Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Prevrat nemohli spôsobiť disidenti

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 2/2010)



Ako sa po dvadsiatich rokoch pozeráte na udalostí 17. novembra 1989, najmä na úlohu našej armády v nej?


Všetko to bolo už nespočetnekrát opísané všetkými možnými vyšetrovacími komisiami. Vždy to ale muselo vyznieť v neprospech armády. Tí hodnotitelia, ale aj politici potrebovali a dodnes potrebujú zvýrazniť úlohu disentu, študentov, hercov, spisovateľov. Nehodí sa im, aby niekto znevažoval význam ich novembrového úsilia napríklad tým, že označí za rozhodujúci vplyv na rozpad socializmu u nás a rovnako v celej Európe, predovšetkým rezignáciu predstaviteľov ZSSR. Hovoriť stále o tom, že prevrat mohli spôsobiť skupinky disidentov v socialistických krajinách, je holý nezmysel.


Pre súčasných prepisovačov histórie nehrá vôbec nijakú úlohu skutočnosť, že armáda, hoci bola dobre pripravená aj na obranu existujúceho štátneho zriadenia, sa nedopustila nijakých násilností proti našim občanom. Ponovembrovej vládnej garnitúre sa podarilo vymyslieť – a aj do sveta presadiť – názov „zamatová revolúcia“. Revolúcia to však nebola, ale „politický prevrat“, ako o tom hovoril i najznámejší pofebruárový emigrant, pán Tigrid. Ja osobne by som nemal nič proti takému označeniu, ale aj o to sa zaslúžili predovšetkým tí, ktorí mali politickú moc v rukách a k tomu aj všetky ozbrojené zložky. Výstižnejšie by asi bolo označenie „odovzdanie politickej moci“.


Už pred desiatimi rokmi, v roku 1999, bola zverejnená Správa vlády o stave českej spoločnosti, kde sa v stati Obrana okrem iného píše, že postoj armády rozhodol, že novo vznikajúce demokratické hnutie bolo ochránené proti možným pokusom o násilné potlačenie demokratickej premeny spoločnosti. A tiež je tam jasne napísané, že ozbrojené sily, najmä armáda, svojím postojom nepriamo poskytli tlakom ľudového protestu ochranu a tak podstatne prispeli k nenásilnému pokračovaniu spoločenských premien.


O tom sa ale pri novembrových výročiach vôbec nehovorí…


Pred čím ďalej rednúcimi davmi pri oslavách novembra 1989 sa naopak snažia najrôznejší „znalci“ vojenskej problematiky upravovať fakty. Tvrdia napríklad, že armáda bola rozložená a neschopná akejkoľvek aktivity a podobné nepravdy.


Napríklad pán Kocáb, inak azda dobrý hudobník, sa dodnes domnieva, že nebyť jeho, tak by tu sovietske vojská doteraz zostali. Nejakú tú iniciatívu iste vyvíjal, ale záležitostiam spojeným s odsunom vojsk nerozumel a ani rozumieť nemohol.


Pretože v tom čase som bol náčelníkom Generálneho štábu ČSĽA – prvým zástupcom federálneho ministra obrany a na základe tejto funkcie aj sekretárom Rady obrany štátu, môžem s istotou tvrdiť, že udalosti sa uskutočnili inak, ako sa to javí Kocábovi, ktorý sa veľmi snaží zviditeľňovať. Je trápne, ak sa pasuje za jediného iniciátora odchodu vojsk.


Myslím, že ste to boli práve vy, kto v tom mal hlavné slovo…


Ja nemám záujem o akékoľvek uznanie. Ani netúžim po tom, aby mi prisudzovali zásluhy o nekonfliktné rokovania počas novembrových udalostí, ako aj v období po nich. To totiž nemôžu byť zásluhy jednotlivca.


Preto už po niekoľký raz zdôrazňujem, že sa to dosiahlo uvážlivým prístupom komunistického vedenia nášho štátu i velenia Československej ľudovej armády.


