Ľudia tiež majú korene a letokruhy

Slovensko, 12. 2. 2008 (Verejná správa 3/2008)

Ak by sme pátrali po okolnostiach a pohnútkach, ako sa Tomáš Pastirák stal starostom v Udavskom, museli by sme ponajprv spomenúť dve smutné udalosti. Dopravnú nehodu jeho predchodcu Jána Šalatu, pri ktorej tento prvý ponovembrový udavčanský richtár v roku 1996 zahynul. A márny boj jeho nástupcu Petra Sninčáka so zákernou chorobou, ktorej podľahol v roku 2001 počas svojho druhého funkčného obdobia. Keďže Tomáš Pastirák bol v čase pôsobenia oboch týchto starostov poslancom obecnej samosprávy a Petra Sninčáka aj zastupoval, vtedajšia samospráva mu do volieb v roku 2003 zverila aj richtársku funkciu. Boli to skoro dva roky akoby na próbu. Lebo potom prišli rokovania či naťahovačky s lesným závodom – jeho zamestnávateľom – kde bude na plný a kde na polovičný úväzok. Funkciu starostu vykonával po robote. Vtedy si ešte myslel, že niet nad lesný závod. Iné zamestnanie ani nepoznal. Prešiel v nich zaradením od lesníka až po vedúceho správy či strediska. A stále názor nemení, lebo celoživotnú lásku, ktorej ste venovali azda najkrajšie roky života, nezrádzate. Ale keď po neviemkoľkej reorganizácii sa jeho chlebodarca presťahoval z Humenného do Vranova nad Topľou a navyše mu spoluobčania dali dôveru vo voľbách, rozhodol sa lesnícku rovnošatu zavesiť na klinec. Po vyše tridsiatich piatich rokoch prežitých možno v najkrajších lesoch Slovenska mal pocit, akoby sa zobliekal z vlastnej kože i najkrajších spomienok.

V záprahu osudu

Hlboko v mysli má chlapčenské hry a huncútstvá pri Laborci, pasenie husí a dobytka na Chabžiku, na Lacovej, prázdninové pažite Medzi vodami, kúpanie v Udave a nekonečné futbalové bitky. Najväčším magnetom však bol les. Priťahoval ho od malička. Kdesi na začiatku spomienok a toho, čomu sa neskôr hovorí vzťah, boli dedkove ťažné kone – hnedáci Šrha a Laci, s ktorými ako kočiš v štátnych lesoch pracoval. To bol zážitok, keď mohol obrovitých štajerákov aspoň podržať, na kúsku ich viesť za liace alebo pozorovať pri práci. Opekanie slaniny, keď si chlapi urobili prestávku pri rubárskom ohníku a na chvíľu dopriali oddych aj záprahom, bolo radosťou, ktorá aj po desaťročiach zapaľuje plamienky v zraku.

„Otec, rodák z Rovného, tiež celý život, až do dôchodku, robil v lesoch. Možno od konca vojny, keď vznikol Hnilecký lesný priemysel, dochádzal za robotou do Gelnice. Neskôr sme tam aj bývali v podnájme a ja som chodil do školy, kým v šesťdesiatych rokoch nepostavil v Udavskom dom. Ja s mamou sme sa vrátili a on chodieval na týždňovky. Jedného dňa takmer prišiel o život, keď sa nad Prakovcami jeho traktor pri sťahovaní dreva prevrátil a on skončil pod nim. Zostal invalid...“

V letokruhoch Tomáša Pastiráka by sme potom akosi samozrejme objavili odborné lesnícke vzdelanie, cestičky a zvážnice vo Vihorlatskom pohorí aj v Beskydoch, ktorými by sme spoločne prešli takými úchvatnými miestami, aké boli kedysi Na Rebjakovej, v lesoch okolo Vyšnej Jablonky, Osadného, Medzilaboriec, po celom úseku štátnej hranice s Poľskom, v jedlinách na Palote, v doline Iľovnica, na Brusnom alebo na Zubenskom v katastri Zubného, odkiaľ má manželku. Ak lesník, pre ktorého je hora každodenný chlieb, povie, že sa tam zatajuje dych, čo potom náhodný návštevník alebo turista, ktorý sa do týchto – neraz pralesných končín – zatúla možno raz v živote.

(Ne)paletové regióny

Aby sme „peknotou nadšení“ nelietali medzi nebom a zemou, pripomenul som terajšiemu udavčaskému starostovi nedávne obdobie, kedy sa s istou bezradnosťou a bezvýchodiskovosťou začalo o celom severovýchode Slovenska hovoriť len ako o paletových okresoch. Všetko, čo tu dovtedy existovalo, fungovalo a živilo ľudí – zanikalo. Namiesto fabrík a istoty ako na stračích nôžkach začali zo zeme vyskakovať drevené búdy a v každej gáter – rámové píly – a pod ich zubami sa strácal jeden kubík guľatiny za druhou. Niekde sa možno menili na použiteľnú surovinu. Niekde azda aj na dajaký zmysluplný drevársky výrobok, ale väčšinou naozaj slúžili len ako polotovar – v horšom prípade na výrobu paliet.

