Zrkadlo a vedec realite nelichotia

Slovensko, 7. 12. 2006 (Verejná správa 24/2006)

Doktorát i kandidatúru obhájila ako psychologička. Hodnosť docentky získala v odbore sociálna práca. Doc. PhDr. Kvetoslava REPKOVÁ, CSc., bola vyše desaťročie zamestnankyňou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Od marca 2004 je riaditeľkou Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorý pôsobí v tomto rezorte. Pre množstvo rôznorodých aktivít si občas pripadá riadne preťažená. Určite však patrí k ľuďom, ktorí toho unesú veľa.

Pred troma rokmi došlo v rezorte práce k transformácii vedecko-výskumnej základne. Radikálna organizačná zmena položila základy inštitúcie, ktorú riadite. Ako sa spätne pozeráte na tento vývoj?

Faktom je, že do roku 2004 existovali v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR tri samostatné vedecko-výskumné inštitúcie – Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny, Výskumný ústav práce, sociálnych vecí a rodiny a Výskumný a vzdelávací ústav bezpečnosti práce. Môžem sa len domnievať, že ich zlúčenie podmienil audit nákladov vo verejnej správe, racionalizačné postupy bývalej vlády, ale možno aj nové podnety v oblasti sociálneho výskumu. Od 1. januára 2004 začali fungovať spomínané inštitúcie pod názvom Stredisko pre štúdium práce a rodiny.

Priniesla táto zmena nejaké pozitívum?
Každá zmena je výzvou pre ľudí, ktorí ju realizujú, i pre tých, ktorých sa dotkne. To, že sme sa museli prispôsobiť efektívnejšiemu využívaniu personálnych i finančných zdrojov a nového organizačnému usporiadaniu, bol nesporne šok. To musím konštatovať, pretože z približne stovky zamestnancov zostala napokon štvrtina. Oblasť výskumu malo zastupovať sedemnásť pracovníkov, vrátane riaditeľky. Zákonite sa teda zredukovala aj výskumná agenda, ktorú predtým zabezpečovalo 70 až 80 vedeckých pracovníkov. Vysporiadali sme sa s tým tak, že niektoré agendy úplne odišli z nášho zorného poľa a niektoré sa významne posilnili.

Od 1. marca tohto roku sa zo Strediska pre štúdium práce a rodiny stal Inštitút pre výskum práce a rodiny. Zmenil sa len názov, alebo aj organizačná štruktúra?
Odkedy zastávam pozíciu riaditeľky nedošlo k zásadnejšej organizačnej zmene. Presídlenie našej organizácie si však vyžiadalo inováciu zakladacích dokumentov. Bola to príležitosť aj na zmenu názvu. Myslím si, že tento viac korešponduje s obsahom našej činnosti, ktorou nie je štúdium, ale primárne veda a výskum.

V čom vidíte prednosti, alebo výhody vášho pracoviska v porovnaní s inými inštitúciami podobného zamerania?
V Slovenskej republike pôsobí v oblasti sociálneho výskumu viacero inštitúcií. Osobitosťou nášho inštitútu je blízkosť k zriaďovateľovi, ktorým je ministerstvo práce. Tento vzťah zaručuje operatívne reakcie na potreby sociálneho výskumu a opakovane už priniesol svoje ovocie. Priame zadanie riešiteľských úloh je pre zriaďovateľa oveľa výhodnejšie, než vyhlasovanie súťaže. Každá zdĺhavo riešená požiadavka totiž stráca na aktuálnosti. Ďalšou výhodou je to, že pod jednu strechu sa dostali rozličné typy sociálnych agend. Ako jediní na Slovensku môžeme v najširšom koncepte sociálnej politiky robiť výskum ochrany práce, pracovných podmienok a sociálnych aspektov ochrany práce. Výskumné projekty zabezpečujeme vlastnými silami oveľa širšie než v iných inštitúciách, ktoré sa venujú len vybraným otázkam sociálnej alebo rodinnej politiky. Životaschopnosť tohto inštitútu dokazujú aj získané komunitárne granty.

