Kontextové významy a logika jazyka

Slovensko, 18. 9. 2008 (Verejná správa 19/2008)

Občas dostávam listy, v ktorých čitatelia reagujú na niektorý príspevok v našej rubrike, prípadne sa pýtajú na konkrétny jazykový problém. Spravidla autorovi zašlem odpoveď na jeho adresu. Ak ju, pravdaže, vo svojom liste uvedie. Niekedy sa však autor zatají alebo sa skryje za anonym. Tak sa to stalo aj v prípade, o ktorom bude reč, hoci pisateľ nemal dôvod zamlčať svoje meno a adresu. Pýta sa totiž na problém, ktorý sa mi zdá byť natoľko zaujímavý, že sa naň oplatí reagovať aj v našej rubrike a oboznámiť s ním jej čitateľov.

V úvode svojho listu mi pisateľ pripomína: „...vo svojich príspevkoch tvrdíte, že jazyk ako dômyselný systém je logicky usporiadaný a že aj jazykový prejav je potvrdením systémovej povahy jazyka. Ak by to bola pravda“, s jemným humorným podtónom dodáva náš pisateľ, „veta Odskočím si na záchod. by mala znamenať, že tento úkon vykonám a pekne-krásne si na ten záchod odskáčem.“ Podľa neho totiž práve toto vyjadrenie je dôkazom, že jazyk nemá logiku, lebo je rozpor medzi tým, čo sa vo vete hovorí a čo hovoriaci vykoná, ako sa na ten záchod dostane.

Najprv treba povedať, že v skutočnosti uvedená veta nehovorí o logike jazyka, ale o význame vety, kontextu a textu. Presnejšie povedané, hovorí o uplatnení konkrétneho výrazového prostriedku v dotyku s ostatnými použitými prostriedkami. Platí to predovšetkým o využívaní slov a slovných spojení. V kontextovom okolí sa totiž potvrdzuje slovníkový význam slova, prípadne sa takto jeho význam modifikuje, obmieňa alebo aj výraznejšie mení. Pritom si slovo ponecháva svoj pôvodný (prvotný) význam, len sa naň navrstvuje ďalší, nový (druhotný) význam, ktorý sa opakovaným využívaním môže popri pôvodnom, prvotnom význame stať súčasťou jeho významového poľa. V tomto prípade ide tzv. polysémiu, viacvýznamovosť. Tak trocha obrazne možno v tomto prípade hovoriť o sémantickej divergencii. Slovo má jeden základný, prvotný význam a popri ňom jeden alebo aj viacero druhotných významov. Tento druhotný význam slovo „nadobúda“ práve v kontexte. Môže pritom ísť o jeho náhodné kontextové uplatnenie, ktoré používatelia takpovediac prijali a príslušné slovo začali v tomto novom význame používať. A keďže nový, druhotný význam poznajú obidvaja komunikanti, v praxi nedochádza ku komunikačnému šumu. Príslušnej výpovedi hovoriaci i poslucháč prisudzuje ten istý význam, rozumejú si.

Pozrime sa na tento vzťah medzi slovom a kontextom konkrétne. Ilustrujme si ho na prípade slova vyhodiť. Toto sloveso je viacvýznamové, sémanticky divergentné. V prvotnom význame sa ním pomenúva činnosť hodením dostať do výšky, hodením dostať smerom von. Príklady: Vyhodil klobúk do výšky. – Dieťa vyhodilo hračku z kočíka. Analogicky sa utvorili druhotné významy: Kôň vyhodil zadkom. – Sused pyšne vyhodil hlavu. Ďalší druhotný význam je s prvotným významom v logickom vzťahu. Staré budovy sa odstraňujú za pomoci výbušnín, pričom konštatujeme, že ich vyhodili do vzduchu.

Ďalšie druhotné významy tohto slovesa sú už – podľa nášho pisateľa – zrejme nelogické. Dochádza pri nich k výraznému posunu významu hodením niečo premiestniť z jedného miesta na iné. Ak niekoho vyhodím z miestnosti, a teda ho prinútim, aby odišiel, (spravidla) pritom nedôjde k fyzickému násiliu, nevyhodím ho ako starý kabát na smetisko. V takomto posunutom význame sa naše sloveso používa aj v spojeniach vyhodiť niekoho na ulicu (vysťahovať ho, prepustiť ho z práce); vyhodiť študenta zo skúšky; vyhodiť peniaze na zbytočné veci; vyhodiť tromf. Niektoré spojenia slovesa vyhodiť s istým kontextovým okolím sa postupne ustálili ako výrazové panely, ktoré sa bežné používajú ako jeden výrazovo-významový celok. V podstate ich možno považovať za ustálené spojenia, frazeologické jednotky, ktoré ako expresívne spojenia majú hovorový ráz. Napríklad: 1. Vyhodil si z kopýtka. Toto ustálené spojenie má význam zabaviť sa, prípadne ho použijeme vtedy, ak chceme taktne naznačiť, že sa niekto, ako sa hovorí, „odviazal“; nešlo ani o vyhadzovanie, ani o kopýtko. 2. Vieš čo, to si radšej vyhoď z hlavy. Táto veta môže mať dvojaký význam. Niekomu jednoznačne oznamujeme, že s ním nesúhlasíme, že nebude podľa neho, alebo ho nabádame, aby najmä na niečo nepríjemné nemyslel. Konkrétna situácia naznačí, v ktorom význame sa spojenie použilo. V skutočnosti však ani v jednom prípade nejde o vyhadzovanie niečoho a hovoriaci sa bez ťažkostí dohovoria.

Už len dodám, že proces významovej divergencie, významového štiepenia je permanentný. Popri prvotnom význame slovesa vyhodiť a jeho druhotných významoch, ktoré zaznamenávajú aj slovníky, sa popri nich začína bežne používať a postupne ustaľovať ďalší druhotný význam. Možno sa už viacerým z nás pritrafilo, že priateľ, ktorý nás viezol v aute, sa nás opýtal: Kde ťa mám vyhodiť? Mohlo to byť aj opačne, my sme ho požiadali, Vyhoď ma pred bankou. Ani v jednom prípade však nešlo o (násilný) fyzický úkon. A pritom obidvaja komunikujúci vedeli, o čo ide.

Výklad významov slovesa vyhodiť uzatvorím konštatovaním, že zdanlivé kontextové „nelogickosti“ v skutočnosti potvrdzujú vnútornú (systémovú) logiku jazyka. Práve v napätí výrazový prostriedok – text je totiž zdroj dynamiky jazyka, pohybov v sémantike a štylistike jeho prvkov.

Ján FINDRA

Späť