Majster a cizelér umeleckého slova

Slovensko, 5. 2. 2007 (Verejná správa 2/2007)

Poslednou divadelnou postavou Viliama Záborského bol Porfirij v Čechovovej hre Platonov. Práve táto postava stala sa mu osudnou. S touto inscenáciou hosťovala Činohra Slovenského národného divadla v októbri 1979 v Ostrave na javisku vtedajšieho Divadla Zdenka Nejedlého. Krátko po začiatku predstavenia oprel sa Záborský o biliardový stôl a obrátil sa chrbtom k obecenstvu. Juraj Kukura, ktorý v tejto inscenácii tiež hral, podišiel bližšie k proscéniu a svojím nonšalantným spôsobom v štýle hlavného hrdinu hry sa spýtal: „Je tu nejaký doktor?“ Nikto nereagoval. Až keď opakoval otázku inak, akosi nie kukurovsky, v sále zamrazilo. Vtedy sa už Porfirij mĺkvo zosunul k zemi a stiahli aj oponu. Juraj Kukura už pred oponou zopakoval otázku ešte raz. Vtedy v zlej predtuche z hľadiska vyskočilo niekoľko ľudí a pobrali sa do zákulisia. Keď sa obecenstvo z prvého šoku spamätalo, mĺkvo a pošepky začalo opúšťať hľadisko. Potom ešte mnohí dlho postávali pred divadlom, kým sa ostravskí lekári na mieste pokúšali donútiť prepracované srdce Viliama Záborského, aby ešte pracovalo. Keď sa im to podarilo, sanitka odviezla herca do nemocnice. Napriek možnosti, nikto v ten večer a ani v ďalšie dni nepožiadal, aby mu vrátili vstupné. Ostravským lekárom sa podaril zázrak, ale z javiska už hlas Viliama Záborského nezaznel. Podstúpil náročnú a ťažkú liečbu. Do divadla sa už nevrátil. Posledná rozlúčka s ním bola v budove Opery SND 13. februára 1982.

Herecký obor

Tej osudnej chvíli na ostravskom javisku predchádzal bohatý, priekopníckou prácou a obetavosťou naplnený tvorivý život. Len sumarizácia jeho hereckého diela je impozantná. Od nástupu do Slovenského národného divadla v roku 1940 mal na svojom konte sto dvadsať päť hereckých postáv, hral v dvadsiatich piatich filmoch a vo vyše päťdesiatich televíznych inscenáciách. Nikto neporáta pásma poézie, sólové recitácie, chvíľky poézie, a to nielen v televízii, ale aj v rozhlase. Nahovoril takmer pol stovky komentárov k televíznym dokumentárnym filmom a publicistickým programom, daboval postavy vo vyše päťdesiatich zahraničných filmoch. Ale to nie je všetko. Významné miesto v jeho produktívnom živote zaberala i pedagogická práca. Na VŠMU vychoval niekoľko hereckých generácií. V odborných kruhoch bol považovaný za zakladateľa javiskovej reči, za normotvorcu v oblasti ortoepie, teda správnej výslovnosti slovenského jazyka. To potvrdzuje aj jeho členstvo a neskôr predsedníctvo v Ortoepickej komisii Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra i jeho publikácie a učebnice javiskovej reči a správnej výslovnosti. Najväčšou zásluhou Viliama Záborského bolo však to „odkliatie Hviezdoslava“. Presne tieto slová použil vtedajší minister kultúry, básnik Miroslav Válek, keď sa s veľkým hercom a veľkým recitátorom lúčil na jeho poslednej ceste.

Osud Hviezdoslavovej poézie v našom národnom spoločenstve je naozaj paradoxný: uctievame ho, oslavujeme i uznávame, no málokto ho naozaj pozná. Na príčine je možno jeho básnická reč, cez ktorú je ťažko preniknúť do jej vnútorného sveta. Viliamovi Záborskému sa podaril akýsi zázrak. V jeho prednese Hviezdoslava vôbec nepociťujeme básnikovu reč ako nezrozumiteľnú, dokonca máme pocit, akoby sa nám tu Hviezdoslav prihováral „od srdca k srdcu“.

Rozhlasový režisér Vladimír Rusko, ktorý so Záborským často spolupracoval – ich najvýznamnejším spoločným dielom je pásmo poézie Slovenský Prometeus – v jednom rozhovore na otázku, v čom je tajomstvo fascinujúceho, no najmä všeobecne zrozumiteľného Záborského prednesu nielen Hviezdoslava, ale aj iných slovenských básnikov, trebárs štúrovcov, povedal: „Je to pomerne jednoduché, ale aj zložité zároveň. Záborský nebol iba recitátorom, majstrom a cizelérom umeleckého slova, on poznal detailne aj štruktúru verša. Jeho prístup ku ktorémukoľvek básnikovi bol vždy individuálny. Preto si mohol dovoliť tie popevkové melódie v baladách Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko, preto si mohol dovoliť tie nádherné kaskády enumerácií v Plávkovej Domovine. Rozbor stavby verša a rozbor obsahu verša boli u Záborského v naprostom súznení, a to sa prejavilo i na jeho významovo priezračnom výklade Hviezdoslavovej poézie. Nie je to len príklad Hviezdoslava, ale aj Hollého, ku ktorému máme ešte ďalej ako k Hviezdoslavovi. Keď sme v rozhlase nahrávali dvadsať sedem pokračovaní Hollého Svätopluka v bernolákovčine, bol odrazu v jeho interpretácii úplne zrozumiteľný. Je veľkou zásluhou vtedajšieho hudobného vydavateľstva Opus, že sa rozhodol vydať fragmenty z týchto nahrávok, pretože po Jamnickom bol Záborský jediný, ktorý ovládal toto metrum“.

