K demokracii i komunikačnou cestou

Slovensko, 20. 3. 2007 (Verejná správa 6/2007)

Komunikácia je rozhodujúcou zložkou každého sociálneho, administratívneho alebo technického systému. Platí to aj pre verejnú správu, ktorej efektívnosť v rozhodujúcej miere podmieňuje úroveň komunikácie. PhDr. Peter Kamenec viedol koncom roku 2005 výskum, ktorý sa sústredil na komunikáciu jej predstaviteľov s občanmi. Vo svojom príspevku predstavuje názory občanov na obsah i podobu tohto dialógu.

Prieskum názorov občanov sme vykonali pomocou anketového dotazníka v mestách a obciach okresu Vranov nad Topľou. V súbore 894 respondentov boli prevažne zastúpené ženy, občania vo veku 18 až 50 rokov, absolventi stredných a vysokých škôl, zamestnanci, obyvatelia miest a občania, ktorí žijú v okrese od narodenia.

Najfrekventovanejším druhom informácií, ktoré verejná správa poskytuje občanom, sú informácie o miestnych daniach a poplatkoch, o čistote a odvoze komunálneho odpadu a o obecne záväzných vyhláškach a nariadeniach. Verejnosť je najmenej informovaná o podnikateľských aktivitách, o rozpočte a o bezpečnostných otázkach. V strede rebríčka je zásobovanie vodou, doprava, infraštruktúrne siete a rozvoj územia.

Najčastejším zdrojom informácií sú príbuzní a známi. Nasledujú regionálne noviny, miestne rozhlasy a televízie. Až po nich sú verejnoprávne médiá, písomné oznámenia domov alebo osobné informácie príslušníkov rodiny a známych. Najzriedkavejším zdrojom informácií je internet, verejné zhromaždenie občanov a vyhlášková tabuľa.

Za prvoradé znaky kvality informácie respondenti považovali ich aktuálnosť, pravdivosť a zrozumiteľnosť. Za nimi nasleduje primeranosť, hodnovernosť, porovnateľnosť a dostupnosť. Keďže dôvera či nedôvera v medziľudských vzťahoch i vzťahoch občana k inštitúcii sa premieta predovšetkým do oblasti výmeny informácií, možno usudzovať, že najmenej polovica opýtaných považuje kvalitu poskytovaných informácií za neuspokojivú, a preto má všetky dôvody nedôverovať verejnej správe. Z tohto dôvodu je komunikácia s občanmi možno rozhodujúcou oblasťou zápasu o dôveru občana.

Z desiatich skúmaných tematických okruhov, ktoré občanov zaujímajú, prvú päticu tvoria miestne poplatky, problematika komunálneho odpadu a čistoty, rozvoj školstva, zdravotníctva a kultúry, regionálny rozvoj a rozpočet. Druhú, významovo nižšiu päticu tvoria voda a kanalizácia, bezpečnosť a verejný poriadok, vyhlášky a nariadenia, doprava a infraštruktúrne siete. Tieto preferencie sú veľmi prekvapujúce. Pozícia miestnych poplatkov a daní je logická, pretože sa dotýka osobného rozpočtu každého obyvateľa. Prekvapením je umiestnenie informácií o rozpočte a o podnikateľských aktivitách až na piatom, respektíve na desiatom mieste. Mnohí občania považujú za najväčšiu pliagu fungovania miestnej samosprávy korupciu a klientelizmus, no ak ide o verejnú kontrolu, tak sa o jej nástroje prakticky nezaujímajú.

Vo vzťahu k informačným médiám je zaujímavé, že 60 percent respondentov považuje internet za perspektívne médium, ktoré zlepší informovanoť občanov o verejných, obecných záležitostiach.

