Kapitalizmus morálne a eticky zlyháva

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Čínske bezpečnostné zložky sa už viac dní usilujú potlačiť nepokoje v Tibete. Tamojší obyvatelia si protestmi pripomenuli protičínske povstanie spred tridsiatich deviatich rokov. Tibet predstavuje v mnohých mysliach duchovnú alternatívu voči diktatúre s trhovou ekonomikou, ktorá do Číny pritiahla najväčších západných investorov. Dnešní Číňania nakupujú v carefuoroch, jazdia na amerických fordoch a kupujú si originálne lewisky. Západný svet rozumne uprednostnil normalizáciu vzťahov s Pekingom a Čína si postupne nachádza dôležité miesto pri riešení globálnych konfliktov. Je zrejmé, že izolácia krajiny, ktorá sa má v prvej polovici storočia stať prvou svetovou ekonomikou, nie je schodná cesta. Aj preto je dnes Peking neodmysliteľným partnerom pri riešení problémových situácií na Blízkom východe, v Afrike a, samozrejme, aj v Ázii. Otázka Tibetu a práv ďalších etnických a kultúrnych menších Číny sa však stala pre západný svet druhoradou. Rovnako ako sa počas prvej a druhej čečenskej vojny len málokto z oficiálnych politických pozícii odvážil kritizovať Rusko. V prípade veľkých krajín svet akoby rešpektoval formulácie o „nevmiešavaní sa do vnútorných záležitosti“, zatiaľ čo krajiny ako Srbsko nemajú možnosti na výber.

Podľa exilovej tibetskej vlády v Tibete zahynulo niekoľko desiatok ľudí. Blížiace sa letné olympijské hry v Číne síce utvorili Západu priestor na istú kritiku, ale obchodné kontrakty podpísané s Pekingim zrejme zavážia viac, ako ľudské životy. Tibet sa stal skúškou solídnosti západnej koncepcie ľudských práv. Podľa prieskumov verejnej mienky si vyše polovica Európanov želá, aby sa ich predstavitelia nezúčastnili na otváracom ceremoniáli olympiády. Verejnosť, odchovaná na olympijskej mytológii – podľa ktorej počas hier panoval medzi gréckymi mestami mier – nerozumie, ako môže vláda v Pekingu propagovať na jednej strane ducha ľudského porozumenia, a na strane druhej tvrdo zasahovať proti malej, aj keď strategicky dôležitej provincii.

Mnoho kritikov Číny považuje Tibet za akúsi zduchovnelú oázu a alternatívu voči spoločenskému zriadeniu, ktoré dokázalo urobiť z čínskej komunistickej strany najväčšiu a najbohatšiu firmu na svete. Táto mutácia zároveň podsúva otázku, či je moderný špekulatívny kapitalizmus skutočne schopný ponúkať morálne riešenia. Aj letmý pohľad na vývoj niektorých diktatúr – od Čile, cez Singapúr až po Indonéziu – ukazuje, že trhová ekonomika nie je nositeľom etických a morálnych cností a už vôbec nie je automatickým životným priestorom pre demokraciu. Z tohto poznania, ktoré dokazuje, že kapitalizmus je ekonomickým a nie etickým systémom, vyplývajú pre moderný svet zásadné otázky. Prvou je už spomenutý problém ľudských práv, ktorý, ako sa jasne ukazuje, má univerzálny charakter len v niektorých krajinách sveta. V horšom prípade sa stal cynickou zámienkou na exportovanie demokracie v úvodzovkách do krajín, ktoré žili po stáročia vo svojich vlastných predstavách o ľudskej dôstojnosti. Snahy hodnotiť situáciu v Tibete kritériami dánskej alebo britskej demokracie nám preto neumožňujú pochopiť komplexnosť situácie. Eurocentristické vzorce, ktoré čoraz častejšie slúžia na kritiku iných civilizácii, obsahujú univerzálny princíp. Ten však nájdeme aj v orientálnych alebo blízkovýchodných systémoch. Nemecký katolícky teológ Hans Kung napísal dielo, v ktorom sa prihovára za vznik svetového étosu, spoločného etického základu ľudstva, ktorý bude základom myšlienky „trvalého mieru“ nemeckého filozofa Emmanuela Kanta.

Deväťdesiate roky minulého storočia priniesli nádej na zmoralizovanie sveta. Namiesto toho sme vstúpili do obdobia, keď veľmoci pôsobia vo vzťahoch k ostatným krajinám ešte svojvoľnejšie ako počas studenej vojny. Situácia v Tibete, obnovenie bojov v Čečensku, okupácia Iraku a neschopnosť vytvoriť Palestínsky štát nie sú, samozrejme, udalosti, z ktorých musíme viniť iba Spojené štáty. Sú však dôkazom, že kapitalizmus je rovnako ako bývalý komunizmus neschopný priniesť ľudskému spoločenstvu morálne riešenia.

Západný svet, ktorý chce obchodovať s Áziou, s Orientom a Afrikou nemôže očakávať, že bude diktovať podmienky tak, ako sa mu to hodí. Situáciu v Tibete môžeme vnímať aj ako reakciu Číny na svojvoľnú svetovú politiku ďalších veľkých hráčov – Spojených štátov amerických a Ruska – ktorí podľa potreby vyzbrojujú miestne gerilly, obsadzujú krajiny považované za potenciálne ohrozenie a obchodujú s jadrovým materiálom tam, kde neplatia žiadne medzinárodné dohody.

Tak, ako je povinnosťou svetovej verejnosti upozorňovať čínske úrady na to, že musí s Tibetom zaobchádzať dôstojne a bez násilia, je tiež jej povinnosťou žiadať to aj od Ruska v Čečensku a od Spojených štátov v Iraku. Iba tak môže reálne žiť nádej na vznik globálneho etického systému, ktorý bude zaväzovať všetky krajiny. Systému, fungujúcemu bez toho, aby sme museli robiť morálne kompromisy tam, kde ide o životy ľudí, čo chcú realizovať vlastné politické a kultúrne predstavy.

Späť