Záborský dokázal recitovať celé rozsiahle skladby najmä štúrovských básnikov ako strhujúce monodrámy. Keď „spieval“ Chalupkovo Mor ho! pred obrovským, napäto a sústredene načúvajúcim davom v devínskom amfiteátri, vnímali sme to ako najkolektívnejší sviatok slovenskej poézie. So Sládkovičovým Detvanom až do vytrženia nadchol divákov v Detve. Bol to zasa iný hviezdny večer slovenskej poézie pod hviezdami. V Štúrových snemových rečiach odhalil nielen ich príťažlivé, udivujúce, demokratické a revolučné myšlienky, ale aj nekaždodennú jazykovú kultúru kodifikátora spisovnej slovenčiny.

Majster krásneho slova

Ťažiskom umeleckej kariéry Viliama Záborského bolo však divadlo, a práve na jeho doskách vytvoril viacero nezabudnuteľných a legendárnych postáv. Vo všetkých žánroch – v tragédiách, komédiách, drámach lyrických, konverzačných i civilných, ale aj v tragikomédiách. Nie je ľahké z toho veľkého počtu divadelných postáv vybrať len niektoré. Skvelý bol napríklad jeho gróf Alfréd vo Zvonovom Tanci nad plačom, nadšene deklamujúci verše o kráse. S jeho Herodesom vo Hviezdoslavovej tragédii Herodes a Herodias zažívali sme okrem obdivu k hĺbke jeho herectva aj lukulské hody krásnej slovenčiny. Akúkoľvek masku hlúposti, hrubosti, zvrhlosti, surovosti či obmedzenosti si Záborský nasadil, takmer vždy jej vierohodnosť oslabil krásnym a ušľachtilým rečovým prejavom. Jeho noblesný Falstaff vo Veselých paničkých z Windsoru vtipne a nápadito presvedčil, že táto Shakespearova komédia nie je iba púha fraška, ale že je to najmä básnická komédia. Majster slova sa ani tu nezaprel. Takisto Záborského Galileo Galilei z rovnomennej Brechtovej hry bol nielen hercovým osobným úspechom, ale aj prelomovým medzníkom nášho herectva.

Záborský sa svojím robustným a vnútorne presvedčivým herectvom zmocnil úloh kráľov, vladárov, veľmožov, veľkostatkárov i bezzemkov, ľudí z výslnia spoločnosti, ale aj z jej periférie, postáv so silným charakterom, ale aj bez neho, ľudí vnútorne čistých i zákerných – takýchto hrával najmä vo filmoch, kde mu prisúdili spravidla negatívne postavy – v Priehrade, v Poli neoranom, Štvorylke, vo filmoch Čisté ruky či Prerušená pieseň. Z tých divadelných postáv, ktoré mali naprosto civilné vyznenie, teda zbavené pátosu, zveličenia či poetizovania, spomeňme jeho kreácie v hrách amerického dramatika Arthura Millera – Jim Bayliss v hre Všetci moji synovia, Eddie v Pohľade z mosta, Lou v hre Po páde či Danforth v Salemských bosorkách. Veľké herecké postavy však vytváral aj v hrách slovenskej dramatickej klasiky, v hrách súčasných slovenských dramatikov, napríklad Petra Karvaša, ale aj v hrách Sofokla, Moliéra, Shakespeara, Čechova, Rostanda, Shawa a mnohých ďalších.

Výrazné stopy

Viliam Záborský reprezentoval jednu výraznú podobu slovenského herectva: nebol hercom meditatívnej, reflexívnej polohy. Charakterizovala ho skôr spaľujúca vášeň a extrovertnosť. Aj preto sa najmä v jeho komediálnej tvorbe uplatnil viac jadrný humor s vychutnávaním radostí a slastí života, než irónia či prenikavý sarkazmus. V tragédiách a drámach to bol zasa jeho hlbinný zostup k samej podstate vnútorného nepokoja, dramatickosti a tragickosti stvárňovanej postavy. V civilných postavách zaujala jeho prirodzenosť, striedmosť, spontánna presvedčivosť.

Po tomto veľkom hercovi a recitátorovi zostalo nemálo stôp a dokumentov ukrytých v archívoch filmu, rozhlasu, televízie, na gramofónových platniach i vo viacerých nahrávkach divadelných inscenácií v archíve Divadelného ústavu. Tak ako Štúr bol kodifikátorom slovenského pravopisu, Záborský popri tom, že bol výrazným a svojským hercom, bol a zostáva tu aj ako kodifikátor správnej slovenskej výslovnosti, obhajca jej zvukovej podmanivosti, melodiky a rytmu. Toto prvenstvo mu nemôže nikto uprieť.

Milan POLÁK

Späť