Genetika je veľká šanca pre ľudstvo

Slovensko, 11. 6. 2008 (Verejná správa 12/2008)

Na zelenej lúke vybudoval a ako riaditeľ vyše tridsať rokov viedol Výskumný ústav živočíšnej výroby v Nitre, ktorý sa za ten čas vypracoval na vedúce pracovisko vedeckého výskumu v oblasti zootechniky v bývalom Československu i v krajinách Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Teraz pôsobí 83-ročný akademik Dr. h. c. prof. Ing. Ján PLESNÍK, DrSc., v Agentúre slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied. Patrí k najuznávanejším vedeckým autoritám v odbore genetiky a šľachtenia zvierat, čo dokumentujú viaceré čestné doktoráty zahraničných i našich univerzít i jeho emeritné členstvo v Učenej spoločnosti Slovenskej akadémie vied.

Pán akademik, na Slovensku je päť obcí, v názve ktorých je prídavné meno „krajná“. Jedna je vám zrejme zvlášť blízka...

Je to moja rodná obec Krajné pod Čachtickými vrchmi v údolí Jablonky a Korytárky. Kraj väčšinou obývaný evanjelikmi a určitým kultom zviazaný s touto konfesiou. Kultom husitstva, kultom Štefánika – veď sa tu narodil jeho otec – kultom štúrovcov a protestantskej inteligencie a do značnej miery aj kultom rusofilstva. U mňa ho navyše posilnilo i to, že otcovi v prvej svetovej vojne zachránili Rusi život, inak by bol zahynul. Našli ho pri potoku skoro zamrznutého a ako cudzieho vojaka ho vzali na voz, prikryli dekami... Strávil v zajatí niekoľko mesiacov. Nehovoril o internovaní, ale o pobyte medzi dobrými ľuďmi, s ktorými si rozumel, aj sa spriatelil, dokonca sa ako jednoduchý kopaničiar naučil hrať šachy. Mne potom tiež dal základy tejto hry.

O detstve však nehovoríte rád.

Mal som zvláštnu mladosť. Na najútlejší vek naozaj nerád spomínam. Mal som možno dva a pol roka, keď rodičia odišli za zárobkom do Ameriky. Deti porozdávali po príbuzných. Ja som ostal u otcovho mladšieho brata. Nemusím zoširoka vysvetľovať, aké to bolo tútorstvo. Na gazdovstve, len čo sa postavíte na nohy, musíte byť čímsi užitočný, čo i len vodu doniesť, klásky pozbierať, kravy napásť, varovať hydinu. Moja situácia sa ešte zhoršila, keď sa môjmu opatrovníkovi narodili dve vlastné deti. Bol som zodpovedný ešte aj za ne. Mali sme suseda, ktorý nemal nijaké pole. Jeho deťom som úprimne závidel...

Áno, žil som prírodou. Vedel som o každom vtáčikovi, hniezde, zvieratku. Nič však nebolo také, čo by som robil rád. Nemal som radosť, že musím s dobytkom na pašu, dávať naň stále pozor, vodiť záprah. Bolo pre mňa utrpenie, že musím hrstovať, v horúčave sušiť seno, kým ostatní „nemajetní“ vrstovníci sa čľapkali niekde v potoku. Cítil som to ako krivdu. Skôr ako môj vzťah k poľnohospodárstvu, rástol môj sociálny cit. Denne som sa stretával s biedou a chudobou, s paholkami a slúžkami. Bol som na ich strane. Im sa krivdilo naozaj, veď prakticky robili zadarmo, boli radi, keď mali na chlieb, zavše spávali v maštali a zďaleka nemali tie výhody, ktoré som mal, napriek všetkému, ja.

A predsa ste si poľnohospodárstvo vybrali ako profesiu, išli ste z jednej školy do druhej, stali ste sa poľnohospodárskym pedagógom, univerzitným profesorom, akademikom.

Musím povedať, že som bol veľmi zlý žiak. Školu som nemal rád a ani v mojom okolí nebolo nikoho, komu by záležalo na tom, aby som sa učil. V piatej ľudovej mi učiteľ povedal: mal som ťa nechať prepadnúť, lebo sa neučíš, ale choď na tú meštianku, tam rýchlo skončíš. Poslúchol som. A, samozrejme, prepadol. Vsugerovali mi, že som neschopný, že sa nedokážem učiť, že na to nemám. Keď sa rodičia vrátili z Ameriky, brata a sestru dali na gymnázium. O mne sa radili s kaplánom i učiteľom. Zas som počul: pokiaľ ide o Jana, škoda vám na neho peniaze dávať, z neho nič nebude, nechajte ho doma, aj tak ktosi musí zostať pri gazdovstve.

