Čo chcem, smiem, musím a čo nemusím

Slovensko, 5. 3. 2008 (Verejná správa 5/2008)

Predpokladám, že ste sa aj vy stretli s tvrdením, že niekto niečo alebo niekoho nemusí. Mám na mysli konštatáciu Ja bývalých spevákov n e m u s í m. Všimnime si tento spôsob vyjadrovania v širších súvislostiach.

Základným cieľom medziľudskej komunikácie je odovzdávanie a výmena informácií. Komplexnú informáciu alebo iba jej čiastkovú zložku vyjadrujeme v rámci výpovede. Vzťah k obsahu výpovede môžeme rozmanite odstupňúvať, a to jednak zo subjektívneho alebo z objektívneho hľadiska. Najčastejšia je situácia, keď hovoriaci niečo jednoducho konštatuje. V tomto prípade sa platnosť výpovede považuje za nespochybniteľnú, napríklad: Ivan sa dnes poobede vrátil domov.

Nie sú však zriedkavé ani situácie, že hovoriaci popri vecnej informácii subjektívne odstupňúva aj svoj postoj k obsahu výpovede. Takto môže jednak vyjadrovať pochybnosti o platnosti výpovede a jednak explicitne naznačuje, či si želá uskutočnenie deja, ktorý je vyjadrený určitým slovesom, alebo či jeho uskutočnenie považuje za možné alebo nevyhnutné. Takéto hodnotenie môže mať subjektívnu povahu, vychádza od hovoriaceho, ktorý je činiteľom deja (napríklad môžem, chcem, hodlám), alebo hovorí o vonkajšej nevyhnutnosti (napríklad musím, smiem).

K základným prostriedkom na vyjadrenie a odstupňovanie subjektívne alebo objektívne podmienenej platnosti obsahu výpovede patria modálne slovesá. Ide o osobitný druh pomocných slovies, ktoré vyjadrujú reálnosť deja, ktorý je vyslovený v pripojenom neurčitku plnovýznamového slovesa. V tomto zmysle vyjadrujú vôľu, povinnosť, možnosť alebo schopnosť konať dej vyslovený plnovýznamovým slovesom. Rozlišujeme štyri druhy modálnych slovies. Ich stručnú charakteristiku budeme ilustrovať modifikáciou (obmenou) vyššie citovanej vety.

Do prvej skupiny patria modálne slovesá, ktoré vyjadrujú vôľu alebo nedostatok vôle činiteľa konať dej vyslovený v neurčitku plnovýznamového slovesa. Ide o subjektívne podmienenú modálnosť. Príklad: Ivan sa chcel/mienil/odmietal vrátiť dnes popoludní domov.

V druhej skupine sú modálne slovesá, ktorými sa vyjadruje povinnosť, nevyhnutnosť alebo potreba konať dej vyslovený v neurčitku plnovýznamového slovesa. Táto nevyhnutnosť je mimo činiteľa deja, je podmienená objektívne, prichádza zvonku. Príklad: Ivan sa mal/potreboval/musel dnes popoludní vrátiť domov.

Tretia skupina modálnych slovies vyjadruje, že činiteľ deja vysloveného v neurčitku pripojeného plnovýznamového slovesa môže alebo nemôže tento dej vykonať. Táto možnosť je podmienená subjektívne alebo objektívne. Príklad: Ivan sa mohol/nemohol/mal dnes popoludní vrátiť domov.

Do štvrtej skupiny patria modálne slovesá, ktoré vyjadrujú schopnosť činiteľa konať dej, ktorý je vyjadrený v neurčitku plnovýznamového slovesa. Táto schopnosť je podmienená subjektívne, je to schopnosť činiteľa deja. Príklad: Ivan sa stihol/stačil/vládal dnes popoludní vrátiť domov.

Pohľad na jednotlivé varianty našej vety, v ktorej sa uplatňujú jednotlivé typy modálnych slovies, potvrdzujú, že tieto slovesá potrebujú pripojený neurčitok plnovýznamového slovesa. Vyjadrujú totiž reálnosť/nereálnosť deja vysloveného týmto slovesom. Samostatne stojí modálne sloveso spravidla v replike dialógu, napríklad: Naozaj musíš odísť? – Musím. Tu ide o elipsu plnovýznamového slovesa, ktorého „prítomnosť“ si môžeme doplniť z predchádzajúcej vety (repliky).

V naznačených súvislostiach sa teraz vráťme k modálnemu slovesu nemusím z našej úvodnej vety. Všimnime si využitie tohto slovesa v replike mladého slovenského herca: Teším sa jedine na Štedrý večer. Poobedie s večerou, to sú pre mňa Vianoce. Všetko ostatné, čo je okolo toho, je v posledných rokoch pre mňa veľký „humbuk“. To naozaj n e m u s í m. Na článok upozorňuje titulok Tomáš Maštalír Vianoce n e m u s í. Nevieme, čo náš herec nemusí. Oslavovať, svätiť, pripomínať si, byť konvenčným...? Tak či tak elipsa predpokladaného neurčitku plnovýznamového slovesa je významovo nenaplnená, a teda nefunkčná.

Príklady potvrdzujú, že z modálneho slovesa (ne)musieť „oslobodeného“ od plnovýznamového slovesa sa stáva výrazový panel. Pôvodne je to slangové vyjadrovanie, ktoré patrí za hranice verejnej oficiálnej sféry. V ostatnom čase sa však stále častejšie objavuje aj vo verejných jazykových prejavoch, a to nielen v ústnom vyjadrovaní mladých používateľov jazyka, ale aj v písaných textoch. Výrazový panel, že niekto niečo alebo niekoho nemusí, sa takto stáva vyjadrovacím klišé, prázdnou frázou. Pripusťme, že pôvodne mohlo ísť o snahu byť aj vo vyjadrovaní iným, nekonvenčným, čo je príznačné najmä pre vyjadrovanie tínedžerov. Práve oni chcú na seba upozorniť nielen oblečením, účesom. ale aj svojou rečou. Avšak bežné uplatňovanie uvedeného výrazového panela v reči, jeho opakovanie pri každej komunikačnej príležitosti svedčí nielen o uniformite vyjadrovania, ale najmä o pohodlnosti hovoriaceho. Pôvodná snaha o novosť, inakosť, zvláštnosť, atraktívnosť výrazu sa mení na ošúchanú frázu, ktorá už neprekvapí ani obsahom, ani formou.

A tak možno predpokladať, že osud analyzovaného výrazového panela bude podobný ako osud iných módnych výrazov. Na vyjadrovacom nebi najprv jasne zažiari, aby onedlho zhasol na periférii rečovej praxe.

Ján FINDRA

Späť