Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

O tom, ako sa o kapitalizme klameme

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 3/2010)



Americký dokumentarista Michael MOORE (65) podáva vo filmoch realistický obraz spoločnosti, v ktorej žije. Svoju tvorbu, jej východiská a zmysel približuje v nasledujúcom texte, ktorý vznikol minulý rok počas stretnutia s novinármi v talianskych Benátkach. Text sme prevzali z Literárnej a kultúrnej prílohy Salon č. 641 denníka Právo, kde vyšiel pod titulkom Jdu po nich, po všech! Prinášame ho po redakčnej úprave a skrátený.


Ako vznikol námet filmu O kapitalizme s láskou?


Napadlo ma to ešte pol roka predtým, než sa spustila lavína ekonomickej krízy a začalo sa hovoriť o kolapse trhu s hypotékami či toxickými bankovými úvermi. Mal som v úmysle nakrútiť film o svete, ktorý bol postavený ako domček z kariet. O tom, ako sa navzájom klameme, že je všetko v poriadku a kapitalizmus je tým najlepším riešením pre náš svet napriek tomu, že v skutočnosti jedno percento ľudí nazhromaždilo toľko majetku ako zvyšných deväťdesiatdeväť. Nemôžeme sa predsa čudovať tomu, že nikto už nekupoval naše autá a ďalšie výrobky, keď polovica obyvateľov Spojených štátov žije v chudobe a strednej triede sme zobrali jej dobré platy. Taký systém musel zákonite krachnúť. Samozrejme to, čo sa následne stalo vlani na jeseň, dodalo námetu na naliehavosti.


Tušili ste dopredu, k akému veľkému kolapsu dôjde?


Povedal by som, že sa to tušiť dalo, keby tí, ktorých slovo má nejakú váhu nepredstierali, že nič sa nedeje – a to ešte aj v čase, keď rástla nezamestnanosť v Kalifornii či v Michigane. Potom prišiel 15. august a všetci experti zostali stáť ako obarení, čo sa to okolo deje. Z toho možno usudzovať, že buď máme do činenia s dobrými hercami, alebo s úplnými idiotmi.


V skutočnosti sa súčasný ekonomický úpadok začal pred tridsiatimi rokmi za éry Ronalda Reagana s nástupom Friedmanovho monetarizmu. A tých osem rokov Bushovho šialenstva nás zrazilo úplne na kolená. Oficiálne sa priznáva nezamestnanosť vo výške 9,7 percenta, ale skôr by som veril tomu, že v skutočnosti je dvojnásobná. V Michigane – odkiaľ pochádzam – je na úrovni dvadsiatich percent.


Aká je vaša lásku ku kapitalizmu, o ktorej hovorí názov filmu?


Záleží na tom, čo si predstavujete pod názvom „love story“. V Amerike prežívame už sedemdesiat rokov naše manželstvo s kapitalizmom a boli časy, kedy bolo krásne. Keď môj otec pracoval vo fabrike General Motors vo Flinte, bol som do kapitalizmu zamilovaný. Zdalo sa, že nič nie je lepšie. Stredná trieda si žila celkom luxusne, ľudia platili vysoké dane, ale väčšina mala z blahobytu prospech. Kam to doviedla Reaganova vláda znižovaním daní a dereguláciou ekonomiky som ukázal v prvom filme Roger a ja. Vedenie automobilky sa cez noc rozhodlo zavrieť závod vo Flinte a presťahovať ho za lacnejšou pracovnou silou do Mexika. Zo dňa na deň skrachovalo celé mesto – jeho obyvatelia boli totiž od práce v General Motors celkom závislí, niektorí tam pracovali aj dvadsať, tridsať rokov. A zrazu prišli o všetko, hodnotu stratili aj ich domy.


Ako by ste charakterizovali dnešný kapitalizmus?


Žijeme v systéme, ktorý je úplne nespravodlivý a neférový. Je založený na chamtivosti a celkom popiera základy demokracie i etického správania sa. Výsledok sa meria Dow Jonesovým indexom – nie životnou úrovňou obyvateľov. Sme v rukách hráčov na Wall Streete, ktorí hazardujú s našimi osudmi a peniazmi ako v kasíne a sústavne nám klamú, aký je svet okolo nás skvelý. Pritom tisícky prichádzajú o prácu iba preto, aby ktosi mal ešte viac peňazí. A my sami sme im to ešte posvätili a považujeme to dokonca za správne. Je to škandalózne. Musíme čo najskôr zastaviť tých, ktorí priviedli našu krajinu na bubon a sú schopní nakoniec zničiť i celú planétu.


