Kniežatá a veličenstvá malej dámy

Slovensko, 4. 12. 2007 (Verejná správa 24/2007)

Uprostred leta pred tromi rokmi som pred sochárkou i ja zložil pomyselný klobúk z hlavy niekoľkokrát. Najprv v jej ateliéri, kde ma ohúrila až puntičkárskou prípravou a cizelérsky poctivou prácou na portrétoch všetkých devätnástich panovníkov korunovaných v Bratislave za uhorských kráľov. A potom zas v Zičiho paláci, kde sa tie dôstojné, majstrovsky vymodelované i pôvabne figúry ukázali verejnosti v celej nádhere na korunovačnej slávnosti, ktorú pre nich i pre autorku usporiadala nadácia Korunovačná Bratislava.

Jednu jej medailičku, vyrazenú pri tej príležitosti, ktorú mi nebadane vtlačila pri gratulácii do dlane, si odkladám ako vzácnu relikviu. Viac však ako cudzie veličenstvá, vážim si naše kniežatá, a ešte viac prostý ľud hocikde zo sveta, za ktorým vytrvalo putuje ako za svojim umeleckým osudom, aby spoznala a zachytila všetky jeho radosti i žiale.

„Napriek utrpeniu mnohých ľudí i možnej apokalypse našej planéty Cvengrošová nezlomne vtláča svojim sochám a medailám pozitívny ľudský zmysel, vyplývajúci z jej rýdzej lásky k človeku a z presvedčenia, že umenie je potrebné pre civilizáciu, aby zostala životaschopná“, rámcoval jej tvorbu Prof. PhDr. Ľudovít Petránsky, DrSc.

Ohníčky spomienok

Nespomínam si už, či tá hrnčiarska pec, ktorú začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia vykopal jeden z našich najznámejších archeológov v obci Pác, bola keltská alebo rímska. Dosť na tom, že Títus Kolník bol objavom nadšený a doslova ofukoval každý kúsok keramiky, ktorý našli na miestach niekdajšej kvádskej osady a neskoršej rímskej vojenskej stanice. S nadšením a zaujatím približoval nález aj sochárke, ktorá vtedy bola na miestach vykopávok ako doma. Keď jej vedec ukazoval nájdené atribúty, obaja možno vzrušením ani nedýchali. Zatiaľ sochárkin trojročný chlapček, využijúc chvíľu maminej nepozornosti, hral sa a poskakoval uprostred tej prenesmiernej vzácnosti doslova ako sloníča v porceláne.

Epizódku som jej znova nedávno pripomenul. V očiach pani Lydky – lebo tak ju všetci volajú – spomienka na to, ako jej potomok šantil v dvetisícročnej peci aj po desaťročiach, čo odvtedy uplynuli, zapálila šibalské ohníčky. So svojím živým batôžkom „prevandrovala“ takmer všetky významnejšie lokality, kde sa vtedy kopalo...

„ Ľudmila Cvengrošová má nadanie a schopnosť vo svojej tvorbe domyslieť epično, zasadiť archeologické predmety do príbehu. Do dialógu s históriou Slovenska vstúpila spôsobom, aký nepoznáme u nijakého iného nášho výtvarníka. V jej tvorbe mocne rezonuje zemitá, pôvodná prasila kultúrneho odkazu tejto krajiny, jej životodarný substrát, základné piliere i predpoklady neopakovateľne svojrázneho historického vývoja Slovenska. Zračí sa v nej hĺbka koreňov dávnych kultúr našej vlasti, rozmanitosť a krása ich prejavov, váha i vážnosť ich posolstva,“ obzerá sa za rokmi spoločných objavov PhDr. Títus Kolník, CSc.

Z nánosov vekov

Vykopané príbehy Jána Dekana, Bohuslava Chropovského, Jozefa Vladára, Alexandra Rutkaya, Zlatice Čilinskej, Jána Rajtára, Ladislava Veliačika, Václava Furmánka, Stanislava Šišku, Veroniky Plachej, Titusa Kolníka...

Emotívne a inšpiratívne príbehy o dávnych časoch a ich obyvateľoch. O Tollundskom mužovi a múmiách zo severských rašelinísk a močarísk, o šatách a detských topánočkách z bronzovej doby, ktoré spoznávala v severnom Nemecku a Dánsku. O kráľoch Biatecovi, Nonnosovi a Devilovi na zlatých statéroch a strieborných tetradrachmách z minciarne v bratislavskom keltskom oppide, o ktorom jej neraz rozprávala archeologička a dôverná priateľka Eva Kolníková. O šamanovi zo Spišského Štvrtka, o druidoch z obetiska na Havránku alebo o osude sklených korálikov z náhrdelníka nájdeného pod palisádou tamojšieho keltského hradiska, ktoré z nánosov vekov vytrvalo odkrýva ďalší jej dobrý priateľ Karol Pieta.

Ona len – povie skromne – po niekoľko rokov v letných mesiacoch robila archeológom vo výskumnej stanici nad Liptovskou Marou kuchárku, aby tiež bola čímsi užitočná.

