V protiklade s túžbami a záujmami ľudí

Slovensko, 21. 12. 2008 (Verejná správa 24/2008)

Anglický autor M. Rowbotham už v roku 1998 vydal knihu The Grip of Death ( Smrteľné zovretie) , výstižne opisujúcu nedostatky kapitalistického, osobitne finančného systému, ktoré sa plne prejavujú počas jeho terajšej krízy. Vybrané kapitoly z knihy v preklade Mikuláša Hučku sme začali uverejňovať v dvojčísle 15 – 16, dnes tento cyklus uzatvárame.

Neférová výhoda, ktorej sa teší masová produkcia v ekonomike založenej na zadlženosti ovplyvňuje nielen to, čo ľudia kupujú, ale aj spôsob, akým sú nútení, aby pracovali. Zamestnanosť sa zabezpečuje produkciou obrovského množstva tovarov nízkej kvality a krátkej životnosti. To, že ľudia sú prakticky donútení pracovať týmto spôsobom je jasným popretím ich ľudských práv. Ekonomika by mala rešpektovať potrebu ľudí dosahovať radosť z práce, najmä keď vezmeme do úvahy, že žijeme vo veku blahobytu. Mnoho ľudí by radšej pracovalo v menších nezávislejších firmách a s väčším dôrazom na kvalitu, čo chce takisto aj zákazník. Ale práve toto nám finančný systém odopiera. Zánik osobného majstrovstva, vytlačenie malej a strednej produkcie kvalitných tovarov a úpadok kvalifikovanej práce neovplyvňujú iba kvalitu produktov, ale aj kvalitu života ľudí ako zamestnancov.

Nielenže nejde o spoločnosť, ktorá dokáže uspokojiť reálne túžby spotrebiteľov, ale ide o ekonomiku, ktorá odopiera pracovníkom možnosť vyrábať to, čo ľudia chcú. Reálne túžby ľudí ako pracovníkov a ako spotrebiteľov sa zhodujú v oveľa väčšej miere, ako to umožňuje moderná ekonomika.

Úsilie nájsť prácu a intenzívna konkurencia v zápase o tržby vyvolali ďalší charakteristický rys moderného ekonomického rastu, ktorým je náhly vzrast podporných odvetví. Sú to odvetvia , ktoré využívajú jednotlivé firmy na zaistenie konkurenčnej výhody na trhu. Keď ich však začnú využívať všetky firmy, výhoda sa anuluje a celkový výsledok je vznik nového odvetvia ponúkajúceho zamestnanosť, ktoré zvyšuje náklady, ale iba málo pridáva k finálnemu produktu. Najzrejmejším príkladom je reklamný priemysel, kde firmy investujú do reklamy nie preto, aby tým získali, ale aby si udržali svoj podiel na trhu. To, čo kedysi platilo ako stratégia prinášajúca úspech, je dnes stratégiou na prežitie, zatiaľ čo reklamný priemysel prekvitá.

Tento fenomén existuje aj vo svete informačnej technológie. V ekonomike založenej na zadlženosti má priemysel nenásytnú chuť po akejkoľvek technológii, ktorá môže zvýšiť predaj, zlepšiť produktivitu, znížiť náklady na pracovnú silu alebo akúkoľvek kombináciu týchto možností. Počítače ich ponúkajú všetky, vďaka čomu sa svet ženie za ustavičnými inováciami hardvéru a softvéru. Výsledok je ten, že každá nová generácia počítačov sa stáva nevyhnutnou podmienkou prežitia. Technológia, ktorá má potenciál pomôcť pri projektovaní a výrobe tovarov, zefektívňovať dodávky a administratívne práce, uľahčovať ľuďom život – sa stala korisťou dlhovej ekonomiky, ktorá ju skompromitovala a premenila na zdroj ustavične sa stupňujúcej priemyselnej konkurencie.

