Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Architektúra je zrkadlo spoločnosti

Slovensko, 20. 3. 2007 (Verejná správa 6/2007)



Emil Belluš patrí medzi našich najvýraznejších a najrešpektovanejších architektov 20. storočia. Jeho dielo znamená významný prínos i pre európsku funkcionalistickú architektúru. Kolonádový presklenný most ponad Váh v Piešťanoch z prvej polovice tridsiatych rokov 20. storočia zaradila medzinárodná únia architektov medzi najzaujímavejšie stavby sveta, čo mu prinieslo miesto v zozname iných slávnych mostov planéty. Pre Bellušovu tvorbu bola typická snaha o syntézu architektúry a výtvarného umenia, preto sa rozhodol sklenenú stenu piešťanského mosta dotvoriť leptaným sklom s motívmi kresieb od priateľa Martina Benku.


Architektonické projekty Emil Belluš otvoril moderným trendom, ale rešpektoval aj národné tradície. Veľká časť jeho diel sa stala národnými kultúrnymi pamiatkami. Architektov osobný podiel na rozvoji našej národnej architektúry spočíva aj v tom, že bol zakladateľskou osobnosťou slovenského architektonického školstva a vedy.


Uznávaný architekt ovplyvnil podobu mnohých slovenských miest nielen vlastnou tvorbou, ale sprostredkovane aj tvorbou svojich nasledovníkov. Tí sa nechali inšpirovať výraznou estetickou kvalitou i nadčasovou modernosťou a racionalizmom architektúry profesora Belluša.


Zo stolárskych koreňov

Emil Belluš sa narodil 19. septembera 1899 v rodine stolárskeho majstra Daniela Belluša a jeho ženy Anny v Slovenskej Ľupči ako prvý z troch detí. Základné vzdelanie a neskôr aj klasické osemročné gymnázium absolvoval v Banskej Bystrici, kde ho v osemnástich odviedli do domobrany. O rok sa mu podarilo z vojenčiny uvoľniť pre štúdium na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti. V roku 1919 odišiel na štúdiá do Prahy, hlavného mesta novovzniknutej Československej republiky. Na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického promoval v roku 1923. Jeho prvé architektonické dielo – oblúkový most cez Hron v Banskej Bystrici – bol z obdobia záveru štúdia. Nezachoval sa. V období Slovenského národného povstania bol zničený. Bellušov absolventský projekt – polyfunkčný Národný dom v Banskej Bystrici s hotelom, reštauráciou a spoločenskou miestnosťou, bol výrazne ovplyvnený klasickým názorom na architektúru z čias pražských štúdií. Neskôr, koncom 20-tych a v 30-tych rokov dvadsiateho storočia, sa Emil Belluš dostal na umelecký i názorový vrchol svojej tvorby, pričom zohľadňoval najmä funkcionalistické tvaroslovie a rozmer architektúry .


Po praxi na ministerstve verejných prác sa mladý architekt v roku 1925 rozhodol osamostatniť a otvoril si vlastný ateliér v Bratislave. O tri roky nato sa stal spoluzakladateľom Školy umeleckých remesiel v Bratislave, ktorej poslaním bolo vychovávať a odborne pripravovať mladý a tvorivý dorast z radov vyučených remeselníkov.


Z Bellušovho projektového ateliéru vyšlo počas tridsiatich dvoch rokov bezmála až sedemdesiat realizovaných stavieb. Z nich temer dve desiatky tvorili stavby určené pre poľnohospodárstvo a priemysel, dopravnú a inžiniersku infraštruktúru. Svojou kvalitou a originalitou upútali záujem odborníkov aj za hranicami Slovenska. Dodnes sa za špičku v tejto oblasti považujú objekty veľkokapacitného automatického mlyna a vodojemu v Trnave.


Od roku 1939 sa Emil Belluš intenzívne venoval pedagogickej činnosti na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej, ktorú pomáhal zakladať. Jeho zásluhou potom v roku 1947 vznikla aj Fakulta architektúry, ktorej sa stal prvým dekanom. Má tiež veľký podiel na založení spolkovej činnosti architektov. Bol predsedom Spolku architektov Slovenska (1945 – 1953) a Zväzu slovenských architektov (1955 – 1956). Založil viaceré odborné časopisy. V roku 1939 Technický obzor slovenský, neskôr v SAV Architektúru a urbanizmus a Životné prostredie. Napísal Encyklopédiu pozemného staviteľstva.


Poznačil Slovensko


Urbanistickú štúdiu, priestorové a architektonické riešenie pavilónu teoretických ústavov Slovenskej vysokej školy technickej – dnes budova Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity na Námestí slobody v Bratislave – vypracoval práve prof. Emil Belluš v roku 1947.


