Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Sú dane skutočne nútenými prácami?

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 5/2010)



V čísle 3/2010 sme uverejnili recenziu knihy mladého slovenského politológa a filozofa Ľuboša Blahu, v ktorej vynikajúcim spôsobom analyzoval viaceré teórie štátu. Okrem iného preukázal neudržateľnosť dogiem, s ktorými prišli v posledných desaťročiach neoliberalisti, a o ktoré sa opierala počas ôsmych rokov predošlá vláda zavádzajúca napríklad takzvanú rovnú daň. Pre dnešné číslo sme so súhlasom autora knihy vybrali a redakčne upravili stať, v ktorej vyvracia neoliberálne mýty o „škodlivosti“ daní, ktorými údajne štát zotročuje občanov, pričom „dane“, ktorými sa aj tí najchudobnejší skladajú na enormné zisky súkromných osôb, za škodlivé nepovažujú.


Väčšina sociálnych štátov nachádza zdroje na svoje sociálne programy prostredníctvom daní. Nástrojom je predovšetkým progresívne zdaňovanie, ktoré je prítomné vo všetkých krajinách Organizácie ekonomického rozvoja a solupráce (OECD) a ktoré najlepšie zabezpečuje redistribúciu zdrojov medzi obyvateľstvom. To je jedna zo základných požiadaviek egalitárskych teórií spravodlivosti. Malou výnimkou je v tomto smere Slovensko, ktoré v duchu neoliberálnej ideológie prijalo počas vlády pravicovej koalície roku 2004 koncept tazvanej rovnej dane. Inak sa sadzby daní pohybujú v najextenzívnejších sociálnych štátoch od 0 % dane z príjmu pre najnižšie príjmové skupiny do takmer 60 % dane z príjmu pre najvyššie príjmové skupiny (Dánsko, Nórsko, Francúzsko a tak ďalej). V liberálnych sociálnych štátoch nachádzame rozpätie progresivity od 0 % do 37 % (Spojené štáty americké, Japonsko, Mexiko). Progresívne dane sú teda vo všetkých vyspelých krajinách tým najbežnejším spôsobom, ako si sociálny štát zabezpečuje svoje zdroje.


Klasický argument neoliberálov, že progresívne zdaňovanie je demotivujúce a nespravodlivé hlavne pre príjmové skupiny, nachádzajúce sa na rozhraní progresívnych pásiem, je zavádzajúci. Progresívne zdaňovanie nikde nefunguje na báze tzv. stupňovitej progresivity (celý príjem zdanený podľa pásma, v ktorom sa daňovník nachádza), ale na báze tzv. kĺzavej progresivity (zdaňuje sa vyššie len tá časť príjmu, ktorá presahuje hranicu pásma). Skrátka,využitie progresívnej dane v žiadnom prípade nespravodlivé nie je.


Neproblematické je aj využívanie ďalších daní, ako je napríklad majetková daň či daň z dedičstva. Ak moderná spoločnosť chce dosiahnuť rovnosť príležitostí, ťažko predstierať, že rovnakú príležitosť má niekto, kto zdedí finančné impérium po svojich rodičoch a niekto, kto, naopak, zdedí iba dlhy po otcovi alkoholikovi. Ako výstižne tvrdí Giddens: „Rovnosť príležitostí nie je kompatibilná s neobmedzeným prevádzaním bohatstva z generácie na generáciu. Že Bill Gates dokázal nahromadiť obrovský majetok, je jedna vec, ale prenášať takéto ekonomické privilégiá na ďalšie generácie, je niečo úplne iné.“ Nečudo, že napríklad daň z dedičstva (a darovania) je zastúpená v daňovom systéme každej vyspelej krajiny OECD (od roku 2004 opäť iba so smutnou výnimkou Slovenska), a že moderné spoločnosti sa aspoň týmto spôsobom usilujú v mene rovnosti príležitostí eliminovať nerovnú štartovaciu čiaru pre jednotlivcov.


Financovanie zisku súkromníkov


Pravda, výber daní má aj mnohých kritikov, predovšetkým zo strany libertínskej pravice. Mnohí libertínski teoretici spochybňujú právo štátu vyberať dane, pričom napríklad Nozick odvádzanie daní považuje priamo za nútené práce. Podľa neho ak odvádzame štátu časť svojej odmeny za vykonanú prácu, de facto sme určitý čas nepracovali pre seba, ale boli sme nútení pracovať pre štát. Podľa Nozickovej logiky sa takto vlastne stávame otrokmi štátu a úsilie o sociálnu spravodlivosť ničí slobodu jednotlivcov.


