Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Terorizovali a ohrozovali na živote

Slovensko, 6. 2. 2008 (Verejná správa 2/2008)



V uplynulom roku došlo okrem iného i k rušivým momentom v slovensko-maďarských vzťahoch. Vyvolalo ich najmä organizovanie polovojenských oddielov, takzvaných maďarských gárd, z radov domáceho obyvateľstva v Maďarsku. O oprávnenosti znepokojenia slovenskej, ale aj európskej verejnosti z týchto krokov, svedčia historické skúsenosti a fakty, ktoré v nasledujúcej stati uvádza PhDr. Ladislav Deák, DrSc., vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.


Počiatky maďarskej gardy siahajú do roku 1919, keď sa v Segedíne vytvorila vláda diktatúry krajnej pravice. Miklós Horthy, posledný veliteľ rakúsko-uhorskej námornej flotily, sa v nej stal ministrom vojny a následne veliteľom maďarskej národnej armády. Keďže nová armáda vznikala len postupne, Horthy sa spočiatku obklopil skupinou bývalých dôstojníkov z povolania, ktorí tvorili hlavnú údernú silu, ideologické jadro a oporu formujúceho sa nového medzivojnového horthyovského režimu. Dostali pomenovanie „segedínska garda“. Politicky zastávali radikálne pravicové postoje, stáli na pozíciách antisemitizmu a extrémneho nacionalizmu. Ideologicky predstavovali predstupeň talianskeho fašizmu a nemeckého nacizmu. Pochádzali z radov statkárov, aristokracie, džentry a zastávali významné posty vo vznikajúcich iredentistických a fašistických organizáciách, ktoré boli zamerané na obnovenie územnej integrity predvojnového uhorského štátu. Z prominentov „segedínskej gardy“ spomeňme aspoň Gyulu Gömbösa (kapitán, štátny tajomník vlády pre vojsko, v rokoch 1932-36 predseda vlády), Miklósa Kozmu (vojenský spravodajca vlády, v rokoch 1935-37 minister vnútra), Pála Prónayho, Antala Lehára, Gyulu Ostenburga a Ivána Héjjasa. Títo a ďalší na priamy pokyn M. Horthyho sformovali teroristické komandá a stali sa piliermi „bieleho teroru“ v krajine. Masovo týrali a bez súdov a vynesenia rozsudkov popravili niekoľko tisíc politických protivníkov. Organizovali ozbrojené akcie aj proti rakúskym bezpečnostným orgánom na území prevažne osídlenom nemeckým obyvateľstvom, ktoré Trianonská mierová zmluva prisúdila Rakúsku.


V rokoch konsolidácie medzivojnového horthyovského režimu príslušníci „segedínskej gardy“ zastávali významné posty v mnohých spolkoch a zväzoch iredentistického, rasového a fašistického zamerania, alebo pracovali vo vojsku a v bezpečnostných zložkách štátu.


Po anexii Rakúska


Ďalšie obdobie činnosti gárd sa spája s politickými udalosťami v strednej Európe roku 1938, po anexii Rakúska nacistickým Nemeckom. Keď nacisti stupňovali agresívne kroky proti Československu, vznieslo územné nároky voči nemu aj Maďarsko, čo dalo podnet k aktivizácii maďarskej gardy. Iniciatíva k formovaniu polovojenských ozbrojených oddielov vyšla z radov ešte žijúcich veliteľov teroristických kománd z rokov 1919-21 a od iredentistických spolkov, ktoré ponúkli svoju pomoc pri „oslobodzovaní“ maďarských bratov spod československej nadvlády. Na podobných princípoch ako sudetské prepadové oddiely Freiwilliger Schutzdienst sa formovali aj „szabadcsapatok“. Rozdiel bol v tom, že sa nevytvárali na čs. teritóriu, ale v Maďarsku, kde boli na ich organizovanie a vyzbrojovanie priaznivejšie podmienky. V lete 1938 vo vedení opozičnej Zjednotenej maďarskej strany vznikli tiež pokusy, aby sa z bývalých uhorských štátnych zamestnancov, frontových veteránov a vôbec z radov maďarskej menšiny na južnom Slovensku organizovali dobrovoľníci, ktorí by vo vhodnej chvíli vyvolali sabotážne akcie, respektíve teroristickú činnosť proti československému štátu. Táto akcia však skončila neúspechom. Politické vedenie Zjednotenej maďarskej strany si uvedomilo, že prípadné ozbrojené vystúpenie proti moderne vyzbrojenej čs. armáde by bolo odsúdené na porážku a malo by negatívne dôsledky aj pre maďarskú menšinu.


