Smutnú odpoveď poznajú všetci a každý

Slovensko, 18. 4. 2008 (Verejná správa 8/2008)

S tajomníkom Spolku slovenských spisovateľov Mgr. Art. Pavlom JANÍKOM, PhD., odvysielal pred časom Slovenský rozhlas rozhovor, ktorý pre stálu aktuálnosť problematiky preberáme po redakčnej úprave prakticky v plnom znení. Autor rozhovoru, popri vykonávaní uvedenej funkcie, patrí k najagilnejším tvorcom strednej generácie v oblasti modernej prózy a poézie.

Čo je pre vás duchovnosť? Kde sídli? V knihách, chrámoch, divadlách, v našich hlavách?

Ako mladý básnik som pred mnohými rokmi napísal, že slovo je to jediné, čo majú telo a duša spoločné. Slovo ako sprostredkovateľ medzi hmotným a duchovným svetom slúži predovšetkým dorozumievaniu medzi ľudskými bytosťami - na všetkých miestach a vo všetkých podobách – napísané na útržku papiera, v ľúbostnom liste, v novinách, v časopise, v knihe, vyslovené v chráme, na javisku, pri stole, na ulici, v rozhlase, v televízii, ale aj zamlčané, teda rýdzo duchovné slovo, ktorým v mysli oslovujeme sami seba.

Problém spočíva najmä v tom, aké slovo sídli, čaká a oslovuje vo všetkých spomínaných médiách, aké duchovné hodnoty sprostredkúva. O akom duchovne svedčí napríklad slovník pekných mladých dievčat v električke či na chodníku - plný vulgarizmov najhrubšieho zrna? O akom duchovne svedčí slovník pekných mladých i menej pekných a zrelších herečiek na javisku Slovenského národného divadla plný rovnakých výrazov, pri ktorých by sa začervenal aj najoplzlejší námorník? O akom duchovne svedčia militantné články v novinách a ešte militantnejšie diskusie na internete? O akom duchovne svedčia stránky bulvárnych časopisov a mnohých knižných publikácií podobného charakteru a úrovne? Aké „perly ducha“ sa na nás sypú z televíznych obrazoviek a z plátien kín? Smutnú odpoveď poznáme všetci a každý z nás.

Vytratila sa duchovnosť, alebo ju po konzumnej revolúcii, ktorú sme prežili – ako ktosi nazval uplynulých desať rokov – iba menej vidieť?

Prirodzenou vlastnosťou duchovnosti je to, že ju nevidno, ale mali by sme vidieť aspoň jej vonkajšie prejavy. Nie som si celkom istý ani tým, či konzumná revolúcia – aj v našich zemepisných a dejepisných šírkach - trvá iba desať rokov. Faktom je, že spoločnosť poháňaná peniazmi, ktorá sa k finančnej a majetkovej súťaživosti otvorene hlási, podmínovala všetky tradičné vzťahy, hodnoty a ideály nefinančnej a nemateriálnej povahy, teda aj všetko duchovné, všetko súvisiace s duchovnou kultúrou spoločnosti.

Prvoradou úlohou historických zmien bolo rozložiť existujúci systém. Vzápätí však bolo potrebné nastoliť a upevniť nový spoločenský poriadok. Ľudí totiž – aj z hľadiska moderných teórií riadenia – neriadia ľudia, ale myšlienky a symboly, ktoré tieto myšlienky vyjadrujú. Spoločnosť ako duchovná štruktúra sa teda riadi predovšetkým duchovnými nástrojmi.

A tak sa najprv „museli“ zosmiešniť všetky normálne formy normálneho usporiadania vzťahov medzi ľuďmi – od najsúkromnejších rodinných sfér až po najverejnejšie oblasti spoločenského života. Aby sme následne paradoxne znovu objavovali všetko dávno objavené a najmä dávno odvrhnuté - najrozmanitejšie elementárne hodnoty, základné zvyklosti a jedine možné spôsoby spolunažívania ľudských bytostí. Ak, pravda, nemá ísť o spolunažívanie charakterizované starým známym sloganom: človek človeku vlkom. Mnohí dnes s prekvapením a úžasom počúvajú, že aj pôvodné hodnoty kresťanstva boli založené na radikálnom sociálnom programe, v prospech nezištnej pomoci tým, ktorí to potrebujú – deťom, slabým, chorým a chudobným. Zatiaľ dnešná spoločnosť bez hanby vyznáva chamtivosť, ziskuchtivosť, sebectvo, kupčenie a hromadenie majetku a málo počúvame o tom, že nielen bohatstvo je dedičné, ale že dedičná je predovšetkým chudoba. A to aj duchovná chudoba nekultúrnej spoločnosti.

