Iskrivý esejista a nebojácný kritik

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Alexander Matuška bol výnimočný esejista, literárny kritik a polemik. Mal závideniahodný rozhľad v európskej kultúre a jeho znalosť európskych literatúr mu poskytovala hodnotový rámec aj na vnímanie slovenskej literatúry a domáceho kultúrneho diania, ktoré pozorne sledoval a prísne hodnotil. Bol jedným z mála medzivojnových slovenských intelektuálov, ktorí sa usilovali vyviesť slovenský národ a jeho kultúru z provincionalizmu a začleniť ho medzi vyspelé európske národy. Jeho snahy však narážali na nepochopenie a vyvolávali odpor v konzervatívnych vrstvách spoločnosti.

Ladislav Ťažký o ňom povedal: „Bola to zvláštna, zložitá a rozporuplná osobnosť, bohatá a tajuplná citlivá duša. Jeho súdy v literatúre patrili k tým, proti ktorým bolo zbytočné sa odvolať. Bol to kritik – imperátor. Ale spravodlivý a nebojácny.“

Alexander Matuška sa venoval spoločenským problémom na pozadí kultúry a problémom kultúry a literatúry, umelcov a spisovateľov na pozadí spoločenských zápasov. Literatúru považoval za dôležitú funkciu národného života a vnímal ju nielen ako súbor estetických, ale aj ideových a spoločensky dôležitých hodnôt. Na týchto základoch vybudoval vlastnú koncepciu literárnej kritiky.

Oplýval nevšedným kritickým talentom. Jeho texty boli nekonformné, neraz sarkastické, ale aj vtipné a vždy zaujali bohatou metaforickosťou a čistým štýlom. Otvorene a bez zábran hodnotil takzvané národovectvo, uctievanie prázdnych hodnôt a záľubu v minulosti. Bol nekompromisný k postojom, ktoré poľavovali v kritériách na kvalitu života i literatúry. Zásadovo zdôrazňoval princípy etiky tvorivej práce.

Pre ilustráciu jeho briskného pera poslúži úryvok z prvej časti vybraných spisov Za a proti, ktoré vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1975: „Voľakto kedysi napísal, že národ uzatvára tých, ktorých ľúbi, do svojho srdca a chráni si ich ako zrenicu svojho oka. Škoda, že nemožno medzi našimi mŕtvymi slovesnými tvorcami anketou zistiť, či voľakedy cítili lásku národa, kým žili; lebo u žijúcich by sa zistilo, že takéto pocity vôbec nepoznajú, ba že sa im naopak tak vidí, akoby hovorili k hluchým, akoby tvorili v prázdne a do prázdna. Pamätné tabule? Pravdaže, tie boli a – budú. ΄Česť jeho pamiatke?΄ Ale áno, veď uctiť si my vieme. Národný umelec a národný pohreb? Aj to možno. Ale zaviesť a viesť dialóg s mŕtvymi i živými – nie, k tomu sa tisíce (veď sú ich tisíce?) kultúrnych Slovákov stále nedostali. Ak niektorí z nich dnes žalostia, že sme stratili vynikajúce zjavy v literatúre, nie je to vôbec preto, že by tieto zjavy a ich diela boli ich duchovným chlebom, že by ich poznali a milovali.“

Pražské podnety

Alexander Matuška sa narodil 26. februára 1910 v hronskom údolí pod výbežkami Slovenského Rudohoria v dedinke Vlkanová v kaštieli zo 17. storočia. Svoje rodisko vnímal takto: „Je to vrchársky kraj so skalnatým chotárom a skalnatými roličkami, s dubovými a bukovými lesmi v diaľke: kraj úzkych údolí a krivolakých ciest; kraj a pôda, s ktorou sa treba boriť“.

Bol jediným dieťaťom v rodine hospodárskeho úradníka na veľkostatku a užil si detstvo bohaté na zážitky z dedinského prostredia. V desiatich rokoch sa s rodičmi presťahoval do Banskej Bystrice. Jeho novou vášňou sa stalo čítanie kníh, v čom ho rodičia podporovali a chceli, aby študoval. Zmaturoval na bystrickom Gymnáziu A. Sládkoviča a v rokoch 1928 až 1935 sa začal jeho objavný vysokoškolský život na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Študoval klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu a československý jazyk, čo bolo dobové označenie pre český a slovenský jazyk a literatúru ako vzdelávacie predmety. Spomedzi profesorov ho najväčšmi inšpiroval F. X. Šalda. Práve jeho esejistické dielo výrazne, formálne aj obsahovo, rámcuje literárne začiatky mladého Matušku.

