Slovensko je stabilné a demokratické

Slovensko, 31. 3. 2008 (Verejná správa 6/2008)

Uplynuli zhruba tri pätiny z prvého funkčného obdobia prezidenta Slovenskej republiky Ivana GAŠPAROVIČA. To je iste príhodný čas na obhliadnutie sa dozadu, na prvé kroky na tomto poste, na jeho vtedajšie pocity a predsavzatia, i na predbežné posúdenie ich plnenia. Prezident republiky vyšiel v ústrety žiadosti našej redakcie, aby sme sa ním mohli na túto tému pozhovárať. Počas stretnutia v jeho sídle nám poskytol dostatok zo svojho času, aby sme mu v príjemnej atmosfére Zeleného salóna položili množstvo otázok, na ktoré ochotne odpovedal.

Pán prezident, skúsme sa vrátiť do obdobia, keď vás občania našej republiky zvolili za hlavu štátu. Môžete si ešte spomenúť na pocity, s ktorými ste prijali správu o tejto skutočnosti?

Určite si pamätáte na priebeh prezidentskej kampane a viete, že som nepatril medzi tých, s ktorými sa počítalo, že sa dostanú do druhého kola. Novinármi, politikmi i politológmi sa vytvárala situácia, v ktorej boli stavaní do popredia iní uchádzači o prezidentské kreslo. Ja som figuroval na treťom alebo dokonca na štvrtom mieste. Aj predvolebné prieskumy naznačovali, že pozícia najhorúcejšieho kandidáta je takmer neotrasiteľná. Takže určite som nevstupoval do tohto súboja s pocitom, že ak nebudem zvolený, tak dôjde k nejakej tragédií, k nejakému veľkému sklamaniu.

Po skúsenostiach a poznatkoch, ktoré som za dlhý čas pôsobenia v politike získal, či už ako poslanec, predseda parlamentu, ale aj vo funkcii generálneho prokurátora, som však bol schopný posúdiť skutočné zmýšľanie ľudí z priameho styku s nimi. Preto som vedel i to, že aj keď sa prikláňajú k niektorými politickým stranám, pri konečnej voľbe kandidátov to nezohráva rozhodujúcu úlohu, že mám väčšie šance, než ukazovali prieskumy. Na nespočetných stretnutiach s občanmi som hľadal pochopenie pre svoj program. A videl som, že tento program ich upútal. V kútiku duše som teda očakával, že môžem postúpiť do druhého kola, a keď som sa do neho dostal, cítil som, ba bol som presvedčený, že v ňom uspejem. Dostával som podporu z viacerých politických strán, aj od tých, ktoré nominovali iných kandidátov.

Informácie o priebehu voľby som očakával doma, ako každý iný občan. Spomínam si, že ma museli pri oznamovaní výsledkov uprostred noci zobudiť. Správu o svojom víťazstve som prijal vcelku pokojne, bez oslavných ohňostrojov, ale s vedomím, že pre mňa a pre mojich blízkych začína nová etapa života, s novými výzvami a zvlášť veľkou zodpovednosťou. Prezidentské právomoci, ako viete, nie sú rozsiahle. Napriek tomu hlava štátu môže v podstatnej miere ovplyvniť smerovanie krajiny, život jej obyvateľstva. A prvé, čo ma napadlo bolo, že sa musím občanom poďakovať za ich dôveru.

Byť hlavou štátu je naozaj výnimočné postavenie, ktoré zaujme v priebehu dejín národa a štátu iba málo jednotlivcov. Obstáť v tomto postavení znamená byť naň dobre pripravený celým svojím dovtedajším životom a prácou. Čo z tohto hľadiska bolo z predošlého pôsobenia pre vás najviac užitočné?

Chod štátu, vzťahy medzi ústavnými činiteľmi, medzi politickými stranami i medzi politikmi, medzi štátom a občanmi, sa nezaobídu bez jasných pravidiel, a tieto pravidlá definujú zákony, ústava štátu. Posty, ktoré som už spomenul ma naučili, aká dôležitá je znalosť zákonov a ich rešpektovanie. Zaujímať správne odborné stanoviská i stanoviská všeobecnejšieho charakteru mi teda uľahčilo a uľahčuje najmä moje právnické vzdelanie.

Bolo pre mňa o to užitočnejšie, že v československej spoločnosti dochádzalo k úplnej prestavbe jednotlivých vzťahov, riadiacich orgánov štátu, ku zmenám v legislatíve, k novej životnej orientácii ľudí, ku zmene ich myslenia a k novým očakávaniam. Spoločnosť sa prudko menila a do vedenia štátu sa dostávali ľudia, ktorí predtým s politikou nemali nič spoločné. Ja sám som bol do roku 1990 mimo akejkoľvek politickej aktivity. Učil som na vysokej škole a z jedného dňa na druhý som sa stal generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Mal som však výhodu v tom, že som predtým na prokuratúre pôsobil, ale najmä v tom, že som vyučoval na katedre trestného práva. Takže som do tej funkcie nastúpil dobre pripravený a jej vykonávanie mi dalo naozaj veľa. Cez generálnu prokuratúru sa v tom čase riešili pre verejnosť veľmi závažné a veľmi sledované otázky, napríklad pri vysporadúvaní sa s dovtedajším režimom, s jeho komunistickými predstaviteľmi, ale aj s riešením otázok, ktoré sa vzťahovali na prestavbu spoločnosti.