Koho vlastne obviňujete?


Ľudí z Wall Streetu, zamestnancov v americkej administratíve, vedenie nadnárodných korporácií. Idem po nich, po všetkých! Rovnako vyčítam americkej verejnosti nezáujem o vlastné veci, lebo my všetci sme toto dopustili. Okolo Wall Streetu by mali natiahnuť policajnú pásku, priamo za bieleho dňa sa tam odohrávajú zločiny. Len čo sa začala kríza, šup, už nás pumpli o 700 miliárd dolárov.


Čo ste hovorili na zvolenie Baracka Obamu?


Jedným z najsilnejších zážitkov môjho života bola chvíľa, keď Obama vyrukoval proti vedeniu General Motors a prinútil ho na rezignáciu. Roky sme do nich tlačili peniaze ako do kanála, ale nič to nepomáhalo. Sedeli tam stále rovnakí ľudia. S najväčšou chuťou by som poslal celý ten koncern do čerta, ale nie za cenu straty vybudovanej infraštruktúry a pracovných miest. Nie som ekonóm, ale je jasné, že to chce ustanoviť spoľahlivejšie vedenie, ktoré by zaviedlo výrobu lepších, bezpečnejších a spoľahlivejších automobilov – ako to robia Európania alebo Japonci. Nesmieme podporovať stavbu, ktorá je zhnitá od základov.


Akú nádej má nová hlava štátu niečo skutočne zmeniť?


Keď som uvádzal Fahrenheit 9/11 na festivale v Cannes, bol som doma vo veľkej menšine. Smiali sa mi, neverili, že má zmysel niečo robiť, usilovať sa osloviť verejnosť. A vidíte, 4. novembra roku 2008 zvolila väčšina národa niekoho, kto má názory blízke tým mojim. Veď Obama hovorí, že zdravé ľudské spoločenstvo by malo svoje bohatstvo využívať na prospech všetkých, nielen jedného percenta vyvolených. Vyzýva ľudí, aby sa narovnali, aby žiadali dodržiavanie základnej morálky a boli za svoju demokraciu viacej zodpovední. Len neviem, či dokáže svoje plány zrealizovať proti odporu demokratického kongresu bez chrbtovej kosti.


Nerád by som sa mýlil, ale zdá sa mi, že s podobným elánom hovoril prezident Roosevelt, keď navrhoval ambiciózny program Nového údelu. Vtedy za ním vraj prišla jedna žena, ktorá si sťažovala, že nemáme podporu v nezamestnanosti. A on vtedy vyhlásil: „Vy sami mi musíte najprv umožniť, aby som mohol niečo zmeniť.“


Ako sme my potrebovali Obamu, aby sme si zvolili slušného človeka, tak teraz on bude potrebovať nás, aby sme mu umožnili kadečo dobré presadiť.


Nie je ale hlavným problémom dnešnej Ameriky neúmerné zadlženie krajiny? Minulé generácie verili, že kapitalizmus znamená požičať si a žiť v blahobyte, ktorý sa zaplatí v budúcnosti. A to už dnes neplatí.


Všetky predošlé generácie boli schopné svoj dlh splácať. Dnes, bohužiaľ, narástol dlh do závratnej výšky.


Našimi dvomi hlavnými problémami je niečo iné. Je škandálom, že sedem miliónov Američanov si nemôže dovoliť ani len základnú zdravotnú starostlivosť, lebo na ňu nemá. A každých sedem a pol sekundy vyhodia jednu americkú rodinu z domu, pretože nedokázala splácať hypotéku. Jej dom potom zostáva prázdny a chátra.


Môže čosi zachrániť tlač? Média?


Ocitli sme sa v situácii, kedy sa zdá, že tlačené médiá po asi štyristo či koľkých rokoch končia. Môže sa veľmi ľahko stať, že na budúci rok zaniknú v Amerike všetky denníky. Dopustili sme, aby kapitalizmus zničil tlač, ktorej poslaním nemá byť zárobková činnosť.