Za veľa môžem ďakovať mamke. Zmysel života nevidela v roliach a majetku, ale vo vzdelaní. My, Plesníkovci, sme všetci skončili vysoké školy. Aj ostatné deti zo susedstva povyháňala do škôl. Na našej kopanici mal potom každý aspoň maturitu. Ona rozhodla: aj keď Janko zostane doma, musí mať aspoň roľnícku školu. Najbližšia síce bola v Novom Meste nad Váhom, ale jej sa viac pozdával Martin. Bol pre ňu akýmsi centrom slovenskosti, ale musím povedať, že i luteránstva. Otca poslala so mnou, aby videl, do akého prostredia sa to dostanem. Bol málovravný, s pevnými zásadami, až prehnane poctivý – v našej rodine sa nesmelo nikdy povedať zlé, hrubé slovo a ku každému sme sa museli správať slušne, či to bol žobrák alebo cigáň. Štrnásťročnému mi kládol na srdce jedinú vetu: A neurob nám hanbu! Od toho času som všade patril medzi najlepších žiakov. Ako som dovtedy nemal školu rád – bola pre mňa záťaž, čosi zbytočné – tak sa to v tom roku 1939 zmenilo. Zistil som, že sa veľmi ľahko učím, že málokomu z mojich spolužiakov to ide tak akosi prirodzene a rýchlo.

Máloktorý študent môže o sebe povedať, že si vytrucoval a zariadil školu a našiel aj pedagógov pre ňu.

Na martinskú vyššiu hospodársku školu chodili žiaci z celého Slovenska. Mali sme maturovať v štyridsiatom piatom, ale pre Povstanie sa škola neotvorila, a potom prechádzal front. Stratili by sme rok. Nepáčilo sa mi to. Zorganizoval som spolužiakov, išli sme na povereníctvo v Bratislave a žiadali, aby sme mohli maturovať ešte v roku 1945. Povereník súhlasil s podmienkou, že si školu presťahujeme do Košíc, kde pôvodne sídlila, a nájdeme si aj pedagógov. Trať od Žiliny, cez Vrútky až po Mikuláš bola zničená. Do Mikuláša sme zaviezli všetko na gazdovských vozoch našich turčianskych spolužiakov, tam naložili do vlaku a v Košiciach nasťahovali do budovy školy, kde bola sovietska vojenská posádka. S veliteľom sme sa dohodli, uvoľnil nám jednu miestnosť na prednášky a dal nám veľkoryso aj domček v parku po záhradníkovi, kde sme si spravili kuchyňu a jedáleň. Našli sme aj profesorov, ktorí predtým učili na roľníckych školách na východe. Dvadsiateho decembra 1945 sme maturovali. Budúcou alma mater sa mi stala Vysoká škola poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Brne. Bol som obklopený vedou a výskumom, čo mi vyhovovalo.

Aké bolo vaše prvé vedecké pracovisko vo Vígľaši?

Priraďte k tomu päťdesiate roky a máte odpoveď, prečo zootechnický výskumný ustav dali práve tam. Inteligencia vtedy nemala veľkú dôveru. Zaklínadlom bola prax a pracujúci. Vzorom boli Mičurin a Lysenko, ktorý všade na obrázkoch stál uprostred poľa a držal klásky obilia v ruke. Boli sme vo Vígľaší, aby sme žili s robotníckou triedou, ktorá na nás mala pozitívne vplývať, upevňovať naše uvedomenie a ideológiu, aby sme sa neodrhli od praxe a celá veda – na rozdiel od buržoáznej – aby slúžila na prospech nášho ľudu a jeho blahobytu...

Ironizujete, ale túto obec ste si zamilovali.

