Cesta k spravodlivosti býva tŕnistá

Slovensko, 24. 6. 2008 (Verejná správa 13/2008)

Výročná správa Generálnej prokuratúry SR, v ktorej skladá účty parlamentu zo svojej činnosti, nie je práve povzbudzujúcim čítaním. Poskytuje však reálny pohľad na právo a poriadok, na stav demokracie v našej spoločnosti. Dáva obraz aj o málo známej práci mužov a žien zákona. Do tohto osobitného právnického sveta sme nahliadli v rozhovore s generálnym prokurátorom JUDr. Dobroslavom TRNKOM (44).

Prečo sa verejnosť stavia k prokuratúre rezervovane až odmietavo? Na čom budujete za týchto okolností autoritu a dôveryhodnosť vašej inštitúcie?

Nesieme zodpovednosť za celý trestnoprávny proces. Sme v tom kolobehu trestného konania na prvom mieste. Musíme koordinovať prácu policajných orgánov, dávať im pokyny na vykonávanie potrebných dôkazov a my ideme s vecou na súd. Keďže za tieto úkony zodpovedáme, tak nám aj prináleží prioritné postavenie. My ho máme, využívame a každý ho musí rešpektovať. Prokurátor príde na súd, postaví pred sudcu previnilca a žiada preňho odsudzujúci verdikt. My nechodíme na súd niekoho oslobodzovať. Sme v pravom slova zmysle represívny orgán, nie sme dobročinná inštitúcia rozdávajúca cukríky.

Máme veľké a rozsiahle oprávnenia, ale i zodpovednosť. Musíme na sebe tvrdo pracovať, aby sme ich ani omylom, ani nedopatrením a už vôbec nie zámerne nezneužívali. Našej povesti škodí aj podozrenie z nekvalifikovaného výkonu reálnej moci, ktorú v rukách máme. Ak ste spomínali rešpekt, tak verejnosť ho musí získať z našej dôslednosti a nekompromisnosti pri ochrane a presadzovaní práva. Ak ide o dôveryhodnosť, tak tú získame len a len odborne vykonanou prácou, plne dodržiavajúc zákony a rovnosť ľudí pred zákonom.

V praxi však narážate na dva nepriaznivé faktory – na veľmi nízke právne vedomie väčšiny občanov a na veľmi módny, ale verejnosť mätúci pojem „právny názor“, najmä ak ho použijú v masmediálnych polemikách právnické alebo politické autority...

Právne vedomie národa, myslím tým občanov rôznej národnosti, vzdelania, povolania, veku alebo pohlavia, je veľmi nízke. Mohol by som byť príkrejší – je to skôr právne nevedomie. To sa dá demonštrovať na tisíckach každodenných javov, udalostí, činov, keď sa ľudia dostávajú do kontaktu s právom, keď ho napĺňajú, alebo keď sa ho dožadujú.

Právny názor je zvláštna vec. Rozdiel medzi právnym názorom prokurátora a právnymi názormi iných ľudí je v prvom rade v tom, že ja za svoj právny názor nesiem zodpovednosť, lebo podľa môjho právneho názoru sa vykoná určitý úradný akt. Ja si nemôžem dovoliť meniť svoj právny názor zo dňa na deň. Keď ho dám na papier a podpíšem, väčšinou je to nejaké záväzné rozhodnutie, napríklad vznesenie obvinenia, rozhodnutie o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, návrh na väzbu, rozhodnutie v netrestnej oblasti, ako je upozornenie alebo protest. S mojím právnym názorom sú spájané právne následky, ktoré sa dotýkajú jednotlivcov, skupín ľudí alebo aj celej spoločnosti. Preto musí mať svoju silu, váhu a opodstatnenosť.

Právnych názorov, ktoré nezáväzne a bez následnej zodpovednosti prednesú skutoční i takzvaní odborníci, tých môže byť na tú istú záležitosť i sto. Niekedy im, žiaľ, ani nezáleží na tom, či ich vyslovia v krčme, v médiách, v parlamente alebo aj pred vysokými súdnymi inštanciami.