Do mníchovského rozhodnutia štyroch veľmocí prebiehali v Maďarsku organizačné prípravy, robil sa nábor do oddielov, do ktorých sa hlásili nezamestnaní, prívrženci početných iredentistických a revizionistických organizácií, bývali vojaci a rôzne asociálne živly. Sústreďovali ich do provizórnych stredísk, kde sa učili narábať s ručnými zbraňami. Maďarská vláda mala o nich informácie, ale na ich organizovaní a vyzbrojovaní sa nepodieľala a ani nemala nad nimi priamu kontrolu. Keď koncom septembra 1938 nemecko-československé napätie kulminovalo, tieto narýchlo sústredené dobrovoľné oddiely ešte neboli schopné ozbrojených akcií. Podľa správ čs. spravodajskej služby polovojenské diverzné skupiny, ktoré smerovali z Maďarska k čs. hranici, sa presúvali chaoticky. Cestou sa dopúšťali i drancovania domáceho obyvateľstva, čo malo za následok, že samotná maďarská vláda zakročila proti nim skôr, než by vstúpili na čs. pôdu.


Po Mníchovskom diktáte


Zlom nastal po mníchovskom verdikte, keď štyri veľmoci rozhodli o odstúpení československého pohraničia Nemecku, no Maďarsku neprisúdili žiadne územie. Krajná pravica a iredentistické kruhy volali po radikálnych vojenských krokoch proti Československej republike. Imrédyho vláda 1. októbra 1938 v tajnosti rozhodla, že podporí a vyzbrojí dobrovoľné polovojenské oddiely, ktoré mali byť začlenené do armády s osobitným poslaním. Ich prípravou a riadením bol poverený Miklós Kozma, jeden z dôstojníkov „segedínskej gardy“, dôverník regenta M. Horthyho, ktorý už mal skúsenosti s teroristickou činnosťou. V pomníchovských podmienkach sa tieto oddiely mali sústrediť na podvratnú činnosť, na sabotáže, na vyvolávanie chaosu a nepokojov medzi obyvateľstvom, na vojenské prepady na čs. hranici. Osobitná pozornosť sa venovala politickej a hospodárskej destabilizácii Podkarpatskej Rusi.


Druhým veliteľom bol Iván Héjjas, ktorý sa v minulosti stal známym masovými vraždami v okolí mesta Kecskemét a svojou činnosťou v teroristických bandách na území západného Maďarska. Podľa vzoru sudetských Freikorps dostali pomenovanie „szabadcsapatok“ – dobrovoľné oddiely, alebo „rongyos gárda“– garda otrhancov. Ich príslušníci nosili civilné oblečenie s cieľom nenápadne preniknúť na čs. teritórium a vyhnúť sa obvineniu, že agresívne akcie podniká maďarská armáda. Boli vyzbrojení ľahkými ručnými zbraňami potrebnými na diverziu, na prepady čs. hliadok, na terorizovanie obyvateľstva, prípadne na vyvolávanie ozbrojených vystúpení v tyle.


Skrytá vojna v pohraničí


Týmto maďarská vláda rozpútala na čs. hraniciach skrytú vojnu, ktorá začala v čase oficiálnych rokovaní vládnych delegácií ČSR a Maďarska v Komárne 9.-13.októbra 1938, Po krachu rokovaní sa táto diverzná činnosť ešte zintenzívnila. Prejavovala sa jednak vojenskými provokáciami, incidentmi, prepadmi na pohraničí, jednak nasadením teroristických oddielov, ktoré mali ilegálne preniknúť na čs. teritórium, vyvíjať tam diverznú činnosť, destabilizovať okolie, podnecovať k ozbrojeným akciám a tým pripraviť podmienky pre nástup maďarskej armády. Československé bezpečnostné orgány mali informácie o protičeskoslovenskej vojenskej činnosti na celom úseku hraníc s Maďarskom. Informácie hovorili o počte okolo 1000 teroristov, ktorých rady sa neustále rozrastali. Táto protičeskoslovenská vojenská činnosť maďarskej vlády na pohraničí však nakoniec minula cieľ. Československá vláda po skúsenostiach v Sudetách vyhlásila v ohrozených oblastiach na južnom Slovensku stanné právo a dobre vyzbrojená armáda vojenské akcie z maďarskej strany rýchlo paralyzovala.


