Smog a gýč v jazykovom vyjadrovaní

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Titulok dnešnej úvahy zrejme navodí oprávnenú otázku, či a ako súvisí smog a gýč s jazykom a jazykovým vyjadrovaním. Táto otázka je opodstatnená najmä preto, že ide o slová s výrazne negatívnym, pejoratívnym štylistickým odtienením. Okrem toho sú to slová, ktoré sú späté s istou sférou spoločenského styku a dorozumievania, s presne vymedzeným jazykovým a mimojazykovým prostredím.

Platí to predovšetkým o pojme smog. Ako vieme, je to zmiešanina hmly a exhalátov. Táto zmiešanina dymových spalín, ktoré pochádzajú z výfukových plynov a fabrických komínov, sa vznáša nad mestom, znečisťuje ovzdušie a ohrozuje zdravie ľudí. Gýč síce neohrozuje fyzické zdravie človeka, no môže negatívne ovplyvňovať jeho duševné zdravie. Ide totiž o výtvor, ktorý sa tvári ako estetická hodnota, no v skutočnosti ňou nie je. V materiálnej sfére je to predmet, ktorý je napodobeninou (atrapou) predmetu vyrobeného z kvalitného materiálu. Gýčom je aj predmet, ktorý isté spoločenstvo prijíma ako kultúrnu hodnotu, hoci je to len imitácia, umelecký paškvil. Pripomeňme si napríklad kedysi obľúbených trpaslíkov v záhradách, ale aj niektoré „vyčačkané“ stavby i tzv. monumentálne sochy. V duchovnej sfére je gýčom výtvor, ktorého autor sa tvári, že vytvára nadčasové hodnoty, v skutočnosti však chce len za každú cenu zapôsobiť na adresáta, atakovať jeho citový a myšlienkový svet. V tomto zmysle je gýč povrchný, chýba mu skutočná hĺbka, vnútorná logika.

Tak v materiálnej, ako aj v duchovnej sfére je gýč nebezpečný v tom, že manipuluje s divákom, ovplyvňuje jeho vkus, estetické cítenie. Pripomeňme si napríklad niektoré televízne programy, rôzne show nielen v súkromných televíziách, ale aj vo verejnoprávnej televízii.

Vráťme sa teraz k otázke, či aj v súvislosti s jazykovým vyjadrovaním možno hovoriť o smogu a gýči. Tieto pojmy nespájam s jazykom, lebo jazyk ako nástroj komunikácie poskytuje hovoriacemu primerané výrazové prostriedky, aby vytvoril kvalitný, kultúrny a kultivovaný text. Jazyk je v tomto zmysle – obrazne povedané – bezúhonný, čistý. Pojmy smog a gýč teda spájam s kategóriou textu, spájam ich s tým, ako autor využíva výrazové prostriedky pri organizovaní jazykovo-kompozičnej štruktúry textu. Iba v texte môže ísť o zneužitie jazyka, iba v texte, vo vyjadrovaní konkrétneho hovoriaceho možno nájsť oblak smogu alebo gýčovú výrazovú schválnosť. Ale konkrétne.

Najprv o výrazovo-vyjadrovacom smogu. Text vzniká preto, aby ním autor vyslal adresátovi správu, aby ho informoval o istých obsahových prvkoch, ktoré z nejakého dôvodu považuje za dôležité. Najmä v odborných a administratívnych textoch sa autor usiluje prostredníctvom jazyka iba spriezračňovať, „obnažovať“ obsah. Forma, jazykový výraz má v nich iba služobné postavenie, lebo v nich dominuje zameranie na obsah. Niektoré texty však ťažia z jazyka. Autor sa nespolieha iba na pútavosť obsahu informácie, ale programovo ráta aj s účinnosťou jazykových prostriedkov na adresáta. Text ako celok je účelový. Nad obsah uložený v texte sa dostáva jeho charakteristika, hodnotenie, subjektívny uhol pohľadu. Pri prezentovaní svojho hľadiska autor zámerne využíva hodnotiace, často silné emocionálno-expresívne výrazové prostriedky.

A práve v tomto prípade je dôležitá kategória miery. V texte sa tiež predpokladá funkčná synchronizácia obsahu a formy. V publicistike i v oblasti politiky sme však často svedkami napätia medzi hĺbkovou a povrchovou organizáciou textu. Autor účelovo interpretuje obsah informácie, manipuluje s analyzovaným javom. Aby posilnil jednostrannú subjektívnu interpretáciu a jej dôveryhodnosť, exponuje jazykový výraz, siaha po silných expresívnych slovách. Ak pritom kombinuje fakt, sám osebe pravdivý, s polopravdou alebo aj výmyslom, ide už aj o problém morálky. Hovoriaci hrá s adresátom falošnú hru. Zámerné nadsadzovanie pragmatického aspektu je vlastne účelový trik. Adresát ho však po istom čase objaví, takpovediac prekukne pôvodcu a postupne ho takéto textové „výkony“ začínajú znechucovať a otravovať, a tak ohrozovať i jeho duševné zdravie. To je dôvod, prečo v tomto prípade hovorím o výrazovo-vyjadrovacom smogu.

Výrazovo-vyjadrovací gýč nachádzame vo vecných i umeleckých textoch. Tu niet miesta na podrobnejší rozbor tohto javu, preto uvediem iba jeho základnú charakteristiku. V umeleckých textoch hovorím o gýči v prípadoch, keď dochádza k rozporu medzi obsahom (dejom) a rozsahom jazykového vyjadrenia. Nízky obsah sa vyjadrí rozvetveným kvetnatým výrazom. Gýčom je aj „košatá“ obraznosť textu, posilňovanie jeho lyrického zamerania, ktorým chce autor ohúriť čitateľa, za každú cenu pôsobiť na jeho city.

Vo vecných textoch hodnotím ako gýč rôzne jazykové schválnosti, keď autor – napríklad v publicistike – hľadá neošúchaný výraz, ktorý prečnieva nad ostatným kontextom, upozorňuje na seba. Dobrá snaha sa mení na gýč. Gýčom sú aj niektoré módne slová a výrazy, ktoré sa napodobňovaním a opakovaním postupne menia na frázu a klišé. Príklady neuvádzam, lebo som v našom časopise takéto slová už analyzoval.

Ako vidieť, prepožičané slová smog a gýč možno spájať aj s jazykovým vyjadrovaním. Prostredníctvom svojho textu autor ovplyvňuje nielen náš vkus, ale môže negatívne vplývať na naše duševné i fyzické zdravie.

Ján FINDRA

Späť