Svetlina času, poznania a múdrosti

Slovensko, 24. 6. 2008 (Verejná správa 13/2008)

V druhej polovici mája, teda pred mesiacom, zišli sa v Klube slovenských spisovateľov ctitelia slovesného umenia na autorské čítanie z knihy Jozefa Boba Krížová cesta kultúry (Kritické reflexie z rokov 1989 – 2007). Na cestu k čitateľom samotnú knihu vyprevadil svojím príhovorom predseda Spolku slovenských spisovateľov PhDr. Ján Tužinský, PhD. Uverejňujeme doslovné znenie tohto príhovoru s vedomím, že v tom najlepšom zmysle slova prekračuje medze púheho úvodu ku knihe alebo jej recenzie.

V starých dubových a morušových sudoch pomaly dozrieva kvalitné víno. V rozumných mužoch sa časom prehlbuje múdrosť. Ale odovzdávajú ju obozretne, lebo tušia ako ľahko ju môžu zneužiť ľudia nežičliví a povrchní. Preto sa múdri muži bránia loviť v pamäti, sú obozretní voči jej schopnosti veci zabúdať. Lebo vedia, že aj zabúdanie má svoju váhu a opodstatnenosť. Skutočne múdri muži totiž vedia o Heideggerovej „svetline“ vďaka ktorej človek občas uzrie veci jasne, zreteľne a nadčasovo; tak, že akýkoľvek jav splynie so svojou podstatou. V takomto momente sa dá poznanie stotožniť s múdrosťou, teda s pravým poznaním.

Nie je to však cesta ľahká. A úprimne povedané v dnešných časoch nepredstavuje ani cestu, ktorú by sme mohli nazvať inak ako ju nazval Jozef Bob. Je to totiž naozaj Krížová cesta kultúry. Tak či onak mohla a mala by presvetliť naše poznanie o našom bytí. Lebo nič viac a nič menej nie je s našim bytím, s našim prebývaním v časnom svete také určujúce ako práve kultúra. Tá kultúra, ktorú spolutvoríme, ale ktorá utvára nás. Dokonca aj vtedy, keď ju odmietame sme s ňou v hlbšom spojení ako by sme boli náchylní pripustiť.

Z tohto náznakového pohľadu na možné riziká pamäťového substrátu kultúry vyhol sa Jozef Bob písaniu, ktoré by sme žánrovo mohli nazvať priamo pamäťami, a ktoré majú v našej i svetovej literatúre svoje miesto. Žiaľ, riziká pamätí spočívajú najčastejšie práve v pamäti. V jej častom dodatočnom milosrdenstve. Napriek tomu, čo som práve uviedol, predsa sa Jozefovi Bobovi v skutočnosti zrodili pod perom svojho druhu pamäti, žánrovo oveľa menej subjektívne, pritom však hlboko presvetlené osobnou skúsenosťou, zmyslom pre hĺbku a pochopenie určujúcej cesty našej kultúry od roku 1989 až po rok 2007. Bob na tejto neľahkej ceste slovenskej kultúry hľadá jej najzákladnejšie míľniky ale aj „omylníky“, poukazuje na digresie i možné zdvihy; na všetko, čo sa ocitlo v zornom poli spätného zrkadla jeho ľudského, občianskeho i umeleckého poznania ako určujúce, čo by sa malo i mohlo stať nielen jeho, našou, ale i pamäťou kultúry ako celku. Špecificky kultúrou myslenia a literatúry. Aj myslenia o literatúre, čo je veru v dnešných časoch pomerne vzácny artikel.

Jozef Bob mal vždy zmysel pre historicky presný detail, polocelok a celok. Z týchto troch segmentov, zo schopnosti zvažovať ich nielen imaginatívne, ale i racionálne živí sa jeho prístup ku všetkému, čo utvára základný skelet našej doteraz utváranej kultúry, jej doteraz žijúcej i živoriacej zložky. Z tohto pohľadu Bob v knižke (vzhľadom na ambicióznosť témy!) na pomerne neveľkej ploche utvoril celistvý obraz nášho kultúrneho prežívania, ale súčasne sa zrejme nechcel, nemohol vyhnúť ani ruptúram, biču, ktorý zo strany ľahostajnej kultúrnej politiky, šľahá ju po najcitlivejších miestach. Z tohto pohľadu sa človek akosi nevie, nemôže a nechce zbaviť otázky, ktorá visí aj vďaka knižke Jozefa Boba vo vzduchu: bola systémová zmena v roku 1989 revolúciou v oblasti ducha alebo nás vrhla späť do dejín, v ktorých o všetkých kvalitách civilizovaného ľudstva rozhodujú iba peniaze? Je takýto stav trvalý a neprekonateľný ako očarenie z krásy prázdnych hláv celeb(ritiek)? Nech už si na tieto otázky odpovieme akokoľvek po tejto nezriadenej reštavrácii kapitalizmu, v rovine kultúry, ktorá v minulosti mala snahu kultivovať človeka, môžeme si pokojne odpovedať citátom z Kalinčiakovej Reštavrácie: „Koľko sa chudobný zeman natrápi, kým o všetko príde!“

Ale v nás by malo čím ďalej tým intenzívnejšie dozrievať vedomé vedomie, že keď prídeme o kultúru, už sme prišli o všetko!!! Zostanú nám tu iba zákony EU, ktoré nám nariadia aj množstvo vzduchu na osobu a deň, ako i totálnu stratu pamäti. Bobova knižka by v tomto zmysle mohla byť živou vodou. Nespochybniteľne a kontinuálne túto našu pamäť kriesi, ale súčasne v nás vzbudzuje aj niečo, čo by sme mohli nazvať celonárodnou hanbou so spoluúčasťou štátu, lebo práve štát ako najväčší podielnik tejto hanby má na katastrofickom stave kultúry vlastného národa najväčší akcionársky podiel.

Je to teda knižka priezoru nielen na kultúru uplynulého bezprostredne prežitého obdobia nášho novodobého štátu. Je v skutočnosti aj už spomenutou Heideggerovou „svetlinou“, ktorá nám ozrejmuje vedomie našich strát, ale i ťažkú, ráňajúcu i zraniteľnú cestu potenciálneho pohybu nás v našej kultúre. Zámerne sa skôr dotýkam Heideggera ako Bobovho obľúbenca Santayanu s jeho apologetikou amertického imperializmu a svetového vodcovstva, ktorého dôsledky sú už celosvetovo čitateľné. Treba však spravodlivo aj voči autorovi aj voči Santayanovi povedať, že zatiaľ čo jeden je bližšie k poznaniu, druhý k náboženstvu svojho druhu. Z nášho pohľadu vyťažil Jozef Bob aj z tohto Američana, čo môže byť pre slovenskú kultúru azda i podnetné. Rovnako podnetné ako nespochybniteľne jasná predstava o možnostiach a peripetiách vlastnej kultúry a jej zaľudňovania. Práve toto zaľudňovanie je vážne. Ukazuje sa, že je čím, ale neveľmi je s kým...

A v tomto zmysle je predkladaná prierezová cesta slovenskej (najmä literárnej) kultúry veru nemálo krížová. Samý osteň, samý tŕň. Ale ako podmienečný optimista musím pesimisticky dodať: môže to byť ešte aj horšie. Veď napokon, mali by sme sa spolu s autorom mierne tešiť, že aspoň nejaká cesta bola... Ešte sa my na nej doráňame!

Ján TUŽINSKÝ

Späť