Našiel som si tam manželku. Pochádzala zo Spišskej Novej Vsi, mala majetných rodičov, vylúčili ju v druhom ročníku z vysokej školy a zamestnala sa ako technička vo Výskumnom ústave ovčiarskom. Keď aj ten presťahovali k nám, obľúbil som si ju. Bola zbehlá v matematike, v štatistických metódach a spracovaní výsledkov výskumu. Zapáčila sa mi skromnosťou, pracovitosťou, prirodzenou inteligenciou. Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale vytvorila skvelé zázemie a rodinné prostredie pre moju prácu a kariéru. Má nielen veľký vzťah k rodine, ale akosi automaticky prevzala časť mojej agendy a dodnes ma od mnohých vecí odbremeňuje. Nie som cirkevničkár, k náboženstvu mám tolerantný vzťah, ona je však silne veriaca katolíčka. Bol som v exponovaných funkciách, menovali ma za akademika Slovenskej i Československej akadémie vied, všelijako ma preverovali, za kadečo písali aj anonymy, ale dodnes sa čudujem, že nikdy proti mne nezneužili to, že chodila do kostola, že deti dala pokrstiť, že bola na svätom prijímaní... A určite to všetci vedeli.

Predseda akadémie vied Štefan Luby v knihe Moji intelektuáli, kde vás glosuje, napísal, že poľnohospodársky výskum bol aj vďaka vašej autorite relatívne pokojným ostrovčekom.

Bola to pravda, keď tie vety písal. Poľnohospodársky rezort bol dlho jediný, ktorý si zachoval vedecko-výskumnú základňu. V ostatných rezortoch ju prakticky likvidovali. Tlaky a rôzne názory viedli k tomu, že z vyše dvadsať jeden ústavov aj tu zostalo iba päť a reštrikcia stále pokračuje. Poviem to na rovinu: ťažko znášam, čo sa deje. Hovoria tomu transformácia, ale je to likvidácia. Padol celý rad výskumných pracovísk, ktoré dosahovali slušné výsledky. Mám pocit, akoby sa čosi zo zlej minulosti opakovalo. Kedysi som často počúval od politikov – aj negramotných: súdruh Plesník, a načo je nám výskum, veď Sovietsky zväz všetko vyrieši. A teraz je to obdobné. Zas zaznieva: načo dávať peniaze do výskumu, veď je tu výskum na Západe. Zabúdajú, že vedeckí pracovníci a výskum sú súčasť i tvorcovia vzdelanostnej spoločnosti. Tá musí rásť aj z vlastných zdrojov, stavať na vlastnom intelekte, využívať ho.

V ústave sme mali relatívnu autonómiu pri tvorbe vedecko-výskumných programov, boli sme akceptovaní, vedeli sme presvedčiť vedenie rezortu i politickú vrchnosť. Získali sme trebárs jeden z prvých elektrónových mikroskopov, jedno z prvých zariadení na mikromanipuláciu s embryami a podobne. V rámci vtedajšieho socialistického tábora bol ústav priekopníkom a v mnohých smeroch i avantgardou. Pracovali v ňom skvelé osobnosti, mimoriadne schopní, tvoriví a ambiciózni ľudia i zo zahraničia. Mal som šťastie pri ich výbere. Iná záležitosť bola naša izolovanosť. To bola veľká brzda. Nemožnosť kontaktov so zahraničím a zlá dostupnosť k svetovej odbornej literatúre i k získavaniu moderných prístrojov pôsobili retardujúco. A tiež, že mnohé veci, ktoré sme mohli prebrať alebo doviezť ako vyriešené, sme museli vyvíjať sami.

Je známe, že najrevolučnejšie, inovačné efekty prináša tvorivý aplikovaný výskum, ale ten žije z objavov a poznatkov základného výskumu. To sa akosi prehliada. Zoberme si genetickú modifikáciu organizmov rastlín – je to obrovská šanca pre ľudstvo a jeho budúcnosť. Verím však pozitívnemu prínosu objavov genetiky a ich aplikácie. Som o tom presvedčený a vyjadril som to aj pri spracovávaní prognózy a vízie ďalšieho vývoja poľnohospodárstva a spoločnosti. Pravda, všetko sa dá zneužiť. Aj ten, kto rozbil atóm si nemyslel, že sa ním raz budú zabíjať ľudia. Nožom sa dá krájať chlieb, ale aj spáchať zločin.

Veľké objavy majú neraz jednoduchý základ. Po rokoch experimentov, akoby sme napokon dali za pravdu ľudovej múdrosti, že krava dojí pyskom...