Počas pražských štúdií sa stal členom skupiny R 10 (podľa ročníka narodenia 1910), do ktorej patrili aj Chorváth, Bezek, Chrobák a Kostra. Dvadsaťročných mladíkov vtedy spájalo narúšanie slovenskej idyly vo vysokoškolskom spolku Detvan. Matuška publikoval svoju prvú kritickú štúdiu Hra na fujaru a pokrok v časopise Přítomnost. V tridsiatych rokoch sa Matuškovo meno postupne zjavovalo v DAV-e, neskôr písal do Tvorby, Živeny, Nového slova, Elánu a Kultúrneho života.

Po skončení štúdií si vybral dráhu stredoškolského profesora. Pôsobil v Leviciach, v Bratislave, v Michalovciach a v Banskej Bystrici. V roku 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Pracoval ako zástupca riaditeľa tlačového odboru Slovenskej národnej rady, prispieval do Nového slova a povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici. Po vojne sa natrvalo usadil v Bratislave a živil sa písaním. Až do konca života pôsobil ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV.

Zástanca pravých hodnôt

Pokiaľ sa v tomto roku častejšie obraciame k meruôsmym rokom, treba ponajprv spomenúť Matuškovu esej Štúrovci, ktorá je mimoriadne cenená a cenná. Vznikla v roku 1948, kedy sa rozmáhali perzekúcie proti takzvanému slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a vytvorila nenápadnú literárnu protiváhu k snahám eliminovať zo slovenskej kultúry dominantné zdroje kultúrneho vývinu. Práve toto jeho dielo je považované za akýsi testament, z ktorého sa Slováci môžu doživotne vzdelávať o tom, odkiaľ pochádzajú, kto sú a kam kráčajú.

Matuška publikoval množstvo glos, rozhovorov a esejí, v ktorých vystupoval proti malomeštiactvu a s ním súvisiacim povrchným vzťahom ku kultúre, proti frázovitému nacionalizmu milujúcemu „veľké zjavy slovenskej minulosti“, proti kolísavej slovenskej národnej povahe a nízkej intelektuálnej úrovni viacerých autorov i kritikov. Vďaka svojej neústupčivosti a neúprosnej kritike bol vnímaný ako „neposlušný“, ale nikto mu nemohol uprieť prednosti jedinečného štylistu, ktorý pozdvihol esej na vysokú úroveň. Patrí k zakladajúcim osobnostiam modernej slovenskej literatúry, do ktorej sa zapísal ako vrcholný predstaviteľ modernej literárnej kritiky a esejistiky na Slovensku v 20. storočí.

V roku 1951 Alexandra Matušku na aktíve slovenských spisovateľov kritizovali práve za príklon k buržoáznemu nacionalizmu. Stiahol sa preto z prednej línie boja za kultúrny a spoločenský pokrok a obrátil svoju pozornosť na obdobie slovenského národného obrodenia a na predstaviteľov európskej literatúry, pričom sa venoval najmä dielam A. S. Puškina, M. J. Lermontova, L. N. Tolstého a N. V. Gogoľa.

Vytvoril desiatky originálnych portrétov slovenských i svetových spisovateľov. Aj v súčasnosti sú vysoko aktuálne jeho monografické pohľady na K. Čapka, R. Jašíka a J. C. Hronského, ktorého rehabilitoval a vrátil znovu do kontextu slovenskej literatúry.

Rudolf Chmel si na neho spomína takto: „Sedem-osem rokov pred jeho smrťou sme sa dosť intenzívne stretávali a hoci bol medzi nami veľký generačný rozdiel, boli sme vo veľmi blízkom vzťahu. V trojici – aj s priateľom Vladimírom Petríkom – sme často hovorili o veciach súvisiacich s politikou, verejným životom, kultúrou, literatúrou a prediskutovali sme mnohé zo slovenskej podstaty. Alexander Matuška bol pre nás mravným aj štylistickým korektívom.“

Majster literárnokritickej eseje v slovenskej literárnej vede zomrel náhle 1. apríla 1975 a pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Posmrtne vydané dielo Osobne a neosobne je popularizujúcim stručným prierezom jeho celoživotnou tvorbou a podáva obraz autora kaleidoskopicky, cez množstvo ukážok z publicistiky, literárnej kritiky, monografickej tvorby i rozhovorov, kde sa Matuška – síce úsporne, ale výstižne a podnetne – vyjadril počas svojho tvorivého pôsobenia v slovenskej literatúre aj sám o sebe.

Vladimír Petrík vybral a usporiadal skoršie práce A. Matušku do knihy s názvom Rozhnevaný kritik, ktorá vyšla v roku 2006. O knihe napísal: „Uplynulo nemálo času od vzniku esejí literárneho kritika a vedca Alexandra Matušku, a tak sa čitateľ môže pýtať: prečo ten návrat? Nuž predovšetkým, vraciame sa k hodnotám; Matuška bol svojimi postrehmi, kritickosťou a štylistickou brilantnosťou svojich textov naozaj jedinečný.“

Jeden z Matuškových odkazov znie: „Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí: taký je zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť len tak zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mostu, ako podnetu a záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane nikam.“

Janette ŠIMKOVÁ

Späť