Len v mieri mestá rastú a prekvitajú

Slovensko, 30. 5. 2008 (Verejná správa 11/2008)

Keď vyrazíte z Popradu na východ, za Spišským Štvrtkom sa ponoríte do zvlnenej panorámy Levočských vrchov. Spišskoštvrtocký kostol sv. Ladislava stojí na svojich románskych základoch v tom mori zelene ako maják. Na jeho južnej strane pristaval v roku 1473 vtedajší dedičný spišský župan Štefan Zápoľský po vzore francúzskych palácových kaplniek jednu z najkrajších gotických stavieb u nás, aby ho v nej pochovali. Po jeho smrti sa príbuzní rozhodli inakšie. Palatína uložili do rodinnej krypty v Spišskej Kapitule.

Ak prejdete aj Dravcami – od roku 1236 obcou kráľovských chovateľov sokolov – pred vami ako opál zaihrá farbami mesto, ktorému stredovekí panovníci nadbiehali výsadami a v opečaťovaných pergamenoch ho označovali raz ako civitas nostra regalis alebo civitas provincie captalis. Prečo toľko ohľadov v korunovaných hlavách?

Cestujúci sa neraz zastavia na príjazdovej ceste nad Levočou a užasnuto chvália jej geniálnych zakladateľov a talentovaných nasledovníkov. Sotva by sme u nás našli malebnejšiu panorámu. Na tomto mieste sa v prvej polovici 13. storočia usadili popri pôvodnom slovanskom obyvateľstve nemeckí kolonisti, ktorým kráľovské výsady pomohli premeniť pôvodnú osadu na jedno z najvýznamnejších miest v Uhorsku. Na jej význam poukazuje veľkorysá urbanizácia, ktorá sa podnes zachovala vrátane veľkej časti hradobného systému. Ďalej obrovské námestie s renesančnou radnicou uprostred, tri veľké kostoly – z nich dva gotické, výstavné meštianske domy palácového typu, z ktorých si mnohé zachovali pôvodné gotické a renesančné slohotvorné prvky aj s nástennými maľbami. Už na pohľad mesto bohaté!

Živé dedičstvo

Na kongrese modernej svetovej architektúry v roku 1933 prijali delegáti Aténsku chartu. V šesťdesiatom piatom článku tohto dokumentu sa hovorí: „Život mesta je ustavičným dianím, prejavujúcim sa v priebehu storočí v konkrétnych dielach – pôdorysoch alebo konštrukciách, ktoré mu prepožičiavajú jeho osobitný charakter a postupne sa stávajú aj vyjadrením jeho duše. Sú to cenní svedkovia minulosti, na ktorých sa aj naďalej hľadí s úctou, raz pre ich historickú cenu, inokedy preto, lebo v niektorých je tvorivá hodnota stelesňujúca ľudského génia na jeho najvyššom stupni. Patria k dedičstvu ľudstva a tí, ktorí ich vlastnia alebo opatrujú, majú zodpovednosť a povinnosť urobiť všetko, čo je v ich silách, aby mohli ďalším storočiam toto ušľachtilé dedičstvo odovzdať nepoškodené.“

Málokde u nás možno nájsť takú citlivú aplikáciu týchto slov do každodennej praxe, ako práve v Levoči. Keď v sa júni 1950 rozhodovalo o zriadení prvých ôsmich pamiatkových rezervácií na Slovensku, Levoču medzi ne zaradili vzhľadom na bohatstvo historicko-umeleckých a architektonických kultúrnych pamiatok takmer automaticky. Keď nedávno do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO zapísali Spišský hrad a okolie, kompetentní sa s tým neuspokojili, ale videli v tom príležitosť upozorniť aj na ďalšie spišské poklady. Začiatkom tohto roka navrhli rozšíriť tento zápis aj o Levoču a dielo Majstra Pavla.

