Turnianske šíre polia a rovní ľudia

Slovensko, 26. 6. 2007 (Verejná správa 13/2007)

Privriem oči. Vraciam sa späť o desať – pätnásť rokov. Idem dedinou, na Hámry. Z ľavej strany mi do nosa udrie ťažký zápach močovky. Aha, Horný majer... Ošarpané a plesnivé budovy. Hospodársky dvor s rozpadávajúcimi sa múrmi, hrdzavými sejačkami, traktorom na troch kolesách utopených v zmesi čvachtavého bahna a rozhádzanej slamy. Otvorím oči pre dnešnú realitu. Som naozaj v tej istej dedine? A na Hornom majeri? Nové moderné budovy. Firmy, firmičky, reštaurácia, veľkoobchodné sklady, predajne. Sídlo tu má aj firma Vaspo, ktorá vyrába atypické stavebné obklady ako imitácie prírodného kameňa. Ročne vyprodukuje až 100 tisíc metrov štvorcových, polovica produkcie ide na export. Aj do Nemecka, Fínska, Grécka, na Cyprus. Majiteľmi firmy sú turnianski súrodenci Ježíkovci.

Na dohľad je zástavba rodinných domov. V uliciach Za záhradou a Hornomajerská, na niekdajších Kosmatinách, je ich sto. Tiež aj obytné domy s nájomnými bytmi. Architektonicky zaujímavá, obecná tridsaťdvabytovka získala ministerské ocenenie ako Stavba roku 2005. Za posledné roky pribudlo v obci šesťdesiat nájomných bytov, viac než v susednom meste Trenčín, ktorý má dvadsaťkrát viac obyvateľov. V podnikateľskej zóne nachádza robotu takmer tristo ľudí. Je vzorom, ba až snom pre obce i mestá. Tu by sa nepriživili kadejakí majskí či fruniovia. Zlodejov a podvodníkov by vyniesli Turňania tak a tam, ako a kde každý rok vynášajú zlú Morenu.

Starosta je od slova starať sa

Mládenci si ho nezvolili ako svojho mládeneckého richtára. Na vohľady, na muziky, na stavanie májov, na rozsúdenia. Ing. Františka Ježíka si za starostu obce Trenčianska Turná zvolili občania. Vo funkcii je už sedemnásty rok. Po skončení celého funkčného obdobia to bude okrúhla dvadsiatka. Od roku 1406 bol dlhšie v takejto funkcii len jeho prapradedo Adam Ježík, richtár v rokoch 1870 až 1893.

Štáty majú svojich otcov vlasti, mestá svojich zakladateľov a obce svojich zveľadovateľov. Kto takým naozaj je, povedia hlasy voličov. A výpočet výhier a prehier. Tých prvých má starosta nepomerne viac, kto načisto neoslepol, musí vidieť výrazné zmeny. Najviac ho škrie, že zatiaľ obci neprešli štyri europrojekty - na modernizáciu základnej školy, rekonštrukciu inžinierskych sietí a ciest v podnikateľskej zóne, na prieskumný vrt termálnych vôd a na dobudovanie splaškovej kanalizácie v obci. Čo nebolo, môže byť, veď zatiaľ je to zatiaľ... Prognózuje čo bude zajtra. Či nájdu investora na ťažbu keramických ílov a z nich následnú výrobu tehál a krytiny. V ložisku, na ktoré má obec pridelené právo ťažby, sú tristotisíctonové zásoby. Premýšľa ako rozparcelovať ďalšiu podnikateľskú zónu smerom na Bánovce, keď sa už hlásia záujemcovia - stavebné a potravinárske firmy, distribútori liečiv, logistické centrá, výskumné ústavy. Ba i motelieri.

Starosta sa už nevracia do minulosti, prenecháva ju historikom - akým bol a čo dosiahol. Ešte predtým, o tri a pol roka, mu však dajú odpoveď voliči takmer trojtisícovej obce.

Tajomstvá jedného gombíka

Zostalo iba 7 celých dosť biednych usadlostí. Sedliaci stratili veľa dobytka - odvliekli im 32 volov, 26 kráv. Škody sedliakov na hnuteľnom majetku - 4 000 zlatých. Bolo zabitých 6 obyvateľov, 4 muži a 2 ženy. Kostol niekoľkokrát vykradli cisárski vojaci a všetko odniesli. Fara bola do základov vypálená. Polia boli doničené. Pivovar vykradli viackrát vojská oboch armád. Mlyn vypálili labanci. Ovčiareň rozkradli kuruckí vojaci. Slad a jačmeň boli rozkradnuté... To je stručný výpis zo súpisu škôd v obci a na panskom majeri v roku 1709. Krátky čas od udalosti, o ktorej sa zmieňuje nápis na jednom pamätníku: V týchto miestach sa 3. augusta.1708 stretli habsburské vojská generála Heistera a kurucké vojská Františka II. Rákociho v rozhodujúcej bitke. Padlo v nej vyše 3 tisíc bojovníkov, ktorých na bojisku pochovali do masových hrobov.

„Bol som nahnevaný i smutný zároveň. V obci sa nič z veľkej bitky, z obdobia stavovského povstania, nenašlo. Mám len jediný gombík“, hovorí sklamane Rudolf Horňák. A nachodil sa po chotároch až-až. Kutral v zemi, predieral sa pomedzi stromy a kriaky, prehŕňal lístie, obracal kamene, brodil potoky. Hľadal zaťato, s nádejou. Pátral v teréne, listoval v dobových dokumentoch, premeriaval a odhadoval vzdialenosti, v mysli premiestňoval vojská kurucov a labancov - len kde to mohlo presne byť a kde sa - panebože! - najviac bilo a márnilo, kde možno isto-iste nájsť viac než len ten jeden jediný gombík z vojenského mundúra. Zem viac nevydala. Muselo byť na týchto turnianskych a hamranských poliach priveľa krvi, stonov a bolesti, že zem tak starostlivo a milosrdne ukrýva tajomstvá mŕtvych pred živými.

Rudolf Horňák, návrhár látok v trenčianskej Merine, je pre Turňanov predovšetkým historikom, kronikárom, spisovateľom, archeológom a numizmatikom. „Dostala sa mi do rúk kniha o Slovensku, od jeho praveku. A o Turnej v nej boli len dve stručné vety. Prvá v súvislosti so stavbou železnice v roku 1901 z Trenčína do Chynorian a druhá, že medzi Soblahovom a Turnou sa našla jediná kamenná hladená sekerka z obdobia neolitu, mladšej doby kamennej. A dosť. To nie je možné, vŕtalo mi v hlave, takýto terén, križovatka obchodných ciest a žiadne doklady o osídlení?“ Keď sa im v roku 1960 narodila dcérka, vyšiel s kočiarom na prechádzku. Nechal ho na poľnej ceste a na Zajarčí vošiel na role. Našiel mladopaleotolické jadro, z ktorého sa štiepali nástroje. Tak predsa dôkaz! Blížil sa rok 1969, sedemsto rokov od prvej písomnej zmienky o obci. V deň osláv dostali Turňania do rúk 66-stranovú brožúrku o histórii svojej obce. Autorom bol Rudolf Horňák. Napísal ďalšie dve monografie obce, brožúrky a zborníky, informačné katalógy, propagačné letáky, stal sa zakladateľom dvojmesačníka Turnianske noviny. V brožúre História rímskokatolíckej farnosti Trenčianska Turná si zvolil ako motto citát Marca Tulia Cicera: „Nevedieť, čo sa prihodilo skôr, ako si sa narodil, znamená byť stále dieťaťom“. Jeho pričinením sú v tejto obci deti už len podľa veku.

Sú ľudia, ktorí svoje vedomosti a poznanie pred inými ukrývajú. Možno zo skromnosti, možno zo skúposti. „Nedalo mi, aby som nepovedal iným to všetko, čo som sa ja dozvedel z kníh, archívov, hôr a polí, čo mi porozprávali dedovia dediny, čo som počul od uhovorených babiek pri páraní peria“, zdôvodnil svoju netextilácku, letopiseckú kvalifikáciu 74-ročný Horňák. Pripomenul mi slávneho a známeho turnianskeho rodáka Samuela Timona, ktorý sám o sebe v roku 1736 napísal, že „...napísal dačo o uhorských dejinách...“Aká neskromná skromnosť. Slovenský národovec bol zakladateľom modernej uhorskej historiografie, autorom Dejín starého Uhorska, Dejín Nového Uhorska, v ktorých rozoberá minulosť na základe historických dokumentov. Nadnesená paralela medzi rodákmi zo 17. a 20. storočia? Ani nie. Ten druhý dokázal, že ani turnianska zem nie je zemou planou, ani zemou bez histórie. Odkryl a stále odkrýva minulosť súčasníkov v ich predkoch a rodoch, udalostiach. Vydáva nové – staré svedectvá. Niektoré z nich sú i v tomto texte.

Zo stavby na chórus

Čo bol viac? Učiteľom, pomocným robotníkom, nejaký čas i rozdávačom krmiva pre dobytok, pomocným či hlavným účtovníkom alebo zástupcom inšpektora? Kto sa spýta 83-ročného Ferdinanda Michalíka, ktoré miesta má vo svojom druhom domove najradšej, odpovie bez rozpakov: „Kostol a cintorín.“ Tak ho vníma, cíti, pozná aj celá obec. Aj jeho cestu životom – zo stavby na chórus. Od lopaty k organu. Mozoľmi k jemnosti, hudobnej virtuozite. Keď prvýkrát položil prsty na klávesy, kostol sa na prasknutie naplnil vznešenosťou tónov orgánovej hudby a hlbokým barytónom mladého organistu. Bolo to v roku 1951, na prvú adventnú nedeľu. „Počuli ste hrať a spievať mladého organistu. Čo poviete naň? O pol hodinu sa stretneme v kultúrnom dome...“, povedal kňaz Bartáček po omši. V preplnenom „kulturáku“ veriaci rozhodli, že chcú tohto organistu. Ferdinand Michalík, spolužiak budúceho kardinála Jána Chryzostoma Koreca, sa už na Vianoce stal Turňanom. A organistom na plných päťdesiatdva rokov. Nespočíta odohraté skladby ani vyspievané modlitby. Koľko bolo svätých omší, to už len odhadom - asi 22 a pol tisíc. Hral na takmer 1600 sobášoch. Toľkokrát ním prenikla radosť novomanželov. Spieval na 1700 pohreboch. Toľkokrát akoby zomrel a zaplnil ho smútok za priateľmi, kamarátmi, susedmi, známymi.

Nebol rodák a predsa bol zapáleným rodákom. V roku 1952 založil štyridsaťčlenný cirkevný spevokol. Nacvičoval, skladal, dirigoval. Spevokol sa stal základom pre neskorší folklórny súbor Večernica. O päť rokov neskôr bol zakladateľom dychovky. A zasa nacvičoval, skladal, dirigoval. Kapela sa časom rozpadla, bola však neskôr zárukou na vznik známej dychovej hudby Trenčianska dvanástka. Dedina ožila spevom, krojmi. Obnovili sa fašiangové zvyky, stavanie májov, obecné bály, jánske spevy, veselosti Na Ďura či hádzanie Moreny do potoka. Organista Ferdinand Michalík nebol duchovným, bol ako mnohí iní – speváci, tanečníci, hudobníci, divadelníci – dušou kultúry obce a farnosti.

Je ako ten pelikán

Oravec je tvrdý a štedrý. Detvanec priamy a robotný. Zemplínčan vznetlivý a vytrvalý. Akýže je potom človek z Trenčianskej kotliny, rovno – Turňan? Organista mu nadelil pracovitosť a dobrotu. Letopisec pridal skromnosť a vzdelanosť. A ja ho vidím... charakter dediny možno poznať aj podľa toho, kto ako ide do kostola a z kostola. Zhrbený či vystretý. Turňana vídam v druhej pozícii. Rovného ako to školské pravítko. Vydržal drancovania labancov i kurucov. Nezmohli ho ničiace požiare a povodne. Ale najskôr je predsa len taký, ako ho pozná starosta: „Je ako pelikán z nášho erbu, ktorý symbolizuje veľké srdce, obetavosť a rodičovskú lásku. A toho všetkého nie je nikdy dosť“.

Rudolf GALLO

Späť