Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Ak zaniknú knihy, zanikne aj pamäť

Slovensko, 16. 5. 2008 (Verejná správa 10/2008)



Po pokuse o útek na Západ prešiel ako chlapec vo vyšetrovacej väzbe celami ôsmich väzníc. Prvú knihu mu zošrotovali a na nápravu svetonázoru ho poslali písať reportáže z fabrík. Za nekonformné názory stratil po roku 1968 redaktorské miesto, vylúčili ho zo spisovateľskej i novinárskej organizácie a na dve desiatky rokov literárne umlčali. Po roku 1989 bol riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, poslancom parlamentu i diplomatom mladého štátu. Dnes sa spisovateľ Anton HYKISCH (1932) naplno oddáva svojej celoživotnej láske...


Vstúpili ste do literatúry v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia (znie to hrozne dávno!) už ako zrelý mladý talent. Neštudovali ste však nijaký literatúre blízky odbor, naopak, promovali ste ako inžinier ekonómie. Nelákali vás múzy, alebo aspoň jedna z nich, tá literárna, už ako stredoškoláka?


Nie. Lenže vášnivo som čítal. To bol ešte čas, keď nejestvovala televízia. Ako študent som najviac hltal akčné príbehy. Najprv verneovky, mayovky, foglarovky, neskôr vedecko-fantastické romány, ktorých nebolo veľa. Chcel som byť novinárom. Ako gymnazista som so spolužiakom na písacom stroji starého otca, ktorý mal maloobchod, vydával časopis pre mládež Hurá. V jedinom exemplári. Kamarát ho ilustroval, ja som písal poviedky o letoch na Mars. Požičiavali sme ho najbližším kamarátom. Potom sme prestali, lebo za minulého režimu za vydávanie nepovolených tlačovín hrozilo väzenie. Neskôr som rád čítal eseje, trebárs Macchiavelliho knihu Vladár, požičanú od strýka. A knihy o dejinách.


Akoby znenazdajky ste sa stali príslušníkom mladej nastupujúcej generácie slovenských prozaikov. Istotne nevymenujem všetkých, ktorí sa v tom čase prejavili poviedkami, novielkami a pokusmi o román. Zväčša sú to dnes zvučné mená: Ján Lenčo, Ján Johanides, Jaroslava Blažková, Peter Jaroš, Peter Balgha, Anton Hykisch, aj o čosi mladší Vincent Šikula. Boli ste programovou skupinou, mali ste spoločné ciele, alebo to bola iba zhoda okolností, že približne v jednom čase vošli do povedomia toľkí mladí spisovatelia?


Spájali nás dve veci. Jednak sme boli všetci mladí, z rôznych kútov Slovenska. Išli nám na nervy nekonečné príbehy o vojne, často jednostranné, o hrdinstve partizánov. Chceli sme vyjadriť svoje pocity, stretnutia, zoznámenia, nádeje, lásky. Milovali sme súčasnosť, napätie nových dní, spoznávali sme život. Jednou z mojich prvých prác uverejnených v tlači bola recenzia ľúbostného románu vtedy populárnej mladej Francúzky Françoise Saganovej. Druhým spojivom bol nový mesačník Mladá tvorba, ktorý začal vychádzať v búrlivom roku 1956. Preto nás niektorí označujú ako Generácia 1956.


Názory sme však nemali spoločné. Niektorí úprimne písali o sebe, iní napodobňovali vzory zo sveta (francúzsky „nový román“), v každom prípade sme sa všetci pokúšali o niečo nové. Písali sme o obyčajných ľuďoch okolo nás. Videli sme svet inak, ako vtedajší vládnuci byrokrati. Tým sme vyjadrovali aj tichý nesúhlas s pomermi. Moju ľúbostnú novelu Naďa o láske vysokoškoláčky k zatrpknutému knihovníkovi som prešpikoval citátmi z filozofov, najmä nemarxistických. Ľudia túžili po takých nekonvenčných knižkách.


Vašu prvú knižku zošrotovali. To nebol práve povzbudzujúci začiatok. Ako sa to odohralo a s akými následkami pre vás? Napriek všetkému, ako vieme, neumlčali vás.