Každodennosť práce prokurátorov verejnosť nepriťahuje. Čo však priťahuje a dráždi, sú surové alebo pikantné kauzy, výdatne vyživované médiami. Dá sa vôbec skultivovať ich divoký a bezohľadný scenár a atmosféra, ktorá sa okolo nich vytvára?

Túto otázku som pred niekoľkými mesiacmi položil jednému novinárovi, s ktorým normálne komunikujem a cítim u neho záujem prezentovať verejnosti kauzy z našej pôsobnosti. Povedal mi zásadnú vec: „Viete, novinári musia písať, tak ako píšu, či je to seriózny denník, alebo bulvár. Ľudí nezaujíma, ktorá električka dôjde načas. Ľudí zaujíma, ktorá z tých niekoľkých stoviek sa vykoľají.“ Preto sa bude aj prokuratúra vnímať predovšetkým cez kauzy, ako je prípad Malinová, prípad Černák, prípad Majský, prípad z Polomky. Tieto kauzy budú so železnou pravidelnosťou omieľané.

Málokoho zaujíma, že my máme ďalších stotisíc káuz, niektoré i ťažké, zložité, ktoré sme zvládli bez problémov. V nejakej správičke sa len uvedie, že dostal toľko a toľko rokov nepodmienečne za taký a taký čin. Kým nie je vynesený rozsudok, alebo dokonca kým nie je už právoplatný po všetkých možných odvolaniach a dovolaniach, nikto nevie o práci, ktorú sme na konkrétnej kauze vykonali.

Nemáme záujem na tom, aby verejnosť bola vydráždená, vydesená, stresovaná alebo až hysterická. My potrebujeme v práci pokoj. Ten nám médiá nedávajú. Myslia predovšetkým na predajnosť a čítanosť. Je to pravidlo konzumnej spoločnosti, ktoré asi nezmením, hoci ním nie som nadšený. Právne vedomie národa však týmto spôsobom určite nenarastie.

Vlnu kritiky zdvihlo publikovanie prípadov, keď ľudia obvinení z ťažkých zločinov boli prepustení na slobodu pre nedodržanie väzobných lehôt a rôzne procedurálne chyby. Kedysi to bol vzácny úkaz, dnes nie. V čom tkvie príčina?

Za socializmu som bol vyšetrovateľom a na vybavenie prípadu som mal zákonnú lehotu dva mesiace. Keď bola kauza zložitá a okolnosti veľmi neprajné, mohol som požiadať o predĺženie vyšetrovacej väzby na štyri mesiace, ale to mi už šéf hrozil tvrdými sankciami. Dnes sú na to štyri roky a predsa to vyšetrovatelia a my s nimi nestihneme ukončiť a s čistým svedomím odovzdať súdu. Príčin je viac: iná spoločenská atmosféra, iný právny poriadok, iná pracovná disciplína a iná kriminalita. To všetko je daň tej podobe demokracie, ktorú máme.

Upozorňujem na to, že takúto daň neplatíme len my, ale aj iné postsocialistické krajiny a svoje problémy majú aj krajiny s väčšími demokratickými tradíciami. Obávam sa, že keď ako dôchodca s bielou bradou si pôjdem prečítať predpoludním noviny do kaviarne, tak na prvých stranách budú trčať práve také kauzy, aké sú tam dnes. Iba mená budú iné.

Výročné správy Generálnej prokuratúry SR sú veľmi obsažné a štatistiky v nich obsiahnuté ukazujú široký záber i zložitosť problémov, ktorými sa zaoberá. Ako vyzerá váš boj na dvoch základných poliach – v trestnej a netrestnej oblasti – podľa najnovšej štatistiky a hodnotenia za minulý rok?