Ďalej sme sa venovali okolnostiam, ktoré podmieňujú kvalitu komunikácie z oboch strán informačného kanála, formám komunikácie a hodnoteniu komunikačných aktov verejnej správy zo strany občanov. Respondenti sa považovali za komunikačne kompetentných v mnohých ohľadoch. Viac ako 80 percent dokáže počúvať a robiť ústupky, rovnaké percento má schopnosť empatie a dokáže trpezlivo vysvetľovať svoje stanoviská. Ani schopnosť prispôsobiť svoje vyjadrovanie situácii nie je nízko zastúpená. Horšie je to s písomným formulovaním vlastných stanovísk, kde takmer štvrtina opýtaných sa nedokáže ohodnotiť, alebo otvorene priznáva, že nevie písomne formulovať stanoviská. Ešte horšie je to s prednesením názoru na verejnosti. Skoro polovica opýtaných buď nevie posúdiť svoje schopnosti, alebo si uvedomuje, že nedokáže verejne predniesť svoj názor.

Dôležitým predpokladom spoločného riešenia problémov miestnej správy a samosprávy je postoj k občianskym iniciatívam. Zistili sme, že 75 percent respondentov malo prednostne záujem o regionálne a miestne iniciatívy a 25 percent sa nezaujímalo o žiadne občianske iniciatívy.

Spomedzi foriem komunikácie opýtaným najlepšie vyhovovali kolektívne formy, ako je referendum, sťažnosť skupiny občanov a diskusné stretnutie.

Za najlepší ukazovateľ angažovanosti občana a preferencie foriem komunikácie považujeme jeho účasť v konkrétnych akciách a iniciatívach. Z odpovedí na otázku, či sa v minulom alebo v tomto roku zúčastnili na niektorej občianskej iniciatíve, vyplynulo, že respondenti sa najčastejšie zúčastnili na stretnutiach s predstaviteľmi verejnej správy, na verejných zhromaždeniach a na organizovaní petícií. Akcie, ako sú protestné zhromaždenia, organizovanie referenda alebo založenie občianskej iniciatívy, boli v zozname ich aktivít menej zastúpené. Výsledky svedčia aj o zmierlivej povahe slovenského občana, ktorý napriek všetkej kritickosti voči „vrchnosti“ predsa len volí radšej konštruktívne formy komunikácie a zriedkavejšie siaha po nátlakových akciách, ktorými sa, pravda, vystavuje aj pomste miestnych funkcionárov.

Z odpovedí na otázku zameranú na hlavný problém komunikácie miest a obcí – na frekvenciu stretnutí s predstaviteľmi štátnej správy, primátormi, starostami, poslancami a odbornými pracovníkmi štátnej správy a samosprávy na verejných zhromaždeniach občanov - vyplynulo, že priama komunikácia je skôr zriedkavá než pravidelná, skôr náhodná ako systematická. Ak sa táto forma, ktorá má celý rad dôležitých funkcií, z akýchkoľvek príčin obchádza alebo zanedbáva, vyvstáva otázka, ktoré formy komunikácie môžu funkciu verejných zhromaždení nahradiť.

Zaujímalo nás i to, kto dáva podnet na tieto stretnutia – verejná správa alebo občania? Podľa 57 percent respondentov iniciatívu preberá striedavo jedna a druhá strana, 20 percent bolo toho názoru, že iniciatíva je na strane verejnej správy a len 7 percent tvrdilo, že stretnutia iniciujú občania. Dôležitý je fakt, že 12 percent opýtaných tvrdilo, že sa takéto stretnutia vôbec nekonajú.

Ďalej sme sa pýtali: Ako sa správajú predstavitelia verejnej správy na týchto stretnutiach? Aký je postoj predstaviteľov verejnej správy k občanom z hľadiska prerokúvaného problému?

Na prvú otázku len 44 percent respondentov odpovedalo, že predstavitelia verejnej správy dávajú svojím správaním na verejných zhromaždeniach najavo, že považujú občana za svojho partnera. Štvrtina považuje ich postoj za ľahostajný – stretnutia sa konajú len preto, aby sa mohli formálne vykázať. Jedna pätina označila ich správanie za povýšenecké.