Ak dovolíte, rád by som pripomenul jednu epizódu z toho obdobia, svedčiacu o tom, že verejný činiteľ neraz v záujme spravodlivosti, zákonnosti a vyšších princípov ľudskej morálky musí vedieť povedať i rozhodné „nie“, vzoprieť sa tlakom zhora i zdola. Mám na mysli, že ste sa takto vzopreli aj vy. Môžete sa k tomuto okamihu tiež ešte vrátiť?

Ale áno.Jednoducho, ocitol som sa v centre intenzívnej činnosti spojenej s premenami spoločnosti. Pritom riešiť niektoré otázky a problémy bolo nanajvýš zložité a problematické, pretože ešte platil starý právny poriadok, starý trestný zákon. Noví ľudia vo vedúcich funkciách, noví poslanci federálneho parlamentu, a možno i časť radikálne naladenej spoločnosti, chceli okamžite súdiť veci a ľudí z nového zorného uhľa, postihovať svojich predchodcov pôsobiacich v iných historických okolnostiach a podľa iných pravidiel. Nové pravidlá, nový trestný zákon však neexistoval. Takýto svojvoľný postup som odmietol, konkrétne i so slovami, že neposlúžim nikomu ako druhý Urválek, ktorý v úlohe prokurátora zodpovedal za hrubé nezákonnosti v procesoch z päťdesiatich rokov. Požiadal som poslancov federálneho parlamentu, aby najskôr vytvorili novú legislatívu, v rámci ktorej sa bez unáhlenosti a nových skrivodlivostí budú riešiť všetky otázky budovania novej spoločnosti...

Pravdaže, nie u každého našiel môj postoj vtedy pochopenie, ale čas mi dal za pravdu. Neskôr sa mi dostalo ocenenia napríklad i prostredníctvom literatúry. Česká autorka Zdena Frýbovávo svojej knihe Mafie po listopadu aneb ryba páchne od hlavy,ktorá vyšla v roku 1992 v Prahe,doslova píše: „ Skutečností však zůstává, že Špígl je jediný ze současních listů s vysokým nákladem, který si uchoval absolutní nezávislost, není nikomu poplatní, nikým ovlivnitelný. A tak se na jeho stránkách můžete setkat s názory vynikajících odborníků, jako je prof. Milan Zelený, ekonom z Fordhamské univerzity v USA, nebo prof. Milan Matějka z Vysoké školy ekonomické, s vynikajícím generálním prokurátorem ČSFR Gašparovičem (pochopitelně byl odvolán)... a dalšími osobnostmi vysoké intelektuální úrovně. Špígl nese kůži na trh, když vynáší na světlo to, co se odehrává pod pokličkou naší pseudodemokracie a pseudotržního hospodářství .“

Skúsenosti z vykonávania funkcie generálneho prokurátora mi boli prospešné aj v čase, keď som viedol slovenský parlament.Aj na jeho pôde prebiehali medzi jednotlivými politickými stranami tvrdé boje, ktoré mali veľký dopad na život občana. Takéto skúsenosti a poznatky mi pomáhali osvojiť si schopnosť rýchlo sa orientovať v zložitom prostredí, takže prezidentská funkcia ma nepriviedla do neznámeho terénu, do celkom neznámych situácií. Musel som si však uvedomiť a uvedomoval som si zvlášť naliehavo, že do funkcie hlavy štátu prichádzam ako človek stojaci mimo politických strán, že musím byť prezidentom všetkých občanov bez rozdielu.

Ktoré ďalšie princípy alebo ciele ste si predsavzali plniť predovšetkým?

Okrem prvoradého predsavzatia – byť nadstraníckym prezidentom, nevstupovať nepatrične do politických sporov a zápasov, vytvárať dobré pracovné vzťahy k vláde, k parlamentu – to bolo predsavzatie dôsledne napĺňať celý program, pre ktorý ma občania zvolili za hlavu štátu, a ktorý bol stručne vyjadrený sloganom: myslím národne, cítim sociálne. Súčasťou tohto programu bolo a je, prirodzene, aj upevňovanie zahraničnopolitického postavenia Slovenska, jeho miesta v rodine európskych štátov a vo svete, predstavovanie Slovákov ako občanov slobodného, demokratického štátu.

Významnú úlohu pri vykonávaní povinností hlavy štátu zohráva i kolektív najbližších spolupracovníkov. Bolo obtiažne dať dohromady spoľahlivý team pracovníkov Kancelárie prezidenta?

Ani na Generálnej prokuratúre ČSFR, ani v Národnej rade SR, ani po príchode do prezidentského paláca som nerobil žiadne čistky. Vtedy aj teraz som si uvedomoval a viem, že najlepšie mi môžu v mojej práci pomôcť odborníci. Nikdy a nikde som nemenil – až na jednu výnimku – administratívne vedenie týchto pracovísk. A po mojom príchode sem, do prezidentského paláca, došlo k zmene len na poste kancelára.

Mohli by ste sa vyjadriť k tomu, ako sa vám doteraz darilo alebo nedarilo svoje programové zámery uvádzať do života občanov a do riadenia štátu?