Keď vydávate noviny kvôli príjmu z inzercie, na prvom mieste vždy bude inzerent a nie čitateľ či osud demokracie. Také médiá prichádzajú o svoje poslanie a nezávislosť. Navyše sa nebudú dať čítať. Asi je neskoro na nápravu, možno aby niečo nové vzniklo, musí to staré skončiť. Počul som, že napríklad vo Švédsku je vysoký pomer predaných novín na počet obyvateľov. V Európe zrejme nie sú vydavatelia natoľko závislí od inzercie a môžu robiť kvalitnejšiu novinárčinu.


Dá sa povedať, že od roku 1940 až do súčasnosti boli americké noviny v štrnástich prípadoch zo sedemnástich na strane republikánov, hoci práve táto strana má na svedomí úpadok vzdelania, nárast negramotnosti medzi Američanmi a teda aj nárast počtu ľudí, ktorí už nečítajú ich noviny. A tak je v Spojených štátoch možné, že šesťdesiat percent ľudí nenájde na mape Izrael, a že desať percent nevie ani to, kde je Irak. Na tom by mali založiť test vojenskej spôsobilosti: pokiaľ vaši občania netušia, kde sa nachádza krajina, na ktorú mienite zaútočiť, nechajte flinty doma. To je smutná správa o krajine, v ktorej média nerobia svoju prácu, kde je školský systém zanedbaný, a kde verejnosť ovládla ľahostajnosť.


Vráťme sa k vášmu filmu. Ako si vysvetľujete, že v tej najkapitalistickejšej firme na svete – v Hollywoode – vám dovolia nakrúcať filmy, v ktorých radikálne kritizujete celý systém?


Ten zázrak má meno Paramount Vantage. Verte, alebo neverte, ale som jedným z mála, ak nie jediný filmár v Amerike, ktorého všetky snímky boli ziskové – a väčšinou dosť. Sicko prinieslo na tržbách iba v USA päťdesiat miliónov dolárov. Fahrenheit 9/11 celosvetovo možno až pol miliardy. Lenže v tej vašej otázke je schovaná ešte ďalšia: Čo by mal pán Moore urobiť s takým balíkom peňazí? Pomôcť ekonomike postaviť ju na nohy?


Povedzme teda, že štúdio dáva peniaze chlapíkovi, ktorý ho všetkým, čo robí, akurát kritizuje – a to preto, že z toho má poriadny zisk. Ako vidíte, dnešný systém zarába aj na vlastnej kritike. Hollywood však nie je ideologický, jedinou jeho ideológiou zostávajú peniaze. Navyše tamojší ľudia patria k tým osvietenejším, napríklad rozumejú nutnosti zaviesť všeobecnú zdravotnú starostlivosť a stavali sa proti irackej vojne.


Niekedy si však hovorím, že by som mal nakrútiť film, ktorý by nikomu nepriniesol ani niklák. A tak zatiaľ šetrím a verím, že sa už skoro postavím na vlastné nohy a budem si produkovať filmy sám. Film O kapitalizme s láskou bol dúfam posledný, ktorý som nakrútil za cudzie peniaze.


Aký máte vzťah k svojim divákom? Čo od nich vlastne očakávate?


Vždy si hovorím, že by som nechcel, aby ľudia vychádzajúci zo sály po skončení môjho filmu len spokojne vypili jedno pivo a povedali si, že sa dobre bavili. Usilujem sa nimi pohnúť, aby videli niečo, čo nikdy predtým. Aby sa smiali, ale aby mali chuť ísť a niečo urobiť.


Čo by si mali povedať po vašom poslednom filme?


Nechcem im hovoriť, čo by si mali myslieť. Snažil som sa ukázať situáciu ľudí na ktorých mi záleží, ktorí prišli o všetko, majú zruinovaný život a cítia, že to nebolo fér. Žiadajú akúsi základnú spravodlivosť a solidaritu druhých ľudí.


Nepremýšľali ste niekedy o tom, že by ste presedlali z filmu do politiky?


Považujem sa v prvom rade za filmára, ktorý rozpráva silné príbehy. Svoju politickú kariéru som si odkrútil v škole, kde som sedel v študentskej rade. Ďakujem, stačilo. Napokon, ja ani neverím, že by akási podstatná zmena spoločnosti mohla vzísť zo súčasného systému politických strán. Na to sa tí, čo tam sedia, až príliš boja o kreslá.


Michal PROCHÁZKA




Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.