Nekonkurujete si s inými, napríklad aj privátnymi inštitúciami, pôsobiacimi v tejto sfére?
Na Slovensku nás nie je zase až tak veľa. Nemôžeme si dovoliť izolovanosť, ani vo vzťahu k využívaniu komunitárnych európskych zdrojov. Výskumník nemôže byť osamoteným vojakom v poli. Napríklad v nedávno ukončenej štátnej úlohe, ktorá sa týkala výskumu sociálneho zabezpečenia interných doktorandov, boli našimi partnermi viaceré vysoké školy.
V oblasti štátnej podpory výskumu a vývoja legislatíva síce počíta i s privátnou sférou, ale u nás je sociálny výskum financovaný prevažne z verejných zdrojov. V privátnej sfére sa darí skôr výskumu v oblasti technológií a priemyselnej výroby.
Pôsobenie mimovládnych organizácií v oblasti sociálneho výskumu vnímam ako možnosť vzájomne sa dopĺňať, nie ako konkurenciu. Oni tiež nastavujú zrkadlo realite a cez kvalitatívne nové východiská práce nás neraz ťahajú dopredu. V tradičných stredoeurópskych krajinách zastupujú sociálny výskum aj neziskové organizácie verejného sektora, komerčné inštitúcie i silný sektor akademického výskumu.

Okrem štátneho príspevku z akých zdrojov získavate finančné prostriedky na fungovanie inštitútu?
Pred dva a pol rokmi tvoril podiel kontraktových príjmov z ministerstva práce na celkovom rozpočte našej inštitúcie 70 až 80 percent. Do roku 2005 sme na základe otvorenej súťaže riešili 3 štátne úlohy výskumu a vývoja. Od vlaňajška len o niečo menšiu polovicu našich zdrojov predstavujú aj iné grantové schémy, o ktoré tiež súťažíme.
Spomínala som už komunitárne granty, osobitne z Európskeho sociálneho fondu. V rámci Iniciatívy spoločenstva EQUAL sme vedúcim partnerom projektu zameraného na pracovné podmienky ako determinanty rodovej nerovnosti práce a partnerom projektu SIZAR smerovaného k budovaniu systému integrovaného zamestnávania a rekvalifikácie zrakovo postihnutých občanov. Ďalšou oblasťou financovania našej činnosti je príspevok, ktorý sme získali z Dublinskej nadácie. Grant umožňuje riešiť projekt zameraný na výskum zamestnaneckých vzťahov a pracovných podmienok. Úspešne sme obstáli aj v európskej twinningovej súťaži zameranej na poskytnutie výskumných a edukačných expertíz pre Českú republiku. Vďaka tomu sme v auguste mohli rozbehnúť 15-mesačný twinningový projekt, v ktorom sa venujeme otázkam posilňovania výkonov inšpekcie práce v Českej republike. Na Slovensku sme doteraz v poradí druhou inštitúciou, ktorá bola úspešná v získaní pozície vedúceho partnera twinningového projektu. Poskytnutím expertízy inej členskej krajine Európskej únie vzrástla naša kredibilita. Na takýchto projektoch má priamy záujem Európska komisia i vláda SR. V spolupráci s Českou republikou realizujeme aj medzinárodný projekt, ktorý je zameraný na zosúlaďovanie pracovného a rodinného života.

Na aké vedecko-výskumné priority bude orientovaná činnosť inštitútu v najbližších rokoch?
Zo stratégie rozvoja na obdobie rokov 2005 až 2009 je jasné, že nosným vedecko-výskumným zámerom bude Práca a sociálna ochrana ako piliere inkluzívnej spoločnosti. Výskumná práca je organizovaná v troch výskumných skupinám – výskum zamestnanosti a trhu práce, výskum rodinnej a sociálnej politiky a výskum v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Benjamínkom, alebo najmladším „konárikom“ stromu našich výskumných aktivít, je výskum a podpora vedeckej kariéry mladých ľudí – osobitne doktorandov. Od januára budúceho roku začneme realizovať projekt zameraný na zlepšovanie komunikatívnych zručností mladých vedcov. Financie na výskum sme získali z Európskeho sociálneho fondu.
Chceli by sme, aby projekty riešené v tomto kalendárnom roku boli základom aj pre ďalšie obdobie. Našou hlavnou činnosťou sú výskumné projekty na základe kontraktu s ministerstvom. Ide napríklad o vývojové trendy na trhu práce, aj s ohľadom na vývoj dlhodobej nezamestnanosti. Druhou veľkou témou je mobilita za prácou. Predpokladáme, že v rámci výskumu trhu práce a zamestnanosti budeme riešiť aj v budúcom roku otázku verejnej podpory zamestnávania ľudí so zdravotným postihnutím a hľadanie nového modelu zvýšenia ich zamestnanosti a zamestnateľnosti.
Vo výskume sociálnej a rodinnej politiky sa už druhý rok venujeme problematike medzigeneračnej reprodukcie chudoby a životných podmienok rodín. Boj proti chudobe a sociálnej exklúzii predstavuje od roku 2000 obrovskú komunitárnu agendu vo všetkých krajinách Európskej únie. Dopyt je aj po výskume potrieb rodín so závislými členmi v oblasti sociálnych služieb a stanovovaní priorít v tejto oblasti. Napokon sú to otázky rovnosti príležitostí v rodine a na pracovisku.
Čo sa týka výskumu v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, v súčasnosti sme dokončili návrh koncepcie vzdelávania v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP) i veľký terminologický slovník z tejto oblasti. Veľkú agendu tvorí aj výskum rodovej rovnosti na pracovisku, ktorú významne formujú pracovné podmienky.