Pri objektívnom posudzovaní napĺňania tých cieľov, o ktorých som hovoril, nemôže nikto povedať, že som sa od nich vzdialil, alebo, že by som sa im nebodaj spreneveril. Naopak. Mám skúsenosť s dvomi vládami diametrálne odlišnej ideologickej profilácie. S jednou aj druhou som sa snažil a snažím nastoliť jasné pravidlá hry, svojimi iniciatívami prispievam k upokojeniu situácie, nie k jej eskalovaniu. Aj problematika predčasných volieb bola prerokovaná a dohodnutá tu, v mojej kancelárii, ako najlepšie východisko z krízy, keď vtedajšia vláda mala v parlamente menšinu a ňou navrhované zákony boli prijímané s veľkými komplikáciami. Takisto logické a v duchu mojich programových zásad boli kroky a vyhlásenia, ktoré som urobil v čase spochybňovania výsledkov posledných parlamentných volieb a vytvárania nekorektného obrazu dnešnej vlády.

Moje trojročné pôsobenie v prezidentskej funkcii vnímam ako permanentnú snahu o smerovanie k stabilite politického systému vo vnútri Slovenska, ale aj vo vzťahu k zahraničiu. Vždy sa usilujem zastupovať a vyjadrovať vôľu občanov. Pri podpisovaní zákonov som v prvom rade rešpektoval Ústavu Slovenskej republiky a rovnako som zvažoval a zvažujem dopad prijímaných zákonov na život občanov. Preto som neraz vrátil zákony, ktoré sa týkali reforiem najmä v sociálnej oblasti, v oblasti zdravotníctva, ktoré sú pre občana najcitlivejšie. Z tohto pohľadu som presvedčený, že som svoje osobné predsavzatia a programové ciele plnil a plním.

Častými výjazdmi do regiónov získavam podnety od občanov z rôznych kútov Slovenska. Tieto podnety a poznatky potom využívam v rokovaniach s premiérom a ostatnými členmi vlády, hlavnými predstaviteľmi výkonnej moci v štáte.

Môžete v hlavných rysoch charakterizovať vývoj našej spoločnosti v období, odkedy i vy sám zasahujete do tohto vývoja z pozície hlavy štátu, prípadne ho opäť porovnať i s predchádzajúcimi obdobiami vývoja Slovenskej republiky?

V uplynulých rokoch sa veľmi veľa zmenilo, najmä na vnútropolitickej scéne. Program súčasnej vlády v oblasti sociálnej politiky a mnohé jej kroky sú blízke aj môjmu programu, pre ktorý ma občania zvolili. Na úrovni troch najvyšších ústavných činiteľov sa podarilo vytvoriť konsenzus, ktorý prináša nezanedbateľné výsledky. Som rád, že nová vláda nadviazala na tie reformy, ktoré som i ja považoval za nutné a s ktorými bolo treba prísť. Na druhej strane predošlá vláda nedostatočne zvažovala dopady reforiem na život občanov, na ich sociálnu situáciu, na zabezpečenie starostlivosti o ich zdravie, na kvalitu školstva a na ďalšie oblasti. Preto vítam, že nová vláda popri akceptovaní potreby reforiem hľadá možnosti ako odstrániť to, čo bolo antisociálne a čo malo značné negatívne dôsledky.

Som spokojný s tým, ako nová vláda pokračuje v oblasti zahraničnopolitickej. Či už je to členstvo v Európskej únii, v Severoatlantickej aliancii a účasť našich vojakov v zahraničných misiách, všade tam napĺňame náš cieľ, aby sme boli vo svete vnímaní ako štát zodpovedný, dôveryhodný, ktorého predstavitelia sú schopní i na ich pôde viesť dôležité rokovania. Mám na mysli našu úspešnosť v Bezpečnostnej rade OSN, kde sme svojho času boli aj predsedajúcou krajinou. Chcem tým poukázať i na naše stanoviská a postoje k takým problematickým dejom, ako je jednostranné vyhlásenie samostatnosti Kosova. Slovensko bolo tým štátom, ktorý ako prvý vyjadril pochybnosti o správnosti postupu podľa Ahtisaarihosprávy. Bol to z našej strany správny a predvídavý postoj, pretože potom i niektoré európske štáty, vrátane štátov únie, začali diskutovať o tejto otázke hlbšie. Takisto do úlohy predsedajúcej krajiny v Rade Európy ideme s programom, ktorý naznačuje, že Slovensko chce riešiť veľmi citlivé otázky, ako je napríklad rómska otázka.

Osobne sa pri svojich početných vystúpeniach v zahraničí, v najreprezentatívnejších medzinárodných orgánoch, zasadzujem o to, aby Slovensko napriek pochybovačným hlasom zostalo dôveryhodným partnerom na medzinárodnej scéne. A myslím si, že spolu s terajšou vládou vysielame do sveta veľmi dobré signály aj pre budúcnosť.

Mnohé ste už v predchádzajúcej odpovedi naznačili, ale predsa len sa opýtam: Ktoré z udalostí považujete za najdôležitejšie medzníky po vyhlásení Slovenskej republiky v roku 1993 a prečo? Čo vás najviac potešilo v poslednom období? A naopak, čo vás skôr sklamalo alebo nepríjemne prekvapilo?