Kým na slovensko-maďarskom pohraničí v období medzi mníchovským verdiktom a viedenským rozhodnutím činnosť maďarskej armády a teroristických skupín nenadobudli nebezpečné rozmery, situácia na hranici medzi Maďarskom a Podkarpatskou Rusou sa zdramatizovala. Maďari považovali tamojšie politické pomery za najmenej stabilizované, k čomu prispievala aj ich aktívna iredentistická činnosť. Jej hlavnou oporou bol sám ministerský predseda autonómnej vlády A. Bródy, ktorý za pomoci Budapešti pripravoval odtrhnutie Podkarpatskej Rusi a jej pripojenie k maďarskému štátu. Preto ho 27. októbra 1938 čs. vláda odvolala a obvinila z vlastizrady.


Po prerušení čs.-maďarských rokovaní v Komárne sa maďarská vláda odhodlala k hazardnému kroku. Okolo 800 príslušníkov teroristických oddielov „szabadcsapatok“ a „rongyos gárda“ ilegálne presunula do pohraničných oblasti Podkarpatskej Rusi, kde mali vyvíjať činnosť smerujúcu k ozbrojenému vystúpeniu proti československému štátu. Výsledok bol katastrofálny. Proti moderne a dobre vyzbrojenej a vycvičenej čs. armáde stáli narýchlo sústredené, chaotické a slabo vyzbrojené teroristické bandy. Maďarská vláda ich ponechala svojmu osudu, bez obrany a ochrany, bez zabezpečenia spätného ústupu na územie Maďarska. Poslala ich vlastne na smrť. V priamom vojenskom meraní síl boli maďarské teroristické oddiely buď na mieste zlikvidované, alebo sa čs. bezpečnostným jednotkám vzdali. Okolo 345 maďarských teroristov bolo uväznených vo väznici v Iľave. Keď v marci 1939 Hitler daroval Podkarpatskú Rus Maďarsku, Horthy mŕtvym obetiam z radov teroristov udelil štátne vyznamenanie a vyhlásil ich za martýrov národa.


Šírenie nenávisti a brutality


Po nemeckom a talianskom rozhodnutí z 2. novembra 1938 vo Viedni a po odstúpení čs. teritória Maďarsku nastúpila druhá etapa činnosti maďarských teroristických oddielov. V rámci maďarskej armády prichádzali na okupované teritórium aj „szabadcsapatok“ a „rongyos gárda“. Ich príchod do slovenských obcí alebo kolónií bol spojený s brutálnym chovaním a násilím. Voči nemaďarským obyvateľom prejavovali otvorenú nenávisť, vinili ich z nelojálnosti a nepriateľstva voči maďarskému štátu, lúpili, terorizovali a ohrozovali ich na živote. O neľudských výčinoch teroristov svedčia mnohé výpovede očitých svedkov, ktorí v dôsledku hrozieb museli náhle opustiť okupované územie. Vyčíňanie príslušníkov maďarských gárd a vojsk bolo v ostrom protiklade aj s viedenským protokolom, pretože svojvoľne porušovali vyznačenú demarkačnú čiaru a terorizovali obyvateľstvo na pohraničí.


Napokon treba spomenúť utajené vojenské prípravy maďarskej vlády, ktoré mali vyústiť do opätovného vpádu maďarských teroristických oddielov na územie Podkarpatskej Rusi. Celá akcia mala začať 19. novembra 1938, teda dva týždne po viedenskom rozhodnutí. Ďalšej vojenskej katastrofe s medzinárodným fiaskom a s vážnymi medzinárodnými dôsledkami zabránil iba rázny zákrok nemeckej a talianskej vlády. Pod ich tlakom maďarská vláda vojenskú akciu teroristických oddielov proti Podkarpatskej Rusi v poslednej chvíli odvolala. Teroristické výčiny oddielov „szabadcsapatok“ a „rongyos gárda“ na čs. hraniciach však celkom neustali. Sporadicky sa opakovali až do zániku československého štátu.


Ladislav DEÁK



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.