Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Horel za národ a obetoval sa mu

Slovensko, 5. 3. 2008 (Verejná správa 5/2008)



Vo vlastnom životopise o svojom otcovi napísal, že dvom synom – staršiemu Jurovi a mladšiemu Štefanovi – zanechal po smrti okrem skromného majetku ako dedičstvo „čestné meno muža bezúhonného charakteru“. Podľa toho sa dá predpokladať, čo si aj jeho syn Štefan najviac vážil, aké hodnoty uprednostňoval, ba aj jedno z jeho životných kréd. Tento predpoklad sa stáva istotou, ak sa zoznámime s jeho skutkami a životom. Bol naozaj mužom pevného charakteru, duchovné i materiálne dedičstvo zanechané predkami nielen nezašantročil, ale ho len a len zveľaďoval.


V tejto súvislosti stojí za to pripomenúť si druhú slohu Kuzmányho hymnickej piesne: /Kto si stojí v slove/ čo priam zhŕkne svet,/ komu nad statočnosť/ venca v nebi niet,/ koho dar nezvedie,/ hrozba neskloní,/ tomu moja pieseň/ slávou zazvoní./ Ak niekto spĺňa podmienky na získanie nehynúcej slávy vyslovené v tomto verši, potom je to určite Štefan Marko Daxner. Pokračujúc básnickou rečou, od okamihu zrodu 26. decembra 1822 v Tisovci až po svoj skon o sedemdesiat rokov neskôr, 11. apríla 1892 v tom istom mestečku, stál si v slove a presvedčení vždy tak pevne, ako to vyjadril v mužnom veku roku 1868: „...ani slova neodvolám z toho, čo som písal. Je to moje presvedčenie a moja obyčaj je toto len vtedy zmeniť, keď poučený budem o jeho mylnosti a bezzákladnosti.“


Muži, ktorí si stoja v slove a za slovom ktorých nasleduje skutok, sú vzácni v každom historickom čase a nie je samozrejmé, aby sa im vzápätí dostalo zaslúženej odmeny. Najmä preto nie, lebo si nevyberajú miesto a dobu, kedy hovoriť pravdu o ľuďoch a o pomeroch, v ktorých žijú. Sú toho názoru, že pravdu opierajúcu sa nie o fikcie alebo dogmy, ale vyvierajúcu z vedeckého poznania, z aktuálnej i historickej skúsenosti, treba hovoriť a šíriť, prehlbovať a brániť na každom mieste a v každom čase. Pre neustále prehlbovanie a vyslovovanie pravdy neexistuje čas príhodný alebo nepríhodný, sú iba ľudia menej alebo viacej statoční, alebo aj celkom predajní. Podľa Daxnera: „Pre hrozby, a keby aj strojili by sa byť uskutočnenými, nemusí sa ešte pravda zamlčať.“


Tak to aj robil. Nezamlčoval nič z toho, čo pomáhalo jeho vrstovníkom otvárať oči, národu poznávať pravdu o sebe aj o druhých. Robil to nekompromisne, bez ohľadu na svoje osobné ujmy a straty. A bolo ich neúrekom: strát, prehier, naznačovaných i otvorených hrozieb, množstvo z nich uskutočnených. Ešte aj v Testamente sa musí ohradzovať proti „nespravodlivému, nesvedomitému, zákon svätský a cirkevný rušiacemu, jedine na svojvôli ľudskej založenému pokračovaniu“. Uvedomuje si, že jeho odporcovia ho budú prenasledovať až za hrob a zaväzuje k revízii svojej pravoty a k obnoveniu svojej cti i svojich potomkov.


Je to azda jediný dokument (písaný šesť mesiacov pred smrťou s posledným vypätím síl) v ktorom od obhajoby svojej osobnej veci neprechádza k obhajobe veci národa, kedy sa z obvineného a denunciovaného nestáva kritik pomerov nežičlivých národu, sociálnej, občianskej, ľudskej spravodlivosti a slobode – ako to bolo pre neho pravidlom. Nakoniec, nie je isté, či rovnako nekončil aj tento list. Stratil sa totiž skôr, než mohol byť zverejnený v úplnom znení.


