Bojovný básnik a hrdinský človek

Slovensko, 16. 5. 2008 (Verejná správa 10/2008)

Spoločne s Jankom Kráľom, Jánom Bottom a Andrejom Sládkovičom patrí Samo Chalupka do známej štvorice štúrovských básnikov. Ako poet je spätý so vznikom a rozvojom romantizmu v slovenskej literatúre a pre väčšinu ľudí je známy ako autor pôsobivých, hrdinských a mobilizačných básní. Vzťah ku kňazskému povolaniu a básnický talent zdedil v rodine. Otec Adam Chalupka bol učiteľ, kazateľ a náboženský spisovateľ. Brat Ján Chalupka, ktorý bol od Sama starší o vyše dvadsať rokov, bol tiež evanjelický kňaz a známy slovenský dramatik.

Samuel sa narodil 27. februára 1812 v Hornej Lehote, v malej obci blízko Podbrezovej. Základné vzdelanie získal spolu so staršími súrodencami u otca – učiteľa. V štúdiách pokračoval na nižšom gymnáziu v Gemeri, kde bola na tie časy významná a vyhľadávaná stredná škola s kvalitným vyučovaním latinčiny a maďarčiny. Počas štúdií na evanjelickom lýceu v Kežmarku ho učil aj brat Ján. Stredoškolské vzdelanie si ešte dopĺňal na gymnáziu v Rožňave. Od roku 1827 študoval filozofiu a teológiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Tu sa zdokonalil aj v štúdiu jazyka, literatúry a dejín. Počas bratislavského pobytu bol oduševnený člen spolku Tatrín, zástanca štúrovskej spisovnej slovenčiny, spoluzakladateľ, knihovník a neskôr podpredseda Společnosti česko-slovenskej. Cieľom spolku bolo vzdelávať sa v národnom jazyku a literatúre, písať vlastnú tvorbu, čítať ju a posudzovať pred verejnosťou. Študenti sa tu navzájom motivovali a pretekali v literárnej, rečníckej a vedomostnej činnosti. Po troch rokoch štúdia krátko pôsobil ako učiteľ v Demänovej. Bol evanjelickým kaplánom v Chyžnom, neskôr farárom v Jelšavskej Teplici.

V jeho povahe bola silne zakódovaná viera v spravodlivosť a právo človeka na slobodu. Nečudo, že sa v roku 1831 ako devätnásťročný dobrovoľník zapojil do povstania poľskej šľachty proti cárskemu režimu. V boji pri Haliči ho dokonca vážne zranili a jazva od šable mu zostala na tele po celý život. Keď študoval teológiu vo Viedni roku 1833, spoznal sa s poľskými študentmi – emigrantmi a zaujímal sa s nimi o situáciu Slovanov. Chalupka bol navyše v tých rokoch nadšeným prívržencom Kollárových myšlienok všeslovanskej vzájomnosti. Preto sa tešil zo stretnutia s ním. Kollár si ho tiež obľúbil, páčila sa mu jeho tvorba. Do druhého zväzku Národných spievaniek zaradil tri Chalupkove básne. Naozaj mu pripomínali národné ľudové piesne. Svoje prvé básne Chalupka napísal po česky, no neskôr pochopil snahy Ľudovíta Štúra a podporil vznik spisovnej slovenčiny. Svojou tvorbou potvrdil, že slovenčina má široké možnosti na uplatnenie sa aj v literatúre.

Odchod otca do dôchodku a uvoľnená fara po ňom v rodisku ho podnietili na návrat domov. Evanjelickým farárom v Hornej Lehote bol od roku 1840 až do svojej smrti – dlhých štyridsaťtri rokov.

Za knihy obetoval všetko

Kňazská i básnická profesia Chalupku napĺňali, obidve robil s veľkým oduševnením. Bol vášnivý čitateľ a zberateľ kníh. Jeho bohatá knižnica obsahovala okolo tisíc zväzkov. Obdivovali ju všetci návštevníci vrátane Boženy Němcovej. Do Hornej Lehoty ju priviezol spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter - Laskomerský z Brezna, u ktorého niekoľko dní bývala, a švagriná Sama Chalupku – pani Ludovika. Osobnosť, šarm a inteligencia českej spisovateľky básnika očarili. Už menej sa z tohto očarenia tešila jeho manželka Eufrozína.

Němcovú zaujal básnikov rozhľad, historické, národopisné a archeologické vedomosti. Obdivovala knihami zapratanú izbu. Za knihy totiž Chalupka neľutoval dať zo svojho skromného platu aj posledné peniaze.

Vo voľných chvíľach sa Samo Chalupka venoval archeológii, sám robil vykopávky v okolí. Zdokonaľoval sa v cudzích jazykoch. Ovládal nemčinu, latinčinu a maďarčinu. Rozumel niektorým románskym jazykom, najmä taliančine. V starobe prišiel o jedno oko. Napriek tomu neprestal čítať. Ani v pozdnom veku si boľavé oči nešetril. Na chorobe sa odrazili prebdené noci nad knihami i nad písaním básní a kázní. Trpel, lebo nemohol čítať bez zväčšovacieho skla a modlitby a texty musel odriekať naspamäť. Chladná a pochmúrna lehotská fara mu na zdraví a dobrej nálade nedodala. Ešteže mal výhľad na hrebene Nízkych Tatier...