V strednej Európe by sme len ťažko našli ďalšie mesto, kde sa stredoveké opevnenie zachovalo v takom rozsahu. Levoču kedysi obklopovali hradby v dĺžke dva a pol kilometra. Dodnes z tohto obranného systému môžeme vidieť dve tretiny. Vnútorná hradba má šírku muriva dva metre, pred ňou sa nachádza zwinger – priestor široký štyri a pol až šesť metrov ukončený nižším parkánovým múrom so strieľňami. Hradby obopínala priekopa široká až pätnásť a hlboká štyri metre s vymurovanými stenami, aby sa nezosúvala zemina. Podľa potreby sa napĺňala vodou...

Období, keď bola plná a šestnásť bášt bránili príslušníci jednotlivých cechov, pri bránach a na hradbách stáli lukostrelci, kopijníci i prostí obyvatelia vyzbrojení sekerami alebo cepmi – kto mal čo po ruke – bolo v dejinách mesta dosť. Len s Kežmarkom o právo skladu viedla Levoča vojnu sto rokov, kým v roku 1544 nenariadil panovník susedom spod Tatier perpetuum silentium – večné mlčanie, lebo keď rinčia zbrane, mlčia múzy. A o tých sme chceli v súvislosti s Levočou hovoriť najviac.

Geniálny rezbár

Majster rezbár Paul Schniczer prišiel do Levoče začiatkom 16. storočia a už okolo roku 1510 mu patril dom na námestí. Odborníci dodnes vedú spor, či bol žiakom Wita Stwosza v Krakove alebo sa vyučil v porýnskej oblasti. Jeho rezbárske dielo patrí medzi európske umelecké klenoty. Bol však aj levočským mešťanom. Podľa archívnych dokladov sa zaoberal i predajom vína a pred rokom 1528 sa stal aj členom mestskej rady. Bol ženatý, mal dve dcéry a syna. Zomrel okolo roku 1540.

V levočskom chráme sv. Jakuba, ale aj v Spišskej Sobote, Slovenskej Vsi, Strážkach, Banskej Bystrici - Sásovej, Okoličnom, Bardejove, Prešove – on a jeho dielňa zanechali rozsahom i významom neprekonateľné dielo: oltár Panny Márie a sv. Jakuba, v radnici počas rekatolizácie zamurovanú nádhernú kompozíciu Narodenia, oltár sv. Jána, bočný oltár sv. Anny. Jeho Posledná večera stále uvádza vo vytrženia tisícky návštevníkov.

Kostol sv. Jakuba je dvojnásobnou národnou kultúrnou pamiatkou pre svoju architektúru a rezbárske dielo majstra Pavla, reprezentované najmä hlavným oltárom s vynikajúcou rezbou plastík. S bezmála devätnástimi metrami výšky je najvyšším gotickým oltárom na svete. Keď niektoré plastiky z neho vystavovali na Svetovej výstave v kanadskom Montreale, poniektorí Američania za ne ponúkali po dvadsať miliónov dolárov.

Kamenný kapitál

Námestie alebo rínok je so 4,4 hektármi najväčším námestím pravidelného tvaru u nás. Aj to dokazuje význam mesta, v ktorom pulzoval čulý obchodný život. Obklopuje ho šesťdesiatpäť meštianskych alebo patricijských domov, ktoré vytvárajú jedinečnú, kompaktnú architektúru mestskej pamiatkovej rezervácie. Uprostred sú najcennejšie objekty niekdajšieho stredovekého mesta – radnica so zvonicou a chrám sv. Jakuba – ako symbol cirkevnej moci, tiež Waghaus – centrum hospodárskeho diania. V meste je ďalších vyše dvesto historicky cenných objektov. V prvej polovici 19. storočia postavili voľne stojaci klasicistický evanjelický kostol a na severnej časti námestia oproti nemu nový Župný dom.

