Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Vždy treba stáť na strane pravdy

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 6/2010)



Azda to predsa len bude pravda, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Trvalo im – tým nebeským mlyniciam – vyše dve desaťročia, kým sa na novinových stránkach opäť objavilo meno Jána Čomaja. Našťastie, mnohí naň nezabudli – pamätali si ho nielen vekoví súputníci, či starší čitatelia, ale aj mladšia stredná generácia.


Vrátil sa – navonok triumfálne – z obyčajného robotníka sa zo dňa na deň stal riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády. Popri tom však s hlbokou pokorou namočil do atramentu pero, aby pokračoval v začatom riadku, ktorý mu pred toľkými rokmi prerušili okupačné armády.


Môžeme si len predstaviť jeho prekvapenie, keď v jedno januárové dopoludnie roku 1990 v bratislavskom družstve invalidov Služba, kde už osemnásty rok nádenníčil, zazvonil telefón a v aparáte sa ozval hlas predsedu vlády Milana Čiča. Aj on si pamätal mladého zanieteného reportéra zo Smeny, ktorý vždy stál na strane pravdy a snažil sa ju všetkými silami obhajovať. „Mladý“ však teraz už mal vyše päťdesiat rokov a za sebou všelijakú životnú skúsenosť i ťarchu. Premiér ho potreboval o to viac.


Tú zanietenosť a pocit povinnosti hľadať a nachádzať pravdu, brániť ukrivdených a dožadovať sa spravodlivosti vstrebával vari už s materským mliekom. Veď, kto sa už mohol lepšie vžiť do postavenia tých, ktorým berú posledný kus chleba, ako syn slovenského poštmajstra na samom juhu Novohradu, ktorého maďarskí okupanti hneď v prvých dňoch Malej vojny vyhnali aj s celou rodinou do neznáma? Našťastie, Čomajovcom bolo dopriate usadiť sa vo Zvolene. Janko, ktorý sa narodil v prihraničných Radzovciach 17. apríla 1935, začal chodiť do školy v Kokave nad Rimavicou a neskôr študoval na zvolenskom gymnáziu.


Elév medzi esami


Málokto donedávna vedel o jeho odvážnom čine, ktorým pred istou smrťou zachránil dvoch Kokavčanov – Jana Bárdyho a Vlada Babniča. Vtedy mal osem rokov a nemohol čo i len tušiť, že s tým druhým ho po desaťročiach opäť spojí iná apokalypsa – tatranská veterná smršť, o ktorej spolu napíšu pútavú knihu.


Obaja muži sa mu poďakovali len celkom nedávno. Ich vojnový príbeh sa objavil v novinovej reportáži a jej hlavný protagonista so mnou – ako s jej autorom – pár dní ani len neprehovoril. Chápem ho. Vždy mal ďaleko k tomu, aby sám seba vystavoval na obdiv. Na druhej strane sa však možno aj preto oslavné články písali aj o takých, čo vojnu prečkali v závetrí. Ale o svojich „zásluhách“ vedeli pekne hovoriť.


Mimochodom, bol to práve Čomaj, ktorý ako jeden z prvých novinárov poukázal na to, že Povstanie neboli len žiarivé príklady odvahy a hrdinstva, ale aj príležitosť pre ľudské hyeny. Ak mohli pod pláštikom odboja čosi získať, nehľadeli na to, že oberajú obyčajných ľudí aj o to posledné, vŕšili krivdy na nevinných civilistoch a nezastavili sa ani pred bezohľadným zabíjaním. Takou bola jeho odvážna reportáž zo šesťdesiateho ôsmeho Kto zavraždil tých Židov? Napriek autorovým presvedčivým argumentom a spoľahlivým svedectvám sa ani počas dubčekovského odmäku nepodarilo postaviť vrahov pred súd. Mnohí z nich sedeli príliš vysoko...


Čomajova cesta do redakcie Smeny nebola až taká priamočiara, ako by sa mohlo zdať. Aj keď v tých rokoch bolo dosť pravdepodobné, že taký výrazný talent nemohol skončiť inde. Zo zvolenského gymnázia sa síce vybral do Bratislavy, ale na filozofickej fakulte začal študovať slovenčinu. Neskôr prestúpil na žurnalistiku, ale to už bol pre neho lepšou univerzitou reálny život. Dni mu zapĺňali služby a elévske povinnosti v redakcii, kam ho prijali už v treťom ročníku. Ako najmladší musel preskákať všetkým. Na poste lokálkara zbieral cenné skúsenosti a najmä to, čomu dnes spravodajskí šéfovia v médiách tak radi hovoria odolnosť voči stresu.


Medzi novinárskymi esami, akými boli jeho kolegovia Gavril Gryzlov, Bohuš Ujček, Vlado Ferko, Slávo Kalný, Oto Fülöp, Milan Vároš, či Jano Smolec sa každý deň naučil čosi nové. Bol od nich takmer o desiatku rokov mladší, ešte len začínal, no hneď dal najavo, že sa nestratí. Cestoval po celom Slovensku, stretával sa s obyčajnými ľuďmi, načúval ich prostej múdrosti. A písal o nej. Jeho články čitatelia priam hltali. Posielali mu ďalšie a ďalšie tipy – a on, ako reportér, bol čoraz originálnejší.