Ja som stále optimista, ale reálneho formátu. Pred štyrmi rokmi som pri nástupe do funkcie upozornil, že darmo si niekto namaľuje ružovými farbičkami priaznivý vývoj kriminality, nejaký citeľný pokles, tak to je hlboký omyl. Prokurátorova práca má ťažisko v trestnej oblasti, lebo tam sú následky a dopady kriminality ľudsky mimoriadne tvrdé a kruté, pre obete, ale aj pre vinníkov. V netrestnej oblasti, ktorú som i ja kedysi v minulosti zaznával, dával som ju na druhú koľaj, sme dnes niekde inde. Dnes sa vyrovnáva na úroveň trestnej problematiky. Reforma verejnej správy už v doterajších fázach rozšírila kompetencie samosprávy. Ani štátna správa nie je jednoduchšia, než bola predtým. Spolu vydávajú tisícky správnych rozhodnutí, ktoré vplývajú na život občana viac než trestná kriminalita. Najmä v samospráve neraz rozhodujú nekvalifikovaní ľudia. To vidíme na veľkom počte prokurátorských upozornení a protestov. Občas musíme použiť aj taký vážny opravný prostriedok, že sa obrátime na Najvyšší súd SR, prípadne až na Ústavný súd SR.

V trestnej oblasti je už určitá tradícia, zabehaný kolobeh činností a súčinnosti, nevyhnutných úkonov, aj vyšetrovateľské tímy sú stabilizované, skúsenejšie, tam nám to ide ľahšie. V netrestnej oblasti sú to všetko novinky, ktoré ešte ani zákonodarstvo nestačilo patrične zregulovať. Vyššie územné celky so svojou úplne novou, špecifickou pôsobnosťou a štýlom práce, veľmi rozdielna odborná i ľudská kvalita primátorov a starostov v mestách a obciach, ale aj iné javy vo verejnej správe prinášajú množstvo podnetov, na ktoré musí prokuratúra reagovať a priviesť zodpovedné subjekty k náprave chýb.

Štatistika za minulý rok vykázala nárast prípadov v netrestnej oblasti natoľko, že veľmi vážne uvažujeme o rozšírení našich radov o špecialistov práve na túto oblasť.

Pozrime sa najprv na stav zákonnosti a v jeho rámci na stav a vývoj kriminality. Došlo tu v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma- tromi rokmi k nejakým výraznejším zmenám?

Počet trestných činov, ani ich štruktúra sa výraznejšie nemenia. Varovným momentom je rastúca brutalita trestných činov, bezohľadnosť a cynizmus páchateľov zvlášť závažnej trestnej činnosti, ako je vydieranie, únos, lúpež. Zvyšuje sa aj kvalifikovanosť a technická vybavenosť páchateľov. To už nie sú primitívni banditi s IQ 60, ktorí kohosi vlastnoručne zabijú, znásilnia alebo olúpia. Registrujeme aj zločincov s IQ 160, s perfektným výcvikom a s kvalifikovaným plánovaním trestného činu. Pred týmto faktom si nezatvárame my, profesionáli, oči a nemôže to urobiť ani spoločnosť. Už sa dokážeme s týmto faktom vyrovnať a postaviť takýchto lumpov pred súd.

Postup súdov, najmä vzhľadom na neúnosnú dĺžku niektorých pojednávaní, na vynútené prepúšťanie nebezpečných banditov na slobodu i na následnú glorifikáciu týchto indivíduí v médiách - to ma trápi. Ukazuje sa, že súčasný Trestný poriadok viac vyhovuje porušovateľom, než ochrancom zákona.

Prokuratúra je pripravená aj na závažnú trestnú činnosť. Je najstabilizovanejším prvkom v štruktúre orgánov činných v trestnom konaní, ktorou neotriasajú ani výmeny politických garnitúr a usiluje sa uchovať si nezávislosť a vyvíjať vlastnú iniciatívu.

Občanov znepokojuje nárast rasovo motivovanej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej kriminality, z majetkovej kriminality predovšetkým krádeže motorových vozidiel. Aká je úspešnosť boja proti nim?