V pätnásťročnej histórii samostatnosti Slovenska bolo veľa významných okamihov. Schválenie Ústavy SR, ekonomická, sociálna, politická transformácia, ktorá z nás urobila stabilnú demokratickú krajinu. Vstup do Rady Európy, vstup do EÚ a NATO, to všetko boli míľniky, ktoré zo Slovenskej republiky urobili príklad aj pre iné krajiny. Počas môjho pôsobenia boli parlamentné voľby, komunálne voľby, a ich priebeh ukázal, že napriek určitým problémom občan nerezignoval na veci verejné. Voľby tiež ukázali, že slovenská demokracia je stabilná bez ohľadu na to, že sa pri moci vymenili ideologicky a programovo odlišné politické zoskupenia. Na našej pôde sa uskutočnil summit prezidentov dvoch svetových veľmocí – Busha a Putina, s ktorými som mal zaujímavé konzultácie. Najnovšie sme napriek počiatočnému zaostávaniu dokázali vynikajúco zabezpečiť schengenskú hranicu. To všetko vytvára obraz Slovenska ako dôveryhodného a vnútorne stabilného partnera.

Na druhej straneposledné udalosti v parlamente okolo Lisabonskej zmluvy toto moje presvedčenie naštrbili, ba priam vyvolali sklamanie. Vyvážať čiastkové vnútropolitické problémy do zahraničia považujem za nedôstojné. Za rovnako nedôstojné považujem vyjadrenia o návrate ku komunizmu. Slovenská republika má právne normy kompatibilné s vyspelými demokratickými štátmi. Hovoriť v rámci opozičnej rétoriky o komunizme a o totalite je nezodpovedné a hlavne zavádzajúce. Je zavádzajúce strašiť pojmami komunizmus a komunisti aj preto, lebo v mnohých európskych štátoch s dlhšou demokratickou tradíciou ako u nás boli komunisti vo vládach, sú riadne zvolenými poslancami najvyšších zákonodarných orgánov, pôsobia v politickom živote svojich krajín bez akýchkoľvek obmedzení a prekážok.

Spomenuli ste opozíciu. Nezdá sa vám, že dnešná opozícia neuniesla ťarchu rozhodnutia občanov vo voľbách? Viac alebo takmer výlučne sa zameriava na cieľ za každú cenu spochybňovať úsilie vlády, ako na úlohu spolupodieľať sa na budovaní a upevňovaní štátu tak z hľadiska vnútornej súdržnosti, ako aj z hľadiska medzinárodného postavenia. Uviedli ste ako najvypuklejší príklad spájanie hlasovania o Lisabonskej zmluve s vnútropolitickými záležitosťami. Nejde u nás aj o širšiu problematiku politickej kultúry a o medzery v teoretickej výbave politikov? Tie sa potom zákonito prejavujú v redukovaní opozície a politiky len na boj o moc, v ktorom je všetko dovolené: obrat v postojoch k spoločenským problémom o stoosemdesiat stupňov, klamstvá, verejné osočovanie, politické vydieranie, vymýšľanie káuz, ba aj poškodzovanie záujmov štátu. Obchádza sa a zámerne zamlčuje pravá podstata politiky a poslania politikov – služba verejnosti...

V tejto súvislosti podčiarkujem, že na budovaní politickej kultúry sa v rovnakej miere podieľame všetci, tak koalícia, ako aj opozícia. Záleží od súperiacich strán, ale aj od nás všetkých, čo tu žijeme, aké sa vytvoria pravidlá, aké mantinely sa určia aj pre politický zápas. Z hľadiska upevnenia vnútropolitickej stability som napríklad uvítal krok premiéra Roberta Fica spojiť hlasovanie o rozpočte s dôverou ku vláde. Tento krok som vnímal akoby potvrdenie nového mandátu po predošlých turbulenciách. Preto ma prekvapila požiadavka časti opozície opätovne hlasovať o vláde. Predchádzajúci premiér v tých mnohých krízach, ktoré jeho vláda zažívala, nenašiel odvahu dať o nej hlasovať. A hoci ho na tento krok vyzývali médiá, politici aj politológovia, Mikuláš Dzurinda ďalej vládol za veľmi nejasných pravidiel.

V každom demokratickom systéme spĺňa opozícia i kontrolnú funkciu, jej úlohou je upozorňovať na nedostatky koalície. Musí však pritom mať na mysli záujmy štátu, záujmy občana, musí to robiť v intenciách ústavy a ostatných zákonov, dodržiavajúc pravidlá slušnosti a kultúrnosti. V konaní našej opozícii a vôbec v politických stranách sa tieto hranice neraz prekračujú, používajú sa pochybné spôsoby a nevhodné slová. Častokrát nejde o prospech občana a štátu, ale o samoúčelné politické boje a osobnú nevraživosť. To spoločnosti naozaj nepomáha. Z hľadiska upevňovania politickej kultúry sa mi zdá trochu nezvyčajné, ak o prešľapoch vládnej koalície hovoria teraz tí, ktorí po celých osem rokov boli v exekutíve a s ich činnosťou sa spája veľa otáznikov.

Odvolávanie ministrov či dokonca premiéra je bežným postupom opozície, otázne však je, či jeho častým využívaním až zneužívaním nedochádza k istému znehodnocovaniu tohto parlamentného nástroja. Na to si však musia odpovedať i sami občania, najmä v čase volieb.

Tým, že sa opozícia rozhodla záujmy Európy a vývoj v únii zobrať za rukojemníka v rámci svojho vnútropolitického zápasu, spochybnila svoju integračnú agendu z uplynulých rokov. A čo je pre Slovensko zvlášť škodlivé, spochybnila zahraničnopolitický konsenzus na domácej scéne. Dodnes nechápem, prečo to urobili.