Ani nepretržitá honba za novými tovarmi a službami, ani uprednostňovanie produktov s nízkou trvanlivosťou, ba ani rast podporných odvetví ešte úplne nevystihuje plytvanie prácou, ktoré je možné pripísať na vrub financovaniu na báze zadlžovania sa.

Vytvorením umelo vybičovaného finančného prostredia, podporovaním ekonomického rozvoja, ktorý stojí v protiklade s túžbami a skutočnými záujmami ľudí, splácaním dlhov, ktoré sú v konečnom dôsledku nesplatiteľné a tak ďalej, dlhové financovanie splodilo napätia a rozdelenia v práci, ktorej charakter je v podstate kooperatívny. To podnietilo ohromný vzrast byrokracie.

Pod tlakom intenzívnej konkurencie firmy - ak chcú prežiť - musia ustavične znižovať náklady, ale aj kvalitu do takej miery, že spotrebiteľ potrebuje ochranu pred tovarmi, ktoré sú také lacné, že nie sú bezpečné. Musela do toho vstúpiť tretia strana, čiže štát, ktorý ponúka administratívnu a zákonnú ochranu. Je nutné vytvoriť minimálne štandardy a sledovať ich dodržiavanie. Kontroly, regulácie, návštevy inšpektorátu bezpečnosti práce, hygienika a obchodných zástupcov; všetka tá nesmierna byrokracia je vyvolaná v nezanedbateľnej miere ustavičnou zmenou produktov, nepretržitými zmenami výrobných metód a celkovo nízkou kvalitou v ekonomike, ktorá je nútená iba rásť a rásť. Spoločný záujem výrobcu a spotrebiteľa o bezpečné a kvalitné produkty ustúpil do pozadia, namiesto neho nastúpil neustály dopyt po zmene a anonymita vzdialenej produkcie.

Tlak na firmy, ktoré musia presvedčovať ľudí, aby kupovali práve ich značku, vedie k agresívnym reklamným kampaniam. Preto moc reklamy v zápase o vyššie tržby musela byť obmedzená založením Úradu pre reklamu, ktorý v tejto oblasti stanovuje normy. Agresívny marketing je teraz brzdený obchodnými normami a často je potrebné regulovať aj import s cieľom zmierniť dopad zahraničného tovaru na domácu ekonomiku. Zápas o prežitie medzi veľkými firmami si vyžiadal vytvorenie Protimonopolného úradu. Tlak na získanie náskoku pred konkurenciou viedol k vzniku priemyselnej špionáže a potom kontrašpionáže. Ďalším prosperujúcim odvetvím ekonomiky je vyrovnávanie sa s environmentálnymi dopadmi núteného ekonomického rastu. Čoraz viac pracovných miest neposkytuje iba výroba zariadení proti znečisťovaniu, ale potreba monitorovať, vytvárať legislatívu a regulovať negatívne dopady veľmi zlého riadenia našich ekonomických aktivít na životné prostredie.

Ďalším zdrojom konfliktného manažmentu a ďalšou oblasťou bujnejúcej byrokracie je nezamestnanosť. Nájsť prácu pre nezamestnaných už neznamená iba sprostredkovať mu kontakt so zamestnávateľmi. Vzniklo obrovské byrokratické odvetvie zamerané na hľadanie práce, školenie ľudí, aby boli pripravení pracovať, aby vedeli ako si majú podávať žiadosť o prijatie do zamestnania. Takisto sa rozrástlo poradenstvo pre ľudí, aby sa vedeli vysporiadať s tým, že nemajú prácu. Inštitút ochrany zamestnancov pred prepustením predstavuje ďalšie byrokratické odvetvie, ktoré je priamym výsledkom napätia medzi financovaním deficitu a nutnosťou byť zamestnaný. Ak by ľudia neboli do takej miery odkázaní na opisovaný finančný systém, moc zamestnávateľov vykorisťovať ich a takisto potreba ochrany pracovných miest by sa značne znížila.