Postoj predstaviteľov verejnej správy k občanom z hľadiska prerokúvaného problému nebol v prieskume hodnotený priaznivo. Kladnú odpoveď dala len necelá pätina opýtaných, aj to časť s dovetkom „ako kedy“. Takmer dve pätiny mali dojem, že stretnutia sú len formalitou, takmer desatina si myslela, že stretnutia sú pre predstaviteľov verejnej správy len príležitosťou na vnucovanie hotových riešení a asi päť percent vyslovilo názor, že predstavitelia verejnej správy sú bezradní alebo prenášajú zodpovednosť na občanov. Pokiaľ stretnutia s občanmi sú považované z hľadiska koncepcie rozvoja priamej demokracie za hlavnú komunikačnú formu, potom tieto výsledky svedčia o kritickom stave demokracie alebo o neschopnosti predstaviteľov verejnej správy využívať klasické formy komunikácie na správu miest a obcí.

Ďalšou otázkou sme zisťovali, či občania cítia, že ich stanoviská ovplyvňujú rozhodovanie verejnej správy. Výsledky svedčia o tom, že 58 percent respondentov nemalo taký pocit, 32 percent pripustilo aj kladnú aj zápornú odpoveď s dovetkom „ako kedy“ a len štyri percentá sa vyjadrili, že ovplyvnili rozhodnutia verejnej správy. To je primálo na to, aby sa občania cítili byť motivovaní výsledkami svojej aktivity.

Zisťovali sme, do akej miery sa táto záporná skúsenosť respondentov prenesie do ich výchovného pôsobenia na svoje deti, príbuzných a známych, do akej miery im budú odporúčať, aby sa angažovali pri riešení problémov obce, mesta, regiónu. Prekvapilo nás, že len 13 percent opýtaných mienilo odporúčať svojim príbuzným a známym, aby rozhodovanie o spoločných veciach nechali na platených funkcionárov, a 31 percent bolo toho názoru, že každý sa musí rozhodnúť sám. Potrebu zapojiť sa jednoznačne vyjadrilo 56 percent, z nich viac ako tretina odporúčala zapájať sa len vtedy, ak občan veci rozumie. Možno konštatovať, že napriek zlým skúsenostiam sa občania nezriekajú ani úlohy, ani práva, ba uvedomujú si povinnosť zapojiť sa do tvorby miestnej politiky.

Aj keď sme sa vo svojom výskume zameriavali predovšetkým na vzťah skupín občanov a verejnej správy, venovali sme dve otázky individuálnej skúsenosti občanov, ktorú možno najlepšie hodnotiť na základe vybavovania ich sťažností. Na otázku, či sa niekedy sťažovali na postup verejnej správy, 81 percent opýtaných odpovedalo, že sa nikdy nesťažovalo. Necelá pätina sa sťažovala, z nich desať percent u nadriadeného pracovníka a deväť percent podalo sťažnosť na nadriadený orgán. Tieto výsledky svedčia o obave občanov presadzovať si svoje práva voči verejnej správe, respektíve vynucovať si plnenie povinností a dodržiavanie záväzných uznesení formou sťažností. Spôsob, akým sa prerokúvajú sťažnosti, nezodpovedá ich informačnej hodnote a významu. Sťažnosť je významný kontrolný nástroj, forma spätnej väzby, ktorá poskytuje pohľad zvonku, je výrazom názoru občana na vlastné práva a na povinnosti verejnej správy. Sťažnosť sa chápe ako konflikt, a nie ako nástroj, ktorým sa zabezpečuje fungovanie orgánov štátnej správy a volenej samosprávy. Sú známe prípady perzekúcie sťažovateľov, ich šikanovanie a vydieranie. Občania sa radšej nesťažujú, než by sa mali vystaviť svojvoľným mocenským aktivitám miestnych funkcionárov. Je to varovný signál.

Ďalšou otázkou sme zisťovali osud sťažností občanov. Na otázku, či príslušný orgán verejnej správy uznal sťažnosť ako oprávnenú, respondenti odpovedali, že z podaných sťažností 47 percent bolo uznaných ako oprávnených, 44 percent ako neoprávnených a v deviatich percentách sa ešte len čaká na rozhodnutie. V našom výskume vyznel pomer pozitívne vybavených a zamietnutých sťažností omnoho lepšie, ako je celoštátny priemer.

Možnosť formulovať svoje pripomienky a návrhy k činnosti verejnej správy využilo 21 percent účastníkov prieskumu. Ich pripomienky boli vecné, konštruktívne a svedčia o záujme občanov o skúmanú problematiku.

Späť