Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Rodný jazyk, sloboda slova a tlače

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)



V prvej časti štúdie analyzujúcej dielo Štefana Marka Daxnera sme sa zamerali najmä na vzájomný vzťah materiálnych a duchovných, sociálnych a kultúrnych podmienok vývoja národa a spoločnosti, na jeho precíznu definíciu pojmov národ a národnosť. Osobitnú pozornosť sme venovali postaveniu a poslaniu inteligencie, bez ktorej je proces národného uvedomenia nemysliteľný.


V národnooslobodzovacom zápase má nezastupiteľné miesto i jazyk a reč, a to vo viacerých smeroch. Nielen ako rozlišujúci znak národa, pilier jeho kultúry, nielen svojou dorozumievacou, komunikačnou funkciou, ale aj svojimi funkciami v občianskom, politickom živote národa a obyvateľstva štátu. Bez možnosti slobodne používať materinský jazyk sa nedá hovoriť ani o slobode národa, ani o jeho rovnoprávnosti s ostatnými národmi Uhorska – zdôrazňuje Daxner. Keby sa Slovákom i priznala svojbytnosť a rovnoprávnosť s inými národmi, bez užívania slovenského jazyka v úradnom styku a verejnom živote by rovnoprávnosť zostala len ilúziou. Tak ako je národ bez vlastnej inteligencie a bez vzdelania širokých vrstiev akoby zbavený zraku, bez užívania svojej reči vo verejnom živote je prakticky zbavený svojho hlasu. Ak sa na území, ktoré obýva, zakazuje používať jeho reč – ako to urobili v Uhorsku marcové zákony z roku 1848 – znamená to, že slovenský ľud urobili „i hluchým, i nemým z ohľadu najkrajšieho politického práva“, teda práva, aby sa Slováci mohli zúčastňovať na samospráve spoločenského života.


Týmto svojím kritickým stanoviskom k marcovým zákonom vzápätí po ich vydaní Daxner jasne poukázal na polovičatosť opatrení a zákonov, ktoré síce boli výsledkom protifeudálneho hnutia v Uhorsku, ale nemohli zohrať revolučnú funkciu v slovenskom prostredí. Naopak, pôsobili v ňom retardačne, lebo naďalej fixovali nielen národný a kultúrny, ale aj politický a sociálny útlak slovenského ľudu. Najpočetnejšie vrstvy obyvateľstva môžu totiž len prostredníctvom materinského jazyka (a nijakého iného) najúplnejšie vyjadrovať svoje postoje, vyslovovať svoje náhľady, predkladať žiadosti, domáhať sa faktického naplnenia občianskych a politických práv, uspokojovania svojich sociálnych potrieb. Používanie materinského jazyka je tak prostriedkom, ktorým ľud nadobúda svoju národnú, ale i politickú a občiansku slobodu, s pomocou ktorého sa môže vymaniť z odvekého služobného postavenia a všestranného útlaku.


Daxnerove myšlienky, úvahy a závery i dnes znejú neuveriteľne súčasne, moderne, najmä v súvislostiach so slobodou tlačeného a hovoreného slova, s funkciou verejnej mienky, ktorú už pred poldruha storočím označil za najmocnejšieho strážcu slobody vetami: „Ak teda ľudu zabráni sa verejné používanie svojho jazyka vo verejných záležitostiach, tým oberie sa i o najprednejšiu slobodu, t. j. o slobodu myšlienky. On nebude slobodným občanom vlasti, nebude môcť v zhromaždeniach ľudu vysloviť svoju vôľu, nebude rozumieť svojich hovoriacich vzdelancov, zapretý bude mu jeho vlastný duchovný svet, nebude môcť zo seba striasť stáletou svojvôľou zapríčinené antipatie, nebude môcť poznať svoju vlasť a požívať svoju slobodu, a naposledy nebude môcť vyvinúť žiadnu verejnú mienku, ale tým radšej potuteľnú, ukrytú mienku, ktorej výbuchy sú nebezpečné.“


Ťažko nájsť na takom malom priestore také pregnantné vyjadrenie zopätia kultúrnych (jazykových, rečových) aspektov hnutia s aspektmi národnostnými a politickými. Ibaže by sme siahli po tých pasážach Daxnerových textov, kde toto tesné zopätie otázok kultúry, samobytnosti národa, politických a občianskych slobôd vyjadruje v podobe kategorického imperatívu: „ ... reč národa musí byť tak uprávnená, ako je život národa v medziach svojich uprávnený, ona so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom našim tak tuho súvisí, že ju v jej prirodzených medziach a právach len s týmto spolu potlačovať alebo uznávať možno.“


Čas a priestor


Pri kategórii národ sme už naznačili, že k východiskám štátoprávneho riešenia samobytnosti národa u Daxnera patria i filozofické kategórie času a priestoru. Prízvukuje, že všetko s čím sa v obklopujúcej materiálnej skutočnosti stretávame, „len v čase a priestore jestvovať môže“. Z tejto premisy vyvodzuje logické dôsledky tak pre určenie a rozlíšenie pojmov národ a národnosť, ako aj pre stanovenie jedine správneho spôsobu uskutočnenia idey rovnoprávnosti národov v štáte. Jednotlivé súčasti uhorského štátu treba vyčleniť a ohraničiť predovšetkým z hľadiska živého organizmu národov a až v druhom rade z hľadísk topografických, administratívno-riadiacich a ďalších, ktoré musia byť hľadisku národnému podriadené.