V tejto súvislosti treba povedať, že je nekorektné, ak libertínski teoretici na jednej strane spochybňujú výber daní štátom, no na druhej strane považujú všetky zrealizované prevody v rámci logiky trhového mechanizmu za legitímne. Takýto prístup je pomýlený, pretože existuje očividná analógia medzi výberom daní zo strany štátu a tvorbou ceny komodít zo strany súkromných podnikateľov v rámci trhového mechanizmu. Ťažko spochybňovať výber daní a zároveň nespochybňovať tvorbu zisku zo strany trhových subjektov.


Základná úvaha je veľmi prostá. Ľudia odvádzajú štátu poplatok, ktorý sa nazýva daň. Ako priamu protihodnotu nedostanú nič. Keď si kupujú nejaký tovar od súkromnej firmy, zaplatia, zjednodušene, výrobnú cenu tohto tovaru plus poplatok, ktorý si súkromník ponechá ako zisk. Ako priamu protihodnotu tohto poplatku nedostanú takisto nič. Zisk súkromného vlastníka, ktorý mu odvádza spotrebiteľ tým, že si zakúpi jeho tovar za vyššiu ako výrobnú hodnotu, je teda akousi daňou za to, že vôbec môže nakupovať. Ak by totiž súkromná firma nemala zisk z toho, že vyrába a predáva, v rámci trhovej logiky by jednoducho stratilo zmysel, aby vyrábala a predávala. Takže ak chceme, aby nám vyrábali a predávali tovary a služby súkromníci, musíme im platiť vyššiu ako výrobnú hodnotu tovaru.


Rovnakú logiku možno však použiť aj na štát. Ak chceme, aby nejaký štát existoval a aby nám zabezpečoval verejné služby ako bezpečnosť, obranu, sociálnu opateru, diaľnice, školstvo, zdravotníctvo a podobne, musíme odvádzať dane. Zadarmo to robiť nebude, tak ako to nebudú zadarmo robiť ani štátni úradníci či iní štátni zamestnanci. Kde je rozdiel? Platíme dane štátu, platíme ich aj súkromníkom. V prípade štátu hovoríme priamo o daniach, v prípade súkromníkov o zisku. Podstata oboch nevratných poplatkov je však z pohľadu platcu taká istá. Súkromné „dane“, respektíve zisky fungujú na spôsob dane z pridanej hodnoty. Platíme ich tým, že si kupujeme tovary a služby. Ani v prípade štátnych, ani v prípade súkromných „daní“ v zásade nerozhodujeme o ich použití. V demokratickom štáte máme aspoň formálne právo rozhodnúť o ich vynakladaní. Pri ziskoch súkromníkov nemáme práva žiadne. Tam neplatí žiadna demokracia. No to libertínskych teoretikov zväčša vôbec nezaujíma.


Verejné služby štátu nikto nenahradí


Neoliberáli sa proti takejto argumentácii, prirodzene, budú búriť. Budú sa pýtať, ako môžme spájať nespojiteľné. Veď keď zaplatíme súkromníkovi, tak si môžeme odniesť tovar, ktorý sme si zakúpili. Od štátu však nedostávame nič. To je však, pochopiteľne, nezmysel. Po prvé, súkromníkovi sme za tovar nezaplatili cenu, ktorú stála výroba tovaru. Zaplatili sme mu aj jeho zisk, z ktorého ako zákazníci nemáme nič. Čiže sme mu zaplatili nevratný poplatok. Niečo ako daň. Bez nej by sme si tovar odniesť nemohli. Po druhé, nie je pravda, že od štátu nedostaneme za platenie daní nič. Aj keby sme boli zdraví, bohatí a vzdelaní (čo väčšina ľudí nie je), stále máme neúrekom možností, ako užívať verejné služby. Vďaka štátu môžeme používať diaľnice, prechádzať sa v parku, kupovať si štátom dotované potraviny či lieky, navštevovať lekára, využívať svoje vzdelanie, ktoré nám zafinancoval štát, a tak ďalej. Vďaka štátu nemusíme čeliť permanentnému ohrozeniu zo strany zločincov. Vďaka štátu nie je spoločnosť rozdelená na extrémne bohatých a extrémne chudobných a môžeme sa teda cítiť bezpečnejšie. Vďaka štátu je tu ochrana životného prostredia, ktorú by bez hrozby sankcií dodržiaval asi máloktorý trhovo-racionálny súkromník. Slovom, dal by napísať dosť objemný spis o tom, čo vďaka štátu, respektíve verejnému sektoru dostávame. Z daní, ktoré platíme štátu, síce nemáme priamu protislužbu, no nepriamo môžeme užívať výdobytky verejného sektora. Čo máme však z „daní“, ktoré platíme súkromníkovi, teda čo máme z jeho zisku? Nemali by nás zaujímať skôr tieto „nútené práce“?