Naša veda prešla podobne ako spoločnosť všelijakými zákrutami. V päťdesiatych rokoch deformácie zasiahli aj biológiu, a to nehovorím a spoločenských vedách, kde vládol tvrdý diktát. Mičurinská teória vylúčila existenciu génov – nijaké podľa nej neexistovali – genetiku zavrhli ako buržoáznu pavedu. Bol to aj dôsledok sovietskej politiky, ktorá chcela všetko meniť. Rieky mali tiecť opačným smerom a rozkazovať sme mali aj slnku i vetru. U nás, našťastie, bolo toto obdobie pomerne krátke. Už koncom päťdesiatych rokov sa zistilo, že veda nemôže stavať na nepodložených ideologických výmysloch a kamufláži. Československo aj vďaka vzdelanosti, ktorú sme získali predtým – a to myslím na celú vedeckú a výskumnú základňu, týmto tmárstvam či deformáciám nepodliehalo dlho.

Vaše životné krédo je, aby ľudia mali vždy čo jesť. Nakoľko je predstava nasýtiť celé ľudstvo romantická, keď v posledných rokoch aj v slovenských rodinách je to stále ťažšie?

Nasýtiť všetkých je problém, ktorý ľudstvo pred sebou tlačí ako balvan. A Nobelove ceny dávajú väčšinou takým, čo extrémne potláčajú ochranné a regulačné funkcie štátu alebo spoločnosti. A ešte tým, čo forsírujú trhovú ekonomiku ako všemocný nástroj pokroku. Tá to nevyrieši. Alebo by to vyriešila za neuveriteľne drastických okolností, intervencií a strát. Riešenie problému sa posúva za vzdialený horizont.

Vidí sa mi, že k deformáciám vedomia, k vulgarizácii a neúnosnému nadraďovaniu komerčných hľadísk prispievajú aj masmédia. Extrémny liberalizmus – ako všetko, čo je extrémne – a dravá trhová ekonomika, bohužiaľ, bránia efektívnejšiemu riešeniu hladu na planéte. Zrejme by to chcelo novým obsahom naplniť známe odporúčanie o tom, že biednemu dlhodobo nepomôžeme, ak mu dáme rybu, ale keď ho naučíme ryby chytať.

Zlatú rybičku sme už predsa mali v sieti, keď sme koncom osemdesiatych rokov dosahovali potravinovú sebestačnosť.

Máte pravdu, poľnohospodárstvo patrilo aj z hľadiska svetových kritérií medzi naše najvyspelejšie odvetvia. Prosperujúce družstvá, napriek mnohým násilnostiam a krivdám pri ich vytváraní, mali veľký aj pozitívny vplyv na vidiek. Nešlo len o poľnohospodársku produkciu, zamestnávali ľudí i v pridružených výrobách, dávali prostriedky na šport, kultúru, na sociálne programy. Kde bolo dobré družstvo, bolo to vidieť aj v dedine – stavali sa bytovky, rástla infraštruktúra i životná úroveň obyvateľov. Družstvá dali prácu a priestor na realizáciu desiatim i dvadsiatim vysokoškolsky vzdelaným odborníkom. Vysoká vedomostná úroveň, odbornosť i poznatky ako zdroj progresu , to nie je výmysel totalitného systému a jeho propagandy. Pozitívne sa nedá negovať. V danej situácii to pozitívne bolo. Každý sa mohol slušne najesť, nikto nehladoval. Mne sa terajšia tendencia nepáči, lebo si myslíme, že potravinovú bezpečnosť by si mala zabezpečiť a chrániť každá krajina. Dívame sa na to možno rezortne.

Ktosi azda namietne, mne na tom nezáleží, odkiaľ máme potraviny. Mne na tom záleží. Na produkciu potravín je napojených viac ďalších odvetví. V Spojených štátoch amerických tvoria farmári sotva dve percenta ekonomicky činného obyvateľstva, ale viaže sa na nich až tridsať percent americkej zamestnanosti. Náš rezort pôdohospodárstva však nemá na výber, ak chce obstáť a rozvíjať sa, musí byť konkurencieschopný. Som presvedčený, že to naši roľníci dokážu. Keď ku nám príde Holanďan a vie prosperovať, prečo by to nedokázali naši ľudia?