Slovo, ešte k tomu písané slovo, sa vždy považovalo za zázrak, ktorým sa môžu odovzdávať práve duchovné hodnoty. Má dnes o ne a o slovo niekto záujem?

Patrím k veľmi kritickým a skeptickým ľuďom, ale napriek tomu som presvedčený, že slovo ešte nepovedalo posledné slovo, a že záujem o pravé duchovné hodnoty existuje, aj keď to v tejto etape vývoja priveľmi nevidno. Kedysi dávno som napísal: „Na začiatku bolo slovo. / A to slovo bolo / na papieri. / Nepočuteľné. / Slovo, ktoré možno zakryť / dlaňou, / alebo inými nepriehľadnými vecami. / Slovo, ktoré možno poskladať / alebo pokrčiť. / Slovo, ktoré čaká, / kým si ho niekto všimne. / Slovo, ktoré trpí / pocitom menejcennosti. / Slovo, ktoré nejde na odbyt. / Slovom: / slovo / na papieri, / aj keď na začiatku / a teda prvé. / Vlastne len písaný tieň / slova...“.

Reagoval som na neutešenú situáciu písaného slova, ktoré sa už vtedy ocitlo v tieni moderných obrazovo-zvukových médií. Nikdy som však nebol stúpencom súperenia literatúry s modernými elektronickými nosičmi posolstva, naopak, vždy som bol zástancom ich spojenectva. Veď literatúra je nevyhnutne vždy v pozadí nielen divadelnej, ale aj rozhlasovej, televíznej či filmovej tvorby. Hoci sa nové médiá vehementne usilujú emancipovať a odpútať sa od svojich literárnych základov a východísk, jednoducho to nie je možné. Presnejšie povedané – vzdialenosťou od literatúry sa moderné médiá vzďaľujú od kvality, od duchovných hodnôt. Samozrejme, dramatická literatúra nehovorí o slovách, ale o vzťahoch. Teda ešte inak – aká literatúra je v pozadí nových médií, také sú nové médiá v pozitívnom i v negatívnym zmysle.

Praktický zánik systematickej produkcie hraných filmov a televíznej dramatickej tvorby na Slovensku je samostatnou kapitolou, ku ktorej pribúda podobný osud rozhlasovej dramatickej tvorby. Napriek tomu verím, že záujem o písané slovo a pravé duchovné hodnoty existuje. Ale nebude jednoduché, aby sa tento záujem presadil v prostredí, v ktorom zatiaľ vládnu najmä draví a nekultúrni ľudia – počnúc politikmi a končiac podnikateľmi.

O spisovateľoch sa vždy hovorilo ako o svedomí národa, aj keď niektorí povedali, že ním nechcú byť, a že toto označenie im zaváňa minulorežimovo. Majú upozorňovať na to, o čom sme doteraz hovorili? Je to ich práca a ich úloha?

Nie som z tých, ktorí rýchlo, ľahko a povrchne prisahajú na prítomnosť a najmä na budúcnosť, a ktorí zároveň rovnako rýchlo, ľahko a povrchne zatracujú minulosť. Iba slabomyseľný človek môže znižovať morálnu a akúkoľvek inú vážnosť svojho povolania, teda sa aj vyzúvať z etickej záväznosti a myšlienkovej dôležitosti vlastnej literárnej tvorby, programovo sa vysúvať z aureoly svedomia národa.

Žiaľ, na Slovensku sme už takmer dvadsať rokov svedkami pokusu o kolektívnu samovraždu skupiny literátov, ktorí do omrzenia opakujú, že literatúra už nemá taký význam ako kedysi, a teda ani spisovatelia už nemajú taký význam ako voľakedy. Pred novembrom 1989 vraj verejnosť so vzrušením čakala na všetko, čo povedia spisovatelia proti režimu, ale v demokratických podmienkach si už vraj každý hovorí, čo chce, a nikoho to nezaujíma. Takáto vulgarizácia spoločenskej funkcie literatúry je smutná najmä v prípadoch ľudí, ktorí si celú svoju kariéru založili na odbornom, vedeckom a pedagogickom raste v oblasti literatúry, a ktorí neraz dosiahli mimoriadny spoločenský vplyv – napríklad aj na pozícii ministra kultúry. Svojimi nezodpovednými vyjadreniami len podporujú politikov a zbohatlíkov, ktorí sa zaobídu bez literatúry a vyšších kultúrnych záujmov a úplne si vystačia záujmom o vily, bazény, modelky a rýchle autá.