Inak sa vždy z obžalovaného stáva žalobca, ako o tom svedčí napríklad Osvedčenie z roku 1848, ktorým sa Daxner mal svojim nadriadeným ospravedlniť za šírenie Hurbanovho spisu Bratia Slováci. Vyhovie im iba formálne a urobí opak toho, čo očakávali. Bez rozpakov sa hlási k svojmu správaniu a odmieta jeho označenie za protizákonné, považujúc slobodu tlače, šírenie informácií a ideí za prirodzený princíp občianskeho života a spoločnosti. Napriek tomu, že nemôže nevedieť o nebezpečenstve, ktoré mu z odmietnutia ľútosti a pokánia hrozí (a ktoré sa nakoniec i dostavilo v podobe rozsudku smrti), prihlasuje sa i k obsahu spisu slovami: „Hoci – úprimne vyznávam – otáznu proklamáciu v jej všetkých výpovediach bez výčitky by som nemohol odobriť, predsa omnoho viac dobrého a užitočného vidím v nej, než zlého a nebezpečného.“ I platformu Osvedčenia využíva na to, aby ozrejmil niektoré svoje zásadné filozofické a kultúrno-politické názory a teoretický výklad zakončuje otvorenou výzvou: „...žiadam, aby moji blížni boli rovní, slobodní, aby vlasť moja bola slávna, veľká, a aby rozličného jazyka občanov tejto vlasti – milujúcich a nepotlačujúcich jeden druhého – zjednocoval spoločný záujem, záujem slobody a bratstva.“


Rovnako dobrým príkladom je i jeho Apeláta proti preloženiu z Gemera z marca 1864. Namiesto toho, aby sa dal zastrašiť a umlčať šikanovaním, podáva v tejto odvolacej listine výstižnú analýzu maďarizačnej politiky i návod na slovenskú obranu proti nej.


Hoci jeho život nebol chudobný na príkoria a porážky – nezlomili ho. Človek, ktorý zomrel v spore a nikdy sa nevzdal pravdy, ktorá nebola len jeho osobnou pravdou či pravdičkou, ale pravdou celého národa i pravdou všeľudskou, taký človek nemohol byť ani zlomený, ani zdrvený. I po nejednom prehranom zápase sa mohol právom cítiť víťazom, „pretože bojoval za dobrú a spravodlivú vec, kým jeho nepriatelia útočili zákerne a ich útoky nemali mravného ani vecného oprávnenia“.


Neznášal farizejov a nedoukov


Fakt, že nositeľom tejto spravodlivej veci a zástancom všeľudských hodnôt bol príslušník potláčaného, kultúrne a politicky zneuznávaného národa so starodávnou kultúrou a tradíciou, skutočnosť, že si Daxner nepriaznivý mocenský pomer síl v Uhorsku uvedomoval a napriek tomu neústupčivo, vytrvalo vstupoval do nových zápasov – to všetko musí nezaujatého skúmateľa dejín doviesť k mináčovskému konštatovaniu: Bol to veľký muž! V iných pomeroch, v inom prostredí, či na inej strane súperiacich síl (a mohol sa na inú stranu presunúť kedykoľvek, keby chcel, veď či nebolo i v jeho dobe nemálo odrodilcov alebo svetom putujúcich zlatokopov?) by sa iste stal veľkou postavou nielen slovenských dejín, ale aj európskych. Povedané inak: vedelo by sa o ňom nielen u nás. Lebo to, že zostal verný národu a domovine a súčasne myšlienkam humanity a demokracie pre dobro všetkých ľudí z jeho veľkosti neuberá. Naopak. S vyššími stupňami civilizácie, s rozširovaním kultúry a kultúrnosti, so všeobecným napredovaním ľudstva by mal nadobúdať stále väčšiu prevahu názor, že v dejinách ľudstva a v pamäti pokolení majú mať prvoradé miesto nie tí, čo usilujú o spravodlivosť, slobodu, majetok a právo len pre niekoho (najradšej pre seba a svoju rodinu) na úkor iného a iných, ale tí, čo zápas o vlastný rozvoj, o slobodu a blaho jednotlivca i vlastného národa spájajú so zväčšovaním slobody i materiálneho blaha ostatných jednotlivcov, iných národov, celého ľudstva. Takže v lepšej dobe by mal mať i nepočetný slovenský národ rezervovaný nie malý počet zástupcov v galérii osobností európskych a svetových dejín.


Čím nás upútava z tohto hľadiska Štefan Marko Daxner? Alebo, keďže sa sústreďujeme skôr na jeho osobnostné črty, čím pritiahol na seba pozornosť uhorskej administratívy, jej najhorlivejších služobníkov, že ho nenechali v pokoji ani dodýchať a stíhali ho až po hrob?