Zhodou okolností prvý raz som nie nevýstižnú charakteristiku o paletových okresoch počul pred rokmi práve vo vlaku na železničnej stanici v Udavskom. Vyslovil ju ktorýsi cestujúci pri pohľade na zbedačený areál neďalekého agrochemického podniku, utápajúceho sa pod kopcami pilín. Aj dnes tu sídlia a pília najmenej tri drevoobrábajúce firmy. Expedičný sklad lesov na manipuláciu a nakladanie dreva priamo na stanici to je stará história, ale nová, farebne zelená firma Udava, Viard a vari päť ďalších súkromných píl v katastri Udavského je skutočnosť. K tomu treba prirátať dnešnú realitu, že po roku 1989 sa časť lesov vrátila pôvodným vlastníkom. Takže v Udavskom pôsobí aj Panská lesná a pasienková spoločnosť, Lesné spoločenstvo Huľovská, Urbariát – lesná, poľná a pasienková spoločnosť a Potôčky – pozemkové spoločenstvo.

„Nemyslím si, že by sa les drancoval. Reže sa veľa, to je pravda. Ťaží sa však ani nie celý ročný prírastok. Necháva sa ešte rezerva na dajaké lesné kalamity a iné nepredvídané okolnosti“, obhajoval starosta svoju ešte nedávnu profesiu. „Ak by bola pravda o bezohľadnej ťažbe a naháňaní zisku, tak už lesy dávno nemáme.

Pravda je, že robota v lesoch a s drevom ľudí pri Laborci živí. Bez neho by tu nebolo takmer nijakej zamestnanosti.

Za urbariáty nechcem hovoriť. Ale pre nich platia tie isté zákony, ako pre štátne lesy. Neviem či ich obídu, alebo neobídu,“ uzatváral diplomaticky lesnú kapitolu Tomáš Pastirák.

Stromy a kmene

Pri ceste, ktorá vedie okolo parku k udavčanského kostolu, na pozemku Benejových, rastie nádherný tristoročný platan javorolistý, ktorý má výšku bezmála tridsať metrov a obvod kmeňa meter nad zemou dosahuje päť metrov. Ďalším chráneným a vzácnym exemplárom je dvestopäťdesiatročný dub letný, ktorý rastie tesne za hranicou obecného parku a má významnú krajinotvornú i estetickú funkciu. V bývalom kaštieľskom parku by sme našli mnoho krásnych drevín, ktoré si pamätajú tunajších Zičiovcov, Čákiovcov i Szirmayovcov...

Stromy si pamätajú. Vedia o tých, čo im ublížili, zaznačia si to do kôry i do tela. Vedia aj o tých, ktorí im urobili dobre. Stromy na udavčanskom námestíčku, v parku i popri obecných hradských a chodníkoch si ukladajú do letokruhov ako na „cédečko“, že sa o nich ktosi dobre postaral. Sú ošetrené, orezané, dostali fazónu. Ďalšie ešte čakajú, kedy na ne príde rad. Lesník a starosta Tomáš Pastirák na ne určite nezabudne. Stromy má rád. Má rád aj svoju obec. Preto je dlhý rad toho, čo ho v najbližších rokoch čaká a čo neobíde. Nie je z tých, čo zabúdajú.

Vie, že sľúbil dokončiť poslednú etapu kanalizácie Zamajir i chýbajúce rozvody plynu. Opraviť a pokryť asfaltovým kobercom tie miestne komunikácie, kde to treba. Urobiť úpravy miestneho potoka, ktorý preteká prostriedkom obce z Veského, vyriešiť zaústenie potokov zo Suchej a Pitrušovej, zastrešiť sedlovou strechou školu, rozšíriť športoviská, znovu sprevádzkovať zdravotné stredisko, lekáreň. Zaktivizovať mládež... Veľa je toho, čo chce. Folklór, amfiteáter, počítače, futbal, Gorazdove dni, kardinálovu sochu...

Jedenásť rokov nefajčil. Znovu začal.

Na požiarnickej štandarde udavčanských hasičov z roku 1925 sú na žrdi štítky s menami tých, ktorí kedysi začiatkom minulého storočia venovali stovku alebo dve na vybavenie dobrovoľného hasičského zboru. Ten je je spolu s divadelnými ochotníkmi a speváckym zborom stále jednou z najaktívnejších spoločenských organizácií. Ručne vyšívanú a maľovanú zástavu ako relikviu opatruje na obecnom úrade. Hľadá pre ňu peknú vitrínu, dôstojné miesto a škrie ho, že pár štítkov sa už časom stratilo. Že sa tak na niekoho, čo pre obec urobil čosi prospešné, zabudne.

Pochopil som, že Udavské má znovu dobrého starostu.

Možno ktosi povie, že nosí hlavu hore. Nemá ju prečo vešať. Pozerá na stromy a ľuďom do očí. A ešte pre čosi. Inšpiruje sa tými, ktorí vyleteli vysoko a zapísali sa do histórie obce. V pamätnici, ktorú vlani vydali k jej šesťsto deväťdesiatemu výročiu je ich požehnane – najvyššie kardinál Jozef Tomko.

„Rozprávať sa s ním je ako počúvať dobrú báseň. Je to človek nesmierne vzdelaný, rozhľadený, úprimný a vyžaruje z neho čosi také, že keby človek myslel na čokoľvek, tak tá pokora musí prísť. Nenesie sa vysoko, že je niečo iné ako ostatní. Pri oslavách nášho jubilea, keď sme mu ako prvému udelili titul osobnosť obce, odkázal nám: Udavčane, trimce še! Tým vlastne povedal o vzťahu k svojmu rodisku všetko. A aj pre mňa dal návod pre prácu starostu.“

Emil SEMANCO

Späť