Romantik a lyrik plný nôt a melódií

Slovensko, 20. 8. 2008 (Verejná správa 17/2008)

„Bol romantikom, lyrikom, plný melódií a taký bol aj ako človek, na tvári s milým, čistým, zvnútra vychádzajúcim úsmevom. Bol skromný, vlastne tichý, nenápadný, skorej menšej postavy, ku každému prívetivý a priateľský, hlboký v citoch, hĺbavý, v myšlienkach vážny, s jemným zmyslom pre iróniu a humor“, takto charakterizoval Viliama Figuša - Bystrého národný umelec Ján Cikker, ktorý bol jeho žiakom.

V životopisoch oboch je mnoho podobného. Obaja stratili v detstve otcov a ich matky – nadané klavíristky – im naplnili život láskou a hudbou. Tá sa pre oboch stala životným poslaním i vášňou.

Figuš však vyšiel z oveľa ťažších sociálnych pomerov ako Cikker. Tie mu nedovoľovali také odborné štúdium, po akom celý život túžil. Ešte aj na začiatku svojej pedagogickej činnosti v Banskej Bystrici musel o svoje ako-tak uspokojivé životné podmienky tvrdo zápasiť. Jeho žiak o tom píše: „Sám som bol neraz svedkom, ako mu vlastnou rukou polinkovaný rub starých úradných listín slúžil za notový papier. Bol nekonečne pracovitý, stále komponoval, stále niečo robil. Nepamätám sa, že by som ho bol niekedy aj ináč našiel v jeho tichom domčeku na Fortničke, než pri písacom stole.“

Pohotový improvizátor

Pochádzal z banskobystrickej remeselníckej rodiny. Otec mu predčasne umrel, ale mama Františka podporovala jeho záujem o hudbu, ku ktorej inklinoval už od mladosti. Keďže financií na Viliamovo odborné hudobné vzdelanie nebolo, po maturite na banskobystrickom gymnáziu v roku 1889 pokračoval v štúdiách na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. Vyšiel teda z amatérskych hudobných pomerov, ale stal sa z neho klavirista i organista, ktorý dostal do vienka dar pohotovej improvizácie. A získal i vrelý vzťah ku slovenským ľudovým piesňam...

Počas neskoršej učiteľskej kariéry ho – ako takmer všetkých vtedajších učiteľov – prekladali na rôzne pôsobiská po celom Rakúsko-Uhorsku. V roku 1893 bol učiteľom medzi krajanmi v dedinke Piliš pri Budapešti. O rok neskôr ho preložili do Ostrej Lúky. Tu sa už začal systematickejšie vzdelávať v hudobnej teórii. A po dvoch rokoch putoval za cirkevného učiteľa do Zvolenskej Slatiny, kde si zapisoval slovenské ľudové piesne a zaujímal sa aj o iné druhy ľudovej slovesnosti. Založil spevokol a pracoval s mladými, ktorí si ho vďaka jeho povahe veľmi obľúbili. Ako samouk sa usiloval zdokonaliť v hre na husliach a violončele a založil trio i kvarteto. Neskôr prijal miesto medzi slovenskými vysťahovalcami vo vojvodinskej Padine, kde v tejto činnosti nielen pokračoval, ale venoval sa aj komponovaniu vlastných skladieb, organizovaniu hudobného života a udržiavaniu kontaktov so slovenskou a českou hudobnou scénou. Na dolnozemskom pôsobisku sa zoznámil s Mikulášom Schneidrom-Trnavským, ktorý bol zbormajstrom vo Veľkom Bečkereku, a ten Figuša všemožne podporoval a povzbudzoval k vlastnej tvorbe.

Návrat pod Urpín

V roku 1907 dostal učiteľské miesto v Banskej Bystrici. Popri pedagogickom úväzku súkromne vyučoval klavír, zastával funkciu dirigenta, zbormajstra, korepetítora, venoval sa spevokolu evanjelického spolku, založil komorný krúžok, naďalej komponoval a organizoval kultúrne podujatia a hudobný život v meste.

Skomponoval kantátu Slovenská pieseň pre sóla, miešaný zbor a klavír na text Pavla Országha Hviezdoslava. Premiéru mala v roku 1913 pri príležitosti 40. výročia vzniku speváckeho spolku Tatran. Neskôr ju prepracoval a v roku 1920 odznela v sprievode symfonického orchestra v Smetanovej sieni Obecného domu v Prahe na Slovenskom koncerte. Okrem tejto Figušovej skladby tam uviedli aj diela iných slovenských autorov – Mikuláša Schneidera-Trnavského, Jána Levoslava Bellu a Mikuláša Moyzesa. Na veľkolepom podujatí sa zúčastnil i prezident Tomáš G. Masaryk.

Najväčším zdrojom inšpirácie bola pre neho slovenská ľudová pieseň. Popri zberateľskej činnosti sa venoval aj úpravám. Dôkazom toho sú zbierky a piesňové cykly Slovenské ľudové piesne z Veľkej Slatiny pre spev a klavír, Tisíc slovenských ľudových piesní a iné.

So zbieraním piesní je zrejme prepojená aj jeho záľuba v turistike. V spomienkach Jána Cikkera by sme našli aj túto pasáž: „Na jednom takom výlete niekde v Kremnických horách na jednej z lúk zrazu profesor Figuš vstal, odišiel až na okraj lesa, kde si sadol a začal si niečo zapisovať. Vtedy niekto z prítomných šeptom poznamenal: Píše operu! Celá spoločnosť, ktorá sa hlasito bavila, v akejsi nevyslovenej úcte stíchla, uvedomujúc si iste vážnosť a význam tej skutočnosti.“

„Rád som zhudobňoval texty slovenských básnikov. Takto vznikli zbierky Sny, Túžby, Po poliach a lúkach, Mati moja. Aj k opere Detvan ma inšpiroval Andrej Sládkovič,“ priznával neskôr skladateľ.

Doktor Janko Blaho, ako hlavný predstaviteľ Martina Hudcovie, o jej uvedení v roku 1928 v Slovenskom národnom divadle povedal: „Premiéru Figušovej opery Detvan očakávala slovenská hudbymilovná spoločnosť s veľkým záujmom. Je síce pravda, že primát v slovenskej opernej tvorbe prisudzovali niektorí odborníci Bellovej opere Kováč Wieland, treba však poctivo priznať, že tu bol Slovákom len autor hudby. Námet je čisto nemecký. Figuš použil v opere Detvan Sládkovičovu báseň, z ktorej upravil libreto spolu s básnikom Emilom Boleslavom Lukáčom. Ide tu skutočne o prvú pôvodnú slovenskú operu.“

Detvan chválený i pranierovaný

Obecenstvo reagovalo na operu veľmi pozitívne a mala nevšedný ohlas. Hudobná kritika ju však prijala rozporuplne. Najostrejšie sa o nej i o autorovi vyjadroval kritik Ivan Ballo. Jeho necitlivé ataky znášal skladateľ veľmi zle. V mnohých technických záležitostiach mal pravdu, problémom však bolo, že vzhľadom na vek – mal vtedy iba devätnásť rokov a nedostatok skúseností – vystupoval proti autorovi dosť necitlivo a neobjektívne.

Po viacerých jeho útokoch sa napokon skladateľ rozhodol reagovať a do Národných novín napísal Otvorený list na Ivana Ballu: „Nemôžem sa zdržať, aby som Vám neblahoželal a súčasne nepoďakoval za tie dva duchaplné články, z ktorých som sa tak mnoho poučil, že sa až sám divím. Úplne máte pravdu, keď ste mi tam s takým rozsiahlym vedeckým aparátom dokázali, že ja ničomu nerozumiem. Myslím, že ste tam aj to napísali, že ani noty nepoznám... Odpusťte mi, že som Vám i svoje ostatné diela k schváleniu nepredostrel, a to hneď vtedy, keď som ich napísal – no ja dopytoval som sa vtedy síce na Vás, ale mi povedali, že ste sa ešte neráčili narodiť, lebo, viete, bolo to už dávno pred Vaším narodením, keď som si ja dovolil začať pracovať na slovenskej hudobnej kultúre...“

Na tieto slová horkokrvný kritik znovu ostro a neúctivo reagoval. Figušovho Detvana neustále porovnával s Kováčom Wielandom od Jána Levoslava Bellu, ktorému na napísanie opery poslúžil námet z cudzieho prostredia alebo s Libušou od Bedřicha Smetanu. Ako vzdelanému i pohotovému, ale predsa len veľmi mladému kritikovi, chýbal mu nadhľad i tolerancia. Bol príliš náročný a neuvedomoval si, akým významným počinom nielen pre autora, ale pre celú slovenskú hudobnú i národnú kultúru bolo napísanie i uvedenie Detvana. Samozrejme – rovnako ako aj iným vtedajším kritikom – chýbal mu historický nadhľad. Ostatní recenzenti, ako trebárs Antonín Hořejš, Alojz Kolíska, Svätopluk Štúr a iní sa síce vo viacerých ohľadoch, najmä v posudzovaní „technickej“ stránky opery, zhodovali s Ballovou kritikou, ale v ich hodnoteniach bolo oveľa viac taktu i objektívnosti. Usilovali sa vidieť ju komplexnejšie a s pochopením, ktoré si zasluhovala. Uvedomovali si, koľko úsilia musel autor vynaložiť, aby bez vhodného pracovného prostredia a zodpovedajúcich podmienok vytvoril dielo takého náročného žánru a rozsahu.

Viliam Figuš sa však aj pod vplyvom týchto hodnotení a kritických pripomienok rozhodol Detvana prepracovať. Trvalo to osem mesiacov. Operu skrátil, vynechal niektoré sólové party, zdramatizoval dej a skladbu intonačne zjednodušil. Napísal aj nový klavírny doprovod. Tentoraz ho pre zmenu ťažili pochybnosti, či mu Detvana v novom šate v Slovenskom národnom divadle znovu uvedú...

Uviedli. Lenže autor sa už toho nedožil. Zomrel 11. mája 1937 vo svojom rodisku v Banskej Bystrici. Operu Detvan znova inscenovali vyše rok po jeho smrti – v novembri 1938.

A ako na nové uvedenie a novú podobu Detvana – oproti tomu spred desiatich rokov – reagovala kritika? Oveľa miernejšie a nie tak protirečivo. Akoby hudobní teoretici a recenzenti začali chápať miesto tejto opery a jej autora na pozadí vývinových súvislostí slovenskej hudby.

Zuzana ČEMANOVÁ

Späť