Projektoval tiež administratívne budovy vo Zvolene a v Prešove, bankové domy na námestiach v Martine, Banskej Bystrici a v Nových Zámkoch. Bratislavu obohatil dielami ako je budova pôvodnej Národnej banky na Štúrovej ulici, polyfunkčné, tzv. družstevné domy na Námestí SNP, hypotekárna a komunálna banka na Gorkého ulici, pôvodný Dom Inžinierskej komory na Kapucínskej ulici, Coburgov palác na Dostojevského rade, hotel Devín, Propelerovú stanicu na Dunaji a ďalšie.


Predmetom jeho záujmu bola aj oblasť bytovej výstavby, rodinných domov a súkromných víl. Postavil trebárs dom maliarovi Martinovi Benkovi. Z ostatných projektov isto stoja za zmienku kolónie obytných blokov s malými bytmi na Miletičovej ulici v Bratislave v pôdorysnej forme tvaru písmena H, ktorými sa na Slovensku začalo obdobie sériového stavania bytov.


V 50-tych rokoch minulého storočia nemohla slovenská architektúra vychádzať z vlastných názorových trendov, negatívne ju zasiahli ideologické vplyvy. To podstatne ovplyvnilo rozhodnutie Emila Belluša, aby sa stiahol z aktívnej práce v projektovej kancelárii a sústredil svoje úsilie na pedagogickú a vedeckú činnosť.


Poslednou jeho stavbou, vynútenou politickým nátlakom, bol komplex vysokoškolských internátov Mladá Garda v Bratislave, ktorý vybudovali v roku 1951.


S vkusom umelca


Tvorivý záber Emila Belluša bol nesmierne široký. Jedným z takmer neznámych rozmerov jeho tvorby bola aj jeho scénografická práca, keď v 30-tych a 40-tych rokoch spolupracoval s bratom manželky Eleny, avantgardným režisérom Jánom Jamnickým. Spájal ich spoločný názor na tvorbu scénického priestoru, úlohu svetla, farby i herca, ktorý sa v ňom pohyboval. Jamnický o priateľovi povedal, že mu robil návrhy „pre hru a pre potechu a trochu i pre mňa, keď videl moje neprivilegované postavenie“. Pre architekta bolo uvažovanie o scénografii iba relaxom po práci a možnosťou na zaujímavé debaty so svojím švagrom. Jeho práca však mala pre etablovanie slovenskej scénografie zásadný význam. Bellušove návrhy totiž odmietli maľované kulisy s množstvom rekvizít a nábytku. Vnímal scénu ako architekt, usiloval sa teda zladiť potreby a vzhľad, ale dôslednejšie si uvedomoval, že v kontakte s divákom je dôležitý najmä herec a ostatné zložky divadelného diela mu majú v komunikácii pomáhať, nie ho nahrádzať.


Belluš pripravoval napríklad scénu pre prvé divadelné uvedenie jednej z najdráždivejších slovenských hier, veršovaného a metaforického Tanca na plačom od Petra Zvona v roku 1943. Scénografickú prácu si prvýkrát vyskúšal v roku 1935, keď pripravil riešenie pre Jamnického inscenáciu Léonovej-Bernsteinovej hry Nádej.


Na divadelných plagátoch sa ako scénograf nechcel zjavovať, vystupoval pod pseudonymami. Bolo to jeho želanie, lebo nechcel riskovať, že spoluprácou s divadlom stratí kredit ako renomovaný architekt a staviteľ. Belluš svoje návrhy odovzdával Jamnickému. Režisér dával podľa nich vyrobiť výpravu v dielňach s tým, že detaily nechal na nápaditosť zamestnancov.


Emil Belluš bol spoločenský, šarmantný človek a vedel si získať priazeň ľudí. Bol zásadový a vzbudzoval prirodzený rešpekt. V komunikácii s investormi bol suverénny a nemal problémy presvedčiť ich o svojich zámeroch. Nikdy nebol priaznivcom extrémov a výstrelkov. Popri prvkoch moderny vo svojej tvorbe často uplatňoval aj prvky klasicizmu. Používal domáce materiály, k jeho doménam patril architektonický detail. Realizované stavby sa vyznačujú dobrou kompozíciou, elegantnými formami, vhodnými materiálmi a kvalitnými detailmi.


„So spomienkou na Emila Belluša sa bude navždy spájať hlboká úcta k jeho osobnosti, trvalý obdiv k celoživotnému dielu, činnosti a práci, ktorú vykonal na prospech architektúry. Svoj osud nasmeroval tak, aby priniesol blaho aj budúcim generáciám,“ povedal Doc. Robert Špaček pri príležitosti stého výročia narodenia velikána slovenskej architektúry. Akademickí hodnostári Fakulty architektúry STU v Bratislave sa rozhodli pomenovať aulu STU Bellušovým menom a v predsálí auly umiestnili bustu tohto známeho architekta.


Profesor Emil Belluš bol laureátom mnohých cien. V roku 1965 mu udelili titul národný umelec a v roku 1969 Cenu Dušana Jurkoviča za celoživotné dielo. Zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave. Na jeho počesť sa od roku 1990 udeľuje Cena Emila Belluša za celoživotné dielo.


Janette ŠIMKOVÁ



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.