Český filozof Václav Bělohradský píše, že „prasiatka, ktorým svetielkuje rypáčik, lebo Vedec primiešal do ich DNA gény medúzy, sa stali realitou“. Kam až dôjde proces, ktorý sa začal ovcou Dolly?

Poviem osobný názor. Nezabudnem na výrok istého profesora, ktorý povedal, že keď sa veda háda, úžitok má z toho prax. Aj veda by mala mať určitú opozíciu. Z tohto zreteľa aj vychádzam. Mojim heslom vždy bolo, že vedec musí o všetkom pochybovať, ale nič nesmie zavrhnúť. Nezavrhol som ani takých, ktorí chodili po ústave s virguľami a robili prútikárstvo, ak tomu poctivo verili. Povedal som: dobre, nevieme to vedecky zdôvodniť, ale nechajme to. A či francúzski akademici svojho času nevyhlásili, že človek nemôže zniesť väčšiu rýchlosť, ako je cval koňa?! Takzvané logické i vedecké závery vychádzajú často zo súdobej úrovne poznania. Keď sa nám čosi zdá nelogické, je to nelogické alebo nevysvetliteľné dnes. Dnešný zázrak, odporujúci súdobej logike a poznaniu, zajtra možno bude poznanou samozrejmosťou.

Genetike prikladám veľkú budúcnosť. Neverím, že človek tu na zemi môže tvoriť hocičo. Príroda a celý vesmír je určitý systém. Aby systém fungoval, má určité limity a obmedzenia. Keby ich nemal, tak to nie je systém, ale chaos. Za miliardy rokov, počas ktorých je na tejto planéte život, pravdepodobne vyskúšal všetky formy a možné hranice svojej existencie. Keď si príroda ako systém nemôže všetko dovoliť, ani človek si všetko nedovolí. Neverím vo všemohúcnosť, že človek v úvodzovkách nahradí boha a jeho stvoriteľskú úlohu a začne vyrábať či tvoriť akékoľvek organizmy. Môže ich veľmi zmeniť, ale len po istú mieru. Aj ľudský organizmus je určitý systém. Môžem v ňom robiť genetické zmeny, ale len po určitú hranicu. Po hranicu, ktorú mi daný systém dovolí. Domnievam sa, že genetika je budúcnosť rastlín, zvierat i ľudí. Možno podstatnú časť všetkých nemocí vyrieši postupne genetická manipulácia.

Prečo sú potom geneticky modifikované plodiny takým strašiakom?

Obavy sú zo zneužitia. Určité riziko je pri všetkom. Obava je, že keby sa nejaký modifikovaný organizmus dostal do voľnej prírody, môže narušiť celý ekosystém. Teoreticky je to možné. Napríklad do kanadsko-amerických jazier pustili akúsi rybu, a tá spôsobila hotovú paseku. Lebo sa na ňu nabalila veľká časť ekologickej reťaze. Človek netvorí nevyhnutnú biologickú reťaz, príroda sa bez človeka zaobíde, ale človek bez prírody nie. V ekologickej či environmentálnej reťazi niektoré druhy zohrávajú až životne dôležitú úlohu. Einstein povedal, že ak vyhynú včely, vyhynie aj ľudstvo. Z toho pramení obava, že sa čosi vymkne spod kontroly. Nijaká plodina však nie je taká kontrolovaná, ako geneticky modifikované rastliny..

Vy ste špičkový vedec, vám to je jasné...

Nie je mi to jasné, ale...

...máte naporúdzi víziu. Ale ako má laik prijímať nedávnu informáciu, že v Británii, ktorá má povesť konzervatívnej krajiny, povolili ako v štvrtej krajine na svete génové manipulácie medzi ľudskými a zvieracími bunkami?