Podľa ich slov takto bojujú za demokraciu, ktorá je vraj ohrozená, ide im o čelenie nedemokratickým postupom, nástupu akejsi totality...

Vidíte, a práve to je pre mňa nepochopiteľné, že svoje stanovisko zdôvodňujú úsilím o obranu demokracie. Na ich správaní a postupe nie je nič demokratické. Naopak, je hlboko nedemokratické trvať na tom, že do parlamentu môže vláda predložiť návrhy zákonov len vtedy, keď do ich obsahu vopred zahrnie predstavy a požiadavky opozície. Demokratické je, že svoje pripomienky, výhrady a návrhy môžu predniesť na rokovaní parlamentu pred hlasovaním o zákonoch. Ak tam neuspejú a parlament demokratickou väčšinou ich návrhy zamietne, je tu ešte prezident, ktorý zákon podpisuje. Ak sa im zdá, že aj prezident nepostupoval v intenciách platných zákonov, je tu Ústavný súd, v rámci ktorého sa môžu domáhať rozhodnutia v prospech svojho názoru. A keďže sme členmi Európskej únie, môžu sa po neúspechu na Ústavnom súde dokonca obrátiť na Európsky súd. Toto je demokracia, dodržiavanie takéhoto postupu a takýchto pravidiel.

Veľmi ma mrzí, že ich nedodržiavajú, že svoje pochybené stanovisko zakrývajú rečami o ohrození demokracie, ktoré neexistuje. Slovensko je demokratickým štátom podľa všetkých kritérií, ktoré platia aj v ostatných štátoch únie a demokratického sveta.

Ďalším neblahým javom súčasnosti je, že z úlohy pozitívne pôsobiaceho faktora, stmeľujúceho úsilie občanov i politickej reprezentácie, zo spoluzodpovednosti za prehlbovanie demokracie sa úplne vymkla takzvaná siedma veľmoc. Prakticky všetky médiá s najväčším dosahom na verejnosť trvale zaujímajú protivládne postoje. Skrývajúc sa za floskule o kontrole vládnej moci a o demokracii, pokúšajú sa vytvoriť falošný obraz o úsilí tých, ktorí presadzujú záujem väčšiny obyvateľstva a kladú verejný záujem nad súkromný. Usporadúvajú honbu na politikov a vzájomne ich rozoštvávajú, umelo roznecujú vášne i vo verejnosti, deformujú jej vkus, estetické i etické normy, vnucujú jej jednostranné, neobjektívne pohľady na realitu. Pritom oprávnenú kritiku na svoju adresu vydávajú za totalitné praktiky, za ohrozenie demokracie. Nepripomínajú však práve ich praktiky prednovembrové obdobie, kedy sa takto manipulovalo s pojmom socializmus? V čom vidíte korene tohto javu u nás, ktorý vo svete dostal pomenovanie mediokracia?

Novinári radi hovoria o slobode, ale v súvislosti so svojou prácou už menej hovoria o zodpovednosti, či o úcte k pravde. Odmietajú jasné pravidlá - zákon, kde jedna aj druhá strana má stanovené jasné mantinely správania sa. Nemôžem sa ubrániť dojmu, že pri transformácii spoločnosti sme zabudli na transformáciu duchovnú. V čase, ktorý žijeme, majú médiá obrovskú moc, naozaj formujú vkus obyvateľstva, rozhodujú o tom čo je slušné a čo neslušné, zobrazujú človeka v skrátenej mediálnej realite tak, že sa ani nespoznáva. Spoločnosť sa dostáva do pozície akéhosi rukojemníka mediálnej sféry, a ak sa na to pokúsite upozorniť, stretnete sa s tvrdou reakciou.

Korene alebo základy tohto stavu vidím v tom, že ekonomika v mediálnej oblasti prevážila nad duchovnom, nad kultúrou, čo je zasa výsledkom toho, že sa veľká časť médií ocitla v súkromných rukách. Pritom chýbala a chýba moderná právna norma, ktorá by jasne definovala zodpovednosť médií a ich vlastníkov. Dnes, keď sa k takejto norme pristupuje, tak sa jej prijatiu všemožne bránia.

Vlastnícke vzťahy v mediálnej oblasti priam vyvolávajú nutnosť vybudovať silné verejnoprávne médiá. Odmietam výraz „naše“, ale zdôrazňujem výraz „silné“, pretože ich postavenie a povinnosti, ktoré im vyplývajú zo zákona, môžu vytvoriť podmienky na skutočne slobodné šírenie informácií. Hovoril som aj o možnosti, že vláda bude využívať vlastné médiá, aby sa dostali na verejnosť jej názory, rozhodnutia a závery, ako aj informácie o jej činnosti úplné a neskreslené. Nebude to potom už len monológ jednostranne ideologicky orientovaných médií, vlastníkom ktorých ide predovšetkým o zisk, ale pôjde o dialóg, v ktorom dostane priestor rôznosť názorov, skutočná pluralita. Až potom sa naplní právo občana dostávať kompletné a objektívne informácie. Dúfam, že nový tlačový zákon a ostatné kroky vlády prinesú takéto normy a naozaj vytvoria jasné pravidlá pre všetkých.

