Karikatúra demokracie a objektívnosti

Slovensko, 11. 1. 2008 (Verejná správa 1/2008)

Americký filozof a lingvista Noam Chomsky, jeden z najväčších žijúcich intelektuálov súčasnosti, vo svojich politicko-filozofických reflexiách podáva komplexnú kritiku kapitalistickej indoktrinácie a manipulácie zo strany médií. V analytickom pohľade ju na konferencii Veda, médiá a politika, ktorá sa uskutočnila v Smoleniciach v októbri minulého roku, predstavil PhDr. Ľuboš Blaha, vedecký pracovník Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied. Vystúpenie uverejňujeme v upravenej verzii.

Základný fakt, od ktorého sa odvíja konanie médií, má ekonomickú podstatu. Chomsky píše: „Informačný systém, teda aspoň z ekonomického hľadiska, to je v podstate systém korporácií, ktoré sa snažia predať svoj tovar relatívne privilegovanej a vplyvnej poslucháčskej elite, čiže iným korporáciám.“ Hlavné médiá sú veľké korporácie, vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely. Tak ako iné korporácie, aj ony predávajú svoj tovar na trhu. Ich trhom nie je verejnosť, ale zadávatelia reklám, teda ostatné korporácie. Ich produktom je sledovanosť masmediálneho obsahu a reklamy, respektíve recipienti – čitatelia, poslucháči, diváci. Preto obraz sveta, ktorý médiá ponúkajú, reprezentuje úzke záujmy a hodnoty vlastníkov týchto médií a odberateľov ich reklamných služieb.

Vrcholový manažment v médiách pochádza z vrstiev bohatých profesionálov, ktorí prirodzene inklinujú k pohľadu mocných a privilegovaných. Na svoje pozície sa vyšvihli práve pre svoju lojalitu a efektívnosť, s akou slúžili potrebám dominantných elít.

Najväčší priestor venuje Chomsky technikám, respektíve taktikám mediálnej manipulácie. V zásade si všíma, že mediálna propaganda sa orientuje na dva odlišné objekty, preto existujú dve zložky indoktrinácie. Podľa toho môžeme rozdeliť mediálne výstupy do dvoch kategórií: na manipuláciu inteligencie a na diverziu, čiže ohlupovanie obyčajných ľudí.

Odbúranie kritického myslenia inteligencie

Na manipulácii inteligencie pracujú elitné politické masmédiá. Ich cieľom je dokonale indoktrinovať tie vrstvy spoločnosti, ktoré sú schopné nejako kriticky myslieť. Skupinu týchto ľudí, ktorá podľa Chomského tvorí asi pätinu spoločnosti, vtesnávajú do ideologického rámca a do ich myslí neúnavne vtláčajú základné spoločenské axiómy, ktoré pomáhajú udržať funkčnosť systému. Tento proces sa odohráva rôznymi spôsobmi. Chomsky hovorí o selektovaní tém, triedení udalostí, zdôrazňovaní, vytváraní kontextu, filtrovaní informácií, udržiavaní diskusie v istých medziach a podobne. „Určujú, vyberajú, upravujú, kontrolujú, obmedzujú, aby slúžili záujmom vládnucich elitných skupín v spoločnosti,“ hovorí Chomsky.

Dôsledok je alarmujúci, lebo „oveľa skôr nájdete porozumenie medzi ľuďmi, ktorí sa učia priamo zo skúseností, než medzi tými, čo sa o svete učia len v rámci doktrinálneho systému, ktorému sú vystavení, a od ktorých sa očakáva, že to budú považovať za svoju profesionálnu povinnosť toto propagovať.“ Práve preto sú to vzdelanci, politici, novinári či verejne činné osoby, ktoré sú vystavené najsilnejšiemu indoktrinačnému náporu a ktoré reprezentujú najlepšie zmanipulované objekty systému. Zväčša ide o privilegované elity, ktoré zdieľajú záujmy vládnucich tried.

Manipuláciu inteligencie v rámci politicky orientovaného spravodajstva a komentárov možno v zásade rozdeliť podľa rozličných používaných techník na priame a nepriame metódy.

Priame metódy manipulácie

Medzi priame metódy možno zaradiť také praktiky médií, ktoré silovo deformujú odkaz nekonformných politických subjektov, či už skresľovaním, falšovaním, strihaním alebo podsúvaním nepravdivých informácií. Priamou metódou je aj ignorancia nepohodlných politických názorov, či ich účelové zosmiešňovanie alebo dehonestácia. Slovami Chomského: „Ťažko v masových médiách uvidíte čo i len mierneho demokratického socialistu, pričom skutočný opozičný hlas v médiách je ťažké vôbec si predstaviť.“ Priamou metódou sa tak stáva aj marginalizácia a bagatelizácia alternatív, prípadne neponúkanie dostatočného priestoru nekonvenčným názorom. Spoločným menovateľom je určitý druh symbolického násilia, respektíve mediálnej represie.