Mestská radnica bola pôvodne gotická, ale tú zničil veľký požiar v roku 1550. Zachoval sa len vstupný portál. Aj ďalšiu ešte nedokončenú stavbu radnice zničil požiar o jedenásť rokov neskôr. Ďalšia ľahla popolom v roku 1599, a tak až kronikár Hain, ktorého dom – neskôr lýceum – je tiež na námestí, mohol do kroniky zapísať, že radnicu dokončili v roku 1615. V roku 1958 odkryli na jej južnej fasáde pozoruhodné fresky občianskych cností: striedmosti, opatrnosti, udatnosti, trpezlivosti a spravodlivosti. Pod nimi je výstižný nápis: Pace reflorescunt oppida, Marte cadunt – V mieri mestá prekvitajú, vo vojne upadajú!

Okolo námestia stáli domy privilegovaných obyvateľov a bohatých levočských mešťanov. Remeselníci obývali vedľajšie uličky. V mnohých sú dodnes zachované nádherné arkádové a pavlačové nádvoria. Aj dnešné prestavby na reštauračné a hotelové zariadenia, obchodné a administratívne priestory skrášľujú a kultivujú tento architektonický klenot.

Krupekov dom so sv. Sebastiánom na fasáde, Mariášiho dom s nádherným portálom z roku 1683 a pozoruhodným arkádovým dvorom, dom chýrnej lekárskej rodiny Spillenbergovcov, Okoličani-Zsedéniho dom či patricijský Thurzov dom, ktorý dokumentuje hospodársku prosperitu banícko-mediarskeho impéria tejto známej rodiny.

Správa vecí verejných

Levoča spolu s mestami Prešov, Košice, Bardejov a Sabinov vytvorila na ochranu svojich práv v 15. storočí Pentapolitanu – spolok piatich hornouhorských miest. Mal vážnosť i moc. Nejeden kráľ bol nútený rešpektovať ho, ba aj požičiavať si od neho. Pentapolitanou – predobrazom dnešnej samosprávy – a nedávnym úspechom Levoče v rozvoji miestnej demokracie sme začínali rozhovor o levočskej prítomnosti s primátorom Miroslavom Vilkovským.

„Mesto sa nechce spoliehať len na svoj historický potenciál. Rozvojové aktivity definovalo v schválenom Územnom pláne a Programe hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta. Príjmová časť rozpočtu nám však neumožňuje realizovať všetky aktivity, preto venujeme veľkú pozornosť možnostiam získania finančných prostriedkov z fondov Európskej únie,“ zamyšľal sa nad zámermi inžinier M. Vilkovský. „Pripravujeme žiadosti na rekonštrukciu, rozširovanie a modernizáciu základných a materských škôl. Chceme zvýšiť komfort vyučovacieho procesu a znížiť energetickú náročnosť zateplením budov, zmenou vykurovacej základne, výmenou okien a dverí. Nezamestnanosť trápi každé väčšie mesto na východe republiky. Aspoň čiastočnú možnosť zlepšenia vidíme vo vybudovaní priemyselnej zóny v južnej časti mesta. Rokujeme s investormi, ktorí tam chcú vybudovať výrobné haly a otvoriť prevádzky. Akútny je aj problém bývania. Po vybudovaní štyridsiatich nájomných bytov nižšieho štandardu chceme stavať i nájomné byty bežného štandardu. Pripravili sme dve lokality na výstavbu ďalších štyridsiatich bytov v bytovkách. Podporujeme aj individuálnych stavebníkov.“

Levoča patrí medzi najnavštevovanejšie mestá Slovenska a každoročne sem príde množstvo ľudí z domova i zo zahraničia. Po úprave severného parku na Námestí Majstra Pavla chcú ho ešte viac skrášliť a usilujú sa získať finančné prostriedky i na ďalšiu rekonštrukciu budov.

„Veríme, že získame prostriedky z fondov Európskej únie. Technické a personálne predpoklady na to máme, takže je len na nás, ako túto šancu využijeme“, uzatvára levočsky primátor.

Emil SEMANCO

Späť