V posledných rokoch enormne vzrástli tzv. „výdavky na ochranu“. Ich najzrejmejšou formou sú položky ako poplašné zariadenia a domáce bezpečnostné systémy. Ale aj organické potraviny, voda vo fľašiach a vodné filtre, masky proti smogu a opaľovacie krémy s faktorom desať predstavujú výdavky, ktoré vzrástli v miere, ktorá pred takými troma desiatkami rokov bola úplne nepredstaviteľná, a aj zbytočná. Takisto hypotéková ochrana, ochrana zamestnanosti, poisťovníctvo a privátna lekárska starostlivosť sú všetko rozkvitajúce odvetvia ekonomiky. Prostredníctvom týchto výdavkov sa ľudia usilujú ochrániť sa pred sociálnymi, environmentálnymi a finančnými dopadmi dnešnej brutálnej komerčnej kultúry.

Tým nechcem povedať, že všetky tieto ochranné výdavky sú vo svojej podstate zbytočné. Je zrejmé, že určitý stupeň administratívy a regulácie je potrebný v každej vyspelej ekonomike. Čo však je jasné, je to, že potreba týchto kompenzačných agentúr usilujúcich sa udržiavať konflikt pod kontrolou a obrovské náklady, ktoré si vyžadujú, je výsledkom dravého a nenásytného ekonomického rozvoja, za ktorý nesie plnú zodpovednosť dlhové financovanie. A čo je vrchol, bohatý svet, ktorý upiera svoje bohatstvo a prínosy pokroku väčšine svojich obyvateľov, nakoniec kazí ekonomiku a privedie nás do sveta chudoby.

Mnohí kritici zdôrazňujú, že dôvodom, prečo tento dekadentný rast nemá vplyv na vládnu politiku, je to, že politike dominuje modla moderného ekonomického myslenia –hrubý domáci produkt. James Goldsmith píše o veľkom omyle, ak sa pokrok stotožňuje s ustavičným rastom HDP.

Hrubý domáci produkt je oficiálny index na zistenie prosperity, ale meria iba aktivitu. Nemeria ani prosperitu, ani blahobyt. Ak napríklad dôjde k nejakej kalamite ako je hurikán alebo zemetrasenie, okamžitým výsledkom je rast HDP, pretože v dôsledku odstraňovania škôd vzrástla ekonomická aktivita. Hrubý domáci produkt nie je kvalitatívny ukazovateľ, ale iba ukazovateľ aktivity bez ohľadu na to, či je dobrá alebo škodlivá. A naše plány sa tomuto prispôsobujú. Ignoruje sa skutočnosť, že rast je dosahovaný za cenu podrývania spoločenskej stability. Nepočujeme nič iné ako to, že ak sa nám podarí zvýšiť rast HDP o jedno alebo jeden a pol percenta, všetko bude v poriadku. Napriek rastu tohto ukazovateľa Vo Veľkej Británii v rokoch 1961 a 1991 o 97 %, počet ľudí žijúcich v chudobe sa zároveň zvýšil z 5,3 milióna na 11,4 milióna.

Problém stotožňovania pokroku s rastom HDP spočíva v tom, že náklady vynakladané na udržiavanie konfliktu pod kontrolou ako aj všetky ochranné náklady sú vykazované ako prínosy k HDP. Takto sú vnímané ako progres, aj keď v skutočnosti národné bohatstvo odčerpávajú a mali by byť vykazované ako negatíva. Nutnosť kontrolovať, či syr je vyrobený v súlade so všetkými bezpečnostnými opatreniami, nutnosť vypĺňať všetky formuláre, či financovať rastúcu kontrolu nezávadnosti potravín nie je nijaký pokrok, je to problém - prejav ekonomického a spoločenského úpadku. Syry sa vyrábali celé stáročia a až donedávna sa často vyrábali vo veľkom bez toho, žeby otrava potravinami predstavovala osobitný problém. Problémom sa stala až zavedením prehnane veľkej, excesívnej masovej produkcie s použitím moderných metód znižovania nákladov, vyvinutých v priebehu posledných troch desaťročí. Mnohé agentúry udržiavajúce konflikt pod kontrolou samé nič neprodukujú. Ich potrebnosť je priamym výsledkom ekonomiky, ktorá nielenže nedokáže odpovedať spotrebiteľovi na jeho požiadavky, ale úplne ignoruje jeho bezpečnosť.