Môj prvý román som napísal o vysokoškolákoch, ktorí končia školu a dostávajú sa na prvé pracoviská do praxe. Tam zistia, že všeličo je inak, ako ich učili v škole. Ich šéfovia zvyčajne vysokú školu nemali, len stranícke legitimácie. Mnohí boli hlúpi a zákerní. Román som nazval Krok do neznáma. „Ako môžete tvrdiť, že mladý človek u nás, v socializme, ide do neznáma? Očierňujete našu súčasnosť,“ rozčuľoval sa súdruh na Ústrednom výbore KSS. „Dávate zbraň do rúk našim nepriateľom.“


Kniha už bola vytlačená, pripravená na expedíciu. Štátna bezpečnosť však mala záznamy, že som sa ako gymnazista pokúsil o útek do západného Nemecka. Hoci bol podľa zákona podmienečný trest zahladený, podozrenie ostalo. Tak si ma predvolali – hoci som nebol straník – na najvyšší orgán vládnej strany. Nepomohlo zmeniť názov románu, nepomohli škrty. Povereník vnútra dal celý náklad zošrotovať. Jeden exemplár zachránila redaktorka vo vydavateľstve – mimochodom, kvôli tej knihe stratila miesto – druhý zachránili tlačiari v Banskej Bystrici.


Mňa poslali „za trest“ písať reportáže do strojární v Žďárí nad Sázavou, aby som videl, ako sa naša robotnícka trieda nadchýňa za socializmus.


Medzitým sa však v politike pohli ľady, prišli prvé rehabilitácie. Moja kniha, dokonca s pôvodným názvom, vyšla o štyri roky – v roku 1964. Písanie bolo v tých časoch veľmi dobrodružným povolaním. Ako na hojdačke. Raz hore – raz dole.


Spomínam si na vaše roky v bratislavskom rozhlase, hoci – ak je o vás reč – sa obyčajne na vaše rozhlasové pôsobenie zabúda. Myslím si, že ho treba pripomínať, lebo to obdobie bolo osožné pre vás, ale najmä pomohlo rozhlasu.


Po neblahých skúsenostiach s podnikmi a ekonomikou som sa dostal ako mladý autor do rozhlasu. Vtedy existoval len jeden – štátom kontrolovaný – rozhlas, vplyvné médium. Pracoval som v redakcii rozhlasových pásiem. Dnešní poslucháči si ani nevedia predstaviť, že každé slovo, ktoré odznelo do éteru, muselo byť vopred napísané na predpísanom formulári, schválené a podpísané vedúcim redakcie, potom šéfredaktorom a nakoniec muselo mať malú zelenú pečiatku cenzúry: STD - správy tlačového dozoru. Iba vtedy ho mohol hlásateľ či herec prečítať! Ale i tak sa mladým a odvážnym tvorcom – ako trebárs Ernest Weidler s jeho reláciou Na modrej vlne, podarilo do éteru dostať pravdivé relácie o mládeži, o slovenskej minulosti, o cudzích zakazovaných svetoch. Pamätám sa na rozhlasové pásma, ktoré som vytvoril o ceste do Paríža, o svetovej výstave v Kanade a podobne. Presadil som sériu relácií vysielaných naživo – to bola úplná revolúcia. Vtedy boli zavedené voľné soboty a reláciu sme nazvali Konečne sobota! Vysielala sa v sobotu dopoludnia a moderovali ju populárne hlásateľky Hana Rendeková a Dana Hermanová. Za nimi v štúdiu musel sedieť šéf, aby zasiahol, ak by sa boli nejako nečakane „utrhli“.


Druhou oblasťou, kde som pôsobil, boli rozhlasové hry. V časoch, keď televízia nebola rozšírená, večer dominovala rozhlasová hra. Nové prístupy som použil napríklad v hre Praskanie. Tam v úlohe matky hovorili dva hlasy, aby sa zvýraznila rozporuplnosť človeka. V šesťdesiatych rokoch túto hru naštudovali aj v Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Juhoslávii a Maďarsku.