Znovu a znovu sa objavujú správy o tom, že počas novembrových udalostí sa prejavili tendencie udržať starý poriadok silou. Môžete k tomu niečo povedať?


Opísal som tú situáciu v niektorých svojich knižkách. Dôležité bolo, že vtedajšie politické vedenie štátu nepožadovalo od armády nijaké akcie, ktoré by mali udržať poriadok silou. A ani velenie ČSĽA po takom riešení netúžilo.


Armáda bola samozrejme pripravená na udržanie poriadku, predovšetkým v situáciách, ktoré mohli vzniknúť, a medzi nimi nebolo možné vylúčiť ani občiansku vojnu.


A ako to bolo s vystúpením vtedajšieho ministra národnej obrany Václavíka, ktorý bol vaším predchodcom?


Generál Václavík skutočne vystúpil na schôdzi Federálneho zhromaždenia aj na zasadaní ÚV KSČ v novembrových dňoch s obavami o osud socializmu v našom štáte. Jeho slová však nevyzneli ako vyhrážanie. Skôr ako ubezpečenie poslancov i členov ÚV, že armáda je pripravená chrániť existujúce politické zriadenie.


Alebo azda vtedy očakávala väčšina našich občanov, že sa armáda bude podieľať na zvrhnutí socializmu a jeho nahradení kapitalizmom? Veď napokon aj Václav Havel pri svojej voľbe za prezidenta prisahal vernosť pracujúcemu ľudu a socializmu.


Minister obrany predsa nebol nijaký „mocipán“, ktorý by sám od seba mohol robiť, čo by chcel. O riešení krízových situácií rozhodovala Rada obrany štátu, a ak sa dnes niekto domnieva, že Václavík by mohol tento orgán ignorovať, tak šíri nezmysly.


Oficiálne teda minister Václavík k akémukoľvek použitiu armády nedostal súhlas, naopak, odvolali ho z funkcie. Osobne som presvedčený, že zamýšľal nanajvýš využiť pripravené armády na akúsi demonštráciu sily štátnej moci, ktorá by sa prejavila napríklad zvýšením ochrany vládnych budov vo väčších mestách. Nedomnievam sa, že by pri takom demonštratívnom prístupe došlo k stratám životov demonštrujúcich.


Vravelo sa tiež, že vláda mala vtedy vyjednávať o zásahu sovietskych vojsk. Je to možné?


K tomu môžem povedať len toto: V nijakom prípade nerokovali štátne orgány, ani velenie našej armády o nejakej pomoci, ktorú by malo poskytnúť v riešení vzniknutej politickej situácie velenie Strednej skupiny sovietskych vojsk.


Je tiež úplne vylúčené, že by súčasní historici našli jeden jediný príklad, keď prítomnosť sovietskych vojsk nejako výrazne ovplyvnila za dvadsať rokov ich pobytu politickú situáciu u nás.


Chcel by som pripomenúť, ako vás chválil prezident Havel vo svojom prejave v júni 1990. Uviedol, že je presvedčený o vašej profesionalite, a že projekt transformácie našej armády je predovšetkým vaším dielom. Doslova potom povedal: „Armádny generál Miroslav Vacek má rozhodujúcu zásluhu na tom, že sa v najdramatickejších dňoch rúcajúceho sa totalitného režimu nikto ani nepokúsil zneužiť našu armádu proti ľudu…“ A tak ďalej. Aký má k vám vzťah súčasná Armáda ČR?


Vzťah súčasnej armády ku mne sa počas rokov menil. Ja sám som ako poslanec Parlamentu ČR často zdôrazňoval, že nemám výhrady proti nej a jej príslušníkom, ale zásadne nesúhlasím s jej politickým vedením.