Pokiaľ ide o rasovo motivovanú trestnú činnosť a extrémizmus, nemyslím si, že sa treba vážne znepokojovať. Netreba si hneď maľovať na stenu najhoršieho čerta. Možno sa to niekomu nebude páčiť, ale ja by som označil ich rozsah za štandardný, porovnateľný s inými stabilizovanými demokratickými krajinami. Tie skupinky holohlavých výtržníkov na štadiónoch alebo hajlujúcich mladíkov s vytetovanými fašistickými symbolmi nemôžeme brať ako akútnu hrozbu demokratickému režimu. Narúšajú verejný poriadok a občianske spolužitie, ale na to netreba mobilizovať najúčinnejšie represívne nástroje demokratického štátu.

Prejavom extrémizmu boli minuloročné pouličné boje francúzskej polície s farebnými prisťahovalcami, kde rabovali obchody, podpaľovali autá, demolovali verejné zariadenia. Alebo verejné demonštrácie sily takzvaných Maďarských gárd, ktoré zatiaľ nevedia naši južní susedia rázne zastaviť. Keď sme u nás, na prokuratúre, prišli k záveru, že Slovenská pospolitosť má extrémistický program a chce ho uvádzať do praxe, tak sme dali návrh na jej rozpustenie.

Drogová kriminalita je podľa vás väčším nebezpečenstvom?

Určite áno. Je rozšírená medzi mládežou, najmä vo väčších mestách. Ešte stále však nie sme takzvanou cieľovou krajinou spotreby, kde by mal odbyt a konzumácia drog masový charakter. Naši českí a maďarskí susedia majú s drogami viac problémov.

Mám dojem, že naše štátne orgány určené na boj proti drogám sa stabilizovali, zosilneli a majú aj pomerne slušné výsledky. Vieme zabrániť pravidelnému a nekontrolovanému prúdeniu drogy na Slovensko a cez Slovensko. Skupiny, ktoré vyrábajú a distribuujú drogy domácej výroby alebo z dovozu, sú energicky rozkladané. Možno by mali byť súdy údernejšie a prísnejšie vo vynášaní verdiktov nad odhalenými producentmi a dílermi. Automaticky by mali na nich uvaliť vyšetrovaciu väzbu, lebo na slobode pokračujú v trestnej činnosti, zastierajú dôkazy a zastrašujú svedkov v odhalených prípadoch.

Z toho pôvodného výpočtu nám ešte chýbajú krádeže motorových vozidiel...

Nerobme si ilúzie - kradnúť sa bude, bude i prostitúcia. Ale teraz sme už zapojení do takého systému, ktorý umožňuje rýchlu a spoľahlivú identifikáciu motorových vozidiel, je to akési sito, ktorým by kradnuté autá nemali prepadnúť. Nedávno som sa stretol s policajným viceprezidentom Stanislavom Jankovičom, ktorý mi demonštroval účinnosť a úspešnosť polície pri odhaľovaní tejto trestnej činnosti. Myslím si, že sme na dobrej ceste, hoci autá sa budú stále kradnúť. Dôležité je to, či tie vozidlá zachytíme a vrátime majiteľom.

Bežní autíčkári, spravidla mladí ľudia, ktorí kradnú zo zábavy alebo si zvyšujú sebavedomie a postavenie v parte, tí nie sú natoľko nebezpeční, ako organizované, technicky a informačne dobre vybavené gangy. Tie v okamihu rozoberú autá na stovky súčiastok a agregátov, aby kdesi na Balkáne alebo na Ukrajine z nich znovu zostavili pôvodné vozidlo. Stáva sa aj to, že použijú len niektoré časti ukradnutého auta a zvyšok odložia na inú príležitosť. Úspešné razie v tajných garážach to potvrdili. Ťarcha vyhľadávania, preverovania a zásahov leží v prvom rade na pleciach polície. My pristupujeme až v štádiu trestného stíhania konkrétnych osôb.