Pre všetkých nás, čo sme boli vtedy mladí a mohli sme aspoň na margo aj nejaké slovko utrúsiť, boli šesťdesiate roky až do začiatku tvrdej normalizácie čosi úžasné, opojné a neopakovateľné. Vy ste navyše aktívne pôsobili v činorodom Klube mladej inteligencie. Tam ste sa dožadovali nielen väčšej voľnosti v umeleckej tvorbe, ale zahrali ste sa s ohňom. Žiadali ste, aby sa súčasťou demokratizačného procesu našej spoločnosti stala aj zásada politickej plurality. Zrátali vám to. Ako ste pretrpeli tých dvadsať rokov?


Šesťdesiate roky! Dobre ste ich vystihli. V tých časoch každý pokus o zmenu pomerov v spoločnosti musel ísť cez oficiálne povolené médiá. Najviac voľnosti si vybojovali kultúrne týždenníky. V Prahe Literárni noviny, na Slovensku Kultúrny život. Vychádzali v dnes nepredstaviteľných nákladoch – niekoľko desaťtisíc exemplárov. Z denníkov na Slovensku mala prím mládežnícka Smena s fantastickou víkendovou prílohou Smena na nedeľu. Tlač vtedy nahradzovala politické strany, predstavovala politickú opozíciu. Spisovatelia a novinári suplovali dnešných politikov. Vtedy som písal veľa publicistiky: o nedostatkoch riadenia, o nerovnoprávnosti v slovensko-českých vzťahoch, o zaostávaní v technológiách.


Rok 1968 bol vyvrcholením reformného procesu. Vtedy vznikol Klub mladej inteligencie. Združoval mladých odborníkov z rôznych oblastí vedy a techniky a to bez ohľadu na to, či boli komunisti alebo nestraníci. Organizovali sa diskusné večery, každý mohol povedať svoj názor.


Na jar Dubček zrušil predbežnú cenzúru. Vtedy som v Kultúrnom živote uverejnil sériu článkov, kam asi smeruje naša spoločnosť, či je udržateľný monopol jednej strany, o zastúpení nestraníkov v živote spoločnosti. Dokonca som vyslovil pochybnosti, či sa dá socializmus celkom zreformovať, či sa bude dať vybudovať politický systém, kde sa doteraz vládnuca strana dobrovoľne zriekne moci a bude sa v slobodných voľbách uchádzať o moc.


Možno práve teraz, pri 40. výročí roku 1968, nebude márne sa znova zamyslieť nad týmito základnými otázkami. Je vôbec socializmus reformovateľný? Je možný socializmus bez komunistov? Možno vôbec nejakým subjektívnym plánovaním riadiť ekonomický proces, ktorý sa opiera o prastaré zákonitosti trhu? Nerojčili reformátori roku 1968 márne nad niečím, čo nikdy nebude a nemôže fungovať?


Pravdaže, takéto úvahy si neostalinisti a vystrašenci, čo sa driapali k moci za sovietskymi tankami, nemohli a nechceli dovoliť. Možno si takéto otázky nikdy ani nekládli. Verili, že bipolárny svet superveľmocí tu ostane naveky a my všetci sa musíme čo najhorlivejšie prispôsobiť večnému Sovietskemu zväzu.Takže po invázii „bratských armád“ nám to všetkým zrátali. V komunistickej tlači spustili normalizátori štvavú kampaň, (niektorí sa skrývali pod pseudonymom), aké sme antisocialistické živly, akí sme zločinci. Každé ráno som so strachom otváral nové číslo Pravdy, aký článok sa tam o mne objaví. Môžete si predstaviť, s akými pocitmi som išiel do práce, aký vplyv to malo na rodinu, manželku, deti. Musel som opustiť rozhlas, neskôr ma vylúčili zo zväzu spisovateľov, zo zväzu novinárov, nakoniec zakázali publikovať čo i len jediné slovko. Dostal som sa do veľkých zdravotných ťažkostí, nervove som sa zrútil. A nebol som sám.