Raz tam – z ničoho nič – prikvitli Američania. Mladí, partia, študenti. Dajaký osvietenec z múzea v Ružomberku alebo z Mikuláša ich zašikoval hore na Havránok. Bolo ich zo desať a po prehliadke náleziska si začali pýtať suveníry. Veď, kto im inak doma uverí, že boli na mieste keltského rituálneho obetiska. Na západe také čosi majú všade: drobnosti, pohľadnice, repliky, spomienkové predmety pre turistov. A tu čo? Ani najmenšia drobnosť.

„Čosi musíte mať“, naliehali a nechápali, že takú jedinečnosť nevieme aj inak spropagovať. Už aj tak rozpačitý Karol Pieta ešte viac zrozpačitel. A ona na neho: Karol, veď je tu kopa črepov. Kam ste dali tie, čo sa nedajú skladať?

„V červenom koši sú tie, s ktorými sa bude ešte pracovať a v žltom sú na vyhodenie, nič sa z nich nedá spáriť,“ vyhŕklo z neho.

Utekala po kôš a vybrala pár úlomkov keramiky, čo mali dajaký dekor. A hneď hrdo oznámila: „Máme suveníry. Po dva doláre za kus.“

Takto archeológovia na Havránku „zarobili“ šesť či osem dolárov. Kúpili ovcu a týždeň z nej všetci jedli guláš.

A ako to bolo s tými vzácnymi sklenými korálikmi?

„Na jednom mieste odkryli spadnutý plot a pri ňom množstvo korálikov. Roztrhnutý náhrdelník? Ťahala som z nich rozumy a domýšľala. Ja som mohla povedať, čo prísni a exaktní vedci nemohli. Otvárali mi dvere fantázie. Nejaký náš predokoprel babu o plot, a tej sa pri milovaní roztrhol náhrdelník. Ako inak by zostali sklené koráliky na jednom mieste pri palisáde a nikto by takú vzácnosť nevyzbieral?“

Láska k archeológii

Prešla s archeológmi mnohé lokality. Chotín, Ižu, Čakajovce, Myšľu, Kostoľany, Moravany, Nitriansku Blatnicu, Ducové...

Po šesťdesiatom ôsmom si od vrchnosti vykoledovala veľké kopance. Jednu z najtalentovanejších študentiek sochárskej špeciálky, ktorú hneď po absolutóriu na Vysokej škole výtvarných umení v roku 1962 prijali do vtedajšej organizácie výtvarníkov, nádejnú umelkyňu, ktorá už na začiatku svojej umeleckej dráhy presvedčivo zvládla viaceré monumentálne realizácie a na viacerých výstavách predstavila svoju komornú tvorbu dokonca v zahraničí, zadržali cudzí vojaci s letákmi... Po svojom v nich odsudzovala okupáciu. Vyhodili ju zo strany, zo zväzu, zo všetkého. Kolegovia výtvarníci od nej začali bočiť, už nebola v kurze, Cvengrošová sa nenosila. Kamsi sa potratili i priatelia. A tak sa – ako k úteche – uchýlila k archeológii. Nekomunikovala s umelcami, ale s archeológmi. Zatiahli ju do minulosti, do dejín. A po čase jej z Archeologického ústavu SAV v Nitre aj volali, keď sa čosi našlo: Príď, veď uvidíš...

Archeologické či historické motívy sa celkom prirodzene objavovali aj v jej tvorbe. Začiatok? Keď zrekonštruovali nitriansky kňazský seminár. Podľa ideového scenára akademika Jána Dekana preň vytvorila dvanásť reliéfov: pravek Slovenska, idoly, matriarchát, patriarchát, bronzovú dobu... až po veľkomoravské kniežatá.

Ján Dekan napísal úvody do mnohých katalógov k jej výstavám. Jeho autorita jej pomáhala, že občas mohla na svetlo. V jednej z recenzií píše: „V rámci širšie komponovaných námetových celkov sa Cvengrošová neustále vracia k jedinému ústrednému bodu svojho životného i umeleckého záujmu: k človeku. Áno, človek rôznych zemepisných končín, rôznych historických epoch, rôzneho spoločenského postavenia, významu i osudov...“

Maják na Mickievičovej ulici

Ak som na začiatku spomenul sochárkino vytrvalé putovanie za ľuďmi, na tej ceste je predsa len čosi ako maják. Stanislav Bajaník v úvahe Náš klenot z roku 1995 píše: „Medzi tých, ktorí svoj umelecký esprit zasvätili najvážnejším okamihom najstarších etáp kultúrneho a duchovného zrodu našich predkov, patrí jednoznačne akademická sochárka Ľudmila Cvengrošová. Rimania, Kelti, no najmä Slovieni sú jej inšpiračným zdrojom“, konštatuje.

„Panebože, Slovania!“ reaguje jubilantka. „Kde všade som ich postretala. Nitra, Čakajovce, Cífer – Pác. V Bíni, na Pohansku, na Velehrade, v Mikulčiciach... Akoby som naozaj modelovala a odlievala súkromnú galériu slovenských dejín.“

Emil SEMANCO

Späť