Čím sa líšil od ostatných, od svojich kolegov a učiteľov? Jeho príbehy boli zo života, akým žila väčšina ľudí. Na stránky novín prinášal osudy konkrétnych ľudí, ktorých zázemie väčšinou dobre poznal už dávno predtým, ako sa podujal o nich písať. V najlepších reportážach – spravidla tomu bolo tak – dýchali jeho vety človečinou a ľudia im stopercentne verili. Čomaj ich predsa nikdy neklamal. A na plecia si nakladal aj ich životné ťarchy. Tak, ako v Krutých osudoch (1993 – 2000). V kapitole Traja z jedného cesta uzatvára príbeh o literátovi a svojom priateľovi Karolovi Gulišovi konštatovaním, ktoré platí aj o ňom samom: „Život sa nemeria len rokmi, ale často aj ťarchou bremena.“


(Ne)umlčaný rebel


Popri novinových reportážach začína vydávať aj knihy. Debutoval črtami zo života populárnych osobností hudobnej scény Hviezdy spievajú (1963) a o dva roky neskôr v Mladých letách mu vyšla najprv zbierka reportáží Smrť sedí vpredu a potom ďalšie výbery z publicistickej tvorby Čas a Ty a Rozhovor so súčasníkom. Žurnalistický bestseller Počmáraný život, ktorý sa na pultoch kníhkupectiev objavil v roku 1967, akoby predpovedal pochmúrne roky, ktoré čakali najmä na neho samého. Už druhý rok bol šéfredaktorom čitateľsky obľúbeného týždenníka Smena na nedeľu, ktorú založil, a mal nesmierne veľa plánov a predsavzatí...


Spojenecké tanky cez ne urobili rezolútny škrt. Dramatické udalosti, ktoré nasledovali, opísal spolu so šéfredaktorom znovuoživenej Národnej obrody Jurajom Verešom v knihe Čo nebolo v novinách – August 1968. Vyšla s odstupom dvadsiatich rokov od tých pohnutých dní, ktoré aj jeho vyradili z aktívnej novinárčiny a perspektívne rozvíjaného profesijného života.


Našťastie, našli sa ľudia, čo ho boli ochotní pracovne prichýliť aj s takýmto biľagom. Priatelia architekti mu ponúkli miesto v novosformovanom vydavateľstve v ich zväze. Čomaj bol pre nich nielen kamarát, ale aj jeden z nemnohých žurnalistov, ktorí sa venovali ich problematike. Robil to nanajvýš zasvätene, z jeho článkov hneď bolo vidno, že architektúre a urbanizmu nielen rozumie, ale bytostne cíti. Nie náhodou jeho eseje na celoštátnej súťaži súperili s odbornými článkami. V roku 1970 ho vymenovali za riaditeľa Vydavateľstva Zväzu slovenských architektov. Normalizačná metla ho však čoskoro vymietla aj z tohto postu.


Trvalo celé mesiace, kým sa mu podarilo nájsť si robotu. Tentoraz sa ho ujali v družstve invalidov Služba. Z riaditeľa sa stal robotník – a to bol ešte rád. Bývalý novinár smel vyvolávať filmy a robiť fotografie. Spolupracovníci však veľmi skoro prišli na to, že poriadny laborant z neho nikdy nebude, zato videli, že je znamenitý organizátor a navyše má obchodného ducha. A tak sa stal akýmsi dispečerom – staral sa, aby chlapi mali vždy dosť roboty a oni to ťahali zaň – až do deväťdesiateho, kým mu nezavolal prvý predseda ponovembrovej vlády...


Stretli sme sa neskôr na jednom pracovisku. Zblížili sme sa v redakcii Národnej obrody. Učiť sa od neho grífom kráľovského novinárskeho žánru, akým je reportáž, bol zážitok. Na cestách po Slovensku sme strávili mnoho dní a zažili toho až-až. Videl som ho šťastného medzi ľuďmi, ktorým sa darí, ale i utrápeného, keď sme sa ocitli v neriešiteľnej situácii. Stalo sa, že nás Tatranci upozornili na bezohľadné ničenie prírody miestnym podnikateľom, ktorý sa neštítil zbuldozérovať panenský les, aby tam mohol skladovať favority. Jeho zať nás držal ako rukojemníkov, kým mu vraj nedáme exponovaný film, na ktorom bolo zaznamenané svedectvo o tomto vandalstve. Zo zajatia sa nám podarilo vykúpiť falošným filmom. Z originálneho na druhý deň Národná obroda uverejnila velikánsku titulnú fotografiu. Pravda sa presadila. Koľkokrát musel pre ňu hľadať aj takéto cesty? A napriek tomu, nikdy nerobil zo seba martýra, či neohrozeného investigatívca, hoci sme nesporne boli prvými novinárskymi rukojemníkmi na Slovensku.


Novinárčina nie je len o písaní a práci. Jána Čomaja treba obdivovať aj za to, ako si nadránom po fláme dokázal sadnúť za písací stroj a bez jediného škrtu napísať reportáž, ktorá mohla ísť rovno do tlačiarne.


Nesmierne pracovitý bol vždy. Ale po rokoch núteného mlčania, akoby chcel dobehnúť, čo nie z vlastnej viny zameškal. Najvýrečnejšie o tom hovoria ďalšie tri desiatky jeho kníh. A jedna je lepšia od druhej.


Ján GREŠ




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.