Samostatným problémom je skutočnosť, že sa u nás literárna tvorba nestala profesiou. Ťažko povedať, aké úlohy má spisovateľ, keď sa venuje vlastne svojej záľube, a nie svojej práci. Aj v tejto súvislosti treba poznamenať, že ekonomické podmienky knižnej kultúry sa po novembri 1989 nevídane zhoršili - v neprospech hodnotnej, pôvodnej literatúry, a v prospech komerčných gýčov.

Môže prehnaná pracovná zanietenosť, ktorá je dnes priam nevyhnutnosťou, ubíjať duchovné hodnoty? Tým, že sa za niečím stále naháňame, máme v duši prázdnotu, a neraz, keď príde do reči šťastie, myslíme tým stav bankového konta?

Európsky model sociálneho štátu, ktorý sa vyvinul v druhej polovici minulého storočia, mal záujem o materiálne, ale aj o duchovné blaho človeka. V posledných rokoch sme na Slovensku boli svedkami úporného úsilia predčasne pochovať realitu aj samu ideu podobného modelu spoločnosti. Módne politické frázy o konkurencieschopnosti sústavne signalizujú nástup studenej občianskej vojny, teda bezohľadného konkurenčného súperenia každého s každým, lepšie povedané každého proti každému.

Občas sa stiera prívlastok „studený“, najmä v súvislosti s „horúcimi“ zrážkami zločineckých skupín, ktoré sa stali prirodzenou súčasťou našej spoločnosti a dokonca atraktívnou súčasťou televíznej i literárnej pseudokultúry. Iným typom „horúcej“ občianskej vojny sú brutálne zákroky polície, ktoré potláčajú rozmanité nepokoje v rozličných častiach sveta. V konkurencieschopnej spoločnosti si každý sám môže za svoju lepšiu či horšiu materiálnu situáciu, hoci je ťažké povedať, v akých odborných disciplínach treba vynikať, aby bol človek úspešný v honbe za majetkom. Zrejme v bezcharakternosti a v bezohľadnosti.

Zvýšená miera využívania zamestnancov v prospech tvorby zisku zamestnávateľov sa tiež stala neprehliadnuteľnou okolnosťou nášho bytia. Aj naše duševné vlastnosti a kvality akoby sa naozaj mali zúžiť na dve základné možnosti – na schopnosť vytiahnuť peniaze z iných ľudí, alebo aspoň na schopnosť zarobiť čo najviac – aj na úkor svojho duchovného rozvoja, rodinného života, a neraz i zdravia. Mám však opäť zdôrazniť, že som napriek tomu optimista? Asi áno. Osobne som už zažil toľko večných a nemenných spoločenských dogiem, že sa aj na ten dnešný systém pozerám s veľkou rezervou. (Citát)

Je dnes duchovnosť utláčaná? Ak áno, čím? Ako sa brániť?

Ako som už naznačil, duchovnosť je dnes utláčaná predovšetkým základným princípom spoločnosti – redukciou človeka na inteligentné zviera, pre ktoré je charakteristický živočíšny pud dominantných samcov odohnať alebo zabiť každého konkurenčného jedinca. Som však presvedčený, že človek nie je iba zviera, a práve duchovná kultúra človeka je jediný účinný nástoj na poľudštenie ľudskej šelmy. Možno na to raz prídu aj kompetentnejší ľudia a hádam už nebude neskoro.

Iné faktory, ktoré utláčajú duchovnosť, prinášajú paradoxy civilizačného vývoja. Napríklad počítač a internet sú výbornými pomocníkmi duchovného rozvoja človeka, ale môžu mať a majú aj negatívne dôsledky. V záplave informácií a elektronickej komunikácie nemáme čas na zložitejšie myšlienkové procesy, na sústredenie sa, na rozoznávanie podstatného od menej dôležitého. Nedávno som čítal, že práca pod rušivým tlakom e-mailov a mobilných telefónov znižuje IQ o 10 bodov, pričom – pre porovnanie – práca pod vplyvom ľahkej drogy znižuje IQ o 4 body. Ľudia sa často usilujú vyriešiť vážny problém, ktorý je už vyriešený, ale nemôžu sa to dozvedieť – pre množstvo nepodstatných informácií, ktoré ich neustále pohlcujú. Preto je dôležitá aj informačná hygiena. Vedieť si vypnúť mobil i počítač. Nereagovať na všetky e-maily a podobne. Pravda, ľahšie sa to hovorí, ako rozumne uskutočňuje.

