Mág poézie, koláže a kulinárstva

Slovensko, 9. 1. 2007 (Verejná správa 1/2007)

    Je to takmer neuveriteľné. Básnický debut budmerického rodáka Rudolfa Fabryho Uťaté roky vyšiel pred vyše sedemdesiatimi rokmi V literárnych dejinách mu neskôr prisúdili úlohu kliesniteľa nadrealizmu, ale Uťaté ruky sú naozaj len signálom, aj keď sa texty v jednej jeho časti označujú ako automatické.

    Mladý dvadsaťročný Fabry vtedy zblízka sledoval srdce Európy – Prahu. Pri Vltave študoval zemepis a kreslenie, predmety, ktoré potom tvorivo neraz využil aj v poézii. Diaľky ho lákali a obrazy či skôr koláže sú aj jeho mnohé básne už v Uťatých rukách. Sú plné obdivu k Bretonovi a Crevelovi, hviezdam surrealizmu, ktoré na Slovensku vtedy ešte takmer nikto nepoznal, ale v Prahe už dávno vyšli v prekladoch. V jednom rozhovore mi však prízvukoval, že nadrealizmus so surrealizmom a Bretonom nemá takmer nič spoločné.

    Možno aj v tom bola jeho predurčenosť, že stál na pražských križovatkách umenia a čakal na zelenú. Potom prešiel na druhú stranu. Poprel svoje prvotiny, ale nechal ich v zbierke ako dokument. To sa málokomu podarí (a chce), aby sa kriticky postavil k svojmu dielu. Napokon, je to aj výborný umelecký zámer.

Básnickí buriči

    Predvojnová literárna situácia na Slovensku nebola pripravená na vpád, aký spôsobili nadrealisti. Ako to napísal ich skupinový protežant a kritik Michal Považan? „Nadrealistická poézia nie je popretím doterajšieho vývinu poézie, no zároveň neprivlastňuje si to, čo sa v priebehu vývoja literatúry stotožňovalo s poéziou.“ V príkrom kontexte k predchádzajúcemu boli manifestačne formulované vyhlásenia, ale aj ich konkretizovanie v poézii. Tak sa zrodila generácia nadrealistických básnikov, z ktorej dnes už žijú len Štefan Žáry a Vladimír Reisel, ale patrili k nej aj Július Lenko či Pavel Bunčák. Legendy. Napriek tomu, že vyzneli tak trochu ako buriči, otvorene sa hlásili k odkazu „vysokej teploty krvi Janka Kráľa“.

    Rudolf Fabry neváhal použiť slová, ktorým sa poézia dovtedy vyhýbala, slová, ktoré možno pôsobili disharmonicky, škrípali a neevokovali predstavy krásna, urážali „jemnocit“, drásali myseľ a vyvolávali zimomriavky. A ešte niečo: jazyk. Niekedy spisovný, inokedy zámerne nárečový, tvrdý, neohybný, akoby chcel dokázať, že poézia je aj v nespisovných a neštandardných slovách. A pokus o šokovanie: v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia nazve autor v „srdci Európy“ báseň Sekvencie ku cti malomocnej, a pritom je to text o čomsi inom... Alebo sa hrá so slovíčkami v detských riekankách. Ale boli to naozaj len riekanky?

Výbušný kufor

    Dva roky po vyjdení Uťatých rúk sa básnik-študent stratil z pražských ulíc. Len najbližší kamaráti vedeli, že ho v Rumunsku uväznili, lebo prenášal v kufríku s dvojitým dnom protištátne, komunistické letáky – ani o tom nevedel. Rok strávil za mrežami, ale okrem toho, že rapídne schudol v temnici medzi potkanmi, vnemy využil v ďalších zbierkach. A maliar Štefan Bednár, ktorý šiel uväznenie oznámiť básnikovej mame, sa čudoval, kde sa v chlapcovi z ospalej dedinky, akou vtedy boli Budmerice, vzala taká výbušná obrazotvornosť, akú prejavil v Uťatých rukách. Nuž – bolo to v ňom, hoci aj dedinské prostredie zohralo svoje – „zbierali sme frndžalky a stružlikali husle z lopúcha“. Ktorý dedinský chlapec ešte aj po vojne nevedel, čo sú husle z lopúcha alebo kukuričného kôrovia? Takže, aké tam automatické písanie textov? Vždy bolo písanie kontrolované. Automaticky naskakovali v básnikovom vedomí obrazy a rýmy, ktoré boli viac nadväzné ako významové, ale o to v nadrealizme išlo – hrať sa so slovom, obracať ho, vyžmýkať z neho, čo sa dá. Áno, aj čistú vodu, ale aj vôňu diaľok, exotiky, všetkého, čo znepokojovalo mladého básnika, ktorý chcel provokovať aj tú, na ktorú si pred ním nedovolili – krásu. Lebo podľa nadrealistov bola krása aj kŕčovitá.

