|
|
Etika a estetika jazykového prejavu
Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 3/2010)
V predchádzajúcom čísle Verejnej správy sme reagovali na otázku čitateľa, kedy možno text považovať za kultúrny a kultivovaný. V tejto súvislosti sa teraz pristavíme pri niektorých vlastnostiach, ktoré by mali charakterizovať kultúrne a kultivované jazykové vyjadrovanie. Zároveň to bude aj hľadanie odpovede na otázku, aké ambície by mal mať autor v čase tvorby aktuálneho, konkrétneho jazykového prejavu. Vychádzame totiž z názoru, že nielen tvorba umeleckého textu, ale aj spracúvanie písomného vecného textu je tvorivá činnosť, ktorá kladie na jeho tvorcu isté nároky. Iba ich rešpektovanie a naplnenie zabezpečí, že jazykový prejav ako produkt tejto tvorivej aktivity, bude kultúrny a kultivovaný.
Výstavba kultúrneho a kultúrneho textu, ktorý je adresovaný širokej verejnosti, predpokladá, že v ňom autor vedome alebo intuitívne uplatní kritériá etiky a estetiky. Isteže, vzťah etiky a estetiky bude vo vecných a umeleckých textoch odlišný a jedinečná bude aj ich vzájomná väzba.
S etikou sú späté také pojmy, ako je dobro, cnosť, spravodlivosť, ale aj morálne zákony a normy. Sú to vlastne hodnotové kategórie, prostredníctvom ktorých sa nazerá na konanie človeka v istej konkrétnej situácii, skúma, hodnotí sa, či toto konanie je v súlade s morálnymi princípmi, ktoré sa všeobecne prijímajú ako spoločensky záväzné. Etické princípy sa objektivizujú v podobe noriem, ktoré nám „predpisujú“, ako sa v konkrétnej situácii máme správať. Sú uložené v tradícii istého spoločenstva a výchovou sa aktualizujú alebo inovujú v kolektívnom vedomí tohto spoločenstva i v individuálnom vedomí jednotlivca.
Etický rozmer textu sa dominantne viaže na jeho hĺbkovú organizáciu, na jeho obsahovo-tematické ustrojenie. Etika komunikácie, etika jazykového vyjadrovania ako každá spoločenská aktivita má svoje limity: identifikuje sa s mravným konaním, respektíve s normou spoločenského správania. Preto aj v medziľudskej komunikácii treba rátať s istými konvenčnými normami, ktoré sa však konkrétnej situácii aktualizujú individuálne. Konkrétne to znamená, že autor v čase tvorby textu nezradí svoju individuálnu textovú tvár, no že zároveň neprekročí etické limity. Táto požiadavka sa vzťahuje najmä na vymedzovanie komunikačného zámeru a komunikačného plánu, ktorým si autor určí, ako bude organizovať hĺbkový, obsahovo-tematický pôdorys svojho textu. Inak povedané, komunikačným zámerom a komunikačným plánom si predznačí nielen výber obsahovo-tematických segmentov svojho textu, ale aj ich hierarchizáciu a následnosť. Tento výber sa realizuje v rozmedzí pólov pravdivosť – nepravdivosť, logickosť – nezmyselnosť, spriezračňovanie – zahmlievanie (znejasňovanie) vysielanej informácie. Porušovanie etických noriem v jazykovom prejave znamená, že autor zámerne prekryje vecnú podstatu informácie jej pragmatickou (účelovou) interpretáciou, prípadne aj lož odovzdáva adresátovi ako zaručenú pravdu. A to už je aj morálny problém.
Estetický rozmer textu sa realizuje na jeho povrchovej úrovni, v jeho jazykovo-kompozičnom stvárnení. Preto sa všeobecne prijíma názor, že iba v umeleckých textoch sa na komunikatívnu funkciu navrstvuje aj estetická funkcia, ktorej nositeľmi sú emocionálno-expresívne výrazové prostriedky. Vo vecných textoch sa jazyk uplatňuje iba vo svojej základnej, komunikatívnej funkcii, čomu zodpovedá aj výber bezpríznakových prostriedkov. Argumentuje sa najmä vedeckými textami, v ktorých sa žiada jednoznačné a presné vyjadrovanie, a teda v nich nemôže ísť o estetické zameranie.
V tejto súvislosti estetická hodnota nemusí byť identická s umeleckou hodnotou. To znamená, že ktorýkoľvek predmet (hmotný i nehmotný) sa môže stať estetickým objektom, a teda môže byť nositeľom estetickej funkcie. V tomto zmysle môžeme za estetický objekt považovať nielen umelecký, ale aj vecný text. Práve kvalitne, kultúrne a kultivovane vybudovaný text môže byť tiež nositeľom estetickej hodnoty, v čitateľovi alebo v poslucháčovi môže vyvolať príjemný = estetický zážitok. Pravdaže, aj vecný text ako estetický objekt musí spĺňať isté predpoklady, musí byť vybudovaný na základe (v rámci) primeraných estetických kritérií. Závažnú úlohu pritom zohráva výber vhodných slov a slovných spojení a hlavne ich zmysluplné slovosledné a usporiadanie v „hladkej“, plastickej vete. Nemenej dôležitá je kompozičná výstavba textu, ktorá spriezračňuje výber, hierarchizáciu a následnosť obsahovo-tematických čiastok textu. Pritom sa, pravdaže, predpokladá, že aj tie sú zmysluplne usporiadané v súlade s princípmi etiky.
Takto opodstatňujeme aj ideu, že i vedecké texty môžu byť estetickým objektom. Aj pri nich sa predpokladá horizontálno-vertikálna harmonizácia obsahovo-tematickej a jazykovo-kompozičnej organizácie. Z tohto hľadiska je však rozdiel medzi textami spoločenskovedných a prírodovedných disciplín, čo súvisí s kategóriou všeobecnej zrozumiteľnosti.
Pri posudzovaní kultúrnosti a kultivovanosti textu i jeho etických a estetických kvalít zohráva významnú úlohu aj adresát. Každý človek má vo svojom vedomí ukotvený individuálny estetický vkus. Dokáže zhodnotiť nielen text, ale i jeho autora. Potvrdzujú to aj laické vyjadrenia: „To je motanina; táranie; hlúposť.“ „To sa nedá čítať.“ „To je ale mudrák = hlupák.“ A tak ďalej.
Ján FINDRA
Späť
Pridať komentár.
|