Existujú pokusy tento úpadok kvantifikovať. Ekonómovia Nordhaus a Tobin vypracovali širší ukazovateľ pokroku než HDP, ktorý nazvali Miera ekonomického blahobytu (M. E. W. – Measure of Economic Welfare). Zistili, že nikým nespochybňované sledovanie rastu HDP začínalo prinášať čoraz menšie a menšie prínosy. V skutočnosti životná úroveň klesala. V Spojených štátoch ukazovateľ M. E. W. dosiahol maximum v roku 1969, potom zotrvával zhruba na tej istej úrovni až do roku 1980, kedy postupne jeho hodnota začala vytrvalo klesať. K takému procesu došlo napriek tomu, že HDP vzrástlo o 30 % a spotreba fosílnych palív o 17 %. Takéto analýzy potvrdzujú podozrenie, že ekonomický pokrok vykazovaný a meraný ukazovateľom HDP, je pohltený požiadavkami, ktoré vytvára. Herman Daly, ktorý takisto študoval túto oblasť, prišiel k záveru:

Pokrok vykazovaný konvenčnými národnými účtami je obyčajný mýtus, ktorý sa vyparí v okamihu, keď sa nahradí ukazovateľom merania skutočného blahobytu.

Konfliktná cesta konjunktúr a depresií

Finančný systém nás nielenže tlačí po nezdravej, konfliktmi nabitej a kontraproduktívnej ceste, ale spôsobuje aj ďalšie útrapy produkovaním úplne zbytočných ekonomických depresií a konjunktúry. Aj keď sa to nazýva "ekonomický cyklus", jeho pôvod, forma a účinok je vyslovene finančný. Potreby ľudí zostávajú relatívne konštantné a ich realistické túžby sa nemenia z ničoho nič. Ale prakticky celý svet sužujú ohromné finančné výkyvy, keď po horúčkovitej ekonomickej aktivite prichádza rovnako dramatický pokles. Nútený ekonomický rast sa strieda s nútenou ekonomickou depresiou. Naše ekonomiky sú neschopné udržať si stabilnú úroveň investícií či stabilnú úroveň spotreby.

Úlohu, ktorú pri tom zohráva finančný systém, najlepšie pochopíme, keď preskúmame model investovania a jeho časovú štruktúru.

Keď si firma požičia peniaze, ktoré investuje ešte skôr než sa na trh dostanú jej produkty a služby, distribuuje platy a mzdy. Tento časový sklz má kritický význam. V priebehu investičnej fáze celkový objem príjmov v hospodárstve vzrastie, aj keď na trhu ešte nie je nijaký tovar. Táto distribúcia dodatočných peňazí kompenzuje nedostatočnú kúpnu silu v danej časovej fáze a ekonomika dostáva impulz na zvýšenie spotrebiteľského dopytu. Tržby stúpajú a hospodárska dôvera s ňou.

Keď sa nové produkty konečne dostanú na trh, ich ceny budú stanovené v takej výške, aby umožnili firme splatiť jej dlhy. Firma už nedistribuje nijaké ďalšie peniaze okrem miezd a platov, no usiluje sa postupne získať naspäť peniaze, ktoré v investičnej fáze vyplatila. Spotrebitelia však tieto peniaze už nemajú! Niektoré utratili, iné vrátili bankám ako splátky hypoték alebo úverov. Preto už nie sú k dispozícii bez toho, aby sa brali ďalšie úvery. Keďže firma musí zaplatiť dlh aj s úrokmi, musí vlastne zaplatiť viac, než si požičala. Z hľadiska distribúcie kúpnej sily firma prestala byť súčasťou riešenia a stala sa súčasťou problému. Ba problém je ešte vyostrenejší, keďže si na trhu navzájom konkuruje viac tovaru a vyššia je i celková zadlženosť. Toto všetko v ranej fáze ekonomickej konjunktúry ešte nie je viditeľné. Počiatočná investícia zvýšila kúpnu silu v hospodárstve, zvýšil sa dopyt a aj ostatné firmy začali investovať. A tak dokola.

