Odľudštená komunikácia a myslenie

Slovensko, 22. 1. 2009 (Verejná správa 2/2009)

V minulom čísle Verejnej správy sme konštatovali, že počítačová technika a internet významným spôsobom ovplyvňujú i menia štandardizované komunikačné postupy. Nové žánre, ktoré vznikajú v tejto komunikačnej sfére, majú síce – ako sa domnievame – dočasne hybridnú povahu, oprávnene však možno predpokladať, že sa budú postupne invariantne (modelovo) vyhraňovať a stabilizovať. Zrejme však ešte potrvá istý čas, kým sa sociálne (normované) ubráni tlaku individuálnych (subjektívnych) textových (žánrových) variácií, ktoré viac alebo menej ignorujú nielen jazykové, štýlové a komunikačné normy, ale aj normy spoločenského správania. A teda treba rátať aj s istými obsahovo-tematickými a jazykovo-kompozičnými neduhmi, ktoré súvisia jednak s dynamickými pohybmi, posunmi a presunmi v tejto sfére spoločenského styku a dorozumievania a jednak s novou štrukturalizáciou a hierarchizáciou rozhodujúcich komponentov komunikačnej situácie. Ale práve preto bude vhodné pristaviť sa pri niektorých rizikových faktoroch, ktoré v tomto čase negatívne ovplyvňujú internetovú komunikáciu a ktoré by mohla a mala perspektívne odstrániť.

Spomedzi výhod internetovej komunikácie sme ako dominantný vyzdvihli fakt, že zrýchlila, zjednodušila a zároveň zosúkromnila až zintímnila komunikačné vzťahy medzi účastníkmi diskusie. Napriek fyzickej vzdialenosti si totiž v rámci dialogickej komunikácie jej účastníci vymieňajú jednotlivé repliky, akoby boli v priamom, bezprostrednom kontakte. Osobitne výhodná je možnosť v tej istej chvíli súhlasne alebo polemicky reagovať na partnerov názor.

Paradoxne však práve tato fiktívna kontaktovosť má aj vážne negatívne dôsledky. Zdanlivo síce ruší hranice na osi verejnosť – súkromnosť, v skutočnosti však fyzická bariéra medzi komunikantmi zostáva. Za touto bariérou môžu zatajovať respektíve skrývať svoju skutočnú vonkajšiu (fyzickú) i vnútornú (psychickú, mentálnu) tvár, takže vlastne v rámci spätnej väzby nemajú možnosť sledovať súlad alebo nesúlad medzi myšlienkovým obsahom repliky a sprievodnou kinetikou partnera dialógu. To ich takpovediac „oslobodzuje“, pretože napriek fiktívnej dialogickej spätosti (spolupatričnosti) v skutočnosti zostávajú v individuálnej anonymite. To sa potom odráža tak vo formuláciách myšlienok, ako aj v ich jazykovo-kompozičnej realizácii.

Signalizovaný paradox, ktorý súvisí s dynamikou komunikácie a s fiktívnou fyzickou a časovou blízkosťou komunikantov, má však aj ďalšie, a ako sa domnievam, závažnejšie negatívne dôsledky. Dnes už nie sú zriedkavé prípady, že zamestnanci, ktorých pracovne sú umiestnené na tej istej chodbe, si informácie vymieňajú prostredníctvom e-mailu. Pripusťme, že sa takto informácia zaznamenáva a fixuje ako prípadný doklad. To má, pravdaže, svoje výhody, hoci by sme v tom mohli vidieť aj výraz vzájomnej nedôvery. Oveľa vážnejšie je však to, že sa takto priamy (priateľský) kontakt, ktorý by mal byť výrazom pracovnej a ľudskej (individuálnej a sociálnej) spolupatričnosti nahrádza chladným technickým (internetovým) kanálom. Týmto médiom môže síce „tiecť“ formálne presná informácia, tá je však zbavená čara atmosféry, ktorú vyžaruje bezprostredné osobné, ľudské zblíženie. Prípadné zdvorilostné formulky e-mailovej informácie, ktoré ju môžu rámcovať, majú spravidla ornamentálny charakter, lebo pritom neraz ide o konvenčné spojenia, ktoré často majú charakter štandardizovaného klišé. Preto by sme tento typ medziľudskej komunikácie mohli hodnotiť ako odľudštenú komunikáciu. Zrejme aj s tým súvisí, že sa ľudia už pomaly zabúdajú priateľsky stretnúť a úprimne sa porozprávať o svojich súkromných a pracovných problémoch. V zamestnaní zostávajú uväznení vo svojich pracovniach a ich byt a dom sa stáva zdanlivým azylom, ale občas aj zámkom, do ktorého sú dvere zamknuté.

Internetová komunikácia nie je zatiaľ masovo rozšírená. Na Slovensku ju využíva necelá pätina obyvateľstva. Závažné však je, že sú to predovšetkým mladí ľudia, z ktorých mnohí trávia za počítačom celé hodiny. Toto ich zrastenie s počítačom, ba až závislosť na ňom sa odráža nielen na ich jazykovo-komunikačnom správaní, ale zrejme ovplyvní aj ich myslenie a celkové sociálne správanie. To sú problémy, ktoré zaujímajú najmä psychológov. Podľa nich sa síce mozog surfujúceho človeka aktivizuje, pretože v krátkom čase prijíma veľké množstvo informácií, ktoré musí spracúvať a prípadne aj vyhodnocovať. Je tu však riziko, že tieto informácie sú kurzorické, povrchné, neukotvujú sa v dlhodobej pamäti. Surfujúci človek už nedokáže čítať v tradičnom zmysle slova, on aj internetový text (napríklad aj blog) spravidla číta len zbežne, často iba titulok a prípadné prvý a posledný odsek, aby mal základnú predstavu o obsahu. Akoby si moderný človek nemusel pamätať, dôležité je, aby vedel hľadať.

Túto úvahu o výhodách a nevýhodách elektronickej komunikácie bude preto vhodné zakončiť myšlienkou Erika Mc Luhana, podľa ktorého je dnes civilizácia vystavená tlaku primitívnych foriem elektronických médií, ktoré reorganizujú vnemový aparát človeka tak, že vyhovuje skôr pocitom ako mysleniu.

Ján FINDRA

Späť