Jeho obľúbeným miestom bol včelín. Kedy len mohol, s ochrannou kuklou na hlave pobehoval medzi úľmi. Ceruzku mal poruke aj tu, aby si mohol zaznačiť myšlienky, krátke verše.

O básni vždy dlho rozmýšľal a údajne aj dlho písal. Básní, ktoré vytvoril, nebolo veľa. No tie, ktoré poznáme, sú ozajstnými perlami. Nikdy nepracoval nasilu. Pred písaním historických básní veľa študoval, bádal. Všetky svoje básne poznal naspamäť a pri recitácii ich prežíval dvojnásobne. Bohatú knižnicu daroval neskôr Národnému domu v Martine.

V roku 1861 sa spolupodieľal na vypracovaní Memoranda slovenského národa v Martine a bol aj účastníkom podujatí Matice slovenskej. Svoje odhodlanie bojovať za práva ľudí nezaprel ani v rokoch 1848 – 49, keď verboval dobrovoľníkov na Orave a v Liptove. Tieto vzdialené miesta si vraj vybral aj preto, lebo doma mu hrozilo zatknutie.

Hrdinské verše

V literárnej tvorbe Sama Chalupku prevažujú historické udalosti, v ktorých dominuje hrdinstvo ľudu. Historické postavy v básniach nahradil hrdinami z ľudu. Námety čerpal zo starých historických prameňov. Veľkou inšpiráciou mu boli aj ľudové povesti. K napísaniu hrdinskej básne o odboji ľudu proti Turkom Boj pri Jelšave sa inšpiroval počas pobytu v Jelšavskej Teplici, kde pôsobil päť rokov ako kazateľ. Napísal známe básne o Jánošíkovi Likavský väzeň a Kráľohoľská. Pri písaní týchto básní sa inšpiroval ľudovými piesňami a hrdinskými spevmi slovanských národov. Chcel, aby aj Slováci mali hrdinské spevy. Junák a Valibuk patria medzi ne. Básne Turčín Poničan a Branko sa často recitujú aj v súčasnosti a niektoré sú zhudobnené. Prvú a jedinú básnickú zbierku Spevy Chalupka vydal v roku 1868 v Banskej Bystrici.

Najznámejšou hrdinskou básňou je báseň Mor ho! Vychádzal v nej z historických záznamov o bojoch slovanských predkov s rímskymi légiami v 4. storočí. Jej prvé uverejnenie v časopise Sokol sa datuje do roku 1864. Báseň autor recitoval s veľkým pátosom v roku 1868 v dome Juraja Čajdu v Martine. U poslucháčov zožal veľký úspech. Túto udalosť v Martine pripomína pamätná tabuľa na dome: „A ty mor ho! – hoj,mor ho! detvo môjho rodu,/ kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;/ a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:/ mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Týmto štvorverším uvádzal Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici počas Slovenského národného povstania v roku 1944 svoje spravodajské relácie. Povstalci podľa nej pomenovali i partizánsky oddiel. Prvé dvojveršie nájdeme aj na pamätnej tabuli na jeho rodnom dome.

Pamätná izba

V Nízkych Tatrách v roku 1925 vybudovali prameň Sama Chalupku. Jeho študenské pôsobenie v Bratislave si, vďaka pamätníku, pripomínajú nielen študenti ubytovaní v študentskom domove Juraja. Hronca, pri ktorom stojí, ale aj okoloidúci. Počas pôsobenia v našom hlavnom meste básnik býval na Panenskej ulici č. 19, v budove bývalého konviktu – výchovného ústavu.

Vedľa fary a kostola v Hornej Lehote je teraz pamätná izba Sama Chalupku. Busta spisovateľa, ktorá sa nachádza v blízkosti, znázorňuje jeho odhodlanosť a vieru vo vymanenie sa z politickej obruče: je umiestnená na kline, ktorý rozťal reťaz. Pomník odhalili 9. júna 1974.

Keď v Hornej Lehote roku 1894 pôsobil ako učiteľ Jozef Gregor-Tajovský, často navštevoval miesta, kde žil a tvoril jeho obľúbený básnik. Hold mu vzdával i na cintoríne pri hrobe, kde recitoval jeho verše. A dokonca mu pri ňom zasadil aj lipu. Samo Chalupka tu odpočíva spolu s manželkou, blízko hrobu otca a matky. Na náhrobnom kameni má vyrytý epitaf, dvojveršie z básne Branko, ktorým sa riadil celý život: „Pravde žil som, krivdu bil som,/ Verne národ svoj ľúbil som:/ To jediná moja vina,/ A okrem tej žiadna iná.“.

Zlata TROLIGOVÁ

Späť