Peniaze, ktoré si ostatné firmy požičiavajú a púšťajú do ekonomiky ešte pred vlastnou produkciou, opäť pomôžu zakryť situáciu a kompenzovať nedostatočnú kúpnu silu. Keď sa však tieto tovary dostanú na trh za ceny stanovené tak, aby pokryli investičné náklady, vyvstane hrozba, že pokiaľ ešte viac firiem nebude investovať, problém nedostatočnej kúpnej sily sa prehĺbi. Čoskoro sa ekonomika spolieha na ustavične rastúce množstvo investujúcich firiem a aj keď hospodárstvo budí dojem prosperity, zadlženosť sa zvyšuje. Preto ekonomika musí rásť ešte rýchlejšie, investícií musí stále pribúdať. Priemyselná aktivita sa zintenzívňuje, nové investície kompenzujú nedostatok kúpnej sily, rastie dôvera spotrebiteľov, ktorí si stále viac požičiavajú.

Niekto musí podľahnúť. Buď sa začne zadrhávať investičná činnosť alebo začne chýbať kvalifikovaná pracovná sila, alebo plánované tržby sa v konkurenčnom prostredí nepodarí dosiahnuť. Niekedy narastú ceny, zahraničný tovar zlikviduje domácu produkciu alebo nastane kritický nedostatok surovín. Niekedy záplava nového tovaru jednoducho nenájde svoje umiestnenie na trhu. Nakoniec investičné tempo začne poľavovať a zadlženosť ho dohoní. Obyčajne dôjde k cenovej inflácii. Úrokové miery prudko vyskočia, úverové splátky sa vďaka tomu zvýšia, takže kúpna sila opäť oslabne. Dopyt klesne, plánované tržby sa nenaplnia a začne recesia. A tak po konjunktúre prichádza depresia, a to v ekonomike, ktorá iba pred niekoľkými týždňami sa viezla na vlne aktivity a prosperity.

Praktické účinky financovania na báze zadlžovania sa vedú k tomu, že konjunktúry a depresie sú nevyhnutné...Práve tak ako konjunktúra, aj depresia naberá tempo a príčina je jasná. Väčšinu pôžičiek si spotrebitelia vzali v čase konjunktúry na vlne dôvery. Keď nastane recesia, spotrebitelia sú opatrnejší. Bez podpory buď nových investícií alebo spotrebiteľských úverov sa začne prejavovať nedostatočná kúpyschopnosť, dopyt začne klesať a firmy sa začnú topiť. Keď firma skrachuje, ľudia sú prepúšťaní z práce, požičiavanie spotrebiteľov a priemyselné investície ešte viac klesnú, čo má za následok ešte nižší dopyt. Celá ekonomika je ohrozená pádom tržieb a zadlženosťou. Vtedy musí zakročiť vláda na úkor veľkého rozpočtového deficitu a výrazného nárastu štátneho dlhu. Zásluhou štátu sa ale ekonomika sa nejako prekuľhá, až kým znova nenastane obdobie priaznivej investičnej klímy a spotrebiteľskej dôvery. Potom môžeme začať odznova. Snehová guľa zmeny sa znovu začne gúľať a začne sa rozbiehať ďalší ekonomický cyklus.

Politici, ekonómovia a centrálni bankári sa zúfalo usilujú naplánovať kurz tak, aby sa predišlo extrémom konjunktúry a depresie a regulujú zásobu peňazí manipulovaním s úrokovými sadzbami. Keďže však ekonomika založená takmer úplne na peniazoch vytvorených ako dlh je vo svojej podstate insolventná a nestabilná, ich úspech je v najlepšom prípade čiastkový.

(Koniec)

Späť