Máme predsa slobodu... Pokazila nás alebo ňou nevieme narábať?

Problém slobody najlepšie vystihuje americká anekdota, ktorá hovorí, že americkým prezidentom sa môže stať každý, ale nemôžu byť ním všetci. Pod pojmom sloboda - podobne ako pod pojmom šťastie - rozumie každý niečo iné. Teoreticky je sloboda každého človeka obmedzená hranicami slobody iných ľudí. Prakticky je sloboda vždy obmedzovaná aj množstvom iných hraníc.

Významnou kategóriou je sloboda v umení, teda sloboda umeleckého vyjadrenia. V stanovách nášho spolku sa napríklad uvádza: „Spolok slovenských spisovateľov presadzuje slobodu prejavu a tvorby“. V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť vyhlásenie členského zhromaždenia spolku z roku 2005, v ktorom sa slovenskí literárni tvorcovia obrátili na vrcholné orgány Slovenskej republiky, aby odstránili cenzúru realizovanú ekonomickými prostriedkami. Musím, žiaľ, poznamenať, že ani po odstupe rokov sa na systéme podpory, respektíve nepodpory vzniku a šírenia hodnotnej pôvodnej literatúry na Slovensku zatiaľ veľa nezmenilo. Takže máme u nás skôr nedostatok ako prebytok slobody pre kvalitnú a originálnu umeleckú tvorbu. O to väčší prebytok slobody máme pre šírenie komerčného nevkusu, ktorý veľmi cieľavedome a organizovane zaplavuje náš duchovný priestor pseudokultúrou, aby z nášho knižného, filmového a mediálneho trhu vyťažil zisk pre zahraničných, najmä zaoceánskych producentov zábavného priemyslu.

Mimochodom, počas prvej Československej republiky, o ktorej nikto nepochybuje, že v nej bola liberálna demokracia a kapitalizmus, sa z distribúcie zahraničných filmov prispievalo na domácu filmovú produkciu. Aj po druhej svetovej vojne až do novembra 1989 bola u nás z rovnakých dôvodov spojená filmová tvorba s filmovou distribúciou. Podobne existovalo Slovenské ústredie knižnej kultúry, ktoré z predaja zahraničných kníh podporovalo vydávanie pôvodnej tvorby. Dnes to už, samozrejme, neexistuje, pretože sa dôsledne riadime heslom – každý za seba, všetci proti všetkým.

Ako vidíte po našom vstupe do „európskeho domu" budúcnosť tých, ktorí sú šíriteľmi duchovnosti - vytlačí ich „antiduchovnosť“, umlčí ich a zatlačí do kúta realita, v ktorej prevláda diktát peňazí? Aký osud čaká na slovo v rodnej reči, teda na jazyk, ktorý je základom slovesného umenia a národnej kultúry vôbec?

Európska únia - teda po slovensky Európsky zväz, aby sme si uvedomili časovo nie tak veľmi vzdialený podobný projekt, experimentálne uskutočňovaný aj na európskom kontinente – je ešte stále skôr fikciou ako realitou, skôr výmyslom a úmyslom ako skutočnosťou. V Európe nie sú len veľké ekonomické, sociálne a kultúrne rozdiely, ale aj množstvo jazykov, ktorých rovnocenné praktické používanie by Európsku úniu zmenilo na nadnárodný štát tlmočníkov a prekladateľov. Prax si vymôže a už si vymáha jazykovú unifikáciu, pričom aj svetové jazyky tradičných európskych veľmocí sa ocitajú pod čoraz silnejším tlakom všadeprítomnej komunikácie v angličtine.

Aké budú dôsledky tohto procesu pre plnohodnotný rozvoj jazykov málopočetných európskych národov si možno ľahko predstaviť. Podľa pesimistických vízií v dôsledku Európskej únie počas jednej až dvoch generácií sa tieto jazyky zosunú na úroveň kuchynskej komunikácie nižších spoločenských vrstiev, teda na úroveň, kde bola napríklad slovenčina pred rozpadom Rakúsko-Uhorska.

Rád by som na záver povedal niečo povzbudzujúce, hoci skúsenosť nás učí, že nielen v čase prebúdzajúcej sa prírody, keď v ľuďoch ožíva nadšené očakávanie nových začiatkov, nás namiesto nových radostí vždy čakajú skôr staré starosti. Ale – ako vravím – som optimista a mnohé, čo sa dnes javí ako nezvratný trend, sa môže podstatne zmeniť.

Zhovárala Lýdia MRÁZOVÁ

Späť