Niektorí ľudia si však myslia, že na výskum rodovej rovnosti sa zbytočne vynakladá veľa peňazí. Ako vnímate túto skutočnosť očami odborníka?
Netrúfam si na odborné stanovisko, poviem len svoj názor. V Európe sa za dodržiavanie mužských i ženských práv angažuje veľké množstvo ľudí. Neverím, že nevedia načo to robia. Rodovo orientovaný výskum nie je feministický výskum. Je to výskum zameraný na osoh pre mužov i ženy. Zbytočný sa môže zdať len človeku, ktorý nemá dostatok informácií, alebo jednostranne vníma realitu.

Vo vašom inštitúte pracujú tri výskumné skupiny s prefeminizovaným kolektívom. Stačia zabezpečiť požiadavky sociálneho výskumu v plnom rozsahu?
Uvedomujem si, že prevaha žien je neodškriepiteľným faktom, no tak to zariadili životné okolnosti. Na výberových konaniach nechcem niekoho zvýhodniť len kvôli pohlaviu. Tri výskumné skupiny majú po piatich zamestnancoch. Konkrétne projekty sa však u nás riešia aj sieťou externých spolupracovníkov, v ktorej sú často muži. To redukuje spomínanú nerovnováhu.
Rozsah spoločenských požiadaviek je daný objektívnymi potrebami. Ak by nebol dopyt po výskumnej práci tohto druhu, zriaďovateľ by o takýto inštitút nemal záujem. Výskumné projekty, ktoré si vyžaduje sociálna realita, vo veľa prípadoch prekračujú hranice jednotlivých výskumných skupín. Témy sú často diverzifikované, preto svoje odborné kapacity musíme dopĺňať externistami. Zamestnávame ich na skrátený pracovný úväzok, alebo na dohody. Táto forma nám umožňuje, aby sme boli otvorení voči dopytu a zároveň udržiavali kontakty s inými inštitúciami. Počet sociálnych výskumníkov totiž nerastie geometrickým radom. Sú to ľudia, ktorí „migrujú“ medzi inštitúciami a vzájomne si vypomáhajú pri jednotlivých výskumných projektoch.

Viac než polovica vašich výskumníkov už dosiahla päťdesiatku. Neohrozí táto nepriaznivá veková skladba výkonnosť a možno aj budúcnosť inštitútu?
Mohla by vtedy, ak by sa s tým nič nerobilo. Vecnú a generačnú kontinuitu v našej personálnej základni zabezpečujú takzvaní jadroví pracovníci, ktorí sú pre prichádzajúcich nováčikov akýmisi tútormi. Prílev mladej krvi zaručuje najmä sieť externých spolupracovníkov.
Faktom je, že v sociálnom a psychologickom výskume na Slovensku chýba vekové rozpätie tridsaťpäť až štyridsaťpäťročných vedcov. Ide o všeobecnú generačnú dieru, o ktorej sa hovorí. Aj preto je nutné venovať pozornosť mladej nastupujúcej generácii.

Pochválili ste sa terminologickým slovníkom z oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ako dlho sa rodil a komu je adresovaný?
Práca na takmer štyristostranovom slovníku trvala tri roky. Vzhľadom na tohtoročné významné legislatívne zmeny v oblasti BOZP sa však musel aktualizovať. Od augusta je k dispozícii na našej webovej stránke. Poslúži tvorcom politiky v oblasti ochrany práce, študentom na doplnenie vzdelania. Samozrejme, že ďalšími adresátmi sú najmä bezpečnostní technici, inšpektori práce či zamestnávateľské subjekty, ktoré sú povinné starať sa o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Určite ho však uvíta i laická verejnosť, ktorá chce mať jasno v týchto otázkach.

Okrem výskumných prác zabezpečujete pre rezort práce aj pripomienky, návrhy a stanoviská k pripravovaným koncepčným dokumentom ministerstva a rozhodnutiam ministra. Aký podiel pracovnej kapacity predstavuje táto činnosť?
V rámci každoročného kontraktu s ministerstvom práce je asi štvrtina pracovnej kapacity zameraná aj na plnenie záväzkov, ktoré súvisia s pôsobením v pracovných skupinách, expertných radách zriaďovateľa, ale taktiež s prípravou koncepčných dokumentov, či správ.