Pristavme sa na chvíľu ešte pri problematike štátu, jeho autority, vzťahu súkromného a verejného záujmu. Nedošlo v poslednom desaťročí i v tejto oblasti k deformácii, k veľkému oslabeniu štátu, ktorý jediný môže ochraňovať záujmy všetkého obyvateľstva? Pritom Slovenská republika, ako relatívne mladý štát, potrebuje skôr opak: zvyšovanie autority a prestíže štátu tak vo vedomí obyvateľstva, ako navonok, na medzinárodnom poli...

Vo všeobecnosti možno povedať, že každý štát má určené základné funkcie a vymedzené spôsoby, ako ich plniť. Aj náš štát má a musí plniť svoje povinnosti v duchu Ústavy SR, v duchu zákonov a medzinárodných zmlúv tak, aby zabezpečoval základné podmienky pre prácu a život všetkých občanov, s akceptovaním princípu rovnosti, rovnoprávnosti a s vylúčením akejkoľvek diskriminácie. Osobne si želám, aby bol náš štát stále demokratickejší a modernejší. Aby pri všetkej rôznorodosti záujmov mal svoju jednotiacu líniu, vychádzajúcu zo základných hodnôt.

Štát si musí plniť svoju úlohu ochrancu občana, ľudských práv a slobôd, musí sa správať aj ako garant zachovania integrity a suverenity krajiny a národa. Ak niekto dnes hovorí, že ľudia štát nepotrebujú, že každý má mať absolútnu slobodu vo všetkom, je to práve tak pomýlené, ako bolo kedysi tvrdenie, že štát sa má starať ľuďom o všetko a zasahovať do všetkého. Darmo poviete občanovi – si slobodný, cestuj si kam chceš, užívaj si života ako chceš! Ale ako to má urobiť, ak nemá dostatok prostriedkov, ak dostáva za svoju prácu nízku odmenu, ak niekto bohatne na jeho úkor, ak ho ohrozuje zločinnosť a tak ďalej. Preto je úloha štátu i z hľadiska reálneho uplatnenia slobody dôležitá i dnes.

V našej ústave je štát charakterizovaný i z hľadiska sociálnej funkcie. To znamená, že sa musí postarať o zdravie občanov, o ich vzdelanie, o ich každodennú bezpečnosť, o to, aby žili v zdravom životnom prostredí. Musí vytvárať zákony a pravidlá pre správanie ľudí aj inštitúcií, mať nástroje na dodržiavanie určitého poriadku a zákonnosti. Bezbrehý liberalizmus, ničím neohraničená sloboda vedie v konečnom dôsledku k poškodzovaniu občana, k potláčaniu jeho demokratických práv, nehovoriac o možnosti deštrukcie celej spoločnosti a štátu. Takže štát má i dnes množstvo úloh, ktoré sú z hľadiska samotného občana veľmi potrebné, ktorých dôsledné plnenie aj prostredníctvom spolupráce so samosprávnymi orgánmi a dobrovoľnými, mimovládnymi organizáciami, mu vytvára prirodzenú autoritu.

V súvislosti s vašou otázkou ale chcem podčiarknuť, že táto autorita štátu musí byť v symbióze nielen s potrebami občanov, ale aj s ich slobodným postavením a rozhodovaním. Nemyslím si, že v súčasnosti treba nejako zvlášť posilňovať pozíciu štátu, skôr treba dôsledne napĺnať články našej ústavy a pretavovať ich do života občanov.

S predošlou otázkou úzko súvisí, alebo ide o rub tej istej mince, pocit spolupatričnosti so štátom, v ktorom žijeme, so svojou domovinou, činorodé vlastenectvo a národná hrdosť. Tieto faktory zasa súvisia i s tým, čo vieme o histórii svojho národa, že si ctíme jeho dejiny, že ich po každom prevrate nevyľudňujeme alebo nevylučujeme z nich osobnosti kvôli politickým zápasom o moc, kvôli podriaďovaniu sa cudzím záujmom. Ako z tohto hľadiska hodnotíte našu súčasnosť?

Slovenská republika dosiahla aj za krátke obdobie samostatnej existencie výsledky, ktoré môžu byť inšpiratívne i pre iné krajiny. Je teda dosť veľa toho i z nedávnej minulosti, i zo súčasnosti, na čo môžeme byť právom hrdí.

Čo sa týka osobností, dejín a ich interpretácie treba povedať, že dejiny v tomto priestore nikdy neboli priamočiare, skôr kľukaté. Osobnosti, ktoré v rôznych historických obdobiach dostali možnosť rozhodovať, sa často ocitali v krízových situáciách vyvolaných mocenskými siločiarami. Preto treba pri posudzovaní ich rozhodovania a činov brať tieto okolnosti do úvahy. Je diskutabilné, ak nie rovno nesprávne a nespravodlivé, hodnotiť minulosť a jej aktérov z abstraktných pozícií odtrhnutých od vtedajších podmienok, z pozícii terajších, zmenených okolností.

