|
|
Správnosť a vhodnosť jazykového výrazu
Slovensko, 5. 2. 2007 (Verejná správa 2/2007)
Pozornejší čitatelia si iste všimli, že v minulom čísle Verejnej správy som v článku Na čom sa vozia slovenské celebrity napísal, že v kultúrnom a kultivovanom jazykovom prejave nejde len o správnosť, ale aj o vhodnosť použitého jazykového výrazu. Viacerí čitatelia si možno položili otázku, či je v súvislosti s výstavbou textu treba o týchto dvoch slovách hovoriť samostatne ako o dvoch výstavbových kategóriách, medzi ktorými je taký výrazný významový rozdiel, že ich treba predeľovať a významovo diferencovať. Vlastne tu ide otázku, či ony – každé iným spôsobom a, pravdaže, aj vo vzájomnej spätosti – zabezpečujú kvalitu, zmysluplnosť konkrétneho jazykového prejavu.
Pochybnosť o vzťahu uvedených slov je opodstatnená, má svoju logiku. Možno totiž uvažovať tak, že ak istý výrazový prostriedok, ktorý autor použil vo svojom texte, je správny, to znamená spisovný, potom ho opodstatnene môžeme považovať aj za vhodný, funkčne primeraný. Pravdaže tento vzťah medzi uvedenými slovami by mal platiť aj obrátene. Akýkoľvek textový prostriedok, ktorý hodnotíme ako vhodný, by nemal byť nesprávny čiže nespisovný. Takto sa na prvý pohľad javí vzťah medzi uvedenými slovami na základe elementárnej („sedliackej“) logiky.
A jednako je táto vzťahová situácia medzi sledovanými slovami trocha zložitejšia. Skôr ako ju budem konkrétne analyzovať, pokúsme sa spoločne sledovať jeden z možných vzťahov medzi členmi synonymického radu. Na základe pohľadu na tento vzťah sa potom analogicky vrátim k slovám správnosť – vhodnosť, aby som ukázal, že je predsa len medzi nimi istý rozdiel, ktorý z hľadiska textotvornej činnosti nie je zanedbateľný.
Zo školských lavíc si iste pamätáme, že podmienkou synonymie je synonymický rad, ktorý je najmenej dvojčlenný, napríklad: oblok, okno; hovoriť, vravieť, kričať, revať, hulákať, šepkať, šepotať, šuškať, rozprávať, rapotať. Medzi členmi synonymického radu sú rozmanité vzťahy jednak zo štylistického hľadiska a jednak z hľadiska napätia medzi obsahom a rozsahom vecného významu. Napríklad slová oblok – okno sú správne, spisovné, ale oblok ustupuje častejšie používanému oknu; je medzi nimi rozdiel vo frekvencii. Z hľadiska rozsahu a obsahu vecného významu je rozdiel medzi všeobecnejším slovom vták a lastovička. Lastovička je vták, ale nie každý vták je lastovička. Z hľadiska vhodnosti sa pre jedno z týchto slov sa rozhodneme podľa toho, či chceme vo svojom texte posilniť jeho konkrétnosť, vecnosť (lastovička), alebo všeobecnosť, abstraktnosť (vták).
Jedným druhom synoným sú synonymá čiastočnej zhody, ktoré sa časťou svojho vecného významu zhodujú, významovo sa prekrývajú. Na základe toho ich môžeme považovať za totožné, čo nám umožňuje, aby sme ich v texte mohli striedať ako rovnocenné. Zároveň však každé zo synoným čiastočnej zhody má aj odlišný význam, ktorým sa diferencujú. Túto situáciu možno ilustrovať na významovom vzťahu slov spať – ležať. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o odlišné slová. Aj medzi nimi je však synonymný vzťah. Sú to synonymá čiastočnej zhody. Vo všeobecnosti platí, že za normálnych okolností spíme tak, že ležíme v posteli, hoci, pravdaže, pospať si možno aj posediačky, napríklad vo vlaku. Na základe toho sa tieto dve slová významovo zblížili. Preto vetu „Choď si už ľahnúť.“ pochopíme ako odporúčanie alebo rozkaz, že máme ísť spať.
Analogicky by sme aj slová správny – vhodný mohli považovať za istý druh synoným čiastočnej zhody. Ich osobitnosť je v tom, že sa významovo prekrývajú takmer celou plochou rozsahu a obsahu svojho vecného významu. Naozaj platí, že výrazový prostriedok, ktorý je z hľadiska jazykovej normy správny, spisovný, treba hodnotiť ako vhodný, lebo ho možno použiť v akomkoľvek texte. Toto však platí iba o neutrálnych, bezpríznakových prostriedkoch. Napríklad slovo zemiak je spisovné a v tomto zmysle správne. Zároveň je neutrálne a bezpríznakové, a teda ho ako vhodné možno použiť v ústnych a písomných jazykových prejavoch tak vo verejnom, ako aj v súkromnom prostredí. Slovo krompľa (krumpľa) je synonymom slova zemiak, ale ako nárečové slovo je nespisovné, a preto by jeho použitie vo verejnom oficiálnom prostredí bolo nesprávne, tam by sa zároveň považovalo za nevhodné. No v istých komunikačných situáciách sa môže využiť ako funkčne primerané, vhodné. Komunikanti ho môžu použiť vo familiárnom rozhovore v súkromnom prostredí, prípadne ho spisovateľ použije v umeleckom texte. V prvom prípade bude toto slovo výrazom bezprostredného vzťahu medzi hovoriacimi, prípadne ho využijú ako prostriedok humoru, v druhom prípade to môže byť charakterizačný prostriedok postavy.
Možno teda povedať, že v istých prípadoch je medzi výrazmi správnosť (spisovnosť) súlad, sú významovo identické, v iných prípadoch nesprávny (= nespisovný) výraz môže byť vhodný, ak je funkčne primeraný.
Tento súlad a zároveň napätie medzi uvedenými slovami by sme mali mať na zreteli najmä vo verejnom prostredí. V jazykovej praxi takmer všetkých vekových vrstiev sa totiž až príliš často nerešpektuje zásada, že správne (=spisovné) slovo nemusí byť aj vhodné, funkčne primerané. Výsledkom je nenáležité expresívne a často aj neokrôchané a vulgárne vyjadrovanie, ktoré hovorí nielen o jazykovej nekultúrnosti, ale svedčí aj porušovaní etiky spoločenského správania.
Ján FINDRA
Späť
Pridať komentár.
|