Chomsky veľmi zoširoka opisuje najmä časové limity, ktoré de facto likvidujú možnosť vyjadriť nekonformné myšlienky. O svojej osobnej skúsenosti píše: „Počas dvoch minút, medzi reklamami alebo pri vymedzenom počte slov, môžete povedať len pár konvenčných vecí. Povedzme, napríklad, že mi dali v rozhlase dve minúty, aby som odsúdil inváziu Ruska do Afganistanu... To je ľahké. Vtedy nepotrebujem uviesť žiadne dôkazy, nepotrebujem fakty, môžem vyhlásiť hocičo, hocičo mi prejde, lebo to zodpovedá konvenčnému mysleniu. To je to, o čom je každý aj tak presvedčený, a tak, keď to poviem, nie je to nič prekvapujúce, nemusím to dokazovať. Ale povedzme, že som chcel počas dvoch minút odsúdiť americkú inváziu do Južného Vietnamu alebo útok USA proti Nikarague. To znie šialene. Spojené štáty predsa iné krajiny nenapadajú! Vo dvoch minútach medzi reklamami to bude znieť absurdne. A dôvod je ten, že ak poviete čosi nekonvenčné, očakáva sa – prirodzene a správne – že uvediete dôkazy, aby ste vyargumentovali, prečo máte taký nekonvenčný názor. Celá štruktúra amerických médií však tomu zabraňuje, znemožňuje to. Možno vyjadriť len konvenčný názor, konvenčnú doktrínu. To je veľmi účinná technika, ako zabraňovať vyjadreniu nezávislého myslenia a akejkoľvek kritike.“

Základné tri priame metódy manipulácie teda možno vydeliť nasledovne: skresľovanie, marginalizácia a limitácia.

Nepriame metódy manipulácie

Medzi nepriame metódy možno zaradiť rôzne techniky, ktoré pôsobia v podstate nerepresívne. Médiá v tomto prípade priamo nefalšujú, neprekrúcajú, časovo nelimitujú ani neodmietajú prístup alternatívnych nesystémových názorov, ale napriek tomu plnia manipulačnú funkciu sofistikovanými metódami. Ide najmä o tri spôsoby, ktoré môžeme vymedziť ako: apriorizmus, rámcovanie a doublespeak.

Ako tvrdí Chomsky, jeden z najúčinnejších spôsobov manipulácie je vytváranie diskusií a podnecovanie kritických polemík v rámci systému nevyslovených predpokladov, ktoré do povedomia vnášajú základné princípy doktrinálneho systému. Tieto princípy sú vyňaté spod kritiky a skúmania, stávajú sa kostrou a rámcom mysliteľného, nie sú objektmi racionálnych úvah. Čím tvrdšie polemiky sa odohrávajú v rámci dovolených mantinelov a vymedzených systémových hraníc, tým efektívnejšie pôsobia nevyslovené premisy, ktoré stoja za týmito diskusiami ako akési sväté pravdy.

Základný princíp stojaci za touto aprioristickou taktikou spočíva v tom, že doktrinálne dogmy nemajú byť a ani nie sú priamo artikulované. Nestávajú sa tak predmetom reflexie, iba sa mlčky predpokladajú. Dostávajú sa tak do myslí ľudí bez toho, aby boli podrobené akémukoľvek alternatívnemu kritickému uchopeniu. Sú to sväté pravdy, ktoré sú nespochybniteľné a ktoré nemožno vystaviť čo i len najmenšej intelektuálnej výzve. Dennodenne opakované diskusie s mlčky prijímanými axiómami sa takto stávajú neúrodnou pôdou pre akúkoľvek polemiku.

Druhou príbuznou metódou je vytvorenie určitých priestorových mantinelov, za ktoré kritika nemôže vykročiť. Tá súvisí so spomínanými dogmami ideológie, ale aj s celkovým zameraním kritiky, ktorá sa pohybuje vždy iba v rámci daného systému a tým tento systém posväcuje. Nech médiá ponúkajú akékoľvek zdanie výraznej a nekompromisnej kritiky existujúcich inštitúcií, ich úlohou je pracovať vo vymedzenom rámci a nezávislé myslenie a agresívna kritika sa tak stáva iba banálnym systémovým produktom. Úlohou médií je vytvárať vo verejnosti dojem, že idú na koreň problému, pričom však ostávajú vždy iba na povrchu. Rámcovanie mediálnych výstupov do systémových mantinelov nedovolí alternatívnemu mysleniu vyjadriť komplexnú systémovú výzvu danej ideológii. Chomsky píše: „Treba vytvoriť rámec možného myslenia vymedzeného zásadami štátnej ideológie. Tie netreba presadzovať, je rozumnejšie iba ich predpokladať ako neexplicitný rámec mysliteľného uvažovania. Kritici podporujú tento systém tak, že mlčky prijímajú tieto doktríny a kritiku obmedzujú na taktické otázky vynárajúce sa v tomto rámci... Tento systém kontroly myslenia si Orwell neuvedomoval a nikdy ho nepochopili ani diktátori, ktorým nesvitlo, aká osožná je indoktrinácia a súhlas s triedou kritikov, ktorí odsudzujú chyby a zlyhania vedenia, ale mlčky prijímajú základné idey štátnej ideológie.“

