Kvôli deťom sa oplatí aj zadlžiť

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 2/2010)

Keď pred čosi vyše štyrmi rokmi hľadali pre základnú školu v Trenčianskom Jastrabí riaditeľku, starosta obce inžinier Ivan Bulík našiel jedného dňa na svojom stole medzi doručenou korešpondenciou aj obálku s ponukovým listom z Bratislavy. Na konkurz sa hlásila aj „akási“ magisterka Helena Kuráková, riaditeľka základnej školy na Kolibe. Už to samo o sebe by stačilo, aby skúsený praktik spozornel. Čo motivuje túto ženu, aby z veľkomesta utekala, aj keď nie do zapadákova, predsa len na malú dedinu? Hoci vtedy do životopisu neuviedla, že je „prírodný živel“, ako to rada zdôrazňuje teraz, jej záľuby – športové horolezectvo, potápanie a hra na husle v orchestri – mohli vyvolať ďalšie otázky, či pochybnosti. Veď ak si ktosi predstaví pestované a starostlivo chránené prsty huslistky, a hneď na to náročný výstup v skalnej stene, kde o mnohom rozhoduje sila rúk, musí sa nad tým – či chce alebo nie – pozastaviť. Navyše, keď táto pedagogička v liste spomenula, že je aj členka horolezeckého oddielu Iskra v Liptovskom Mikuláši a každý zo svojich koníčkov – teda aj koncertovanie v sláčikovom kvartete – robí na špičkovej úrovni. „Aj svoju profesiu,“ zdôraznila.

Trenčianskojastrabský starosta nad listom tiež uvažoval, ale so sympatiou, ktorá sa po osobnom stretnutí s uchádzačkou na výberovom konaní premenila na presvedčenie, že to je pre ich školu ten najsprávnejší kandidát. Aj to vyjadril. Pochopenie bolo o to silnejšie, že podobný „prírodný živel“ má doma a s rovnakým menom ako on – Ivan Bulík, len je mladší o toľko, že mu môže hovoriť synku. Kým jeden starostuje v obci, druhý je šéfom v Chate pod Inovcom. Mladší Ivan Bulík je povedľa Pavla Barabáša jeden z našich najznámejších expedičných cestovateľov, fotografov a spisovateľov, autor skvelých cestopisov vyznačujúcich sa nádhernými fotografiami z tých najexotickejších kútov zemegule a pútavým rozprávačským štýlom.

Chatu postavili po roku 1920, Nemci ju koncom vojny vypálili, ale potom ju nadšenci a turisti znovu zdvihli z popola. Mladší Bulík ju teraz popularizuje podujatiami ako je Osem hodín v sedle, Miss špekáčka, Dubák roka na Inovci, Inovecký maratón, Jesenný zraz turistov, Zimné táborenie, ale aj spoločnými akciami s obecným úradom, ako je Hviezdicový výstup na Inovec, Cykloturistické Jastrabie, alebo tradičná septembrová púť k jaskyni pustovníka Františka Rozvadzkého, ktorého tu v jeho skalnom príbytku navždy pochovalo zemetrasenie okolo roku 1730.

Na Vianoce napiekli Bulíkovci pre návštevníkov chaty tisíc medovníkov...

Škola ročných období

Už sme zaregistrovali všelijaké názvy škôl. Tá, ktorú v Trenčianskom Jastrabí navštevuje dvestodevätnásť školákov, má už pár rokov pri vstupe tabuľu Škola štyroch ročných období a rodinnej pohody. O pohnútkach pomenovať ju práve takto hovorili riaditeľka Mgr. Helena Kurákova a jej zástupkyňa Darina Reháková:

„Málokde sa tak výrazne snúbi tradícia, rodinný duch a pohoda, ako práve u nás. Navyše v tomto príťažlivom prírodnom prostredí pod Považským Inovcom sú štyri ročné obdobia a ich striedanie veľmi výrazné. V zime je všetko velebne pokojné, biele a zasnežené. Jar je naozajstnou jarou s úžasným prebúdzaním prírody, pukmi a kvitnutím stromov. Leto voňavé a lákajúce pestrými kobercami lúk, a jeseň farebná ako rozmaľovaná paleta.“

Riaditeľka: „Všetko je zreteľne ohraničené a vykreslené charakteristikami jednotlivých ročných období a činností, ktoré sa na ne viažu. Bezprostredný kontakt s prírodou. Na bratislavskej Kolibe mi síce nechýbal, ale tu je to iné. Som prírodný človek a moje rozhodnutie odísť z mesta to dosť ovplyvnilo. Ani na okamih som svoje rozhodnutie neoľutovala. Deťom treba ukázať našu podstatu, a to sa najlepšie dá prostredníctvom prírody. Stále sa k nej vraciame. Zoberme si len dnes takú populárnu environmentálnu výchovu. Ona tu stále bola, len teraz sme ju takto pomenovali.“

Funkcionárky školy potom vyzdvihli dobrý kontakt a spoluprácu so zriaďovateľom školy i s vedením obce: „U nás sú fantastickí poslanci na čele so starostom. Akonáhle im dáme aj ten najmenší impulz, predostrieme nejakú žiadosť, okamžite ju riešia. Nehľadajú výhovorky, ako čo nespraviť, ale cesty, ako to pôjde.

Rodičia v Trenčianskom Jastrabí vedia, že ku každému dieťaťu pristupujeme, ako k svojmu vlastnému. A taký je aj starosta. Ak sa z času na čas vyskytne dajaký problémový žiak, on si ho zoberie nabok, porozpráva sa s ním, dohovorí mu, vysvetlí a deti pochopia.“

A opäť o čosi osobnejšie riaditeľka: „Všade, kde som doteraz pôsobila, usilovala som sa priniesť dobro, slnko, niečo pozitívne. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Stretla som tu veľmi dobrých ľudí, ktorí mi v tom prinášaní dobra – v tej slnečnej štafete – veľmi efektívne pomáhajú. Myslím si, že poslanie našej práce je rozdávať dobro deťom.“

Pri týchto slovách v školskej zborovni sa starosta Ivan Bulík aj trochu ošíval. Viditeľne si na chválu nepotrpí. Záplavu lichotivých viet prerušil po svojom: „No, nevravel som – umelkyňa.“ A potom už pred novou telocvičňou, ktorú len nedávno skolaudovali, aby to riaditeľka nepočula, len pre nás dodal: „Dobre sme na tom konkurze vybrali.“

Radosť veľká ako telocvičňa

„V tejto škole od roku 1963, kedy ju postavili, deti nemali telocvičňu,“ pridávali riaditeľka a jej zástupkyňa. „Tomuto pánovi starostovi sa to podarilo vďaka jeho schopnostiam a odvahe. Tunajšie deti sú športovo zdatné. Telocvičňa im pomôže, aby v každom ročnom období mohli cvičiť tak, ako sa má. Jednak podľa osnov telesnej výchovy, ktoré nie sú ľahké – a ani nikdy neboli, ale najmä podľa ich prirodzenej pohybovej zdatnosti a nadania.“

„Prečo ale poniektorí učitelia bojujú so žiakmi?“ opýtali sme sa ich, poznajúc inde aj také vzťahy.

„Lebo nemajú radi samých seba. Keď to zmenia, budú mať radi aj svojich žiakov.“

„Škola je prioritná vec,“ naladil sa na strunu pedagógov aj starosta. „Kvôli deťom sa oplatí aj zadĺžiť. Popri výstavbe telocvične sme dali vyasfaltovať veľké ihrisko, kde trénujú futbal. Majú basketbalové i hádzanárske ihrisko. Porobili sme im altánky, v ktorých sa učia najmä vtedy, keď sú horúčavy.