História Slovákov v stredoeurópskom priestore siaha hlboko do minulosti, najmenej dvanásť storočí dozadu, je teda podstatne staršia, než história mnohých iných a väčších národov. Na svojej dlhej ceste dejinamimuseli Slováci prekonávať mnohé príkoria, ešte pred necelým poldruha storočím im zakazovali používať rodný jazyk a rušili slovenské školy. Napriek všetkému si zachovali svoju identitu, svoj jazyk, svoju kultúru, svoje územie i svoju vieru, dospeli k vlastnej štátnosti a ich zástupcovia sedia dnes v medzinárodných orgánoch a organizáciách ako rovnoprávni partneri. Nakoniec, už som sa o tom zmienil i v tomto rozhovore. Je chyba, ak toto všetko niektorí ľudia zľahčujú alebo znevažujú. Z toho mi je smutno. Prečo by sme si svoje dejiny a ľudí, ktorí ich navzdory neobyčajne ťažkým podmienkam a v neslobode utvárali, mali vážiť menej, než iné národy?

Aj predchádzajúce generácie, počínajúc tými, ktoré žili v dávnych časoch, sa zaslúžili o to, že dnes máme možnosť sami tvoriť svoje dejiny slobodne, bez krízových situácii, ktoré by ohrozovali existenciu nášho štátu. Túto možnosť si tiež treba vážiť a využiť ju na vytváranie prosperujúcej, skutočne slobodnej spoločnosti.

Pán prezident, vzhľadom na vaše posledné slová je iste namieste otázka smerujúca do najbližšej, ale i vzdialenejšej budúcnosti. Aká je predstava prvého občana štátu o prioritách, ktoré by sme na Slovensku mali riešiť s najväčším sústredením tak intelektuálnych síl, ako aj materiálnych, technických a finančných prostriedkov?

Nielen politici, ale každý občan či odborník by sa mal zamýšľať nad tým, akí sme, aké sú naše možnosti a limity, čo by mohol urobiť každý z nás, aby sme mohli formovať svoje priority pre ďalšiu cestu. Podľa môjho názoru tú cestu už predznačuje snaha Európskej únie o nové smerovanie. To znamená byť sebestačný v otázkach kontinentálnej bezpečnosti, výživy obyvateľstva a v technologickej vyspelosti, byť zdatným partnerom v celosvetovom konkurenčnom boji. Ak chceme byť dôstojným členom takto formujúcej sa únie, musíme si nájsť v nej svoje miesto a poslanie.

Musíme od výroby áut prejsť na znalostnú ekonomiku, transformovať sa na vedomostnú spoločnosť. Dobré školstvo, vytvorenie podmienok na kvalitné odborné vzdelanie, nám umožní pripraviť silnú, vzdelanú generáciu, schopnú porovnávať sa so svetom, aj mu konkurovať. V tom vidím jednu zo základných priorít.

Druhou dôležitou úlohou je nielen vytvoriť podmienky na dobré vzdelanie, ale vytvoriť podmienky i na to, aby sme tento intelektuálny potenciál nestratili, aby natrvalo zostal doma a tvoril hodnoty pre vlastných spoluobčanov, národ a štát. To súvisí s riešením sociálnych otázok, s vytvorením takých podmienok, aby generácia vysoko vzdelaných ľudí masovo neodchádzala za možnosťami lepšieho uplatnenia či vyššieho zárobku do iných krajín. Terajší únik mozgov, únik kvalifikovaných ľudí, považujem za veľmi nebezpečný trend, na ktorý v budúcich rokoch môžeme doplatiť.

Z môjho pohľadu je časovanou bombou i riešenie rómskej otázky. Ak túto otázku spolu s nami nezačne správne a účinné riešiť i celá Európa, nielen nám, ale všetkým európskym krajinám môže v budúcnosti narobiť nemalé problémy. Aj tu jeden z kľúčov na riešenie problému predstavuje kvalitné vzdelávanie rómskej populácie, ktoré pozitívne ovplyvní jej život po všetkých stránkach.

Stručne zhrnuté, našou prioritou popri tvorbe dobrého ekonomického a sociálneho prostredia zostáva kvalitné vzdelávanie, rozvoj vedy a výskumu, zvyšovanie kultúrnej úrovne a telesnej zdatnosti, formovanie takej mladej generácie, ktorá posunie náš štát a náš národ opäť dopredu. Toto by malo patriť k hlavným prioritám politiky štátu.

Možno je to nezvyklé, ale chcel by som upriamiť vašu pozornosť i na občanov vyššieho veku. Netreba im venovať väčšiu starostlivosť po všetkých stránkach? Po stránke úcty a vážnosti, ale aj po stránke materiálneho a finančného zabezpečenia? Nech hovorí o minulosti kto chce a čo chce, faktom je, že pokiaľ spoločnosť má nejaké bohatstvo, je to výsledok práce predovšetkým minulých generácií...

Časť môjho programu hovorí jasne o tom, že cítim sociálne. A myslím si, že s nastoľovaním trhových princípov sa nezvládli niektoré ekonomické transformačné procesy, ktoré sa najviac dotkli starších občanov. Týchto ľudí si treba vážiť za to, čo odvádzali pre spoločnosť vo svojom produktívnom veku, za to, aké hodnoty vytvorili i za to, s akou trpezlivosťou znášali a znášajú ťažké dôsledky transformačných zmien. Privatizácia, teda zmena vlastníctva, mnohých veľmi kruto zasiahla. Tento proces nezvládla ani jedna krajina, nielen Slovensko. Preto podporujem každé opatrenie vlády, ktoré zlepší postavenie staršej generácie.

Chodím po Slovensku, napokon aj môj úrad sa zaoberá mnohými podnetmi občanov, mám preto dosť podrobný obraz o ľudských tragédiách, o ťažkej sociálnej situácii starších ľudí. Ak sa to len trochu dá, aj z prezidentského fondu sa v nejednom prípade snažím zmierniť ich osud.