    Uťaté ruky sú symbol. V názve, v zaradení do literatúry, sú viacvýznamovou metaforou. Keby bolo v čase ich vzniku na Slovensku viac nadrealistických zbierok, nevyhli by sa porovnávaniu, generačnej konfrontácii. Lenže vždy musí byť niekto prvolezec a zasvietiť na novú cestičku. Uťaté ruky zostanú vždy na začiatku. Napokon, ich autor Vodnými hodinami, hodinami piesočnými a skladbou s rimbaudovským názvom Ja je niekto iný potvrdil svoju básnickú orientáciu. Takže Uťaté ruky neboli len rozmar. Boli rozbehom, nadýchnutím sa. Okysličením v atmosfére, jedinečným potvrdením toho, že básnici sú mágovia, ale nie šarlatáni.

    Tak trochu môžeme súhlasiť aj s tým, čo dlhé roky kritici a historici tvrdili, že nadrealizmus bol najmä protest pred blížiacou sa druhou svetovou vojnou. Ale bola to najmä túžba vyspovedať sa z toho, čo trápi a teší básnikov. A to bol život. Lebo život je nielen pokojný, ale aj šokujúci, teda neočakávaný. O tom sú verše, ktoré netreba historicky ohraničovať. Kto chce, tomu odovzdajú svoje posolstvo aj dnes. Poézia nie je mŕtva, iba človek je nevšímavý a občas nepočuje srdce jej zvona.

    Svoj prozaický automatický text z Uťatých rúk nazval Fabry strateným zápisníkom. Jeho vety však majú zmysel a obavy z ich naplnenia zostávajú aj po vyše sedemdesiatich rokoch. Takže..., nájdený zápisník.

Básnik s korením

    Jeho básnická a občianska púť po druhej svetovej vojne bola v mnohom podobná ostatným nadrealistickým druhom. Priklonili sa k občianskej lyrike, diametrálne odlišnej strune od slobodného nadrealistického verša. Ale Rudolf Fabry sa venoval aj iným činnostiam. Okrem niekoľkých rokov úradníčenia sa upísal najmä žurnalistike v širokom rozpätí. Niektoré noviny a časopisy, ktoré zakladal, vychádzajú dodnes. Trebárs Život. Muž, ktorý rád chodieval po bratislavských uliciach v slamenom klobúčiku, mal naozaj rád život, aj keď jeho posledný veršový cyklus Deňanôcky z bielych postelí písal doslova na nemocničnej posteli, kratší o nohy, ale nie o životný optimizmus.

    Mal rád zmenu a cestovanie. Pamätníci hovorievajú, že keď ho dlhší čas nestretli doma, určite sa s ním pozdravili na ázijských bazároch, kde hľadal nové korenia a inšpiráciu. Lebo keby bol stihol uverejniť všetky recepty, ktoré vychádzali v časopisoch pod hlavičkou Vareškou Ruda Fabryho, to by popri Ševčovičovej Prešporskej kuchyni mohlo byť potvrdením toho, že sa slovenskí spisovatelia zaujímali nielen o ducha, ale aj o telo. Reportáže z ciest prinášali vôňu a farby diaľok v čase, keď našinec nemohol veľmi cestovať a toto bola jedna z možností, ako odísť zo zovretého sveta aspoň v predstavách.

    Slovenskí spisovatelia by bez neho nemali budmerický kaštieľ, okolo ktorého za desaťročia vzniklo veľa legiend a v ňom nejedno literárne dielo. Ako rodák sa zaslúžil o to, že po vojne napoly vyrabované šľachtické sídlo pridelil štát šľachticom ducha a, chvalabohu, patrí im dodnes.

Báseň a koláž

    V bratislavskom byte zaplnenom suvenírmi z ciest vyčarovával koláže, ktoré pokladal za iný prejav alebo za podobu poézie. Tak ako vo veršoch, aj v skladaní a lepení výstrižkov videl ono lautreamontovské „stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole“. Nenechával si ich len pre seba, ale ilustroval nimi výbery zo svojej poézie, a keby bol stihol, určite by ich samostatne vydal knižne. Po rokoch sa vlastne svojským spôsobom vracal k tomu, čo v mladosti v Prahe študoval – ku kresleniu, aj keď v kolážach, k zemepisu, hoci v cestovaní a reportážach. Dnes už z viacerých básnických zbierok čas mnohé odplavil, z jeho socialistického obdobia mnohé zostalo, nielen ako dokument. Veď už v Záhrade ukrutností z nadrealistického obdobia napísal: „Naše právo je právo človeka/Ale sú ľudia, čo utláčajú ľudí“, a tým vlastne predznamenal to, čo hlásal aj po oslobodení v Kyticiach tomuto životu, a vôbec, v apoteózach ľudského ducha.

    Rudolf Fabry mal naozaj veľké tvorivé rozpätie. Napísal i román Takým zvony nezvonia, písal novinové články od krátkych útvarov až po beletristické reportáže, rozhlasové hry, filmové dokumentárne scenáre. Pred rokmi sa v rozhlasovom cykle Básnik sám doma so svojou poéziou takto vyznával: „Nebojte sa myslieť na smrť ani vo chvíľach smútku, ani v okamihoch radosti. Počítajte so smrťou ako s neočakávanou návštevou...“ Ku koncu života už čítal len cez veľkú lupu, ale vnútorný zrak mal stále dostatočne ostrý na to, aby sa vyjadril o svete okolo. Mužovi, ktorý napísal Uťaté ruky, zákerná choroba napokon spôsobila uťatie nôh.

Rudolf ČIŽMÁRIK

Späť