Za pomoci dobrých priateľov som tie dve desiatky roky prevegetoval. Najprv vo vedeckej knižnici ako knihovník. Potom ma niekto udal a znova ma začali prešetrovať, hoci som bol nestraník. Nakoniec som zakotvil v Diele. Robil som tam sprvu plánovača v umeleckých dielňach, neskôr som s partiou montoval výstavy umelcov, pripravoval katalógy či pozvánky. Vcelku si však na roky v Diele rád spomínam. Spoznal som veľa zaujímavých ľudí, spriatelil som sa viacerými výtvarníčkami a výtvarníkmi. Posedenia s takým Albínom Brunovským a jeho priateľmi mi dodávali silu a optimizmus.


Neprestal som písať. Som rebelant, ale nie som typ absolútneho disidenta. Ako chlapec som zažil brutalitu moci. Vo vyšetrovacej väzbe po pokuse o útek som prešiel osem väzníc. Zažil som šrotovanie vlastnej knihy a cenzúrne mrzačenie, keď mnohí dnešní kvázidemokrati sa ešte vyhrievali na postoch štátostrany. Počas normalizácie som už nemohol a nechcel riskovať otvorenú konfrontáciu s mocou. Čakal som na príležitosť, kým povolia skrutky. V najhorších časoch som sa obrátil k histórii. Veľa som čítal, študoval. Mám po skriniach desiatky plných zošitov poznámok, konspektov. Urobil som si súkromnú filozofickú fakultu. Naštudoval som si nemarxistické filozofie, najmä kresťanské - Maritain, Mounier, Lacroix, evolucionisti, Teilhard de Chardin. Potom som študoval prognostiku, futurologické spisy, zdokonaľoval som sa v angličtine. A písal som. Počas normalizácie som napísal – podľa kritiky – svoje najlepšie historické romány. V osemdesiatych rokoch, v období Gorbačova, došlo k istému uvoľneniu a mohol som znova publikovať.


Po novembri 1989 ste nastúpili načas za riaditeľa vtedajšieho vydavateľstva Mladé letá, ale onedlho vás zlanárila politika. Boli ste poslancom, keď sa lámal chlieb našej samostatnosti. Vaše postoje i udalosti v zákulisí politických strán a parlamentu odráža memoárová kniha Ako chutí politika. Môžete tie dramatické roky priblížiť tým, čo túto knihu nepoznajú?


Príchod Novembra 1989 mnohých ľudí prekvapil. Mnohí sme si mysleli, že v Česko-Slovensku, po krachu roku 1968, sa už nikdy nedožijeme väčšej slobody. V najlepšom prípade sme si mysleli, že maximum úspechu bude nejaká reforma, vylepšenie pod velením troška obrodenej, zmúdrenej strany.


Na prelome rokov1989-1990 sa ukázalo, že príval slobody prelomil hrádze reformy vysnívanej v roku 1968. Črtala sa celkom nová spoločenská štruktúra, parlamentná demokracia s rôznymi politickými stranami. Mohlo sa začať od nuly.


Úlohy, pred ktoré nás postavila zmena v roku 1989, boli obrovské. Bolo treba zmeniť politický systém diktatúry jednej strany na pluralizmus parlamentnej demokracie. Bolo treba prebudovať celú hospodársku sféru z príkazovej, plánovanej centrálne riadenej na slobodnú trhovú ekonomiku. Bolo treba napraviť krivdy. Čakala nás zásadná zmena vlastníckych pomerov - odštátnenie. Vtedy niektorý ekonóm vo svete o procese zoštátnenie podnikov vyslovil sentenciu, že z jednotlivých vajec sa dá ľahko urobiť praženica. Z praženice však získať späť vajíčka – to je problém. Ten problém sa nazýva privatizácia. Trápime sa s ňou už osemnásť rokov, a stále nie sme na konci!


Na Slovensku sa však po roku 1989 objavil aj ďalší veľký nedoriešený problém: štátoprávne usporiadanie československého štátu, emancipácia Slovenska. Reči o bratskej jednote a rovnoprávnosti dvoch národov, z ktorých jeden o polovicu prevyšuje druhého, nám už nemohli postačiť. Búrlivo sa hľadali nové riešenia: konfederácia, zväzok štátov, samostatné štáty... Po roku 1989 sa vo svete rozpadali socialistické federácie: Sovietsky zväz, Juhoslávia. Počas niekoľkých rokov vzniklo vyše dvadsaťpäť nových štátov!


