Významové odtienky a spojka kebyže

Slovensko, 27. 10. 2008 (Verejná správa 22/2008)

V procese medziľudskej komunikácie vysielame jednak vecnú a jednak diferencovane odstupňovanú emocionálno-estetickú informáciu. Najčastejšie ide o jazykovú informáciu, ktorú jazykovo stvárnenú ukladáme na plochu jazykového prejavu a vzápätí ju vysielame adresátovi. Vysielaná informácia sa spravidla vnútorne člení na relatívne samostatné obsahovo-tematické čiastky, medzi ktorými sú rozmanite odstupňované významové vzťahy. Zložitejší myšlienkový obsah sa jazykovo realizuje už v rámci jednoduchého alebo zloženého súvetia. V jednoduchom súvetí sa spravidla vyjadrujú dve obsahové (myšlienkové) čiastky. Na formálne vyjadrenie vzťahov medzi nimi sa v jazyku vypracovali osobitné výrazové prostriedky, spojky. Tie sa významovo špecifikovali tak, aby jednoznačne a diferencovane signalizovali, do akého významového vzťahu vstupujú čiastkové obsahy súvetia.

Všimnime si naznačené formálno-významové súvislosti konkrétne. V rámci podraďovacieho súvetia sledujme obmieňanie významových vzťahov medzi nasledujúcimi myšlienkovými obsahmi: 1. Ivan (niečo) prezradil; 2. čo Ivan prezradil (postaví dom). Medzi týmito obsahovými čiastkami súvetia sa obmenou podraďovacích spojok obmieňa aj významový vzťah medzi nimi: 1. Ivan prezradil, že postaví dom. 2. Ivan prezradil, komu postaví dom. 3. Ivan prezradil, kto postaví dom. 4. Ivan prezradil, kedy postaví dom. 5. Ivan prezradil, prečo postaví dom. 6. Ivan prezradil, začo postaví dom. 7. Ivan prezradil, ako postaví dom. 8. Ivan prezradil, aký postaví dom.

Z formálno-gramatického (syntaktického) hľadiska sú uvedené varianty rovnocenné. Prvá veta je hlavná, druhá vedľajšia, a to predmetová. Významové vzťahy medzi myšlienkovými obsahmi týchto dvoch viet sa však za pomoci podraďovacích spojok pomerne výrazne obmieňajú. Tu, pravdaže, niet miesta na podrobnú analýzu všetkých variantov. A tak na ilustráciu porovnajme prvé tri. V prvom súvetí ide o jednoduchú konštatáciu, čo Ivan prezradil (postaví dom). V druhom súvetí Ivan prezrádza, pre koho sa rozhodol postaviť dom. Tretie súvetie informuje o tom, koho Ivan poveril (komu zadal objednávku), aby mu tento dom postavil. A tak ďalej.

Jednotlivé podraďovacie spojky a spájacie výrazy na formálne vyjadrenie obsahových vzťahov v podraďovacom súvetí sa v priebehu vývinu jazyka funkčne a významovo špecifikovali. Tak napríklad podraďovacia spojka keby uvádza vedľajšiu vetu, v ktorej sa vyslovuje neistá alebo neuskutočnená (neuskutočniteľná) podmienka. Jej naplnenie (uplatnenie, uskutočnenie) je predpokladom na realizáciu deja hlavnej vety. Napríklad: Keby prestalo pršať, mohli by sme pokračovať v práci. Aj v tomto prípade sa vo vedľajšej vete uvedenej podraďovacou spojkou keby pomenúva predpokladaná podmienka (musí prestať pršať). Iba jej uskutočnenie umožní, aby sa mohol realizovať dej hlavnej vety (pokračovanie v práci). Vedľajšia veta by mohla byť uvedená aj synonymnou spojkou ak.

Podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou podmienkovou, na čele ktorej stojí spojka keby (ak), som ako príklad neuviedol náhodou. V ostatnom čase sa totiž na čele vedľajšej vety podmienkovej veľmi často používa spojka kebyže. Zo začiatku sa začala využívať najmä v bežnom ústnom jazykovom styku. Napríklad bezprostredne po prehratom zápase hráč porazeného mužstva reagoval takto: V hre piatich proti piatim sme boli lepší, kebyže nemáme toľko vylúčených hráčov, ich zdoláme. Signálom spontánnosti, nepripravenosti vyjadrenia je jednak stavba vety (slovosled a vetosled) a jednak použitie prítomného času namiesto času minulého (nemáme). To navyše svedčí o ústnosti a hovorovosti hráčovej repliky. V tomto jazykovom kontexte sa spojka kebyže pociťuje ako slangová. Ospravedlňme hráča, že nemal čas na výber primeranej spojky, k čomu prispel aj pozápasový stres.

Sotva však možno ospravedlniť vysokú frekvenciu uvedenej spojky v písaných textoch, predovšetkým dialogických. Príklady: Nemyslíte si, že kebyže urobíte takýto zásadný krok, môžete získať viac? – Čisto teoreticky, kebyže vás ten dedko pozve, odsunuli by ste tú povestnú stenu? O to viac treba kriticky hodnotiť využívanie kebyže v monologických úvahových prejavoch, napríklad: Bolo by veľmi zlé, kebyže sa vrátime k starým praktikám. Je zaujímavé, že v citovaných príkladoch sa v prísudkovom slovese vo vedľajšej vete používa prítomník (urobíte, pozve, vrátime). Vo vete so spojkou keby (ak) sa však žiada takmer dôsledne využívať minulý čas, napríklad: Keby sme to boli predvídali, mohli sme sa vyhnúť nepríjemnostiam. Potom sa nemožno čudovať, že redaktor síce správne použije spojku keby, no prísudkové sloveso dá do prítomného času. Vznikne takýto jazykový skvost: Keby vás niekto pozve do Pošty pre teba, prijali by ste?

Preto som sa ani ja nečudoval, keď sa ma nedávno vnuk, šiestak, ktorému som pomáhal pri rozbore vety, opýtal: Starý oco, a kebyže v tejto vete nebol vyjadrený podmet, čo by bola podmetová časť? V tejto súvislosti tak trocha žartom dodávam, že chvíľu trvalo, kým som ho presvedčil, že existuje aj spojka keby, a kým bol ochotný pochopiť, že v takýchto prípadoch je táto spojka vhodnejšia. Jeho argument bol jednoznačný. Keby vraj použil spojku keby namiesto kebyže, možno by sa mu spolužiaci čudovali alebo aj vysmiali. Vo vyjadrovaní sú zlé príklady zrejme silné ako magnet. Priťahujú.

Ján FINDRA

Späť