Nech predstaviteľ nekonvenčného myslenia ponúkne v médiách akýkoľvek dôkaz o svojej pravde, médiá ho vopred zosmiešnia už len aplikáciou apriorizmu a rámcovania. Podstatné však je to, že sa vytvára dojem, že spravodajstvo a politické diskusie sú vyvážené, neutrálne a nestranné. Žiadne meradlo vyváženosti však podľa Chomského neexistuje. A to dokonca ani v rámci daného systému a ideológie.

Posledným vyznačeným spôsobom nepriamej manipulácie je používanie orwellovského doublespeaku (jazyka propagandy a ideológie prekrucujúceho skutočné významy slov). Ako poznamenáva Chomsky, v správach, najmä televíznych, sa napočúvame rozličných ošúchaných fráz vymedzujúcich škálu „prijateľných názorov“ oplývajúcich „emocionálne pôsobiacimi zjednodušeniami“, odrecitovaných v sedemminútovom intervale medzi reklamami. Vytvára sa systém určitých magických slov, ktoré vo verejnosti vyvolávajú pozitívnu či negatívnu odozvu už len svojím vyslovením. Výrazy ako „slobodný svet“, „reformy“, „voľná konkurencia“, „zodpovednosť“, alebo slová ako „komunizmus“, „extrémizmus“, „terorizmus“, „populizmus“, možno použiť ako náhradu argumentu, pretože majú ustálený manipulačný význam. Namiesto nepopulárneho termínu „kapitalizmus“ sa použije „slobodný obchod“, na označenie tvrdých asociálnych politických krokov sa použije slovné spojenie „ozdravujúca reforma“, na vysvetlenie vlády politických elít sa využije populárny pojem „vláda ľudu“ (demokracia) a podobne. Slová sa stávajú, použijúc slovník Horkheimera a Adorna, obchodnými značkami (trade-marks), ktoré majú moc spopularizovať určité politické reformy v záujme vládnucich tried.

Bezbrehé ohlupovanie ľudí

Druhá kategória propagandy má za cieľ bezbrehé ohlupovanie obyvateľstva. Jej hlavnou úlohou je odvrátiť pozornosť bežných ľudí od skutočných problémov (diverziu) a naopak – podľa Chomského - „dosiahnuť, aby sledovali národnú futbalovú ligu, aby sa zaujímali o matku, ktorej sa narodilo decko so šiestimi hlavami, alebo o hocičo iné, čo im predhodia“. Najdôležitejšie je redukovať schopnosť ľudí myslieť a tým ich odsunúť na okraj politického vplyvu. Takíto ľudia budú plne podliehať populizmu, propagande a indoktrinácii.

S tým súvisí aj funkčný presun politického spravodajstva z populárnych médií na elitné politické média. V populárnych médiách dostáva politické spravodajstvo čoraz menší priestor, prípadne sa zužuje na správy bulvárneho charakteru. To podľa Chomského dáva zmysel, pretože základným cieľom systému je zničiť autentickú demokraciu, a teda odsunúť bežných ľudí z politickej oblasti. Čím viac telenoviel a situačných komédií možno uzrieť v televízii, čím menej spravodajstva a politických diskusií, tým lepšie pre systém. Nejaké politické spravodajstvo sa zaiste pustiť musí – ľudia aspoň v skratke potrebujú vedieť, čo sa v politike deje. Ich záujem však má ostať v rovine štatistov. Úlohou obyčajných ľudí je nestarať sa o verejný život a médiá im na túto rolu vytvárajú optimálny priestor. Aby sa nemuseli púšťať do úvah nad spravodlivosťou politického systému, diváci, poslucháči a čitatelia sú zaplavení bulvárnymi informáciami a kultom osobností zo showbiznisu. Cieľom masmédií je čičíkať nevedomé masy v stave politickej apatie.

Hranice novinárskej slobody

Podľa oponentov Chomsky vo svojom útoku na médiá nezohľadňuje fakt, že politické spravodajstvo a reportáže netvoria vlastníci médií, ale jednotliví novinári, ktorí sú slobodní vo svojej činnosti. Ich profesionálna česť im velí, aby nespolupracovali s mocou a boli jej kritikmi. Majú právo nesúhlasiť a kritizovať, pričom ho aj často využívajú.