Odstup času, ktorý nás delí od doby, kedy Daxner tieto zásady presadzoval do programu národnoobrodeneckého hnutia, potvrdil správnosť a odbornú fundovanosť jeho názorov. Teoretické princípy a skúsenosti z riešenia národnostnej otázky v moderných európskych štátoch dodatočne opodstatňujú i jeho vytrvalosť a neústupnosť v presadzovaní idey samosprávnej územnej jednotky – Slovenského Okolia. Alebo sa uznanie národa vyjadrí aj územne (štátoprávne), alebo sa národ neuznáva. Kompromis v tejto otázke sa môže uskutočniť iba na úkor uznania svojbytnosti národa, otvára cestu k jeho úplnému kultúrno-politickému popretiu. Daxner akoby dovidel o desaťročia dopredu, keď na Memorandovom zhromaždení v roku 1861 vyhlásil: „Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia dištriktu toho, v ktorom osobnosť tá obsiahnutá je, bez rovného práva reči a národnosti v ich národopisných medziach – pre nás vo vlasti našej rovnoprávnosti niet.“


Rovnako obdivuhodný je jeho boj za demokratizáciu a humanizáciu života najširších vrstiev obyvateľstva. Ďaleko prekračuje hranice vtedajšej, ešte stále polofeudálnej spoločnosti a má čo povedať i dnešku. Ide o problematiku osobných, občianskych, politických práv a slobôd, uplatňovania demokracie v živote spoločnosti, národa a jednotlivca. Podľa Daxnerovho hlbokého presvedčenia pokiaľ dochádza k narušeniu demokratických práv a slobôd čo len v jednej z týchto sfér, znehodnocujú sa proklamované práva a slobody i v ostatných oblastiach spoločenského života: „ ... kto napáda národné bytie miliónov, ten nemôže šetriť ani ich občiansku slobodu, a keď predsa jesto pozitívnych zákonov, práva občanov zabezpečujúcich, napádateľ nútený je zákony tie nezachovávať a robiť ich iluzórnymi, lživými, nútený je oproti zákonu pomáhať si svojvôľou a násilím.“ Neuznávanie slovenského národa sa nevyhnutne musí premietnuť aj do porušovania občianskych a politických práv jednotlivcov, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti, pretože „osobná rovnoprávnosť dokonale súhlasí s národnou rovnoprávnosťou“.


Decentralizácia a samospráva


Akou cestou, akými prostriedkami uskutočňujú tí, ktorí majú moc, nielen popieranie práv národných, ale nevyhnutne aj osobných, občianskych a politických?


Okrem iného tak, že budujú rozsiahly byrokratický aparát, ktorý je ich povoľným nástrojom. Jeho príslušníci sú vzhľadom na svoje postavenie bezpodmienečne poslušní a servilní smerom hore a neúprosným spôsobom postupujú voči tým, čo sú odkázaní na nich – smerom dole. Takýto aparát sťažuje, komplikuje či znemožňuje uplatňovanie aj zákonmi zaručené práva a slobody obyvateľstva, potláča a dusí každý výhonok nezávislejšieho, slobodnejšieho myslenia a konania. V každom masovejšom hnutí ľudu, v každom úsilí po zmene, ktoré by viedlo k rozšíreniu slobôd obyvateľstva, vidí svoje ohrozenie. Byrokratický aparát je teda silným a účinným nástrojom vlády nad ľudom, pomocou ktorého sa dajú obrátiť navnivoč i zákonom proklamované práva jednotlivca. Je však tento nástroj účinným natrvalo?


Daxner o tom pochybuje. Podľa jeho názoru vláda, „ktorej k službám stoja celé légie od nej závislého úradníctva, státisíce bodákov reprezentujúceho vojska, u ktorej nôh leží reťazami centralizmu spútané občianstvo, v ktorej rukách sústredené sú všetky nitky a nitôčky života národov, a bez ktorej vedomia a privolenia nemožný je ani ten najmenší pokrok“, taká vláda nie je silná, skôr vratká.


Centralizácia Bachovho razenia nie je cestou k budovaniu pevného štátu, je skôr slepou uličkou alebo cestou k strate prosperity a stability štátu. Sila vlády spočíva v tom, že jej ľud dôveruje a svojimi činmi aj podporuje. Centralizmus budovaný na bezhraničnej poslušnosti úradníctva manipulujúceho s ľudom, ale aj s príslušníkmi iných vrstiev a tried, ktoré sú ľudu naklonení, k takejto dôvere viesť nemôže. Naopak, dôveru k vláde i vládu samotnú prakticky podkopáva.


Do protikladu s týmto zhubným procesom vývoja štátnej moci kladie Daxner decentralizáciu, zavádzanie a rozširovanie samosprávnych princípov v organizovaní a riadení života v obciach, mestách i krajoch. Decentralizácia a samospráva na jednej strane má oslabiť byrokratický aparát v roli manipulátora s ľuďmi, na druhej strane má viesť k obnoveniu jeho pôvodného poslania – slúžiť ľuďom. Poslanie úradníka v demokratickej (ústavnej) krajine nespočíva v ničom inom krajšom a lepšom, ako v tom, že všetci úradníci, najnižšie i najvyššie postavení, od pisára až po ministra „sú sluhami, a nie pánmi ľudu“.


(Pokračovanie nabudúce)


Milan HOLUB



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.