Slovenská republika sa zaviazala znížiť do roku 2010 nehodovosť na cestách i následky dopravných nehôd. Návrh nového zákona o cestnej premávke je predmetom vášnivých diskusií a kým dostane konečnú, platnú podobu, zrejme prekoná niekoľko zmien. Aké ste navrhli vy v pripomienkovom konaní?

Ten návrh nie je postavený zle, možno ešte v parlamente sa vychytajú niektoré chyby, ale tento zákon sa len obtrel o kľúčový problém cestnej premávky – my nemáme poriadne cesty. Až budeme mať kvalitné cesty bez prehustenej premávky, bude menej nehôd. Postavme diaľnice, obchvaty obývaných miest, rozšírme, vyrovnajme a správne sklopme v zákrutách cesty prvej a druhej triedy, spevnime krajnice, zlepšime výhľad vodičov a hneď sa to priaznivo odrazí v štatistikách. Čosi to stojí, ale tie nehody sú neporovnateľne drahšie. Nemci majú asi toľko nehôd ako my, ale koľko ich je, koľko áut sa tam hýbe po cestách!

Už starí Rimania vedeli, že dobrá cesta slúži spojeniu ríše – obrane, obchodu, cestovaniu. Veď dnes sa cez Bratislavu v pracovný deň premelie 600 tisíc vozidiel. Pri charaktere vnútromestských komunikácií a intenzite prepravy osôb a nákladov sa to nemôže zaobísť bez nehôd. Iné je, keď je vodič nepozorný, unavený zaspí za volantom, alebo si dokonca vypije. To už musí riešiť polícia s prokuratúrou. Do rovnakej triedy previnilcov patria i drzí, bezohľadní a agresívni šoféri. Máme ich dosť, myslím si, že viac ako Taliani. Tí sú zväčša strašní šoféri, ich autá sú preliačené a oškreté, pneumatiky zošmýkané, ale pred „zebrou“ poslušne zastanú a nechajú pokojne prejsť hoci len jednu babičku. V tej najväčšej dopravnej premávke, bez pokriku, bez trúbenia. Aj oni majú zúžené cesty, ale tam si na hlavnej ceste nikto nevynucuje prednosť, umožnia bez rizika zaradiť sa vozidlu z vedľajšieho pruhu. To je v mentalite národa. My sa ešte musíme naučiť k sebe slušne správať, všade a za každých okolností – aj za volantom.

Vo vašich výročných štatistikách figurujú aj previnenia ekologického charakteru. Sám ste športový rybár a niektoré škody páchané na prírode a životnom prostredí máte ako na dlani. Čo zmôže prísny zákon, keď chýba morálne presvedčenie?

Neviem, čím to je, ale my si dokážeme našpiniť aj priamo pod seba. To nie je len košický Luník IX a tamojší Rómovia! A keď chceme budovať ekologické skládky, tak sa z toho vyprodukuje škandál ako v Pezinku. Z toho aby človeka trafil šľak! Veď čo je lepšie: mať ekologickú skládku za niekoľko stomiliónov korún, alebo zatvárať oči nad ilegálnymi, nekontrolovanými hromadami odpadu na opustených stavbách, na poliach, lúkach a v lesíkoch, dokonca nad zásobami najkvalitnejšej pitnej vody v Európe?

Ak už nestačíme s osvetou presadiť jednoduchú pravdu o sebazáchove ľudstva, tak som aj za trestnoprávny postih. Nech zákon dopadne najprv na právnické osoby, ktoré vypustia nejakú otravnú alebo znečisťujúcu látku do vzduchu, do vody alebo do pôdy. Potom môžeme stíhať aj tých jednotlivcov, ktorí vyhadzujú ilegálne balíky s odpadom, ale i vyradené pneumatiky, sporáky, mikrovlnky, chladničky a ďalší šrot vedľa ciest alebo do potokov a riek. Samospráva najviac hovorí o organizovanom zbere a triedení komunálneho odpadu, čo má byť o necelé dva roky v obciach pravidlom, ale čiernymi skládkami sa nezaoberá. Lebo to prináša konflikty s ľuďmi, ktorých poznajú. A na Slovensku sa vieme hnevať dlho a dôkladne.