Samozrejme, možné námietky kritikov takejto analógie ešte nie sú vyčerpané. Môžu tvrdiť, že súkromným firmám predsa platiť nemusíme, kým štátu áno. Nikto nás nenúti, aby sme si od súkromných firiem niečo kupovali. Ak však nezaplatíme štátu, pôjdeme za mreže. Na oplátku sa však môžeme spýtať: Je naozaj pravda, že nás nikto nenúti, aby sme si kupovali tovar od súkromných firiem? Skutočne im nemusíme platiť ich zisk? Nuž ale to máme chodiť nahí? Nemáme jesť či piť? Nemáme rozvíjať svoje záujmy? Zdá sa, že nemáme celkom na výber. Či už „súkromnú daň“ v podobe zisku zaplatíme jednému súkromníkovi, alebo druhému, to na veci nič nemení. To je asi taký rozdiel, ako keď peniaze z našich daní idú do jedného vládneho rezortu, a nie do druhého. Platiť ich však musíme. Takisto ako zisky súkromníkom.


Isteže, môžeme obmedziť svoju spotrebu natoľko, aby sme platili zisky súkromníkom iba v najnevyhnutnejších prípadoch. Je to však rovnako absurdné právo, ako prestať zarábať. Ani vtedy by sme dane štátu neplatili. Za normálnych okolností neexistuje cesta von. Musíme platiť dane tak štátu, ako aj súkromníkom. Bez rozdielu. Dokonca pri štáte sme na tom v rámci libertínskej logiky lepšie. Ešte existujú štáty, kde platí daňový raj. Pokojne sa tam ako presvedčení libertínski nadšenci môžeme presťahovať, keď už máme dosť toľkého „obmedzovania“ osobnej slobody v podobe platenia daní. Kam však máme uniknúť, ak nechceme platiť „daň“ súkromníkom? Kde si máme kupovať tovary, ktoré potrebujeme? Vyrába niekto na tomto svete bez toho, aby z toho nemal nejaký zisk? V rámci trhového mechanizmu celkom určite nie.


Ďalšie zavádzajúce otázky neoliberálov


Neoliberáli sa budú ďalej pýtať, ako môžeme takto spájať súkromnú a štátnu sféru. Ceny v súkromnej sfére predsa určujeme ako spotrebitelia my, bežní konzumenti – a to svojím dopytom. Keď niečo nebudeme chcieť, alebo keď bude súkromník tovar predražovať, jednoducho si ho nekúpime a on ho bude musieť zlacniť. Tak predsa funguje neviditeľná ruka trhu! Ale keď chceme nižšie dane, čo máme robiť? Nepomôžeme si!


Základné frázy z učebníc ekonomiky však neoliberálnu kritiku príliš neobohacujú. Aj v tomto procese je totiž zrejmá analógia medzi trhom a štátom. Isteže, trhovú cenu určia ponuka a dopyt. Ale ako samostatný zákazník nezmením nič. To by sa muselo oveľa viac ľudí rozhodnúť tak ako ja, aby sa trhová cena znížila. To isté však platí aj pre štát. Vo voľbách ako presvedčený libertínsky nadšenec môžem dať hlas politickej strane, ktorá zastáva minimálny štát a minimálne dane. Rovnakým spôsobom by ale muselo uvažovať veľmi veľa jednotlivcov, aby tento môj hlas zavážil. A ako vidíme z kontextu povojnovej Európy, takýto hlas je medzi voličmi skôr ojedinelý. Isté je, že či už pri trhu, alebo pri štáte, jeden hlas sám osebe nič neznamená. V oboch prípadoch ide iba o formálne právo. V princípe však musíme platiť „dane“ tak súkromníkom, ako aj štátu a na ich výške sám nikto nič nezmení. Rozdiel je len v tom, že štátne dane sa nazývajú daňami a súkromné dane ziskom.