Výrazne sa vzťah predstaviteľov Armády ČR ku mne zmenil k lepšiemu v posledných rokoch. Náčelník Generálneho štábu ma pozýva na rôzne spoločenské akcie usporadúvané armádou. Príslušníci armády sa ku mne správajú priateľsky a za posledných osemnásť rokov ma nikto z nich za moje politické presvedčenie nenapadal. Nepočul som odnikiaľ ani výčitky, že som niekomu ublížil. To považujem za najcennejšie.


Mrzelo ma o to viac, že asi v polovici deväťdesiatych rokov, keď ma pozvali na jeden z posledných posádkových plesov v Karlových Varoch, sedelo pri okolitých stoloch šesť príslušníkov Vojenského obranného spravodajstva a mali úlohu zisťovať s kým som hovoril a o čom. Príslušníci vojenskej polície dostali úlohu hlásiť akékoľvek stretnutie so mnou do dvadsiatich minút. To vyvoláva zvláštne pocity, pretože som túto vojenskú zložku sám zakladal a presadzoval neskôr aj ďalšie uplatnenie týchto ľudí v armáde.


Patrím k ľuďom, ktorí zastávajú názor, že v novembri 1989 sa neuskutočnila u nás nijaká revolúcia. Že za tým boli opäť Sovieti, tentoraz na čele s Gorbačovom.


Takéto zlomové okamihy v histórii sa z mojej úrovne ťažko hodnotia. Aj napriek tomu, že som vtedy bol náčelníkom Generálneho štábu ČSĽA a na základe tejto funkcie i sekretárom Rady obrany štátu. Existovala, samozrejme určitá snaha mladších funkcionárov KSČ prevziať politickú moc od starších a urobiť aj niektoré demokratické zmeny. Socializmus však v nijakom prípade nelikvidovať.


V celom politickom procese ale nebola ich snaha to najpodstatnejšie. Rozhodujúcu úlohu naozaj zohral ZSSR a jeho najvyšší stranícki predstavitelia na čele s Gorbačovom. Západné štáty začali vyvíjať najväčšie tlaky na likvidáciu svetovej socialistickej sústavy po rokovaní Helsinskej konferencie v roku 1975, keď predstavitelia socialistických krajín a osobitne ZSSR pristúpili na ich požiadavky.


Nástupom Gorbačova do funkcie sa celý proces podstatne zrýchlil a čo sa nepodarilo jemu, docielil potom Jeľcin.


V novembrových dňoch 1989 ZSSR prestal presadzovať jednotnú líniu a ja túto politiku hodnotím tak, že bola príčinou všetkých zmien. O miere zásluh vtedajších politikov ZSSR najlepšie svedčí to, aký podiel na zmenách im prisudzujú ich bývalí protivníci.


Chcete dodať ešte niečo na záver?


Stáva sa, že po uplynutí dlhšieho času sa začnú objavovať úplne nové skutočnosti o historických udalostiach, ktoré väčšina občanov sama prežila, alebo sú im dodatočne predložené na uverenie v podobe, ktorá vyhovuje iba niekomu. Tak je to aj s udalosťami okolo novembrového politického prevratu v roku 1989.


Nemám v úmysle niekomu zamotávať hlavu a brať mu jeho presvedčenie o účelnosti takzvanej zamatovej revolúcie. Ale stále viac českých ľudí, ktorí vtedy cinkali kľúčmi, má možnosť presviedčať sa priamo na sebe, na svojich neustále slabnúcich sociálnych istotách, čo všetko dokážu hlásatelia „skutočnej“ demokracie s nimi urobiť.


Keď sa blíži dvadsiate výročie 17. novembra, musia nespokojní občania dostať aspoň kvapôčku nádeje a povzbudenia. A paradoxom je, že práve mnohí novinári, predtým zväčša patriaci k najschopnejším propagátorom v „totalitných“ novinách, chcú byť v tom dnes opäť tými najviac zaslúžilými.


To už samo o sebe stojí za zamyslenie. Alebo sa mýlim?


Zhováral sa Daniel STROŽ


Preložil Pavol Janík




Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.