Keď sa hovorí o nedôvere voči politickým inštitúciám, medzi príčinami sa často uvádza skorumpovanosť. Aké sú šance orgánov činných v trestnom konaní odhaliť trestné činy tohto druhu?

Pokiaľ ide o výskyt a odhaľovanie korupcie – nielen v politike a podnikaní – tam nezaostávame za svetom. My sme akurát spokojní s tým, že máme špeciálne policajné orgány, Špeciálnu prokuratúru a Špeciálny súd, ktoré majú korupciu odkrývať a trestať páchateľov. Korupcia je latentná trestná činnosť, navonok z nej skoro nič nevidno, môžete mať nanajvýš pocit, že kdesi čosi nie je v poriadku. Jednoduchá korupcia – tristokorunový úplatok policajtovi, ešte aj tristotisícový starostovi – je odsúdeniahodný skôr ako morálny než trestnoprávny úkaz. Často sa odohrá pred mikrofónmi a kamerami, usvedčovanie páchateľov je pomerne jednoduché. Buď pomôže nasadený agent, alebo stačí aj záznam z priemyselných kamier. Tam netreba veľa dokazovať.

Korupcia ťažkého kalibru je pekne pod pokrievkou. Odhaliť ju je ťažké, na to je aj bulvárna aj seriózna investigatívna žurnalistika krátka. Spravidla skončí pri dohadoch a špekuláciách typu „má dať a dal“. To je hlúposť a to si my nemôžeme dovoliť.

Nás zvyknú kritizovať, keď v nejakom prípade za dva roky nepokročíme v kauze natoľko, aby sme ju mohli predložiť súdu. V USA s tým už majú svoje skúsenosti. Na skorumpovaných politických činiteľov a štátnych úradníkov nasadia celé tímy. I tak sa im stáva, že po dvoch rokoch nemajú také silné dôkazy, aby obstáli pred súdom. Lenže už samotný akt vyšetrovania sa stáva brzdou v ďalšom korupčnom konaní, výstrahou pre páchateľov. Prácu vyšetrovateľov starostlivo posúdia a keď zistia, že v ničom dôležitom nepochybili, tak sa im poďakujú. U nás sa to považuje jednoznačne za neúspech polície a prokuratúry a znesú nás pod čiernu zem. My akosi nevieme prijať prehru a jej okolnosti.

Prečo sa spochybňujú možnosti Špeciálnej prokuratúry v tejto oblasti?

Keď sa svojho času debatovalo o nejakých špeciálnych zložkách, ešte pred vznikom Špeciálnej prokuratúry a Špeciálneho súdu, u nás bola taká osobitná zložka. Vlastne na jej základe vyrástla Špeciálna prokuratúra. Ľudia z tohto útvaru sa zaoberali najzávažnejšími zločinmi. Delili sa o ne s ostatnými zložkami prokuratúry, vytvárali sa pracovné tímy na vybrané prípady a na určitý čas.

Spoločnosť a my ako jej predstavitelia považujeme za skutočné nebezpečenstvo organizovaný zločin, mafiu, banditizmus, brutálne ozbrojené útoky proti životu a zdraviu občanov. Tých prípadov, žiaľ, je viac, než unesie špeciálne vydelený prokurátorský útvar a tak väčšina z nich padne aj na „normálnych“ prokurátorov. Naposledy mali takú silne medializovanú kauzu Okoličány a spol. Ostatní prokurátori ich však majú stovky a niekedy oveľa závažnejšie a zložitejšie. Preto si myslím, že zákon o Špeciálnej prokuratúre je zle nastavený – keď majú právomoci, financie a ľudí, mali by aj plne niesť riziko z odhaľovania všetkých závažných zločinov. Zatiaľ sa zaoberajú drobnými korupčnými prípadmi, ale s Černákom, Adamčom, Jegorovom, Kurinským, Mogiľským a ďalšími banditami sa ťahajú za prsty iní – bez vysokých platov, bez ochranky a ďalších vymožeností.