Neoliberáli ešte môžu siahnuť po najčastejšom ľudovom argumente. Môžu sa pýtať, či nerozumieme takej jednoduchej veci, že dane idú iba na platy darmožráčov niekde na štátnych úradoch, na centrály politických strán, prípadne na sociálne dávky pre Rómov a lenivcov. Takéto otázky však svedčia len o demagógii, ktorá sa skrýva za nevôľou platiť dane. Aj keby sme pripustili, že časť našich daní sa netransparentne využije na pochybné účely, prevažná väčšina daní ide vždy na financovanie verejného sektora. Isteže, plynú aj na platy a odmeny štátnym úradníkom, ako aj na politickú kampaň rôznych strán, a takisto na sociálnu politiku štátu. A neoliberáli sa z pozície racionálnych egoistov môžu pýtať, čo majú zo sociálnych dávok pre chudákov. Lenže v rámci tejto istej logiky sa ich možno, naopak, pýtať, čo majú z charity veľkých firiem. Aj tá je predsa financovaná z peňazí, ktoré sme ako zákazníci/daňovníci odviedli súkromníkom pri kúpe ich výrobku.


Kritici sa môžu ďalej pýtať: čo máme z toho, že prostredníctvom daní nepriamo financujeme kampaň politických strán? Opäť sa však natíska protiotázka: a čo máte z toho, že prostredníctvom preplácania kúpených výrobkov nepriamo financujete reklamnú kampaň, povedzme, na mobilný operátor? Otázky ešte nekončia. Neoliberáli sa môžu pýtať, čo majú z platov štátnych úradníkov. Namiesto odpovede dostanú opäť protiotázku: a čo máte z platu manažéra korporácie? Keď niekoho tak veľmi poburujú platy úradníkov, prečo ho nepoburuje, že zisky súkromníkov – a teda naše peniaze, ktoré sme odviedli súkromníkovi, keď sme zakúpili jeho tovar – idú na prehnané platy a odmeny manažérov, prípadne rovno do vreciek vlastníkov? Zaujíma sa niekto, kam plynú súkromné „dane“, ktoré musíme odvádzať firmám, keď kupujeme ich výrobky? Prečo nikoho netrápi plat manažéra v IBM, ktorý platíme my z našich peňazí, keďže sme si počítač od IBM museli zakúpiť za vyššiu ako výrobnú cenu? Prečo niekoho zaráža vysoká odmena pre štátneho úradníka, a nie odmena súkromníka? V princípe ide rovnako o peniaze poplatníkov, či už ich vynaložili ako spotrebitelia, alebo ako daňovníci.


Dvojaký meter na štát a na súkromníkov


Zásadná otázka, ktorú možno položiť neoliberálom, teda znie: prečo taký dvojaký meter? Súkromníci aj štát stoja na tom istom princípe – na vynútených poplatkoch od občanov. Ak chce niekto spochybňovať výber daní na financovanie sociálneho štátu, mal by sa najskôr komplexnejšie zamyslieť nad povahou poplatkov, ktoré odvádzame v rámci „slobodných“ výmen na trhu. V opačnom prípade sa argumentácia neoliberálov mení na dogmatickú ideológiu a stráca rozmer otvorenej filozofickej úvahy.


V kontexte reflexií o charaktere zdaňovania je zaujímavé zamerať sa v krátkosti ešte na jeden fenomén, ktorý je v otázke daní takisto živnou pôdou demagógie. Ide o vplyv zdaňovania na psychiku verejnosti. Pri pohľade na výplatnú pásku, na ktorej sa objavuje rozdiel medzi tzv. hrubým a čistým príjmom zamestnanca, sa výška daní zákonite stretáva s negatívnymi reakciami daňovníkov. Túto negatívnu emóciu daňovníkov veľmi ľahko zneužívajú rôzni libertínski demagógovia a racionálna argumentácia je už v týchto chvíľach často druhoradá. Preto má možno význam zamýšľať sa nad spôsobom, ako zamedziť utváranie priestoru na skratkovité emocionálne rekcie daňovníkov.


Jedným z nich by mohla byť napríklad legislatívna úprava, v rámci ktorej by vyjednávanie pracovnej odmeny medzi zamestnancom a zamestnávateľom muselo byť v rovine čistého príjmu, prípadne legislatíva vedúca k úprave, v ktorej by sa pojem „hrubý príjem“ v styku so zamestnancami vôbec nepoužíval a nahradil by ho neutrálnejší termín, napríklad „účtovný základ“. Nedochádzalo by tak k ilúzii zamestnanca, že jeho hrubý príjem je azda niečo, čo mu patrí a čo mu „nespravodlivý“ štát „zlovoľne“ berie. Je viac než zrejmé, že pre praktické užitie príjmu je dôležité, akú sumu dostane zamestnanec na účet a kolónka „hrubý príjem“ má čisto štatistický a účtovnícky zmysel. Trhová cena práce je totiž vyjadrená čistým, disponibilným príjmom, a nie hrubým príjmom. Čistý príjem je mzda, za ktorú je zamestnanec ochotný robiť, aby pokryl svoje potreby. Práve táto suma mu pribudne na účet a iba s ňou môže disponovať. Ako racionálny aktér sa pri vyjednávaní o mzde musí so zamestnávateľom dohodnúť tak, aby bol preňho postačujúci čistý, disponibilný príjem. Hrubý príjem je v takýchto situáciách iba mätúcou a nadbytočnou fikciou. Čo je však horšie, táto fikcia často zapríčiňuje emocionálny zmätok u zamestnanca, ktorý sa cíti byť okradnutý štátom.