Ak odhliadneme od Daxnerovej ucelenej kultúrno-politickej, filozoficko-historickej a štátoprávnej sústavy názorov, tak to bola jeho otvorenosť v posudzovaní politiky a praktík, ktoré viedli k potlačovaniu slobody myslenia jednotlivca, občianskych a politických slobôd, kultúrneho rozvoja a samobytnosti slovanských národov v Uhorsku, jeho odhaľovanie rozporu medzi vtedajšími zákonnými zárukami a praxou. Daxner, človek čestný a pravdovravný tak voči prívržencom ako aj odporcom, bytostne nenávidel lož a demagógiu, nešetril nikoho, kto sa uchyľoval k pokrytectvu. Pýta sa, za čo máme považovať politikov, verejných a kultúrnych činiteľov, ktorí sa stavajú do role zástancov pokroku, slobody, rovnosti a bratstva jednotlivcov i národov, vyzdvihujú i ostatné demokratické práva, ale v skutočnosti tieto práva odopierajú miliónom ľudí. Pokladať ich „za nedoukov, chvastajúcich sa slobodou, ktorú nohami šliapu, ktorej ducha pocítiť a prijať sú neschopní? Či za starých farizejov v novom vydaní?“


Keď kladie otázku čomu veriť, či verejným prísľubom, či skutkom, ktoré sú výsmechom týchto sľubov, dáva tým aj jednoznačný návod, ako a podľa čoho posudzovať uhorskú vládu. Keď píše o politike feudálnych dvorov, v ktorej podľa svedectva dejín „dvojjazyčnosť, klamstvo, zrada, podvod“ a podobné prostriedky hrali vždy prvé husle, nemá na mysli iba časy dávno minulé, ale politické prostriedky používané v dobe, ktorej svedkom je on sám. Také čosi bolo podľa tých, čo mali v Uhorsku moc, niečo neslýchané. Podľa nich vždy najlepšia predsa bola tá doba, ktorá Maďarom poskytovala neobmedzenú moc a vydávala im iné národy na milosť a nemilosť. Preto aj najväčším priestupkom trestaným hrdelne bolo, ak sa ten, komu vládli, odvážil povedať: „Biť sa budem s potlačovateľom svojím...“


Nikdy nezastal na polceste


Vieme, že od slova k činu u Daxnera nebolo nikdy ďaleko. Radikalizmus či revolučnosť jeho vyhlásení stála v tesnom susedstve revolučnosti jeho konania. V tomto – to znamená v širokej škále a revolučnosti prostriedkov, ktoré programovo vyznáva a uplatňuje – predstihoval nie jedného zo svojich súčasníkov, čo usilovali o rovnaké kultúrne a politické ciele. Nemali ale rovnakú odvahu a schopnosť vyvodiť z analýzy spoločenských pomerov a z praktík uhorskej moci adekvátne formy zápasu za občianske, politické, sociálne a národné práva. Daxner ako málokto išiel na koreň veci a nezastal na polceste. Nerozpakoval sa zobrať do rúk zbraň, veliť dobrovoľníkom, odoprieť poslušnosť uhorskej vláde a postaviť sa proti každej forme maďarizácie, lebo „takú slobodu, ktorá by len darom bola, tú by mnohý za nič nedržal“. Skutočná sloboda sa nedá vymodlikať, vyprosiť, vyslúžiť poslušnosťou a mlčaním. I zákon, ktorý obsahuje bezprávie, krivdu, násilie na celých národoch „nech nikdy neráta na uznanie naše“.


Bol mužom činu a odhodlania, ktoré nič a nikto nedokázal oslabiť. Nepodkupný a nezastrašiteľný. Vladimír Mináč dúchajúc v roku 1970 do pahrieb našich národných cností, oživujúc slovenskú odolnosť a schopnosť prežiť i tie najtrpkejšie skúšky a nezahynúť, nespotvoriť sa duchovne, kultúrne a politicky, vyjadruje sa o Daxnerovi ako o človeku vytesanom z jedného kusa žule, ktorého celistvosť a nenalomenosť je v strastiplných slovenských pomeroch ojedinelá. František Bokes v štúdii o Daxnerovi z roku 1957 má zrejme na mysli to isté, keď o ňom píše, že bol osobnosť „nevšedná, bojovná a aktívna, neohrozená a mravne bezúhonná, pritom lipnúca na zásadách čestného boja s protivníkom“. Popri Ľudovítovi Štúrovi ho považuje za najpozoruhodnejšiu postavu slovenských dejín devätnásteho storočia.