Do akej miery akceptuje nadriadený orgán vaše expertízy a odporúčania?
Ťažko sa vyjadriť k tomu, či náš zriaďovateľ berie, alebo neberie do úvahy naše podklady pri tvorbe koncepčných a legislatívnych dokumentov. Nie sme zodpovední za jeho politické rozhodnutia. V expertných skupinách je zodpovednosť našich pracovníkov viazaná len na odbornosť, ktorá sa taktiež nedá kvantifikovať. Ako štátna príspevková organizácia musíme objektívne mapovať sociálnu realitu i dopady rozličných opatrení na život jednotlivých skupín ľudí. Myslím si, že túto skutočnosť akceptujú vedúci i radoví pracovníci ministerstva práce.

Ako sa vyrovnávajú vaši výskumní pracovníci s protichodnými koncepčnými zámermi sociálnej politiky predchádzajúceho a súčasného vedenia ministerstva?
Isté je, že každá vláda sa cez sociálnu politiku snaží regulovať sociálnu realitu. Môžem však povedať, že neutrálny opis sociálnych javov je dostatočnou zárukou, aby sa výskumník nedostal do protirečenia s vlastným presvedčením. Nikdy sme nepochlebovali zriaďovateľovi kvôli tomu, že ho potrebujeme. Skôr to vidím naopak. On potrebuje neutrálnu kontrolu, lebo úlohou výskumu je nastavovať zrkadlo. Ak dôjde k ideologickej diskrepancii, potom nie sme vedci.

Riadiaca práca vo výskume, domáca i zahraničná publikačná tvorba, ale tiež pedagogická či konzultačná činnosť na niekoľkých vysokých školách, pozícia experta v rôznych radách a komisiách vám zoberú veľa času zo súkromia. Ako dokážete stihnúť všetky pracovné aktivity i rodinné povinnosti?
Veľmi mi pomáha pochopenie mojej rodiny – manžela a dvoch detí. Syn má dvadsaťtri a dcéra sedemnásť rokov. Keby boli mladší, zredukovala by som kvôli nim niektoré záväzky a povinnosti. Menšie dieťa si vyžaduje prítomnosť rodičov a osobný kontakt nemôže nahradiť mobil, ani pevná linka. Pomáha mi aj zmysel pre spoľahlivosť, systém a disciplínu. Dosť sa tak dá stihnúť. Telesnú a duševnú kondíciu sa snažím udržiavať vďaka pravidelnému airobiku.

Nemrzí vás, že svoje odborné poznatky a skúsenosti neprezentujete aj na televíznej obrazovke?
Vo svojej práci to nepovažujem za mínus. Médiá si zvyknú na určité osoby, na ktoré sa potom pravidelne obracajú. Nie však preto, že iní ľudia nie sú kompetentní, ale pre maximálnu operatívnosť a dobrú skúsenosť. Viac ma poznajú poslucháči rozhlasu.

Čo si vo svojej doterajšej kariére najviac ceníte?
Asi to, že sa naša nová inštitúcia stala životaschopnou a jej zamestnanci, aspoň sa domnievam, si postupne k nej budujú dobrý vzťah, teda že začínajú rešpektovať jej novú identitu. V poslednom období som osobitne hrdá aj na to, že môžem zastupovať Slovensko v Rade riaditeľov Európskeho centra pre sociálnu politiku a výskum vo Viedni.

Väčšina vedecko-výskumných inštitúcií zápasí s poddimenzovaným rozpočtom, ktorý ovplyvňuje aj odmeňovanie vysokokvalifikovaných zamestnancov. Ako je to u vás?
Slovné spojenie poddimenzovaný rozpočet považujem niekedy za klišé. Netvrdím, že máme dosť peňazí na všetko čo potrebujeme, ale rozhodne neplatí ani úplný opak. Rozpočet kopíruje finančné možnosti a záujem štátu v sektore výskumu a vývoja. Finančné prostriedky z ministerstva práce nám pomáhajú pokrývať základné fungovanie našej inštitúcie, ostatné je vecou ďalšej angažovanosti. Dúfam, že týmto konštatovaním neohrozím výšku prideľovaných rozpočtových prostriedkov. Musíme byť hospodárni, musíme sa obracať, ale snažíme sa vždy nájsť financie napr. aj na vzdelávacie aktivity, ktoré zamestnanci potrebujú na skvalitnenie svojej práce.
Zhovárala sa Zdena ČUPÍKOVÁ

Späť