Chomsky však oponuje, že novinári takéto právo v skutočnosti nemajú. Žurnalisti a komentátori majú dve možnosti: buď sa prispôsobia, alebo budú vylúčení. Tí, ktorí sa prispôsobia a ostanú v systéme, si čoskoro zvnútornia presvedčenie a postoje, ktoré vo svojej každodennej práci vyjadrujú a ktoré rámcujú ich činnosť. Napokon, určitý priestor na kritiku im systém dáva. V rámci zdieľaného systémového konsenzu možno kriticky reflektovať drobné problémy a úzke taktické otázky. Inštitucionálna štruktúra systému a jeho podstata sa však voči nezávislému mysleniu stavia nepriateľsky. Ak by sa novinár s takýmto nezávislým názorom našiel, potom nasledujú sankcie systému. Takéhoto človeka nezavrú do väzenia, ani neprenasledujú. Sankcie spočívajú v tom, že si takýto novinár nenájde viac miesto v korporačnom systéme médií. Niekde na jeho okraji, v nejakom malom lokálnom rádiu, či v alternatívnej tlači sa azda zamestná – jeho vplyv na auditórium však bude marginalizovaný.

Začínajúci novinári majú podľa Chomského plno ilúzií o úprimnom spravodajstve a šírení skutočnej pravdy. Ibaže onedlho po nástupe do redakcie ich šéfredaktor upozorní, že sú príliš emocionálni, že sa veľmi angažujú v konkrétnej reportáži, že by mali písať „objektívnejšie“. Vedenie im naznačí, že ak budú vystrkovať rožky, môžu sa pobrať inam. Tento krycí manéver médií na zachovanie zdania objektivity a neutrality môžeme nazvať pacifikáciou nepohodlných novinárov a žurnalistov.

Neplatí však, že by spravodajstvo bolo zmanipulované od A po Z. Mediálne výstupy nie sú uniformné, navonok sú pluralistické. Napokon, aby slúžili záujmom mocných, médiá musia prezentovať vhodne upravený, ale v zásade realistický obraz sveta. Zdanie pluralizmu médií, ktoré v zásade ponúkajú rovnaké komentáre s miernymi odchýlkami, plní dôležitý systémový efekt. Uchováva sa ilúzia slobody, neutrality, viacpohľadovosti.

Krycí manéver v podobe formálneho pluralizmu takto vypĺňa totalitnú prázdnotu mediálnych výstupov, a to multiplikáciou mediálnych zdrojov. Efekt pluralizmu je pritom dvojaký. Pluralizmus mediálnych zdrojov zastiera faktickú uniformitu mediálnych výstupov. Plní tak ideologickú funkciu. Kvantitatívny pluralizmus výstupov vytvára preplnený trh informácií, ktoré sú verejnosťou nestráviteľné. Pri prirodzenej selekcii hľadanie alternatívnych názorov znemožňuje príval kvalitatívne totožných informácií, pochádzajúcich z množstva rôznych tendenčných zdrojov. Množstvo mediálnych výstupov jednotlivca buď odradí od hľadania alternatívneho názoru, alebo mu dá pocítiť väčšinový efekt - keďže väčšina médií hodnotí vec tak a tak, objektívny názor spočíva práve v priesečníku produkovanej uniformity. Pluralizmus teda utlmuje záujem ľudí o hľadanie alternatívnych informácií a plní tak inhibičnú funkciu.

Riešením erózia systému?

Chomsky nevidí veľké šance vyslobodiť sa z totalitného panstva mediálnej manipulácie. Uvažuje nad alternatívnymi médiami, ktoré by boli kontrolované skutočne demokraticky, ale uvedomuje si, že by ich pozícia bola i naďalej marginálna. Demokratický prerod hlavných médií je podľa Chomského skoro nemožný: „Jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je zbaviť sa ich. ...naozaj nemôžete ovplyvniť štruktúru moci. To by vlastne znamenalo sociálnu revolúciu.“

Pravda, Chomsky nie je úplným pesimistom. Podľa neho má zmysel prekračovať hranice systému, rovnako ako sa snažiť vplývať na masmediálnu politiku. Treba len kriticky myslieť a nájsť energiu na hľadanie pravdy. Šanca nie je veľká, ale nikdy nie je márne pokúšať sa vytvoriť „chybu v systéme“. V tomto smere sa s Chomským zhodujú viacerí moderní sociálni teoretici, vrátane Rortyho, či Foucaulta. Podľa nich „je potrebný otras, lebo naša vôľa a naša predstavivosť sú natoľko obmedzené socializáciou, ktorej sa nám dostalo, že si ani nevieme predstaviť spoločnosť alternatívnu tej, v ktorej žijeme“.

Ľuboš BLAHA

Späť