnených o moje vlastné analýzy predkladám prehľadnú tabuľku.

Je zrejmé, že nás čaká obdobie vyostrených sociálnych konfliktov a že dno dosahovanej miery zisku príde až v čase depresie. Odpor pracujúcich proti znižovaniu ich životnej úrovne bude jedným z činiteľov, ktorý donúti podnikateľov k zavádzaniu inovácií a k prechodu na vyššiu technologickú úroveň. Dominovať by mala informatizácia, nové formy energií, génové manipulácie, biotechnológie a ekotechnológie, nanotechnológie a nanomateriály. To je skutočné východisko z krízy, vrátane riešenia vzťahu k Číne, Indii a ďalším krajinám tretieho sveta. Určite nie oneskorené útoky na sociálny štát.

Miroslav RANSDORF

Späť