Ak by sme chceli sledovať libertínsku logiku, podľa ktorej má zamestnanec nárok na hrubý príjem a keby nebolo „zlodejského“ štátu, mohol by ním disponovať, potom by sme mali štatistické údaje na výplatnej páske férovo rozšíriť aj o kolónku, ktorá by zamestnanca informovala o pomere jeho príjmu k ziskom, aké má vďaka jeho práci zamestnávateľ. Museli by byť doplnené údaje o tom, akú pridanú hodnotu vytvára zamestnanec a koľko z nej si ponecháva zamestnávateľ. Možno by sme prišli na to, že cena práce nie je často ani desatinou toho, čo zamestnanec vyprodukuje pre svojho zamestnávateľa. V takomto prípade je možné predpokladať, že by sa negatívne emócie zamestnancov zo skracovania príjmu neobracali proti štátu, ale skôr voči zamestnávateľovi.


Žiadna opora v realite


Napokon ilúzia, že keby nebolo daní, tak celý hrubý príjem by pripadol zamestnancovi, je zavádzajúca. Ako sme už naznačili, v rámci trhu práce ponúka zamestnávateľ zamestnancovi marginálny príjem, za ktorý je tento ochotný robiť. Inými slovami, zamestnanec zvažuje, či dokáže pokryť svoje potreby prostredníctvom čistého príjmu, ktorý dostane na účet. V prípade, že sa zamestnanec a zamestnávateľ dohodli na nejakom konkrétnom disponibilnom príjme, zamestnanec tak vyjadril svoju cenu práce. Zamestnávateľ nemá jediný racionálny dôvod, pre ktorý by mal tento príjem zvyšovať. Ak by došlo k zrušeniu daní a odvodov, jednoducho by zamestnancovi vyplatil tú istú sumu, akú dostáva zamestnanec na účet aj pri existencii daní a zvyšok by si ponechal. Prípadne by zamestnanec a zamestnávateľ pristúpili k uzavretiu novej zmluvy, ktorá by však opäť vychádzala z trhového vyjednávania a nie z nejakých fiktívnych nárokov zamestnanca na dorovnanie hrubého príjmu s čistým. Skrátka, demagógia v prípade daní pracuje s nepodloženými a skratkovitými predpokladmi, ktoré nemajú žiadnu oporu v realite. Sú však nebezpečným nástrojom na zneužívanie ľudských emócií. Predpoklad, podľa ktorého je súkromný zamestnávateľ ten, ktorý dáva, a štát ten, ktorý berie, má charakter psychologickej skratky, ktorá síce môže byť účinnou zbraňou v rukách demagógov, no nemá žiadne argumentačné opodstatnenie.


Vráťme sa však k našej analógii medzi daňami a ziskami, ktorú sme sa pokúsili načrtnúť. Čo je najdôležitejšie, táto analógia ilustruje fakt, že morálnym hodnoteniam nepodlieha iba štát, ale aj trh. Trhový mechanizmus nemožno chápať ako niečo prirodzené, čo stojí za hranicami kritiky. Ak niekto chce kritizovať sociálny štát, mal by sa zamyslieť aj nad kritikou trhu. Pretože ide o spojené nádoby, ktoré v rámci morálnej argumentácie nemožno opomenúť. V pokračovaní práce sa budeme serióznejšie zaoberať filozofickými teóriami spravodlivosti, ktoré sa často zaoberajú veľmi podobnými otázkami, aké sme načrtli v niektorých jednoduchších úvahách. Používajú iba inú mieru abstrakcie, ktorá je – ak chceme zistiť odpoveď na otázku, v čom spočíva sociálna spravodlivosť a optimálny vzťah štátu a trhu – jednoducho, nevyhnutná. To však neznamená, že abstrakcie politických filozofov sú zákonite odtrhnuté od reality. Naopak, prostredníctvom týchto abstrakcií je modelovaný svet hodnôt, ktorý hlboko ovplyvňuje vývoj modernej spoločnosti, ako aj budúcnosť sociálneho štátu.


Ľuboš BLAHA




Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.