Keď raz parlament dôjde k záveru, že krajina nepotrebuje Špeciálny súd, ani Špeciálnu prokuratúru, tak v rámci vlastnej riadiacej právomoci ju začlením ako riadnu organizačnú zložku do generálnej prokuratúry, respektíve do krajských a okresných útvarov.

V netrestnej oblasti sa prokuratúra zaoberá širokou škálou verejnej správy, predovšetkým zákonnosťou postupov a rozhodnutí jej orgánov. Aké sú poznatky za minulý rok?

Počet nahlásených i nami zistených prípadov porušenia zákonnosti stúpa. V minulom roku prokurátori vybavili viac ako pätnásťtisíc vecí. Orgánom verejnej správy podali 1174 protestov proti vydaným všeobecne záväzným právnym predpisom a rozhodnutiam v jednotlivých veciach. Poslali im aj 1485 upozornení na porušovanie zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov.

V samospráve to vyplýva z odbornej nepripravenosti a nízkeho právneho vedomia časti primátorov, starostov a poslancov zastupiteľstiev. Niekde jednoducho nestačia na výkon toľkých kompetencií, koľko im za pomerne krátky čas posunul štát.

V štátnej správe je odborná zdatnosť vyššia a iný je aj spôsob riadenia a rozhodovania. Treba však povedať, že keď lapsus spôsobí štátny úradník alebo skupina úradníkov, tak to bývajú veľmi drahé kauzy pre celú spoločnosť. Odhaľujú sa prácne, lebo sú vysoko kvalifikované. Musíme preniknúť do odbornej podstaty veci, ale i do spleti záujmov a vzťahov, ktorá ju obklopuje.

Za všetky spomeniem aspoň prípad Vodného diela Gabčíkovo. Pre štát sme zachránili minimálne päťdesiat miliárd korún, ktoré v zmluve s Enelom figurovali ako zmluvná pokuta, a zabránili sme medzinárodnému škandálu. Veľa sa o tom nehovorilo, ani nepísalo a veru bolo o čom. Pri spisovaní zmluvy s talianskym partnerom o prenájme sa obišiel fakt, že Vodné dielo Gabčíkovo je stále súčasťou spoločného zmluvného slovensko-maďarského projektu. Aj po rozsudku v Haagu patrí polovica každej vyrobenej kilowatthodiny maďarskej strane, tak ako nám by mala patriť polovica produkcie nepostaveného vodného diela v Nagymarosi. Také je status quo. O prenajatí možno rozhodovať iba v zhode s Maďarmi.

Do akých oblastí sa sústredili vaše vlastné previerky? Zotrváva stav, že najviac pochybení je pri poskytovaní sociálnej pomoci a sociálnych služieb, v stavebnom konaní, v oblasti daní a poplatkov a v práci katastrov nehnuteľností?

V správe za rok 2006 sme venovali dosť veľký priestor analýze postupu samosprávy aj miestnej štátnej správy v oblasti poskytovania sociálnej pomoci a služieb. V správe za minulý rok sme dôkladnejšie rozobrali prácu správ katastra a nakladanie s pozemkami. Konštatovali sme, že okrem zdĺhavosti katastrálneho konania sa povrchne a diletantsky posudzovali právne okolnosti vkladov, úradníci neskúmali pozorne predloženú dokumentáciu a tolerovali absenciu nevyhnutných dokladov.