Boli sme na začiatku zákonitého procesu v celom postkomunistickom svete. Mnohí naši noví politici to nechápali. Postupne sa sformovali dva tábory: federalisti a suverenisti (používam túto terminológiu z Kanady, lebo je dosť presná). Sprvu česká strana a časť slovenských politikov nechcela o zmene dovtedajšej federácie ani počuť.


V rokoch 1990 – 1992 som niekoľkokrát inicioval vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky. Mal to byť prvý krok. Nešlo o zákon, išlo iba o prejav vôle, že Slovensko chce vystupovať v Európe pod svojim menom – deklaráciu, povzbudenie, naznačenie smeru. Dva roky sme sa handrkovali s českými partnermi. Vyplytvalo sa veľa energie a k ničomu sa nedošlo. Vládnuca koalícia na čele s vtedajším KDH mohla vyhlásiť suverenitu Slovenska, získať náskok a viesť krajinu k pokojnému rozdeleniu a do Európskej únie. Prepásla sa jedna šanca.


O týchto búrlivých zápasoch podáva svedectvo vaša kniha spomienok Ako chutí politika...


Dnes už temer všetci vidia, že pokojné rozdelenie česko-slovenskej federácie na dva samostatné štáty nebolo tragédiou, ale múdrym rozhodnutím. Nikdy neboli vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi také dobré, priam príkladné, ako dnes. Koľko razy sme aj vo vtedajšej Slovenskej národnej rade hovorili: „Nehysterizujte! Rozdelenie je dočasné. O niekoľko rokov sa aj tak stretneme pri spoločnom európskom stole. Ibaže každý pod vlastným menom.“


Neverili nám, vysmievali sa. Obviňovali nás, že chceme balkánske krviprelievanie.


Nič sa z týchto predpovedí nesplnilo. Slovensko je dnes uznávaným členom Európskej únie, silného transatlantického obranného zoskupenia, má silnejúcu menu. Tempom hospodárskeho rastu nás dávajú za vzor našim susedom, Maďarsku aj Česku.


Tie horúce parlamentné roky stáli zato!


Nasledovalo nezvyčajné a mimoriadne zodpovedné obdobie vášho života – roky diplomatickej činnosti. Boli ste veľvyslancom mladej Slovenskej republiky v Kanade. Ako hľadíte na tie roky?


Strávil som v Kanade temer päť rokov. Boli veľmi ťažké. Osamostatnené Slovensko bolo v časti sveta nechceným dieťaťom. Kanada má štátoprávne problémy s frankofónnym Quebecom, ktoré sa značne podobajú problémom česko-slovenského súštátia. Kanadským federalistom sa nepáčila separácia Slovenska. Mohla pôsobiť ako model pre ich separatistov. Ako slovenský diplomat som sa mnohokrát ocitol v ťažkej pozícii.


Druhým problémom mladej slovenskej diplomacie vtedy boli neuvážené kroky prvých slovenských vlád vo vnútornej politike. Neporiadky na domácej scéne zahraničie vnímalo veľmi negatívne. Narastala zahraničnopolitická izolácia Slovenska.


Náročná bola aj práca medzi krajanmi. Na čele najväčších krajanských spolkov boli ľudia s myslením, ktoré zastalo v roku 1945. Viacerí si predstavovali, že Slovenská republika bude akousi replikou vojnového Slovenského štátu, nie demokratickou krajinou. Na druhej strane ma napádali ľudia z čechoslovakisticky orientovaných spolkov ako nacionalistu a rozbíjača federácie. Mal som sa čo oháňať.


Pôsobenie za oceánom mi prinieslo veľké poučenie. Slovensko je malý štát, musíme dbať na svoj medzinárodný imidž. Mnohé veci treba vidieť z nadhľadu, z pohľadu Európy, z pohľadu sveta. Musíme myslieť globálne. Nemôžeme sa stále vŕtať iba vo svojich problémikoch a sporoch a nevidieť, čo sa deje okolo nás. Mali by sme mať dobré vzťahy so susedmi a spolu s nimi vytvárať blahobytnú a slobodnú strednú Európu.


