Vždy nesmierne pracovitý a dôsledný

Slovensko, 25. 11. 2008 (Verejná správa 23/2008)

Edvard Beneš sa narodil 28. mája 1884 v Kožlanoch na Plzeňsku. Keď vypukla prvá svetová vojna mal teda iba tridsať rokov, no už predtým získal doktorát práv a filozofie a bol súkromným docentom sociológie. Napriek mladému veku bol v pražských akademických a politických kruhoch dobre známy. Ešte počas štúdií inklinoval k sociálnej demokracii a zastával teóriu sociálneho darwinizmu, čiže na výklad spoločenských javov uplatňoval Darwinovu evolučnú teóriu. Písal do orgánu sociálnych demokratov Právo lidu, ale politicky sa zblížil predovšetkým s realistami. Podstatnú úlohu v jeho myšlienkovom vývoji zohrala skutočnosť, že bol Masarykovým študentom a veľkým obdivovateľom jeho spoločenských a politických názorov.

Silné vedomie povinnosti

Vypuknutie vojny zastihlo Beneša na vidieku, ale okamžite sa vrátil do Prahy. Stretával sa s ľuďmi, sondoval, kládol si otázky o tom, čo znamená vojna pre český národ a aké sú jeho východiská. Ako väčšina aktívnych politikov si uvedomoval, že táto vojna bude rozhodovať o budúcich osudoch Európy a teda aj o osudoch českého národa. Neskôr sám uviedol, že od začiatku vojny jeho hlavnou ideou bolo „vedomie povinnosti, vedomie, že prišla chvíľa, keď každý, kto vie a chce niečo urobiť, môže a má byť nástrojom Prozreteľnosti...“

Mal veľmi kritický vzťah k Habsburskej monarchii. Podľa neho bola monarchia policajným štátom, ktorý nedával ani národom, ani občanom nijakú perspektívu. Keďže poznal dobre západnú Európu, predovšetkým Francúzsko a Anglicko, vystupoval proti pomerom v monarchii aj ako uvedomelý Európan a stúpenec demokracie, ktorý verí v nevyhnutnosť všeobecného volebného práva a zapojenia všetkých občanov do politického života. Bolo preto úplne logické, že sa po vypuknutí vojny rozhodol bojovať proti Rakúsko-Uhorsku s cieľom vymaniť český národ spod habsburskej nadvlády.

V Prahe vyhľadal profesora Tomáša Garriguea Masaryka, ktorý dospel k rovnakým záverom. Obaja prediskutovali svoje predstavy a plány a zhodli sa, že výsledkom ich činnosti má byť nezávislý československý štát. S týmto plánom odcestoval Masaryk do Holandska a Beneš sa podujal organizovať odboj doma. Organizácia, ktorú sformoval, nazval Maffia, a cez ňu zapojil do ilegálneho odboja predstaviteľov všetkých významných politických strán. Bohumírom Šmeralom vedená sociálna demokracia účasť v odboji spočiatku odmietla. Váhali aj agrárnici, ale napokon sa k odboju pridali. Konečne tak urobili aj sociálni demokrati: nie síce ako politická strana, ale prostredníctvom svojich popredných predstaviteľov a osobností Františka Soukupa a Gustava Habrmanna, ktorí patrili v sociálnej demokracii k tzv. nacionalistickému krídlu. Sprisahanecká organizácia vedená Benešom musela pracovať v ťažkých podmienkach, pretože rakúska tajná polícia sledovala všetky kroky českých politikov. Maffii sa však podarilo nájsť spolupracovníkov aj v radoch polície a tak mohla napríklad včas varovať Masaryka, ktorý sa nachádzal v zahraničí, že jeho činnosť v Ríme bola sledovaná policajnými agentmi a po návrate do Rakúska bude zatknutý.

Dobrodružný útek

V máji 1915 rakúska polícia zatkla Karla Kramářa a Aloise Rašína, popredných predstaviteľov Maffie. Boli odsúdení na trest smrti a pred vykonaním rozsudku ich zachránilo až omilostenie a následná amnestia nového cisára. Postupne sa začala slučka sťahovať aj okolo mimoriadne opatrného Edvarda Beneša. Vlastne na poslednú chvíľu, keď už bolo pripravené jeho zatknutie, podarilo sa mu z Čiech odísť a odniesť so sebou aj najdôležitejšie dokumenty, ktoré by boli pre rakúsku políciu tučnou korisťou. Na rozdiel od Masaryka, ktorý ešte mohol vycestovať legálne, musel Beneš emigrovať dobrodružne, najprv cez Aš, prechodom cez lesné húštiny do Nemecka, a neskôr cez Bodenské jazero do neutrálneho Švajčiarska. Nemohol pritom riskovať a manželku Hanu (deti nemal) musel nechať doma, takže sa stala obeťou šikanovania rakúskej polície.

Beneš poveril vedením Maffie Přemysla Šámala, ktorému sa po celé ďalšie obdobie darilo vyhnúť sa nástrahám polície. Po dohode s Masarykom odišiel Beneš do Paríža. Jeho úlohou bolo organizovať odboj vo Francúzsku, hlavne medzi tamojšou českou a slovenskou kolóniou. Keďže patril k majetným ľuďom, pobyt v zahraničí si mohol dovoliť bez problémov. Vždy však žil veľmi skromne, utiahnuto, spoločenský život v Paríži ho nelákal. Nadviazal kontakty s tamojšími slavistami, s ktorými sa poznal už pred vojnou, predovšetkým s priateľom Čechov a Slovákov Ernestom Denisom. Najčastejšími spoločníkmi mu boli českí maliari, ktorí tvorili v Paríži družnú kolóniu. Napriek tomu, že ich bohémsky život bol Benešovi cudzí, navzájom dobre spolupracovali a predovšetkým maliar Ludvík Strimpl sa stal najprv legionárom-dobrovoľníkom, neskôr aj aktívnym spolupracovníkom československého zahraničného odboja.

Benešovo účinkovanie v Paríži bolo iba jedným z odbojových centier, podobne ako to bolo s londýnskym centrom, kde pôsobil Masaryk, alebo švajčiarskym centrom, kde bol Lev Sychrava. Sieť sa mala postupne rozširovať, hlavne do Ruska a Spojených štátov amerických. Situácia sa však radikálne zmenila, keď sa do Paríža vrátil po zranení na fronte a liečení v Ríme Milan Rastislav Štefánik. Zásluhou Strimpla sa Beneš stretol so Štefánikom krátko po jeho príchode a toto stretnutie znamenalo novú etapu v zahraničnom odboji. Štefánik predložil Benešovi svoj plán začať agitačnú prácu za spoločný štát Čechov a Slovákov nielen medzi intelektuálmi, nielen v tlači a vo verejnosti, ale aj medzi politikmi Dohody, ktorí budú musieť v prípade vojenského víťazstva o československom štáte rozhodnúť.

Beneš tomuto Štefánikovmu plánu najprv nedôveroval, ale nechal sa presvedčiť. Pozvali Masaryka do Paríža a nasledujúci úspech prekonal všetky očakávanie. Masaryka prijal predseda francúzskej vlády Aristide Briand a ďalší politici a novinári. Tento úspešný krok spôsobil, že sa česko-slovenský zahraničný odboj preorganizoval: jeho centrom sa stal Paríž, ústredný orgán dostal meno Československá národná rada, Beneš bol jej generálnym sekretárom a usídlil sa trvalo na Rue Bonaparte 18.

V práci sa dobre dopĺňal so Štefánikom

Štefánik a Beneš boli úplne rozdielni muži, ale napriek tomu sa rýchlo spriatelili a rozdelili si úlohy. Patrili do rovnakej generácie (Štefánik mal len o štyri roky viac) a obaja sa letmo poznali už počas pražských štúdií. Štefánik miloval spoločnosť a pestoval spoločenské styky, Beneš žil skôr utiahnuto, ale na rozdiel od Štefánika sa prejavoval ako dobrý administrátor, vždy nesmierne pracovitý a dôsledný. Funkcia generálneho sekretára Československej národnej rady mu veľmi pasovala. Úlohy, na ktoré sa rada podujala – organizovať armádu, kontaktovať popredných politikov, organizovať krajanov a vojnových zajatcov v dohodových a neutrálnych krajinách – si totiž vyžadovali obrovskú organizačnú prácu, ktorú Beneš zvládal rád, cítil sa pri nej vo svojom živly. Často dotiahol do konca to, čo Štefánik svojím šarmom a diplomatickou obratnosťou začal. Sám Beneš ocenil ich harmonickú spoluprácu slovami: „Štefánik prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor a na svojich cestách získal mnohých priateľov; my ostatní sme šli za ním a takto ním dotknutú pôdu sme spracovávali...Moja a jeho práca práve pre rôznosť pracovných metód, myslím, sa dobre dopĺňali.“

V činnosti Československej národnej rady sa striedali nádeje so sklamaniami. Na jednej strane boli prejavy sympatií zo strany politikov Dohody, na druhej strane ich neochota povedať rozhodné pozitívne slovo k plánu vytvorenia česko-slovenského štátu. V lete 1918, keď po podpísaní brestlitovského mieru bola Dohoda náchylná podpísať s Rakúsko-Uhorskom a jeho novým panovníkom separátny mier, došlo k radikálnej zmene. Ukázalo sa, že Rakúsko-Uhorsko nemožno od Nemecka oddeliť, muselo byť vojensky porazené. A od vojenskej porážky bol už iba krok k rozhodnutiu o jeho zániku.

Nastala hviezdna hodina Benešovej diplomatickej aktivity. Dňa 29. júna 1918 uznala Československú národnú radu ako spojeneckú vládu francúzska vláda a 9. augusta nasledovalo uznanie dovtedy veľmi rezervovanej Veľkej Británie, ktoré zapôsobilo vo svetovej verejnosti ako bomba. Vo Viedni i v Budapešti práve britské uznanie považovali za najťažší úder. A toto britské uznanie možno právom označiť ako výsledok Benešovho vytrvalého úsilia: takmer permanentne rokoval v Londýne s britskými predstaviteľmi, pretože Masaryk bol v tom čase v USA. Nasledovali ďalšie uznania od krajín Dohody a poslednú bodku predstavovala známa odpoveď amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, podľa ktorej o osude Rakúsko-Uhorska rozhodnú jeho národy.

Benešov čechoslovakizmus

V tejto záverečnej fáze činnosti zahraničného odboja však došlo k roztržke medzi Benešom a Štefánikom. Išlo o roztržku ľudskú a osobnú, v jej pozadí neboli žiadne zásadné politické rozpory. Beneš žiarlil na Štefánikove spoločenské úspechy a Štefánik na druhej strane ťažko niesol, že počas jeho častej neprítomnosti sa Beneš stal pre Masaryka vlastne druhým mužom odboja. Politické názory Beneša a Štefánika aj popri svojej rozdielnosti počas odboja zostávali nepodstatné. V názore na vznik a charakter česko-slovenského štátu neboli medzi nimi žiadne rozdiely. Štefánik bol rovnakým stúpencom politického čechoslovakizmu, ibaže ako Slovák citlivejšie vnímal slovenskú realitu a vedel, že koncepcia jednotného politického československého národa nebude na Slovensku prijatá tak samozrejme a jednoznačne, ako si to Beneš a s ním aj iní českí politici mysleli.

Benešov čechoslovakizmus, ktorý on sám definoval ako svoje vedecké presvedčenie, sa naozaj stal príčinou jeho kritického prijímania na Slovensku. Pritom v skutočnosti táto koncepcia nebola protislovenská, ona bola rovnako protičeská, pretože v nej takisto zanikal český politický národ. Beneš však, na rozdiel od Masaryka, prejavoval značnú necitlivosť pre slovenské argumenty. Ukázalo sa to počas druhej svetovej vojny, keď vytrvalo odmietal vzdať sa idey obnovenia Československej republiky na predvojnovom princípe „jednotného československého národa“. Ustúpil iba pod silným tlakom a po obnovení Československa po roku 1945 bol tvrdým stúpencom štátneho centralizmu.

Jeho koncepcia bezpečnosti

V Československej republike zastával Beneš až do svojho zvolenia za prezidenta roku 1935 post ministra zahraničných vecí. Diplomatické skúsenosti, ktoré nadobudol ako generálny sekretár Československej národnej rady, zúročil počas mierových rokovaní v Paríži, kde oficiálnou hlavou delegácie bol predseda vlády Karel Kramář, ale skutočným vedúcim delegácie Beneš. Fakt, že vo vtedajšej politike, až na niektoré výnimky (medzi ne patril Milan Hodža), bola medzinárodná politika viac-menej Popoluškou, či skôr španielskou dedinou, spôsobil, že Benešova autorita v tejto oblasti bola takmer neotrasiteľná. V konečnom dôsledku práve táto pozícia, spolu s jeho dosť nadhodnotenou úlohou, ktorú hral v Spoločnosti národov, predurčila Beneša stať sa Masarykovým nástupcom a prezidentom republiky.

Koncepciu bezpečnosti Československa staval Beneš na tých istých zásadách, na ktorých republika vznikala. Základom bezpečnosti mala byť medzinárodná garancia dohodových krajín. Rozpory medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, ktoré sa objavili už čoskoro po vojne, ale túto garanciu oslabovali. Neskôr Beneš preto hľadal rovnováhu v spojeneckej zmluve so Sovietskym zväzom. Existovala teoreticky aj iná možnosť: postaviť zahraničnú politiku na spolupráci susedných krajín, čo sledoval Milan Hodža. Je však otázne, či takáto koncepcia mohla byť úspešná v podmienkach, keď Nemecko po nástupe Hitlera začalo agresívne presadzovať likvidáciu povojnového, tzv. versaillského usporiadania Európy.

Výsledkom bol Mníchov, ktorý sa stal Benešovou traumou a nočnou morou. Vzdal sa prezidentského úradu a emigroval do Londýna. Obnovenie Československa, v ktorom opäť zaujal prezidentský post, bolo pre neho veľkou satisfakciou. Povojnové pomery ho však znova postavili pred zložité problémy, riešenie ktorých ho stále viac vyčerpávalo. Vo februári 1948 prijal demisiu viacerých ministrov vládnucich politických strán, čo viedlo k vytvoreniu novej vlády, v ktorej komunistická strana získala rozhodujúcu prevahu. V tom čase už bol chorým, unaveným človekom. Dňa 7. júna rezignoval na post prvého muža štátu, na ktorý bol vzápätí zvolený dovtedajší predseda vlády Klement Gottwald.

Edvard Beneš skonal v ústraní 3. septembra 1948 v Sezimovom Ústí, kde je aj pochovaný.

Dušan KOVÁČ

Späť