Určitý krok dopredu predstavuje nová evidencia pozemkov. Aj keď na túto činnosť boli vyčlenené finančné prostriedky, je to zdĺhavý a komplikovaný proces. Odstraňujeme následky nedávnej i dávnejšej minulosti. Za Rakúsko-Uhorska sa pozemky dedili v oboch častiach monarchie inakším spôsobom. V Rakúsku dedil vždy najstarší, alebo prvorodený a ten ostatných súrodencov vyplácal. Takže pozemky zostali celistvé. Uhorský systém dával každému dedičovi časť pozemku. Cez niekoľko generácií sa pozemky strašne rozdrobili. Keď boli napríklad deviati súrodenci a mali si rozdeliť roľu, ktorá mala šírku tri metre a na dĺžku šesťsto, tak sa „rezala“ po dĺžke – každému sa ušlo tridsaťpäť centimetrov na šírku a šesťsto metrov na dĺžku.

Lenže majetkovo nevysporiadané parcielky brzdia výstavbu objektov, na ktoré sa viaže verejný záujem.

Ale ani majiteľa tej najmenšej škvarky zeme nemôžeme zbaviť majetku bez prejavu ich vôle, aj vtedy, keď o takýto majetok nestoja. Na rozdiel od Čechov my máme s tým starosti. A štát sa musí s problémom vysporiadať. Mne v tomto spore nezostáva nič iné, len sa postaviť proti postupu štátnych inštitúcií, keď sme už po novembri 1989 dospeli k takému vlastníckoprávnemu modelu, aký máme. A občanom, aj tým, čo o svojej pôde možno ani nevedia, treba zabezpečiť právo a rovný prístup k právu hoci aj o sto rokov.

O prácu na prokuratúre je záujem. Napriek tomu prevláda názor, že prokurátori na súčasný rozsah povinností silami nestačia. V čom je príčina?

Od roku 1993 neboli rozširované plánované stavy okrem 25 miest, ktoré dostala Špeciálna prokuratúra. V súvislosti s novým Trestným zákonom a Trestným poriadkom sme dostali 60 tabuľkových miest. Lenže s každým novým zákonom sa rozširujú oprávnenia, ale i povinnosti prokuratúry. Bol zavedený kontradiktórny proces, odklony – sú náročnejšie na čas, tým sa sťažila práca prokurátorov. Našťastie na budúci rok môžem prijať alebo si vychovať ďalších 90 prokurátorov. Už je to aký-taký pokrok, ale tej práce je naozaj veľa a ľudia môžu ísť len po hranice svojich fyzických a psychických síl.

Je záujem o miesta na prokuratúre dostatočný?

Je, lebo kto by nechcel robiť v stabilizovanej a kvalitnej firme? Mladí ľudia majú záujem a ja zásadne beriem mladých ľudí. Za môjho pôsobenia na čele prokuratúry ich prišlo 176, vykonávajú kvalifikovanú právnickú prácu, sú finančne dobre zabezpečení a majú dôstojný spoločenský status, aj po odchode do dôchodku. Systém prípravy i samotná práca kladú také nároky, že si vyžadujú sústavný odborný rast. Na jedno miesto sa u nás hlási asi 19 ľudí. Nedávno sme vybrali zo 150 adeptov – vysokoškolských absolventov deväť alebo desať.

Myslíte si, že raz nastane čas, že ľudia, alebo aspoň ich väčšina, budú mať prokurátorov radi?

Určite nie. Vyplýva to z logiky veci a nášho poslania. Jedna pätina sa na nás díva nevraživo, lebo priamo prišla s nami do kontaktu, či už ako obete, alebo ako obvinení a obžalovaní. Previnilci nás vinia, že naším pričinením dostali nespravodlivo veľký trest. Poškodení, naopak, nám vyčítajú, že sme nevymohli pre nich spravodlivú satisfakciu za utrpené príkoria a škody. Zvyšok obyvateľstva počúva rozprávanie tejto nespokojnej pätiny a sleduje masmediálne kampane okolo vychytených káuz. O pravdivý, realistický obraz prokuratúry je malý verejný záujem.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť