O dlhších a kratších tvaroch zámen

Slovensko, 3. 9. 2008 (Verejná správa 18/2008)

V tomto príspevku sa na chvíľu vrátime do školských lavíc. Ale iba zdanlivo. V skutočnosti však v ňom tiež bude reč o jazykovom prejave a o výrazových prostriedkoch, ktoré máme k dispozícii pri jeho tvorbe. A teda aj dnes sa budeme spoločne zamýšľať, kedy, ako a prečo istý výrazový prostriedok použiť tak, aby jeho textové uplatnenie bolo vecne nevyhnutné a funkčne primerané. Na prvý pohľad sa niekomu možno bude zdať, že ideme hovoriť o okrajovom výrazovom prostriedku. Práve preto sa v tomto príspevku zároveň zameriam aj na to, aby som naznačil, že z hľadiska spracúvania kultúrneho a kultivovaného jazykového prejavu, a teda z hľadiska jeho štylistických hodnôt a kvalít nie sú medzi vhodne použitými prvkami zásadné rozdiely. Aj „okrajový“ výrazový prostriedok, ak je použitý funkčne, môže jemne dolaďovať celkovú štýlovú atmosféru textu, no ak ho autor uplatní nevhodne, negatívne to poznačí významovú a slohovú hodnotu jeho prejavu. Aj takto sa potvrdzuje známa pravda, že tvorba jazykového prejavu je síce nádherná hra, no iba vtedy, ak dobre ovládame a rešpektujeme jej pravidlá.

Podnetom na zdanlivý návrat do školských lavíc, ale aj bezprostredným podnetom na spracovanie tohto príspevku bol telefonát. Telefonicky sa na mňa obrátila s rozhorčenou otázkou mamička, ktorej syn navštevuje základnú školu. Pýtala sa ma, či učiteľka slovenského jazyka a literatúry postupovala na vyučovaní správne, ak od žiakov žiadala, aby pri skloňovaní osobných zámen (ja, ty) uvádzali nielen krátke, ale aj dlhé tvary. Teda: ja – mňa/ma, mne/mi; ty – teba/ťa, tebe/ti. Mamička bola presvedčená, že je to formalizmus a že učiteľka iba zbytočne preháňa žiakov, núti ich, aby sa venovali nepotrebným detailom. Z formulácie otázky, ako aj z intonácie, z modulácie jej hlasu vyžarovalo presvedčenie, že potvrdím opodstatnenosť jej rozhorčenia.

Predpokladám, že aj viacerí čitatelia by sa (možno) pridali k názoru našej mamičky. A tak sa pri tomto probléme pristavme.

Najprv všeobecná poznámka. Pri inej príležitosti som už naznačoval, že jazyk je dômyselne vybudovaný systém, ktorý v priebehu stáročí vytvárali a vo svojich jazykových prejavoch kultivovali jeho nositelia. Jednotlivé prvky tohto systému sú zmysluplne usúvzťažnené, a teda sa v rámci systémovej štrukturácie vzájomne podmieňujú a predpokladajú. Svoju systémovú opodstatnenosť potvrdzujú v reálnej jazykovej praxi, v konkrétnych jazykových prejavoch. A práve v tomto funkčnom vzťahu jazykový systém – rečová prax, výrazový prostriedok – jazykový prejav sa ukazuje, že všetko, čo sa nachádza v systéme, „ožíva“ v aktuálnom texte. V jazyku teda nič nie je, čo by nebolo možné využiť pri budovaní obsahovo-tematického pôdorysu konkrétneho jazykového prejavu a jeho funkčného zamerania. Platí to, pravdaže, aj o zámenách vo všeobecnosti, ako aj o krátkych a dlhých tvaroch osobných zámen. Aj ich textové uplatnenie je totiž funkčne špecifikované.

Pri tvorbe konkrétneho jazykového prejavu sú teda rovnako dôležité krátke i dlhé tvary zámen. V jazykovom systéme „existujú“ preto, že v kontexte a v texte plnia odlišné funkcie. Preto musí tvorca jazykového prejavu o nich vedieť, aby ich pri tvorbe aktuálneho prejavu mohol diferencovane využívať. Tieto odlišné textové možnosti krátkych a dlhých tvarov sa prezentujú už na úrovni vety. Všimnime si rozdiel medzi vetami: Čakám ťa. – Čakám teba. – Teba čakám. – Čakám práve teba. // Kúp mi tú knihu. – Kúp mne tú knihu. – Mne kúp tú knihu.

Rozdiel medzi krátkymi a dlhými tvarmi zámen sa výraznejšie ukáže, ak ich využijeme ako súčasť replík rozhovoru v ústnom jazykovom prejave. Krátky tvar využijeme vtedy, keď je dôraz na slovese čakať a kúpiť, alebo na podstatnom mene kniha. Krátky tvar ťa, mi sa totiž využíva iba v nedôrazovej pozícii. To znamená v tom prípade, ak hovoriaci chce osobitne zdôrazniť obsah (dej), ktorý nesú slovesá, prípadne ak (v druhej vete) chce akcentovať, že mu adresát má kúpiť práve knihu, a nie niečo iné. Ak však chce autor vety osobitne poukázať na osobu adresáta (prvý prípad) alebo na seba (druhý prípad), zámeno musí vyzdvihnúť dôrazom a ohraničiť pauzou. No v takomto významovom zameraní vety musí krátky tvar zámena nahradiť dlhším tvarom, lebo iba ten môže byť nositeľom dôrazu. A teda medzi vetami Čakám ťa. – Čakám teba. / Kúpmi knihu. – Kúp mne knihu. je výrazný významová rozdiel, ktorý zabezpečujú práve odlišné tvary zámen. Preto ich v tejto vetnej pozícii a v tomto významovom uplatnení nemožno zamieňať.

V tejto chvíli je čas odpovedať na otázku, či učiteľka postupovala správne, ak od žiakov vyžadovala, aby si uvedomili, že pri skloňovaní osobných zámenách máme krátky a dlhý tvar. S jej postupom treba súhlasiť, lebo žiaci si takto mohli uvedomiť, čo existuje v systéme. Menej by sme ju však chválili, ak by spolu so žiakmi zotrvala iba pri tomto zistení (konštatovaní) a ak by od nich vyžadovala len to, aby vedeli, že takéto tvary existujú. Na vyučovaní slovenského jazyka a literatúry treba totiž ísť ďalej – od prvku k textu, k jazykovému prejavu. Ak totiž od žiaka vyžadujeme iba, aby vedel pomenovať a vymenovať jazykové prvky, no neukážeme mu, ako tieto prvky „žijú“ (fungujú) v texte, oprávnene si kladie otázku No a čo? Načo mi to je? A tu práve je pes zakopaný...

Ján FINDRA

Späť