Po návrate z Kanady som napísal knihu o vzťahu Slovenska k Európe a svetu a o globalizácii Nebojme sa sveta – Sprievodca globálnym myslením.


Malosť krajiny nie je prekážka, skôr výhoda. Všimnime si, že ekonomicky najúspešnejšie krajiny na svetovom rebríčku sú počtom obyvateľov malé štáty: Švajčiarsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, Hongkong, Malajzia, Singapúr.


Dnes je postavenie samostatného Slovenska podstatne lepšie. Naučili sme sa hospodáriť sami, včlenili sme sa medzi vyspelé svetové spoločenstvá. Mladí Slováci ovládajú cudzie reči, sú dynamickí a myslia globálne. Na druhej strane by nemali prestať byť vlastencami, hrdými na svoj štát.


Ako spisovateľ ste stále aktívny. Niekoľkokrát ste zabehli aj do literatúry faktu, dokonca s dvojnásobným vysokým ocenením – Cenou E. E. Kischa. Úspešné sú aj vaše romány, spomeňme aspoň bestseler Milujte kráľovnú, ale aj iné prozaické diela. Nedávno vám historický román Čas majstrov prezentovali na Medzinárodnom knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom v nemeckom preklade. Čo nové chystáte?


Popri knihách literatúry faktu sa znova vraciam k umeleckej próze. Nedávno mi vyšla zbierka najúspešnejších poviedok zo sveta i z domova pod názvom Sám v cudzích mestách. Tiež som predstavil verejnosti nový román z počiatku 20. storočia Spomeň si na cára. Zobrazuje osudy kuriózneho bulharského cára Ferdinanda Coburského, ktorý veľkú časť života trávil na Slovensku v kaštieľoch vo Svätom Antone a Prednej Hore na Muráni. Môj dávno mŕtvy strýko bol u neho dlhé roky osobným tajomníkom...


Čo píšem teraz? Pustil som sa do dlho odkladanej témy. Inšpirujú ma k tomu moje dospelé deti a vnuci. Sú takí zaujatí dneškom, že nevedia takmer nič o tom, čo zažili ich rodičia, starí rodičia. Aký to bol svet, keď neexistovala televízia, počítače a mobily? Svet, v ktorom sa trestalo, ak niekto chcel svojvoľne uvidieť Paríž či Benátky. Svet, v ktorom sa zatváralo za použitie slovenského znaku. Svet, kde stáli rady na pomaranče a citróny a na kúpu nového auta (len z produkcie socialistických krajín!) sa muselo čakať podľa poradovníka dlhé roky. Svet, kde sa pri voľbách volila len jedna strana a dosahovala víťazstvo 99,7 percenta.


Pravdaže i v tomto svete sa muselo žiť, pracovať, milovať. Bol to svet mladosti jednej generácie, ktorá pomaly odchádza zo sveta. Bez práce a obetí tejto generácie by nebol ani dnešný slobodný svet.


Úlohou literatúry, a umenia vôbec, nie je iba zabávať. Dobrá literatúra musí v knihách zanechať svedectvo o minulej dobe, o jej ľuďoch, čo si mysleli, čo prežívali, proti čomu museli bojovať a čo milovali. Môžu sa meniť informačné technológie, nosiče informácií. Knihy – tieto najstaršie a najspoľahlivejšie schránky na uchovanie vedomostí a pocitov ľudí, žijú i naďalej. Slovenský spisovateľ je povinný i teraz pridať svoje svedectvo.


Ak by zanikli knihy, zanikla by aj pamäť. A národ bez pamäti by sa postupne premenil na masu bezmenných a ohlúpnutých konzumentov.


Zhováral sa Ján ČOMAJ



Späť


Pridať komentár.

Pridanie komentára
Každý účastník tejto diskusie nesie za svoj publikovaný názor plnú zodpovednosť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pred diskutovaním si prečítajte pravidlá.
Meno:
Predmet:
Komentár:
(Musíte vyplniť všetky polia formulára.)

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.