Prezident a Kongres zápasia o vojnu

Slovensko, 22. 8. 2007 (Verejná správa 15-16/2007)

„Nemyslím si, že by Kongres mal viesť túto vojnu,“ odkázal členom zákonodarného zboru a všetkým Američanom prezident George Bush krátko po výsledku hlasovania v druhej kongresovej komore – Snemovni reprezentantov. Väčšina jej členov totiž uprostred júla hlasovala za stiahnutie amerických vojakov z Iraku.

Prezident je podľa ústavy tiež hlavný veliteľ amerických ozbrojených síl, a teda len jemu patrí právo na vyhlásenie a začatie vojny. Od neslávneho vojnového dobrodružstva vo Vietname, ktoré sa skončilo krutou a deprimujúcou prehrou Američanov, však právomoci prezidenta v tomto smere predsa len upravuje špeciálny zákon: predstaviteľ Bieleho domu sa musí v čase vojny pravidelne zodpovedať zákonodarnému zboru za postup vo vojne. Ak väčšina poslancov dospeje k názoru, že sa vojnový konflikt nevyvíja podľa predpokladov či predstáv uvádzaných najvyšším veliteľom, má právo okamžite pripraviť návrh na zastavenie financovania vojnovej výpravy a v dohľadnom čase vojenskú akciu ukončiť.

Americká armáda spotrebúva na svoje bojové akcie nevídané finančné prostriedky. Len základná výstroj pre jediného vojaka do zložitých irackých terénnych podmienok sa vyšplhala na sumu dvadsať päť tisíc dolárov. Tamojší americký armádny zbor však aj tak nie je schopný ani pri terajšom nasadení takmer dvestotisíc mužov spolu s dvestotisíc irackými vojakmi a sto päťdesiattisícimi irackými policajtmi nad chabo vyzbrojenými povstalcami a medzinárodnými teroristami z Al-Kajdy zvíťaziť.

Ešte v januári tohto roka si dokázal Bush kúpiť od Kongresu čas. Do konfliktom rozvrátenej krajiny vyslal ďalších tridsať tisíc vojakov s novým veliteľom – generálom Davidom Patraeusom. Kongresu a americkému národu prisľúbil, že do konca tohoročného septembra sa pomery v Iraku zmenia a Amerika konečne zaznamená dlho očakávanú pozitívnu zmenu. Väčšine amerických Bushových podporovateľov, ale už aj domácej a svetovej verejnosti, je však čakanie na lepšie vyhliadky v Iraku pridlhé. A realistickejší politici čoraz hlasnejšie hovoria, že vojenské víťazstvo v Iraku je nemožné.

Nad kým chce vlastne Bush so svojim všadeprítomným tieňom – viceprezidentom Cheneyom a malou, no nepoučiteľnou a vojnychtivou skupinkou takzvaných neokonzervatívcov – zvíťaziť? Chce aby v Iraku umierali ďalšie desaťtisíce Iračanov a stovky amerických vojakov? Aby svoje domovy museli opustiť ďalšie tisícky Iračanov, ktorých dosiaľ už ušlo z krajiny do štyroch miliónov? A to všetko iba pre naplnenie nevieryhodnej tézy o potrebe šírenia americkej predstavy o demokracii v arabskom svete. Tej už, napokon, sotva kto verí. Aj keď pod pláštik demokracie sa dočasne darilo dobre zamaskovať túžbu po ohromných zásobách irackej ropy.

Možnosti Kongresu na zastavenie pokračujúce tragédie sú však tiež obmedzené. Prezident má podľa ústavy právo veta, a aj keď sa proti jeho spupnej stratégii stavajú už aj poprední republikánski činitelia, teda činitelia priamo z jeho strany, má ešte stále nad Kongresom prakticky neobmedzenú moc. Jeho veto je nad všetky zákony a prehlasovať zákonnú silu prezidenta sa doteraz kongresmanom v konečnom dôsledku ani raz nepodarilo. Navyše členovia zákonodarného zboru sa ocitli v nezávideniahodnej situácii: ak by aj teoreticky dokázali na tretí pokus škrtnúť ďalšie finančné výdavky na vojnové operácie, mohlo by sa stať, že americkí vojaci v Iraku by dostali ranu do tyla od nich samotných. Amerika sa teraz zmieta v tejto dileme.

Preto sa časť vplyvných republikánskych politikov na čele s Richardom Lugarom a Johnom Warnerom usiluje nájsť cestu k akémusi šalamúnskemu modelu: k postupnému znižovaniu počtov amerických vojakov na bojisku do prvého apríla budúceho roku a k čoraz rozsiahlejšiemu preberaniu zodpovednosti za vývoj v krajine zo strany irackej vlády premiéra Núra al-Malíkiho. Ten je práve v americkom Kongrese zvlášť neobľúbený. Nepodarilo sa mu totiž splniť všetkých osemnásť bodov, ktoré mu nadekrétovali priami vládcovia nad Irakom – americký veliteľ David Petraneus a americký veľvyslanec Ryan Crocker.

Spomínanými politikmi pripravovaný projekt pre Irak má za cieľ zaradiť spiatočku tak, aby Američania nestratili tvár pred sebou i pred svetom. Bush bude, pravdaže, ustavične opakovať svoje frázy o demokracii a o americkom víťazstve, ktoré sa už-už blíži a ktoré je na dosah. A bude tak robiť až do svojho zákonného odchodu z úradu koncom januára 2008. Ak by mu však kongresmani až dovtedy nechali v Iraku voľné ruky, niesli by pred históriou rovnakú zodpovednosť za krvavé jatky ako on. Historické poučenia ich však nemôžu nechať v nečinnosti.

Späť