Som rád, že si táto vláda osvojila program zmäkčovania dopadu reforiem a som pripravený s ministerkou práce na tému sociálnych opatrení ešte diskutovať. Staršia generácia si to jednoducho zaslúži.

Pokiaľ ide o nastupujúce generácie azda najviac trpia tým, čo si najmenej uvedomujú: nedostatkom objektívneho posudzovania minulosti, skresľovaním súčasného diania, nevyváženosťou medzi znalosťami pre momentálne uplatnenie sa v živote a osvojovaním si trvalých hodnôt ľudskej existencie. Iste to nie je ani tak vina mladších generácií, ako dôsledok prostredia, v ktorom vyrastajú a dospievajú. Prostredia, v ktorom ich od prvých krokov a vnemov sprevádza násilie a hrubosť, z televíznej obrazovky sa im ponúkajú tínedžerské idoly, vyznačujúce sa prázdnotou myslí, vo svete dospelých vidia povyšovanie peňazí nad všetko ostatné, negatívne ich ovplyvňuje uctievanie duchovne vyprahnutého prostredia akýchsi celebrít a smotánok. Dá sa tento prehrešok na mladších generáciách ešte napraviť, alebo aspoň zmierniť jeho škodlivosť?

Keď sa ma na konci minulého roka spýtali, ktorá udalosť ma najviac zasiahla odpovedal som, že príbeh, v ktorom žiak napadol učiteľa. Pre niekoho to mohlo znieť v porovnaní s inými tragickými udalosťami nevážne. Pre mňa však mala táto udalosť jednu zásadnú, negatívnu symboliku. Škola a učitelia predstavujú istý systém hodnôt, istý systém poriadku, ktorý sa v usporiadanej, kultúrnej spoločnosti málokedy narušil. Fakt, že žiaci napádajú učiteľov, možno vysvetliť len tým, že systém ľudských hodnôt, pozitívnych príkladov pre formovanie mladej generácie, sa začína rozpadávať. Ak k tomu pridáme ľahostajnosť a agresivitu, ktorá sa šíri v dnešnom mediálnom svete, výsledok môže byť katastrofálny.

Musíme si otvorene priznať, že chýbajú pozitívne vzory, že kult násilia sa dostáva až do domácností, a že mnohí mu nedokážu vzdorovať. Preto apelujem, aby sme voči tomuto vytvárali obranné mechanizmy. Tie vidím v posilnení postavenia školstva, úlohy a prestíže vzdelania, ako aj v investíciách do športu a do kultúry. Hodnotovo neukotvená generácia, nezocelená športom, nezušľachtená skutočnou kultúrou a umením, nám môže priniesť veľa problémov.

Celkom na záver sa vráťme opäť k trochu osobnejším otázkam: Aké máte predsavzatia do konca prvého obdobia vášho pôsobenia v prezidentskej funkcii?

Poviem to veľmi stručne: dôsledne naplniť svoj program charakterizovaný výrokom „myslím národne, cítim sociálne“, aby Slovensko na konci tohto môjho mandátu bolo dobrým domovom pre všetkých svojich občanov a inšpiráciou pre iné krajiny.

Čo vám dalo a čo vám vzalo pôsobenie v prezidentskej funkcii doteraz? Alebo inak: V čom vidíte najväčší osobný zisk z doterajšieho výkonu funkcie? Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase, ak vám nejaký zostáva?

Napĺňa ma hrdosťou vnímanie Slovenska v zahraničí ako krajiny, ktorá je perspektívna, na ktorú sa dá spoľahnúť, a v ktorej sa vyplatí investovať. Stretol som doma i v zahraničí veľmi veľa dobrých a zaujímavých ľudí, ktorí milujú Slovensko a pomáhajú mu. Táto ich láska k domovu a vôľa mu prospievať je pre mňa veľkou životnou skúsenosťou a poznaním, z ktorého čerpám toľko potrebnú ľudskú energiu.

Aj keď som predtým zastával vysoký ústavný post akým je predseda parlamentu, predsa len musím skonštatovať, že na poste prezidenta republiky mám veľmi málo času na vlastné záľuby, veľmi malý priestor na vlastné súkromie. Prakticky po celý čas je okolo mňa množstvo ľudí, počnúc ochrankou a pracovníkmi kancelárie končiac. Takže chýba mi troška súkromia a voľného času.

Na Slovensku si vyberajú prezidenta všetci občania priamo. Nie všade je to tak, hoci by si to obyvateľstvo želalo – napríklad i u našich susedov v Čechách. Aký je na priamu voľbu prezidenta občanmi váš osobný názor?

Nedávny priebeh voľbyprezidenta v susednej krajine, ktorú ste spomenuli, okrem iného ukázal, čo všetko sú schopné niektoré politické strany urobiť i počas takejto závažnej spoločenskej udalosti, len aby presadili svoje záujmy. Podľa môjho názoru sa nedôstojnostiam tohto procesu priamou voľbou dá vyhnúť. Nehovoriac o takej skutočnosti, že v konečnom dôsledku o tom, ktorá z kandidujúcich osobností sa stane hlavou štátu, naozaj rozhoduje každý občan.

Pán prezident, v mene redakcie i našich čitateľov vám ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa Milan HOLUB

Späť