Vavríny prenechával iným


Okrem už uvedených osobných vlastností mal ďalšiu črtu príznačnú pre skutočné osobnosti: skromnosť a zdržanlivosť, keď išlo o oceňovanie jeho vlastných zásluh a odmenu za ne. Dôslednosť, vytrvalosť a odvaha v borbe za práva iných sa u neho snúbila s nechuťou vytŕčať sa do popredia, ostrými lakťami si vydobývať postavenie, ktoré mu právom náležalo. Vavríny za jeho prácu občas pripadli spolubojovníkom bez toho, aby sa ozval čo len slovkom.


Veľkorysosťou oplýva ten, kto je duchovne bohatý. No predsa: nepocítil ani na chvíľu trpkosť? Nekváril ho aj v takýchto prípadoch pocit krivdy? Naisto to nevieme. V zachovaných a tlačou vydaných dokumentoch však po niečom takom niet ani stopy. A písomnosti, v ktorých by sa takéto stopy dali najpravdepodobnejšie nájsť (napríklad súkromná korešpondencia), sú buď zničené alebo kdesi zatúlané.


Ešte jeden epiteton, ktorý prináleží Daxnerovi, nemožno nespomenúť. Takisto pochádza od toho, kto hlboko pochopil, doslova nahmatal a precítil najvnútornejšie poryvy života slovenského národa, jeho dejín. Vladimír Mináč, ktorý uzrel svetlo sveta v neďalekom Klenovci o sto rokov neskôr, akoby mimochodom, ale nie neopodstatnene, označuje Daxnera za najmúdrejšieho zo slovenských politikov. O múdrosti, teoretickej pripravenosti a prenikavosti pohľadu na súdobé pomery sa môžeme presvedčiť najmä z Daxnerovej práce nazvanej Po roku 1849. Preukázal v nej skvelé schopnosti tak pri analýze politického systému a štátneho zriadenia, ako aj pri posudzovaní osobností a vykreslení ich psychologickej charakteristiky. Je veľká škoda, že šikanovanie úradov mu znemožnilo pokračovať v tejto historiografickej štúdii, aby zachytil aj obdobie po roku 1861 – ako ho o to požiadala redakcia Slovenských pohľadov dva roky pred smrťou.


Urovnaný sám so sebou


Nech to znie akokoľvek čudne, nech by to samotnému Štefanovi Markovi Daxnerovi akokoľvek bolo proti vôli, žiada sa uzavrieť náčrt portrétu tejto osobnosti jeho vlastným perom. Mám na mysli Daxnerovu výzvu k rodákom, ktorou chcel v roku 1868 povzbudiť ich ducha na prahu vari najťažšej z etáp novovekých dejín Slovákov. Nenarysoval podvedome v tejto výzve obraz takého pre každý národ i celé ľudstvo prepotrebného verejného činiteľa, akým bol on sám? Posúďte sami:


„Mužovia ale, čo myslia vedľa pevných zásad, čo utvorili si pevné, nezrušiteľné pravidlá v politike, cez ktoré nikdy ani nepreskočia, ani nepodlezú, takí dovedú v čas prílišnej politickej bujnosti odporovať premrštencom, a nedbajúc na žiadne ich, čo pritom utŕžia, nezaslúžené nadávky, znajú ochladiť ich prílišnú zapálenosť i uchránia tým národ, vlasť od veľkého nešťastia, zato ale sa takže neboja v zarmútených časoch politickej skľúčenosti povzniesť neohrozene hlas svoj proti škodcom i nepriateľom slobody.


V politike musí každý napred sám so sebou a so svojím svedomím byť urovnaný i presvedčený, že nič nespravodlivého a nič pre vlasť škodlivého nežiada, potom ale keď raz toto presvedčenie nadobudol, nesmie sa takže báť a ostýchať toto svoje presvedčenie ako vec dovolenú i poctivú, všade a pred každým vysloviť i zastávať. Len takým spôsobom môže naozaj sloboda pravá vzniknúť a pre budúcnosť sa ustáliť.“


Milan HOLUB



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.