Telocvičňa bol najpálčivejší problém, lebo jej štyridsaťpäť rokov nebolo. Nedali nám na ňu z fondov, tak sme ju postavili z obecných a požičali si šesť miliónov. Nemali sme veľké oči, nechceli sme žiadnu halu, pretože energetická náročnosť nám velila urobiť ju takú, aká je. Popri sociálkach sme tu vybudovali priestor na polytechnické vyučovanie, aj ďalšiu špecializovanú počítačovú učebňu. Ešte nám treba na škole vymeniť okná, urobiť zateplenie, novú fasádu. Ak prídete o rok, už by to malo byť hotové.“

V Trenčianskom Jastrabí v minulých rokoch obnovili zdravotné stredisko, budovu obecného úradu, kultúrny dom, spravili generálku materskej školy, kuchyne, jedálne, skultúrnili cintorín. Vybudovali niekoľko nových vodovodných trás, pripravili stavebné parcely, rozbiehajú veľkorysú individuálnu bytovú výstavbu...

„Žil som v Jastrabí, poznal som problémy obce, videl som, aká je ošarpaná. To bolo prvé, do čoho som sa chcel pustiť“, vracal sa k svojim richtárskym začiatkom Ivan Bulík a zopakoval svoje motto, že škola je základ.

„Na to by sa mal každý starosta pozrieť v prvom rade – dať mladej generácii vzdelanie, rozum, šport, odpútať ju od drog a všelijakých podobných hnusobstiev. A ďalšie je zdravie – jeho ochrana a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov. Ak toto nie je, nemá zmysel pechoriť sa za iným.“

„Čo sa dalo, to sme porobili“, bilancoval príznačným spôsobom. „Je za nami kus roboty. Odovzdali sme vodovodný rad v dĺžke tristopäťdesiat metrov a teraz budujeme ďalší s dotláčacou stanicou vody až po časť Brezie, kde chceme spustiť výstavu bytov. Malo by ich tu stáť okolo sedemsto.

Možno by som to nemal takto povedať, ale mal som šťastie, že v obci bolo asi pätnásť nezamestnaných chlapov. Do krčmy nechodievam, ale našiel som ich tam, vytiahol som ich von a dal som im možnosť pracovať. Štyri hodiny verejnoprospešných prác som im zvýšil na šesť, ktoré si skutočne poctivo odrobili. S nimi som tie potrebné veci v dedine porobil. Lebo na to, aby som platil dajakým firmám, som nemal. Starosta, ktorý si to môže dovoliť, musí mať veľmi veľkú a bohatú dedinu. Takou Trenčianske Jastrabie nie je. My sme ani pôdu nereštituovali, ani sme sa nemohli spoliehať na iné zdroje, až na urbár. Odtiaľ nám niekoľkokrát pomohli drevom. Pravda, so súhlasom výboru. Dajaké sušice a jedle sme dali porezať na krovy. Aj kostol sme takto dali opraviť. Veď nám padala veža! Zvonili sme a čudovali sa, prečo nám zvony bijú akosi nepravidelne. Vyjdem na vežu a ona sa celá kolíše! Tak som bleskovo šiel (opäť) s nezamestnanými do hory, narezali sme jedle, odviezli na pílu, porezali. Urbárska spoločnosť to dokonca zatiahla, lebo som nechcel na kostol dávať z obecného. Ľudia sú všelijakí, iného vyznania i neveriaci. A nájde sa aj taký, čo ti potom povie – ja som to nechcel...

Mám vynikajúce obecné zastupiteľstvo. A dodnes deň to takto robíme, že o všetkom v Jastrabí rozhodujú poslanci a mne zostáva podpis na konci. Starosta je ten, ktorý to musí vykonať. Má slúžiť obci a nie čakať, kto ho kedy pozdraví“, uzatváral naše stretnutie Ivan Bulík.

Emil SEMANCO

Späť