Konzumenti médií, poslucháči a diváci

Slovensko, 20. 3. 2007 (Verejná správa 6/2007)

Nedávno som sa s mojimi známymi rozprával o jazykových „inováciách“, o ktorých som už písal v našom časopise. Požiadali ma, aby som sa takto venoval združenému pomenovaniu konzumenti médií.

Uvedené pomenovanie využijem najprv ako východisko na všeobecnú úvahu o dynamickom vzťahu medzi jazykom a spoločnosťou. Tieto dva systémy sú od pradávna vo funkčnom vzťahu. Situácia spoločnosti sa odráža v situácii jazyka. Dynamika spoločenských zmien sa odráža v dynamike zmien v jazyku. Z tohto hľadiska je citlivá najmä slovná zásoba. Väčšina týchto zmien je zákonitá. Ich nevyhnutnosť súvisí s tým, že treba pomenovať nové skutočnosti (predmety, deje, inštitúcie a podobne), ktoré odrážajú spoločenské premeny a nový stav v jednotlivých oblastiach politického, kultúrneho a ekonomického života.

Okrem toho však každá doba prináša – opäť hlavne v lexike – aj zmeny, ktoré nie sú nevyhnutnou podmienkou úspešnej komunikácie. Platí to hlavne o niektorých slovách a slovných spojeniach, ktoré sú skôr len akousi módnou pozlátkou. Mnohé z týchto slov a slovných spojení hovoriaci nepoužíva preto, aby nimi posilnil obsahovú náplň svojho prejavu. Sú to len významovo vypáchnuté floskuly, ktoré jazyk odľudšťujú a naše vyjadrovanie zaplieňujú nadbytočným jazykovým balastom. Pritom je paradoxné, že hovoriaci sa domnieva, že svoj prejav vyšperkúva jazykovými perlami, ktoré hovoria o jeho vyjadrovacej brilantnosti. Z jednej strany sú takéto slová a slovné spojenia výrazom jazykovej pohodlnosti a zo strany druhej majú potvrdzovať, že hovoriaci aj svojím jazykovým prejavom dokazuje svoju intelektuálnu úroveň. V skutočnosti však bez ohľadu na to, či ich hovoriaci používa neuvedomene alebo zámerne, zakaždým svedčia o tom, že slovo, významovo vypáchnutá floskula (klišé, fráza) chce byť silnejšie ako myšlienka. Pritom nie je dôležité, či ide o vyjadrovaciu bezradnosť alebo o jazykový snobizmus.

Domovským priestorom spojenia konzumenti médií je tiež predovšetkým úradnícko-politicko-publicistická rétorika. Aj tu sa však už pociťuje jednak ako jazyková schválnosť a jednak ako prázdna fráza. A to aj napriek tomu, že sa začína používať aj ako terminologické pomenovanie. Jeho vznik zrejme súvisí s napätím medzi univerbizáciou a multiverbizáciou. Univerbizácia sa spája s ekonomikou vyjadrovania, ktorá je príznačná najmä pre ústne jazykové prejavy. Hovoriaci sa snaží, aby informáciu odovzdal adresátovi v čo najkratšom čase. Ekonomiku vyjadrovania pribrzďujú viacslovné združené pomenovania, ktoré označujú jednu vec, jav, inštitúciu. V bežnej jazykovej praxi sa preto používajú ich jednoslovné varianty, ktoré však majú hovorový alebo aj slangový ráz, a preto nie sú vhodné do verejných ústnych a písomných prejavov. Ide o takéto skrátené varianty viacslovných pomenovaní: vysoká škola – výška, stredná priemyslová škola – priemyslovka, cestovná kancelária – cestovka. A tak ďalej.

Spojenie konzumenti médií súvisí s multiverbizáciou, v ktorej ide o opačný slovotvorný proces ako pri univerbizácii. V tomto procese sa namiesto jednoslovného pomenovania začína používať viacslovný ekvivalent. Takéto spojenia sa využívajú v odborných, administratívnych i publicistických textoch ako prostriedok abstraktnosti a explicitnosti vyjadrovania. Ide o takéto spojenia: namietnuť – vzniesť námietku, vysvetliť – podať vysvetlenie, poďakovať – vysloviť poďakovanie, novinári – novinárske kruhy, spotrebitelia – spotrebiteľská verejnosť, čitatelia – čitateľská obec/verejnosť; čitateľské kruhy. Niet pochýb o tom, že najmä v bežných ústnych jazykových prejavoch sa viacslovné varianty vyskytujú zriedkavo, jednak preto, že idú proti ekonomike výrazu, a jednak preto, že sa v nich pociťujú ako jazyková schválnosť.

Takto treba hodnotiť aj spojenie konzumenti médií, ktoré má blízko ku knižným pomenovaniam, a preto v ústnych prejavoch na seba upozorňuje, pociťuje sa ako výnimočné. Táto exkluzívnosť súvisí aj s tým, že slovo konzument má presne vymedzený konkrétny význam odberateľ, priamy spotrebiteľ, napríklad konzument výrobkov, potravy. Pri tomto slove však nastal posun od konkrétneho k abstraktnému významu. S týmto posunom súvisí vznik spojení konzumenti (=prijímatelia) informácií, konzumenti (=odberatelia, čitatelia) literatúry, na pozadí ktorých zrejme vzniklo aj spojenie konzumenti médií. Problém je však v tom, že médiá vysielajúinformácie, ktoré rozhlasoví poslucháči a televízni diváci prijímajú a ktoré v naznačenom abstraktnom posune konzumujú. A tak nekonzumujú médiá, ale informácie. Ukazuje sa teda, že tu teda ide o logický lapsus.

V jazyku však existuje viacero takýchto „nelogickostí“. Ak sme hladní, nezjeme celú misu halušiek, ale zjeme všetky halušky, takisto nečítame Kukučína, ale čítame jeho román Dom v stráni. V takomto zmysle, presnejšie – v takomto významovom posune sa z nás môžu stať aj konzumenti médií. Toto spojenie má ambície – aby som i ja použil nelogickú personifikáciu – spoločným pomenovaním označiť tak rozhlasových poslucháčov, ako aj televíznych divákov.

Čitateľom Verejnej správy však odporúčam, aby vo svojom vyjadrovaní zostali skromnými. Nech sa naďalej považujú za rozhlasových poslucháčov a televíznych divákov. No pred televízorom by nemali konzumovať priveľa sladkostí, lebo to vraj škodí zdraviu.

Ján FINDRA

Späť