Aj tam boli odporcovia. Možno za tým vidieť posilnenie hrdosti Albiónu. Lebo napriek tradičnému konzervativizmu Anglicko prinieslo svetu mnohé revolučné objavy. Hovorieva sa, že Anglicko je konzervatívne a Francúzsko je podľa rozšírenej mienky revolučné. Jeden z mojich dobrých priateľov uvažoval: Francúzsko revoltovalo – povstaniami, zbraňami menilo spoločenské systémy; Anglicko bolo vždy konzervatívne, doteraz majú kráľovnú, ale obe krajiny sú prakticky na tej istej ekonomicko-spoločenskej úrovni. Čo revolúcie priniesli progresívne, to negatívnym dopadom zabrzdili a nakoniec ani nepredbehli normálny vývoj. Anglicko prinieslo svetu veľké množstvo poznatkov v rôznych vedných oblastiach. Zoberme si len Darwina. Kadečo na jeho teórii možno spochybniť, musíme však zohľadniť, v akom prostredí a na akej úrovni poznania žil. V princípe však objavil zákony, ktoré v prírode stále platia. Alebo Newton. Vedel si položiť napohľad naivnú otázku, prečo všetko padá na zem. A objavil mechanizmus vesmíru. Takže aj v konzervatívnom prostredí sa rodia revolučné poznatky, ktoré menia spoločnosť.

Hrávate šachy, holdujete kolkom a rovnako ako váš priateľ Tibor Bartfay radi lyžujete. V ktorejsi životopisnej črte sme čítali, že ste milovníkom všetkého živého a pekného. Skúste toto konštatovanie rozšíriť.

Každý človek má rád pekné veci. Zo živých si vyberá...

Až do puberty som veľmi rád kreslil a maľoval. Na meštianke dokonca niektoré moje obrazy kupovali učitelia. Bol som presvedčený, že budem maliarom. Vzťah k výtvarnému umeniu mám stále. A s tým súvisí aj množstvo výstav v nitrianskom ústave. Od roku 1980 tu predstavili svoju tvorbu takmer všetci poprední slovenskí umelci. Pamätná je najmä prezentácia sochára Andreja Rudavského, ktorý v čase nemilosti usporiadal tu výstavu, na ktorej sa objavili diela možno pol stovky rovnako postihnutých autorov. Bola z toho veľká aféra. Vrchnosť mi zakázala výstavy usporadúvať. Po čase horúce hlavy vychladli. Po dvoch rokoch sme tradíciu výstav aj bez oficiálneho povolenia obnovili. Poznám totiž slovenskú povahu. My nie sme dôslední, ak treba niečo robiť dobre, ale ani zle nevieme robiť vytrvalo. To nás istým spôsobom chráni. Tým, že Slováci sú menej disciplinovaní a dôslední, vypestovali si ochranné mechanizmy. Porovnajte to trebárs s nemeckou disciplínou a dôslednosťou a jej historickými dôsledkami.

Pravda, za organizovaním výtvarných výstav bol aj zámer, aby sme boli čímsi iní, výnimočnejší, ako iné podobné pracoviská. Priznávam aj extrémne ambície. Akosi mi nestačilo, že sme boli uznávaná vedecká inštitúcia. Preto, napokon, vznikol aj medzinárodný festival Agrofilm, čo je tiež jedna z mojich srdcových záležitostí. Za štvrťstoročie sme vytvorili krásnu a prospešnú tradíciu. Veď filmy z celého sveta, ktoré premietame, máme ešte pol roka k dispozícii, vybrané snímky si pozrie ešte ďalších pätnásť – šestnásťtisíc ľudí. A ocenené nám ostávajú natrvalo. Archív Agrofilmu je veľké bohatstvo. To, čo obsahuje, je svetový poklad poznania, z ktorému môžeme aj my čerpať.

A ako hľadíte na kandidatúru Nitry na Európske hlavné mesto kultúry? Sú jej možnosti reálne?

Nitra má hlavný tromf vo svojej histórii. Má nezastupiteľné miesto pri formovaní slovenského etnika. Mrzelo ma a škrie ma to stále, že mesto sa k tejto histórii zachovalo dosť macošsky. Len tých zbúraných stavieb v nedávnej minulosti, svedkov premien, koľko ich vyšlo navnivoč. Mnohé mohli stáť naďalej. Inde boli obozretnejší, citlivejší – v Levoči, Bardejove, Bystrici. Chýbajú mi aj monumenty, ktoré by na tie bohaté dejiny upozorňovali, aby ich fyzicky prezentovali. Pravdaže, zapojil som sa do podpory kandidatúry, napísal som svoje vyznanie, horlím v ňom za toto laureátstvo ako občan i adaptovaný lokálpatriot. A držím organizátorom palce, aby boli úspešní.

Zhováral sa Emil SEMANCO

Späť